Ako riešiť hádky kvôli plačúcemu dieťaťu?
Ahojte, chcela by som Vás poprosiť o názor, ako uchopiť túto situáciu do budúcna.
Dnes sme sa s manželom pohádali. Hral sa so 7r synom na dvore a zrazu prišiel celý vytočený, že keď sa synovi nedarilo kopnúť loptu do brány a z ničoho nič začal plakať. (Nie revať, nie hulákať ako zmyslov zbavený, ale šli mu slzy od ľútosti). A že to nie je normálne, že však on mu nijak nevycital, že sa mu nedarí, ani nič zlé mu nepovedal a že syn reve a že takéto revanie musí skončiť.
Ja som mu povedala, že prečo by muselo skončiť, prečo by sa nemohol v súkromí doma rozplakať, keď mu je niečo ľúto, že ho učí potláčať emócie. Podľa mňa emócie treba správnym spôsobom vyventilovať a nie ich potláčať do úzadia, potom sa v človeku hromadia a podla mňa človek cíti len väčší hnev alebo úzkosť. A tak sme sa pohádali, manžel nesúhlasí so mnou a ja s nim. Aký je váš názor prosím?
Ešte doplním, že nás syn nie je ten typ, že by sa rozreval pre všetko možné len tak a pravidelne
@777januska777 tak ja môžem prejaviť svoje emócie pri manželovi naplno. Samozrejme, som dospelá, takže ich neprejavujem ako dieťa, ale kľudne môžem plakať, byť nahnevaná, smutná manžel to akceptuje a chápe. Rovnako ja chápem a rešpektujem manželove prejavy emócií.
Myslím si, že každý prejav emócie je v poriadku, pokiaľ neubližuje druhým. Rovnako to máme vo vzťahu k deťom. Starí rodičia napríklad nerešpektujú ich prejavy emócií. Ak syn zažije nepríjemnú situáciu u starých rodičov (samozrejme nie ich pričinením, ale napriklad pri hre s inými deťmi) a my rodičia tam vtedy nie sme, tak drží emócie v sebe. A keď prídem ja alebo manžel, tak príde za nami, že si potrebuje poplakať. Čiže stretol sa s tým, že nie všade sú emócie prijaté, chápe to a prispôsobuje sa danej situácii. Ja mu však nebudem mu kvôli tomu zakazovať plakať.
@777januska777 ale veď to dieťa nie je až do dospelosti úplne izolované od okolitého sveta. Veď už v škôlke vedia byť deti k sebe zlé 😢. Takže už od škôlky až po dospelosť sa dieťa stretáva s okolitým necitlivým svetom .... domov má byť o bezpečí a bezpodmienečnej láske.
Ale chápem, že môžete mať na to iný názor, a ak to Vám a vašim deťom vyhovuje, nie je mojou úlohou váš prístup nejako znevažovať. Jednoducho to máme každá inak a je to v poriadku.
Ja sama mám doma dieťa, ktoré je extrémne citlivé a fakt sa dokáže rozplakať aj pre úplne maličkosti (z môjho pohľadu maličkosti, no pre ňu sú to v danej chvíli dôležité veci) - veľa krát stačí len ju na pár sekúnd objať a je po plači ... a aj u nás sa občas stane (a považujem to v danej chvíli za rodičovské zlyhanie), že už na tie jej plače nemáme nervy a ja / muž ju zahriakneme, že nemá prečo revať a vtedy je schopná plakať aj hodinu - preto jednoducho viem, že nie na každé dieťa je vhodné ešte aj doma " tlačiť ", len preto, aby bolo pripravené na krutosť vo svete 😏
@angel993 tak to si myslím, ze je dosť individuálne. Ja som ako dieťa vedela, ze nemám plakať niekde a predsa som plakala, jednoducho som to nevedela zastaviť. Nik ma neučil, ze emócie sú emócie a sú v poriadku, ale je dôležité tie emócie kontrolovat. Toto je podla mňa zas ďalšia vec, ktorá sa nedá brat automaticky, ze keď je to u vás tak, ze aj ostatní to tak musia mat. Všetko vzdy závisí od osobnosti dieťaťa, od rodičov, od rodinnej atmosféry atd.
@danko74 áno chápem. Zas vždy ide aj o okolnosti o celkovú atmosféru. Moje 3 deti sú úplne iné. Prvé plače malo, skôr je mu veľa veci jedno a všetko mu je smiešne
je velmi spolocensky a vesely. Druhé všetko veľmi prežíva a skoro všetko je problem a tretie je taky mix. Na každé platí niečo iné a iný prístup. Pri druhom najväčšom plackovi som sa naučila, ze musí ísť aj cez plac ci strach, vďaka danej taktike mu stúplo sebavedomie, keďže ma aj iné problémy. Ale zas, keď cíti krivdu a niekto mu ublíži je dôležité ho vypočuť a objať. A naučila som sa, ze veľa veci co prežíva musím aj ignorovať. Stačí napriklad umývanie zubov, kde ide prvý napriklad starší súrodenec, tak je veľký plac. Vysvetľujeme, mame tabuľku, ale aj tak je to denno denne. Nemôžem predsa kvôli tomu, ze on plače, teraz obmedzovať ďalších. Preto si myslím, ze áno je to pekná vec ale v rodine to je dynamické a každý člen ovplyvňuje každého a ak chceme zachovať rovnováhu a rovnosť medzi súrodencami, tak musíme byť aj na niektoré prežívania tvrdsi.
@777januska777 akceptovať rôzne hladiny citlivosti resp. potreby jednotlivca aj navzájom medzi súrodencami nepovažujem za obmedzujúce, ale za empatické.
Ak teda máte dieťa, ktoré potrebuje byť prvé pri umývaní zubov, nie je jednoduchšie pre celú rodinu takúto maličkosť akceptovať ako proti nej bojovať? 🤔
@danko74 ľahšie to je, ale nemyslím si, ze je to správne. Co tým ukážem jeho súrodencom? Ze musia akceptovať a prispôsobovať sa názorom druhých aj keď si myslia niečo iné? Ze keď niekto bude silnejší a hlučnejší, tak takeho človeka musíme akceptovať a dovoliť mu co chce? A co naučím toho plačúceho? Ze stačí plakať a vyvadzat a dosiahne co chce? Ze on nemusí akceptovať nazory iných, len preto, ze chce niečo? Nie fakt nie. Takým prístupom schválenia tohto si myslím, ze práveže vybudujeme medzi súrodencami priepasť žiarlivosti.
@mima1988m Presne. Oni obaja mali rovnaku emociu - frustraciu a ani jeden ju nezvladol. Tu svoju neschopnost zvladat emociu uz ale muz nevidi.