Ako riešiť problémy vo vzťahu s partnerom?

Ahojte,

potrebujem názory..ja viem, že nikto s nami nežije a toto je len jeden - môj - pohľad.

Viem, že každý má chyby, aj ja. Viem, že som horkokrvná a viem, že niektoré veci veľmi analyzujem a rada idem do debát..čo môj partner nemá rád a vytáča ho to, asi sa cíti menej schopne, keď sa začnem pýtať, prečo a začo.. jednoducho, viem o veciach, ktorými ho vytáčam a skúšam ich eleminovať.

Ale je mám pocit, akoby si ma prestal vážiť. Ja si ho vážim - už asi menej, ako kedysi, ale to vyplýva podľa mňa skôr z jeho správania, ale snažím sa.

Každopádne, pointa je v tom, že ma vytáčajú jeho reakcie, ako sa so mnou rozpráva.. on sa potom tvári, že nič, život ide ďalej, ale vo mne sa to ukladá.. a cítim, ako sa mi vzďaľuje..samozrejme sú chvíle, keď mám pocit, že ho milujem najviac na svete, ale poslednú dobu prevažujú také tie negatívne pocity.

Dnešok opäť, bežný deň. Máme 1,5 ročného psa, útulkáča, asi dva mesiace. To je tiež na dlhú debatu..ale pointa je v tom, že ja sa mu venujem. Cvičím ho. Vie všetky povely. Keď sa s ním prechádzam, musí chodiť na vodítku popri nohe, okrem iného je veľký. Venujem mu čas, energiu a teším sa z toho, aký je šikovný. Išli sme dnes na prechádzku, na kávu..mala som psa na vodítku, išiel pekne vedľa mňa. Partner za mnou a a začal na ňho volať meno, že no poď ku mne ( ohľadom tohto sme už mali debatu ). Ja som sa otočila a povedala mu, nech to nerobí, veď kráča vedľa nohy, že vlastne čo chce teraz od neho, aby sa otočil a ťahal sa za ním alebo čo? On mi povedal, že prečo by ho nemal volať keď chce, že on si bude robiť čo chce. Ja som z toho na prášky. Je tak ťažké pochopiť, že ten pes potrebuje nejakú istotu v poveloch a ja tomu venujem energiu a čas? ( minule keď som mu povedala, povedal, že ho nemám cvičiť ako decko - partnera ). Aj keď ho to nezaujíma, nie je taký psíčkar ako ja, môže ma/to rešpektovať, či to chcem tak veľa? Za mňa je normálna reakcia " jaj ok láska, som si neuvedomil, sorry". alebo niečo podobné..nie toto.
No a ešte povedal, že on sa už nemôže ani ku psovi ozvať a musí držať hubu, proste úplne mu ušla pointa..

Potom sme išli okolo rybníka a ja som povedala, že vidíš, možeš si vybaviť rybársky lístok a môžeme ísť niekedy na ryby..ja si budem pri tebe čítať. A on, že a kedy ako? veď si vybav a nech sa páči, môžeš chytať ryby, ja si budem čítať..povedala som, že veď ale ty si stále hovoril, že to máš rád, ja nechcem rybárčiť..a už bol zdutý, tichý..a ja proste neviem, čo som urobila. Keď sme sa o tom bavili - hádali sa doma, povedal, že ja ani neviem, čo je sranda..a čo na tom dnes všetkom bola sranda? ja neviem. Niekedy už neviem, či ja nie som trafená.

Tie jeho reakcie ma ubíjajú.
Keď sa nepekne hádame, vie mi už aj vulgárne povedať, čo niekedy neexistovalo.

Pritom mi povie, že ma ľúbi a pod. Len ja už mám pocit, že sa stratila úcta alebo čo.

A viem, že to vyzerá ako maličkosti.. ale už sa dostávam do štádia, že strácam chuť s ním hovoriť.

Napadla ma ďalšia vec, pes bol zablatený, naložila som ho do vane, okúpala, kus ostrihala, osušila..bolo už dosť hodín, bola som unavená , spotená..on ležal na gauči. Ok, môj pes, ako vraví.. vyšla som von a on, že no konečne, veď hodinu si tam bola, čo si tam preboha toľko robila..som myslela, že ma vykotí..vravím, tak mohol si sa prísť opýtať, či nepotrebujem pomoc. Povedal, čo si si naložila ,to máš, bohužiaľ.

Ok, mám.. on tiež robil veci, ktoré mu brali čas, ale bola som pri ňom, aj keď mne to fakt význam nedávalo. Nikdy som nepovedala, že si unavený? Tvoj problém, čo si si naložil, to máš. Naopak, aj keď som povedala niekedy svoj názor, bola som pri ňom. A keď mu to poviem, povie, že veď nemusela si. Ty si chcela, tvoj problém.

Ja sa akosi proste v tom celom začínam strácať. Akoby sme neboli tím.