Ako sa vyrovnať so sklamaním vo vzťahu?

Ahojte, potrebujem nestranný pohľad, lebo som z toho na dno. S partnerom sme boli spolu 2,5 roka, no prechádzali sme si ťažkým obdobím. Pred dvoma mesiacmi sme sa dali znova dokopy – sľuboval, ako ma strašne ľúbi, ako chce byť ten najlepší frajer na svete a ako všetko napraví. Uverila som mu a verila som, že to myslí vážne. Lebo tie dva mesiace boli tie najkrajšie, nehádali sme sa, všetko šlo hladko.
Minulý týždeň ma ale totálne zablokoval a prestal komunikovať kvôli hlúpej hádke. Hádka bola preto, lebo nespravil vysokú školu dva týždne pred statnicami a ja som mu na to povedala svoj pohľad. Jemu sa to nepáčilo, začali sme sa hádať, zacal znevažovať mňa, moju školu, zevraj som nic nikdy nedokázala, že podľa jeho slov som nikdy pri ňom nestala a v ničom ho neťahala vyššie ( pri tom som ho vzala naspäť aj po veľa sklamaniach atd…). Musi ísť teda na utvar a ma možnosť sa tlačiť sem na východ, ale on chce ísť silou mocou do Trencina. Ja som mu povedala, že v tomto prípade ja už ďalej nebudem pokračovať, pretože ma čaká 7 rokov štúdia ( keďže ma neprijali na medicinu, idem na rok inam ). Sme spolu pomaly 3r a príde mi blud žiť na diaľku ďalších 7 rokov. Keď skončím, budem mať 26 a on 29 a prídem za ním a zistím, že ho vlastne nepoznám a to nefunguje? Určite nie. Potom som sa cez kamošky dozvedela strašnú vec – za mojím chrbtom si potajomky začal už riešiť prestup na vojenský útvar na druhom konci republiky (do Trenčína). Keď mu moja kamoška napísala, aby sa zachoval ako chlap a išiel si to so mnou vydiskutovať, začal jej vulgárne nadávať, že mu má dať pokoj a že jemu je takto fajn, lebo má aspoň odo mňa pokoj. Pritom si ma neustále pozerá na Instagrame, aj keď ma nesleduje, ale do očí sa mi nepozrie. Neviem ani, či sme vo vzťahu alebo co, lebo slovo rozchod nikde napadlo.
Už som si povedala, že s ním asi definitívne končím, lebo takúto sebeckosť a neúctu po 2,5rokoch nepredýcham. V živote by som si ja nevybrala takto sebecky a očakávala, že to ešte ten druhý bude normálne rešpektovať a bude so mnou ďalej normálne fungovať. Ak by ho prevelili nedobrovoľne až tam, a povedal by mi, že odrobí rok a bude sa tlačiť sem, okej, počkám. Ale takto dobrovoľne určite nie.. Sme spolu dosť dlho na to, aby už so mnou aj reálne plánoval život, už mal dávno vedieť, ci ma teda chce alebo nie. Ale strašne ma bolí, ako dokázal človek takto rýchlo hodiť 2,5 roka za hlavu a tváriť sa, že mu chýba len "pokoj". Prečo to vlastne Boh robí, že nás dá po rozchode znova dokopy na 2 mesiace, len aby ma to nakoniec zlomilo ešte viac? Ako ste sa z takejto zrady spamätali, ak ste ju zažili? Vďaka.