Ako zvládať kritické správanie matky?

@meluzina29 nechapem naco tam chodis sama. Rada si ublizujes?

@ahhola no, jej mama jej vždy hovorila, ze je "merchave" teľa, nemilovaná a ze je len hovno, ktoré vysrala, citujem, takže asi tak. Bola to moja akože "babka", ale bola to jedna odporná zlostna striga. Keď tu čítam, ako mamicky pisu, že aké boli krásne prázdniny u babky, aké to bolo nadherne, kolko lasky im dala, ako im navarila a napiekla co mali radi, aby ich potesila a aká škoda, že tu nie je, tak mi je do plaču, ja som ani s babkou jeden pozitívny zážitok nemala, nič, mali sme akurát tak skruteny žalúdok a úzkosť keď sme k nej mali ísť na navstevu, ale museli sme a len sme ako na strunach pocitali minúty, kedy už konečne odideme. Áno, hovorila som si aj ja, ze to mala aj ona hrozné, snažila som si to nejako v hlave usporiadat a vysvetliť, lebo to nie je lahke zmierit sa s tym, ze vlastna mama ma nema rada a tesi ju, ked nam ublizuje. Ale keď človek zažíva to, co s nou zažíva a vidí, že tie veci robí úmyselne, nedá sa to ospravedlniť. Kto ma aspoň priemerne normálnu mamu a nezazije také niečo, ťažko to pochopí. Koľkokrát som tam išla s nastavením, ze proste je taka, ina nebude, jedným uchom dnu, druhým von. Ale to sa veľmi ľahko povie, ale veľmi ťažko zvládne. Neviem to vysvetliť, ale proste už len ten pohľad ako na nás pozerá s opovrhnutim a odporom, ako keby sme boli odpad, ta energia, co z nej ide a ta atmosféra... teraz, ked už mám vlastne deti a vidím, co robila nám a ako sa k nám spravala, co nám hovorila, je mi doslova na grcanie, ako mohla tak s chuťou úplne rozdupat tu detskú dušičku a zničiť co sa dalo, fuj. Skúšala to aj na naše deti, ale tým, že ja sa k nim správam úplne odlišne, velmi rýchlo ju prekukli a nechceli k nej chodiť. To bola samozrejme tiež moja vina, ako inak. Ona je najlepšia babka v galaxii predsa, takže jediný dôvod, prečo od nej bočia som ja, pritom ja som pred deťmi na ňu nepovedala jedno krivé slovo, a koľkokrát som mala chuť, ale napriek všetkému mi to pripadalo chrapunske a hovorila som si, už keď som ja nemala, nech aspoň oni majú babku. Dokiaľ boli malé plysaciky, ktoré na ňu pozerali s otvorenými ústami, boli varené pecene. Akonáhle podrastli a mali už vlastný názor, hoci v trivialnych veciach, napr keď povedali, nie babka, nechcem polievku, už bol oheň na streche, decko nechce jej polievku, ktorá je tiež najlepšia v galaxii samozrejme. Už boli také onake, nedobre. Napr dcéra jedla a ona jej rozkazala, nech okamžite ide s nou. Tak ok, išla a nakazala jej zametat terasu. Ja som pri tom nebola, len som uz videla ako dcére trhá metlu z ruky zachmurena, ze ukaz sem, joj, jak to robíš. To len taky mikropriklad co mi napadol jej správania už aj voči deťom. A akýkoľvek minimalny odpor z ich strany v úplných blbostiach bol vyhodnoteny: to majú určite od tej svojej matere, citujem, len asi neratala, ze dcéra mi to celá zarazena povie, že to čo babka hovorí... lebo ona je skvelá a keď sa jej odporuje, to musia mať od matere, ved predsa nemôžu mať vlastný názor, no ešte to tak, to ja som ich nahuckala a preto ju nechcú, nie ze by bola chyba v nej a jej správaní, to by nepripustila nikdy v živote za žiadnych okolností

@ahhola bolo by toho neskutočne veľa, kvantá otrasnych situácii a príbehov, nad ktorými sa človeku urobí zle. Sem tam ma napadne normálne napísať o tom knihu alebo natočiť nejakú rodinnú drámu, niekedy aj v priamom prenose, keď človek priamo zažíva ten bizar. Ona je pre mňa taky prirodzený odstrašujúci antivzor, ako to v žiadnom prípade nema vyzerat. A to ešte nehovorím o otcovi, pre ktorého sme boli "len" dievcata, stále sa pýtal, na co sú dievcata, co je z nich a cele detstvo som počúvala, ze ho len vyžierame z peňazí. To boli dve základné tézy, okolo ktorých sa to točilo. Nie sme chlapci a vyzierame ho z peňazí. Nemohli sme si nič kúpiť, neboli sme nikdy nikde, žiadny výlet, nikdy sme neboli na kúpalisku, na jazere, na zmrzline ako rodina, v reštaurácii, len doma a čakali sme, kedy ho chyti amok, z ktoreho sme sa triasli ešte pár hodín, bol extrémne cholericky a nikto nikdy nevedel, čo ho rozzuri. Nedovolil mame, aby nám kúpila stoly do detskej, aby sme si mali kde písať úlohy, ze nám netreba, načo. No veľa toho bolo. Odporná dusna atmosfera, nieže totálne bez lásky, ale navyše s neskryvanym odporom voči nám. Dodnes nechápem, ze mi z toho všetkého nepreskocilo a dokážem fungovať medzi ľuďmi, ze som sa dopracovala k rodine, aj keď následky tam boli a sú už nezmazatelne a dlho som sa borila s depresiami, chodila po psychologoch, ktorí mi aj tak vôbec v ničom nepomohli. Mňa relatívne zachránilo to, že mám manžela, ktorý má.vzdy podporoval a moja povaha, ze si nedám skakat po hlave. Lebo inak by som bola ideálny typ pre muža narcistu, ktorý by ma totálne rozložil a zdeptal tak, že by som bola už úplná tyrana troska, takéto typy si títo muži hľadajú.

@meluzina29 ešte to som chcela dodať. Ako som písala, rozhovor s takouto matkou na túto tému nema žiadny zmysel, aj keby si jej vychrlila neviem ake padne argumenty a vysvetlila to z kazdej strany, výsledok bude, že sa na teba vyvrieska, zo všetkého ta obviní, potom sa ako kráľovná urazí a ty budeš mať obrovský pocit viny, aká si zla a nanič. Zažila som to pred rokmi, keď som ešte naivne dúfala, že ved sa porozprávame ako dospeli ľudia a všetko si vysvetlíme. Dnes viem, ze je to nemožné a treba sa s tým len zmieriť. Nesnazit sa byt pre ňu dosť dobrá, lebo nikdy, ale naozaj nikdy nebudeš v ničom dosť dobrá, aj keby si sa poskladala a vždy budeš znova a znova sklamaná. Nesnaž sa jej zavdacit, aby si získala aspoň nejaký prejav jej lásky, lebo ho nedostanes. Toto musíš pochopiť a zmieriť sa s tým ako napr s faktom, že zajtra vyjde slnko. Ja som to už potom riešila tak, že keď začala som svojim výstupom, otočila som sa a išla preč. A to sme cestovali hodinu autom, lebo našťastie nebýva až tak blízko. Boli sme tam 10 minút, vyvrieskala sa, sadli sme do auta a hodinu potom zasa domov. Alebo keď začne v telefone, zlozim, bez pardonu, žiadne vyckavanie, že sa možno ukludni a blabla. Párkrát sme sa už takto nerozpravali aj pol roka. A vie, že ja nezavolam, tak zavola ona a tvári sa, že sa nič nestalo. V preklade: co už mám robiť, keď mám takú sprostu nepodarenu dceru, niekto musí mať rozum, tak mi akože veľkoryso odpustí. Ale toto už neriešim, je mi to jedno. Ale vidím, že sa odvtedy aspoň ako tak snaží, ked spolu sem tam volame, lebo vie, že ja jej proste nezavolam ak sa bude zasa takto správať a už vôbec sa jej nebudem v žiadnom prípade doprosovat a ospravedlňovať. Takže zmieriť sa s tým a nedufat, ze sa bude správať normálne a ako tak si aspoň v rámci možností stanoviť hranice. Ale najhoršia budeš aj tak vždy ty, s tým sa treba tiež zmieriť a snažiť sa nad tým nerozculovat, lebo sa to nedá zmeniť.

@ahhola teraz som si všimla tu poslednú vetu, prepáč, ale dúfam, že to nemyslíš vážne. To, že do nás, ako píšeš ryla, ma za následok to, že si na nič netrufneme, ze by sme najradšej zaliezli do mysacej diery, ze si pripadáme všetky ultraneschopne, bolo nám odmalicka vtlkane aki sú všetci sikovni, mudri, do života, nie ako vy, s odporom nad nami krútila nosom, pritom sme boli jednotkarky, nemusela sa s nami učiť, nikdy sme nemali ziadny pruser, nič. Vždy som mala pocit, že ostatní sú takí skveli a co ja preboha chcem. Cele to choré prostredie spôsobilo to, že máme seriózne depresie, lebo keď ti otec dennodenne otlka o hlavu, na čo vôbec si, ze je nešťastný že si sa vôbec narodila a ze ho len vyzieras z peňazí, ako to asi môže skončiť, potom sa to ťahá s tebou celý život, ze si tu len nadbytocna, všetci sú skveli, len ty si taky nepodarok nanič, ktorý tu len zavadzia a nič si nezaslúži, neschopný, presne to, co si cele detstvo počúvala, sa ti krásne vpisuje do vnimania seba samej a vnimania sveta a ľudí okolo, formuje ti to osobnosť. A to sa nedá len tak zmeniť a vykorenit. Pre mňa bol otec cudzi človek celý život, hoci sme žili v jednej domácnosti a všetky, vrátane mamy, sme ho neznasali. Takže nie, určite sustavne zotieranie, ponižovanie a podcenovanie dieťaťa na každom kroku, keď mu rodicia davaju dennodenne najavo, že je absolútne neprijate a nemilovane, ale priam nenavidene, ho nevyhecuje k vykonom a úspechu, ale presne naopak, bohužiaľ. Je to skôr tragédia a škoda, že takíto ľudia, ktorí by vôbec nemali.mat deti, ich bohužiaľ majú.

@meluzina29 vyser sa na takú matku a zariad si život tak aby si ju bundy nepotrebovala a aby si bola závislá len sama od seba 🙏

@bombulka ano, toto je presne 1-5% ludi, ktori by na deti nemali ani pomysliet, ked sa stane, dat ich na adopciu, lebo ich len dokalicia... Mala som to pred ocami u susedovcov, ale ta sa k prvym dvom chovala ako matka, na dalsie uz nemala kapacitu a tie len "capcovala" a deptala. Raz sme boli na lavicke pred ich domom a nieco sa rafli a tato moja kamoska, najmladsia,.... Ty si ma vzdy len ponizovala.... A mater akoby nic nepocula, uplne bez reakcie, tvrda ako kamen. Ako chovala svinu v chlievku, tak chovala deti, vecer odratala kusy a tym jej citova ucast skoncila. Dnes maju zaujimave vztahy, mozno sa dostanu aj do Krimi sprav👽ale tvoja matka je iny kaliber a ze sa s tatkom nasli rovnaki, obycajne ked je rodic bestia, ten druhy vyvazuje a zachranuje situaciu... Holt smola a napriek vsetkemu mas velmi rada zivot, ked si dala zivoty detom a na ten svoj si si nesiahla, videla som vela pripadov v detstve, spoluziak bicyklom pod nakladiak, sofer len opakoval... On mi tam vletel, este sa na mna usmial a ti ho vytriasali po sudoch, aby nedajboh okolie nesuskalo, ze ho mali u riti... nechcel aby bolo jasne, o co ide, ale dalsi si pockal, ked dojdu z roboty a pred ich ocami sa vyvalil z 8.p.. A vidis, svet naozaj niekedy nastoli rovnovahu a tebe za utrapy, nelredstavitelne zoslal muza, ktory je chlap a nie ako tie 2 kaliky, ktore do vas trieskali ako hrom do domu. Niekto take zadostucinenie nedostane. A tvoje deticky, babku nemaju, ako ty matku, ale maju radar na psychopatov z kilometra... 🍀

Riesenie je jednoduche - chodievaj tam len s partnerom. Nezasluzis si taketo ponizovanie.
Pozri si toto video:
https://www.facebook.com/share/r/19GXPm7EGz/

@ahhola áno, smola, my sme mali z oboch strán naložené, a ultra kvalitne, bohužial. Ja az ked som odisla z domu, som si uvedomila v akej chorej rodine som vyrastala, lebo dieťa berie co mu rodic dava a povazuje to za asi normálne. No, život praveze vobec nemám rada, často mi napadne, koľko rokov tu ešte musím vydržať a strasie ma, že ešte možno aj 30, ale hneď potom mi napadne, že možno budem mat šťastie, ochoriem a bude to skôr, to ma trochu ukludni. Ja som už nebola v pláne a otec preto veľmi chcel, aby mama išla na potrat, ale ona o tom nechcela ani počuť. Koľkokrát som si bila hlavu o múr, prečo bola taka blbá a nesla, aké by to bolo super 🤷‍♀️ takže nie, život pre mňa nie je radosť, ale co mam robiť, už keď tu musím byť, snažím sa ako viem. Pre mňa je veľká satisfakcia to, že dávam svojim deťom lásku a podporu, ktorú som ja nikdy od rodicov nemala a vidím, aké sú spokojné, šikovné a krásne, ako radi so mnou trávia čas, aj keď by si už mohli ísť po svojom, ze prídu za mnou ako za prvou s hocijakym problémom, co som ja nikdy nemohla, resp veľmi rýchlo som sa naučila, ze ak prídem, okamžite dostanem naložené, aká som sprostá a ze to určite ja za to môžem a podobne psychoutoky. Len s tou rovnováhou, o ktorej píšeš, to tak idylicky nefunguje... dostala som naložené ešte aj v iných oblastiach, ktoré neviem nijako ovplyvniť, niektoré kamošky, ktoré sú v obraze, len krútia hlavou, ze to je nemožné, aby takto sa to zbehlo u jedného človeka. Tak asi som v minulom živote zabijala, aj to mi niekedy napadne a teraz mam naložené od narodenia... je to veľmi smutné, ako jedna matka môže takto nenávidieť a ničiť vlastne deti.

Ty si na tom uz ale zavisla,ty to potrebujes ako drogu toto zhadzovanie a ponizovanie.Inac sa to nazvat neda,lebo kazdy clovek,co si vazi seba a svoje psychycke zdravie by to min.na max.obmedzil taketo navstevy,tak ked mas pocit,ze ti je dlho dobre ides si po davku,aby si sa mohla opet trapit a tryznit samu seba.
Uz sa zacni spravat ako dospela,odstrihni sa a chod tam max.s muzom,pri nom si to nedovoli.

naco tam chodis? mas pocit ze si fackovaci panak? sama by som tam nesla ani za nic, ak by sa pytali preco povedala by som im aj dovod ale zmenu neocakavaj, urcite sa na teba obori ze si nevdacnica a podobne.
preco odpovedas na otazky ohladom financii? zijes sama a ich je do toho NIC. neodpovedaj ani sa neobhajuj. ziadne ze "neviem" ale rovno povedz, ze to nie je ich vec. a bodka.
pokial sa nevymanis z mindsetu "je to moja mama a som povinna k nej chodit a nechat sa tyrat" tak to bude iba horsie.

@vladuska20 ale dovoli, a naopak, s ešte väčšou chutou, lebo rata s tym ze pred mužom jej to ešte viac ublíži. To s tou závislosťou je ale úplná blbosť, prepac, ty asi máš pomerne normálnu mamu, ale na druhej strane sa ti nečudujem, potom to nedokážeš pochopiť. Vieš, tieto vzťahy sú veľmi citlivé, každý ma v sebe to malé dieťa, ktoré chce lásku a bezpečie od rodiča. A ak ma náhodou aj sem tam nejakú svetlu chvíľku, o to viac túžiš a máš nádej, že predsa len by to mohlo byt niekedy možno lepšie, sem tam ti niečo podhodi aj takáto matka, plus aj zo slušnosti ide, povie si, ale ved to určite nebude také zlé... a vysteknut, už sa spravaj ako dospelá... no ona sa správa ako dospelá, pracuje, zarába, funguje, to sa veľmi ľahko povie vieš, keď ty máš ako tak ok mamu, je ľahké okriknut, ved je to tak a hotovo, co ta to trápi, to je ako keď ma niekto depresiu a povieš mu, preboha, ved sa usmej, nemáš sa na čo sťažovať. Ale máš pravdu v tom, že jediná cesta je obmedziť kontakty na minimum, telefonické, duplom osobné, s muzom, bez muža, vzdy bude na rane. Nema to žiadny zmysel, nepomôže rozhovor, argumenty, nič, takže len odstrihnut, fyzicky aj vnútorne.

@bombulka

😎 Čo keby si zvolila pokojnú odpoveď bez emócií. Mamina to nemyslí zle, si stále jej malé dievčatko, ktoré chce stále viesť chrániť, učiť. Problém je skôr v tom, že namiesto toho aby volila pokojný dialóg, ktorý by ťa posilňoval a budoval medzi vami puto dôvery matka-dcéra kričí a príliš necitlivo zasahuje do otázok, ktoré nemáš záujem riešiť. Alebo zvolíš masku poslušnej dcéry, ktorá sklopí ušká a necháš ju kričať, alebo zvolíš pokojný tón, ktorým mame – dôrazne - vysvetlíš, čo si nepraješ aby robila. Viem, že ju máš rada, tak ju skús niečomu naučiť teraz ty, tak ako ťa ona učila od malička. Vždy ju ale najskôr vypočuj. Potom polož otázku .. Mami, ak dovolíš, prosím vypočuj si môj názor, prosím bez prerušovania. Samozrejme pokojne, slušne, s úctou a rešpektom. Ale dôrazne. A pridaj opakovanie – matky tak ako deti nepočujú na prvý krát : ). Mamy majú svoje muchy, (jej dieťaťom budeš aj keď budeš mať 60, .. ) toto je mäsožravka tvojej mamy, ale ver mi, miluje ťa, preto sa takto nemožne správa🙂 . Držíme prsty.

@amazonka13 odkiaľ berieš tu istotu, že ju miluje? Nehovorím teraz konkrétne o autorke, nepoznám ju ani jej mamu, ale nie každá mama miluje svoje dieťa, to je len taky stereotyp a automaticky sa to predpokladá, že každá mama miluje svoje dieťa. A tiež odkiaľ vieš, že jej mama to nemysli zle a chce ju chrániť... moja mama sa vyziva v tom ako ti hnusne povie a zatne do živého, normálne to na nej vidno na očiach. A ak sa ohradis, okamžite nasleduje výstup a taka nakládka, ze sa cítiš ako najposlednejsi odpad na svete. Všetko prekruti tak, že to by normálny človek nevymyslel a nakoniec sa ešte na smrť urazí, aby si mala dokonalý pocit viny. A ze dôrazne mame vysvetli, čo si neprajes aby robila... evidentne si z tých stastnejsich a nemala si tu česť s takýmito ľuďmi, lebo, bez urážky, vôbec nerozumieš co sú zač, ako sa správajú a rozmýšľajú. Po prvé, to by bola priama kritika, tým ze si neprajes aby niečo robila, toto jej správanie kritizujes a kritika pre narcistu je ako totálna rozbuska, to len je potom cirkus, ze nestíhaš a po druhé, dávaš jej presný návod na tacke, čím ta môže v budúcnosti najúčinnejšie zranovat, priamo jej to vlastne povieš. A ze prosím, mami, vypočuj si môj názor... ale ju tvoj názor vobec nezaujíma, ju nezaujíma, čo si myslí nejaká hlupana, nemožná, neschopná, ktorá je a vždy bude nanič, ešte ta vysmeje, najlepšie keď je tam viac ľudí a zotrie ako posledneho smrada, ze co to rozpravas za bludy. Ale úplne chápem, normálni ľudia tak uvažujú, ved sme dospeli ľudia, normálne si to v kľude vysvetlíme. Ale to neprichádza do úvahy pri takejto matke, u takejto je to bez šance, bohužiaľ.

@meluzina29 ani nevieš ako Ti rozumiem 😢😢😢😢 prežila som to isté a je to skrytý narcizmus. Prečitaj si tému narcisticka matka a špeciálne definíciu skrytého nacizmu. Ja mam 40r a doteraz som sa jej snažila zavdacit a očakávala som, že niekedy budem za niečo prijatá. Nikdy nič v mojom celom živote nepochvalila, a ja veľmi veľmi ľutujem, ze som až doteraz sa nad tým trápila. Ale už som sa rozhodla ju odstaviť. Ak chceš napíš mi. Koľko rokov máš ty? Ako dlho to znášaš? Toto je ta najväčšia tragédia, ktorá sa môže v živote človeka a dieťaťa stať.

Baby ti tu vravia podobne, co si myslim z tych par viet aj ja, podla tvojho popisu - tvoja mama je narcis. Narcisticke zneuzivanie su presne vsetky tieto veci, co zazivas:
devalvacia - to ako ty robis veci nema cenu...
porovnavanie, triangulacia - vzdy menuje niekoho, kto ma nieco lepsie, krajsie, lespie nieco robi ako ty...
prenasanie zodpovednosti za chyby len na druhych - narcis nikdy neprizna chybu, omyl, za vsetko vini vzdy svoje okolie...
narcis moze byt ok, ak si s nim sama, ale ak je v nejakej spolocnosti, kde mu zalezi aby zaziaril, moze ta zacat zhadzovat aj pred ostatnymi, mozu mat rozne taketo trigre, co spustaju ich narcisticke chovanie... akonahle by sa z nieco na co ani nema dosah mohol citit zahanbeny, zacne to vstekto pripisovat niekomu druhemu a zhadzovat ho ped inymi...
narcis sa k tebe sprava ako k veci - kym mu na nieco sluzis, ok, ale akonahle nesluzis, tak si ta nevsima...
a kopec dalsieho zranujuceho konania.

@bombulka presne!

@bombulka @meluzina29 popisy vašich matiek, to akoby som o svojej citala.. 100%... Mam 35 ale take traumy z detstva si všade nesiem, ze dovi. Aj do manželstva sa mi veľa toho premieta, hoc sa snažím vnútorné s tým bojovať. Je to veľmi ťažké. Nemám na psychológa, cize robím sama co môžem. Plus takmer nulovy kontakt, to pomáha.

baby, tie, ktoré ste sa odstrihli úplne alebo kontakt na minimum, ako to riešite s deťmi? nepoznajú babku vôbec? nevypytujú sa? alebo pri minimálnom kontakte, neťahajú sa tam a neporovnávajú s inými deťmi (ktoré majú pekné vzťahy so starými rodičmi)?

ono je to tak, že ak je človek so sebou spokojný a pozná svoju hodnotu a je so sebou ok, tak ho fakt nikto nerozhodí. Preto ti odporúčam začať chodiť na psychoterapiu. Tam si ujasníš veci o sebe, spoznáš samú seba. Budeš zvládať chodiť aj k mamke a ešte ju aj ľúbiť a pousmiať sa nad jej kritikou a dokonca budeš vedieť ako to svojim deťom raz nerobiť tiež. Držím palce! 🙂

@galadriel90 psychoterapiu (myslím že az 25 sedení) ti preplatí poisťovňa. Myslím, že by ti to veľa dalo a veci by sa možno zmenili ;)

@petrofka a to ako funguje prosim? Ako si to viem vybaviť? Ak mi vieš poradiť prosím..

@bombulka Strašne mi je ľúto, čo si prežila. Nechem ich obhajovať. Ale dosť poriadne na ich výchovu malo spoločenské prostredie, tá dvojtvárka, zakrývanie, utajovanie názorov a tá výchova. Dieťa nemalo hlas, malo ho byť vidieť, nie počuť, obíjaj mamko, kým som ja Janko, niektorí šupli dieťa do týždenných jasiel, niektoré od polroka , alebo k cudzím..rozprávať sa dieťaťom - načo? Samé príkazy a zákazy. A ked nepočúvaš, tak letela...Tak sa vychvovávalo, takže to na nich malo neblahý vplyv. Atiež netreba zabúdať, že ich rodičmi boli povojnové deti. Nedostatok, núdza, hlad, spomienky na vojnu , z tho traumy.

@lucka243 Ja to také až nemám. Ale moja známa sa odstrihla od rodičov. Ani telefonát, nič. Možno sú takí viacerí, ale nik sa s tým nebude chváliť.

@spongebob1 ty mas rovnaku vahu ako v 15tich?pokial je autorka spokojna,cvici,jej matku do toho 💩