Ako zvládnuť zmenu po odchode detí?
Posledné dieťa sa odsťahovalo a odvtedy mám pocit, že sa medzi nami niečo zmenilo. Nie je za tým žiadna veľká hádka ani konkrétny problém, skôr sme akoby zrazu zostali sami dvaja a nevieme sa v tom nájsť.
Po rokoch, keď sa všetko točilo okolo detí a domácnosti, mi teraz dochádza, že sme sa ako partneri možno dosť vzdialili.
Zažili ste niekto podobné obdobie po odchode detí z domu? Bude lepšie?
Moze byt lepsie...ale obaja musia chciet...ale kedze chlapi su povacsinou extremne lenivi a ich andropauza intenzivnejsia akou u zien, realitu vidim tak, ze nebude!
🤷♀️ môže byť lepšie… ale bude to iné, ak si tak zrazu zistila… naše dieťa odchádzalo dlho 😂 tak to nebol taký šok
@anonym_autor presne pre toto (aby sme sa tomu vyhli) pracujeme na vztahu priebezne... vikendy aspon obcas sami pre seba v nejakom welness apod...
Syndróm prázdneho hniezda
Však si začnite robiť spilu program. Napr výlety, mala turistika, bicykle, nejaké prechdzk. Kúpte si psa
no a toto je presne to co ja tu stale hovorim mladym mamickam ktore dieta nechcu nikam dat nikam pustit a uplne zabudaju ze su aj manzelky/partnerky a ze tu takych je kopa co si z deti spravi stred sveta.
ako bolo napisane vyssie - syndrom prazdneho hniezda - bezne a caste.
skus najst najskor seba. spomen si kym si byvala pred detmi, najdi nove konicky a manzel sa prida alebo ho priber.
to ci bude lepsie zalezi od vas ako sa k tomu postavite ako par. Ked to budete ignorovat a nebudete sa snazit zblizit tak to neprejde, ked zapracujete na vztahu a spolocne sravenom case tak to prejde a bude lepsie.
My mame 16 rocnu dceru, ale je furt tahet s kamaratmi, uz to citim. Mame psa, ako niekto spomeul a teda kazdy den spolu vencime dlhu poobednu prechadzku. Chodime najradsej k rieke na luky alebo do lesa. My sme chodil vzdy aj s dcerou, ked bola mensia, coraz menej s nami chcela niekam chodit, uz som si casom zvykla, nechavali sme ju s kamoskou a my sme sli so psom. Ja nie som sportovy typ, muz sportuje rad, ja mam ale rada taketo prechadzky, to neberiem za sport, tak aspon tie mame spolocne.
To, čo opisujete, je veľmi častý, no, zriedkavo úprimne pomenovaný fenomén, syndróm prázdneho hniezda, ktorý však vo svojej hlbšej podstate neodkrýva len prázdnotu v dome, ale stratu spoločného tmelu. Tým tmelom boli dlhé roky úlohy mamy a otca. Keď zmizne každodenný manažment rodiny, zanikne aj primárny projekt, ktorý vás spájal. Zrazu nezostala priepasť preto, že by ste sa prestali mať radi, ale preto, že ste sa roky stretávali len v roliach rodičov, zatiaľ čo rola partnerská pomaly prešla do úsporného režimu. Otázka „Bude lepšie?“ v sebe skrýva nebezpečnú pasivitu ako keby to bolo niečo, čo k vám príde zvonka alebo časom samo od seba. Zlepšenie nepriletí len preto, že prečkáte ticho. Zmeňte optiku z „čo sme stratili“ na „kto tu vlastne zostal“. Vy dvaja dnes nie ste tí istí ľudia, ktorí do tohto vzťahu pred desiatkami rokov vstupovali. Je naivné očakávať, že nadviažete tam, kde ste pred deťmi prestali. Priznajte si trápnu fázu. Správajte sa k sebe na chvíľu ako dvaja cudzinci, ktorí sa zoznamujú na prvom rande. Keď sa snažíte preskočiť túto prirodzenú nezvyk a hneď vyžadovať hlbinu, vzniká tlak a napätie. Dajte priestor vlastnej identite. Často hľadáme odpoveď v tom druhom, no, najprv musíte vy sama zistiť, kým ste, keď zrovna nikomu nevaríte, nikomu neorganizujete život a nemáte koho opatrovať. Ak nenájdete vzťah k vlastnému voľnému času a sebe samému, budete od partnera nevedomky vyžadovať, aby zaplnil vaše vlastné vnútorné prázdno. Začnite malými mikro kontaktmi. Nečakajte na veľké rozhovory o budúcnosti. Spoločné ticho pri káve bez televízora, krátka prechádzka bez cieľa alebo obyčajné otázky „Čo teba vlastne dnes ešte baví?“ alebo „Čo by sme spolu chceli zažívať?“ robia zázraky. Spoločné hniezdo sa uvoľnilo. To, či z neho bude chladná stena alebo priestor pre nový typ slobody, závisí od rozhodnutia znovu spoznať človeka, ktorý sedí oproti vám. Kým boli doma deti, bolo množstvo prirodzených dôvodov, prečo spolu fungovať, plánovať a riešiť veci. Ich odchod zrazu odstránil „program“ a zostali ste viac tvárou v tvár jeden druhému. A práve vtedy môže vyjsť najavo, že ste sa síce roky starali o spoločný život, ale možno ste menej pestovali spoločný partnerský život. Prázdne miesto po deťoch sa totiž nedá zaplniť ďalšími povinnosťami. Keby ste na chvíľu odložili deti, povinnosti a všetko, čo ste spolu roky „museli“ robiť, čo vás dnes ešte prirodzene priťahuje k tomuto človeku? Potrebujete si postupne vytvoriť nový spôsob, ako byť spolu.
Zivot sa zacina vtedy, ked zdochne pes a deti vypadnu z domu. Cely vztah s manzelom pracujeme na tom, aby sme si vystacili my dvaja.
Začnite si ten kľud užívať spolu ,choďte do kina,na výlet ,nič teraz nemusite riesit,nikde sa ponáhľať ,sex môžte mať kde kolvek v byte v ktorúkoľvek hodinu ,nemusí byt navarene
Naša dcéra sa odsťahovala pred tromi rokmi, ale bolo to také postupné, odišla na VŠ, najprv dochádzala, potom podnájom, chodieva domov každé 2 týždne. Brala som to ťažko, veľmi rýchlo to ubehlo, raz-dva vyrástla, mala som pocit, že som si to mohla viac užívať. Odkedy nebýva doma, som si uvedomila, že nás rodičov až tak nepotrebuje, teší sa späť, domov je pre ňu tam, nie s nami. S mužom je nám spolu fajn, obaja veľa pracujeme, ja mám dosť koníčkov, máme záhradu, psa, lenže môj muž má tendenciu vkuse chodiť do práce, aj keď nie sme na to odkázaní a často som doma sama. Samota mi vyhovuje, len nechcem, aby to preháňal. Ale veľmi mi chýbajú tie roky, keď sme boli všetci spolu. Teraz sa zameriavame s mužom viac jeden na druhého, ale viac si všímame aj naše nedostatky. Naši rodičia nás teraz stále viac potrebujú. Mňa najviac na tom celom škrie to, že dieťa sa narodí a za 18-20 rokov odíde, strašne rýchlo to ide. Keby mi niekto povedal, že to tak rýchlo ubehne. Bez manžela by som to celé nedala.
no a toto je presne to co ja tu stale hovorim mladym mamickam ktore dieta nechcu nikam dat nikam pustit a uplne zabudaju ze su aj manzelky/partnerky a ze tu takych je kopa co si z deti spravi stred sveta.
ako bolo napisane vyssie - syndrom prazdneho hniezda - bezne a caste.
skus najst najskor seba. spomen si kym si byvala pred detmi, najdi nove konicky a manzel sa prida alebo ho priber.
@pralinka25 Presne tak, ženy zabúdajú, že sú aj partnerky..
Začnite si ten kľud užívať spolu ,choďte do kina,na výlet ,nič teraz nemusite riesit,nikde sa ponáhľať ,sex môžte mať kde kolvek v byte v ktorúkoľvek hodinu ,nemusí byt navarene
@minenkaa Neviem ty ako, ale ja som varila aj pred detmi
@anonym_autor nemate moznost zacat nehaky spolocny projekt?
Ak mate dom, tak mozno nieco male na zahrade. N
Ziaden velky projekt. Na zaciatok len drobnosti.
V byte neviem. Ale nieco sa urcite najde. Hoci aj keby ti navrtal nove policky. Alebo pomohol presunut skrinu.
Aby ste nasli zase spolocnu rec.
A nezabudni ho pri tom pochvalit. Nie naoko, ale uprimne. Muzi miluju, ked maju obdiv. Vtedy citia, ze maju hodnotu, uctu, su oporou, su silni, su Niekto. Je to pre nich dolezite. A je pre nich dolezita zena, ktora im to dava.
Zivot sa zacina vtedy, ked zdochne pes a deti vypadnu z domu. Cely vztah s manzelom pracujeme na tom, aby sme si vystacili my dvaja.
@mandzula Robíte dobre 👍
@anonym_autor
My sme sa po 40 rokoch od seba odsťahovali. Bývame ďaleko od seba, každý vo svojom dome, ale telefonujeme si každý deň. Všetci sa stretávame raz do roka na Vianoce, pretože sme rozlezení po celom svete.
@anonym_autor
My sme sa po 40 rokoch od seba odsťahovali. Bývame ďaleko od seba, každý vo svojom dome, ale telefonujeme si každý deň. Všetci sa stretávame raz do roka na Vianoce, pretože sme rozlezení po celom svete.
@anonym_e87c4e to je zaujimave riesenie. ste sa tak odzudzili?
u nas tiez odislo dieta , a to dost skoro, v 16, nejak to ide, raz horsie, raz lepsie. mame kazdy nieco svoje-sportovanie a potom nieco spolu. niekekedy neprehovorime, ako je den dlhy, inokedy zas opak😲😀
radu nemam, asi tie spolocne zaujmy nejake treba budovat. obcas kino, vylet, tura.. a tesit sa, ze ste zdravi, lebo to je najviac. ak pridu diagnozy- a oni pridu, bduete este spominat, ako vam bolo dobre, len ste to neocenili.
@anonym_autor
My sme sa po 40 rokoch od seba odsťahovali. Bývame ďaleko od seba, každý vo svojom dome, ale telefonujeme si každý deň. Všetci sa stretávame raz do roka na Vianoce, pretože sme rozlezení po celom svete.
@anonym_e87c4e
Ani sa s muzom okrem Vianoc nestretávate?
Takže vlastne ste sa rozisli a udržiavate len denný telefonicky kontakt. Možno casom pojde aj ten do stratena.Ale určite lepšie ako zit v nefunkcnom vztahu so spolubyvajucim, to da človeka psychicky dole
@anonym_autor
My sme sa po 40 rokoch od seba odsťahovali. Bývame ďaleko od seba, každý vo svojom dome, ale telefonujeme si každý deň. Všetci sa stretávame raz do roka na Vianoce, pretože sme rozlezení po celom svete.
@anonym_e87c4e to je zaujímavé, môžeš napísať viac, ako ste k tomu dospeli?
@anonym_autor
My sme sa po 40 rokoch od seba odsťahovali. Bývame ďaleko od seba, každý vo svojom dome, ale telefonujeme si každý deň. Všetci sa stretávame raz do roka na Vianoce, pretože sme rozlezení po celom svete.
@anonym_e87c4e naprd život takto
Ja som bola tak rada keď sme konečne zostali zase dvaja. Žiadne starosti o deti 😂
no a toto je presne to co ja tu stale hovorim mladym mamickam ktore dieta nechcu nikam dat nikam pustit a uplne zabudaju ze su aj manzelky/partnerky a ze tu takych je kopa co si z deti spravi stred sveta.
ako bolo napisane vyssie - syndrom prazdneho hniezda - bezne a caste.
skus najst najskor seba. spomen si kym si byvala pred detmi, najdi nove konicky a manzel sa prida alebo ho priber.
@pralinka25 boze presne
Strasne vela rodicov, hlavne zien zabudaju na to ze su aj zeny a nie len matky a ziju skor zivot svojich deti, nez ten svoj
ja som napr. typ, ktory sa stara celkom rad o druhych, rad im vyvara a tak. mne to chyba, pre mna to starost nebola.
To, čo opisujete, je veľmi častý, no, zriedkavo úprimne pomenovaný fenomén, syndróm prázdneho hniezda, ktorý však vo svojej hlbšej podstate neodkrýva len prázdnotu v dome, ale stratu spoločného tmelu. Tým tmelom boli dlhé roky úlohy mamy a otca. Keď zmizne každodenný manažment rodiny, zanikne aj primárny projekt, ktorý vás spájal. Zrazu nezostala priepasť preto, že by ste sa prestali mať radi, ale preto, že ste sa roky stretávali len v roliach rodičov, zatiaľ čo rola partnerská pomaly prešla do úsporného režimu. Otázka „Bude lepšie?“ v sebe skrýva nebezpečnú pasivitu ako keby to bolo niečo, čo k vám príde zvonka alebo časom samo od seba. Zlepšenie nepriletí len preto, že prečkáte ticho. Zmeňte optiku z „čo sme stratili“ na „kto tu vlastne zostal“. Vy dvaja dnes nie ste tí istí ľudia, ktorí do tohto vzťahu pred desiatkami rokov vstupovali. Je naivné očakávať, že nadviažete tam, kde ste pred deťmi prestali. Priznajte si trápnu fázu. Správajte sa k sebe na chvíľu ako dvaja cudzinci, ktorí sa zoznamujú na prvom rande. Keď sa snažíte preskočiť túto prirodzenú nezvyk a hneď vyžadovať hlbinu, vzniká tlak a napätie. Dajte priestor vlastnej identite. Často hľadáme odpoveď v tom druhom, no, najprv musíte vy sama zistiť, kým ste, keď zrovna nikomu nevaríte, nikomu neorganizujete život a nemáte koho opatrovať. Ak nenájdete vzťah k vlastnému voľnému času a sebe samému, budete od partnera nevedomky vyžadovať, aby zaplnil vaše vlastné vnútorné prázdno. Začnite malými mikro kontaktmi. Nečakajte na veľké rozhovory o budúcnosti. Spoločné ticho pri káve bez televízora, krátka prechádzka bez cieľa alebo obyčajné otázky „Čo teba vlastne dnes ešte baví?“ alebo „Čo by sme spolu chceli zažívať?“ robia zázraky. Spoločné hniezdo sa uvoľnilo. To, či z neho bude chladná stena alebo priestor pre nový typ slobody, závisí od rozhodnutia znovu spoznať človeka, ktorý sedí oproti vám. Kým boli doma deti, bolo množstvo prirodzených dôvodov, prečo spolu fungovať, plánovať a riešiť veci. Ich odchod zrazu odstránil „program“ a zostali ste viac tvárou v tvár jeden druhému. A práve vtedy môže vyjsť najavo, že ste sa síce roky starali o spoločný život, ale možno ste menej pestovali spoločný partnerský život. Prázdne miesto po deťoch sa totiž nedá zaplniť ďalšími povinnosťami. Keby ste na chvíľu odložili deti, povinnosti a všetko, čo ste spolu roky „museli“ robiť, čo vás dnes ešte prirodzene priťahuje k tomuto človeku? Potrebujete si postupne vytvoriť nový spôsob, ako byť spolu.
@bjnr
Po 40 rokoch fungovania sa povaha človeka ani zabehnutý štýl komunikácie nezmení zo dňa na deň – a snažiť sa o umelé, hlboké rozhovory o vzťahu, keď vám to obom nikdy nebolo blízke, by pôsobilo neprirodzene a len by to vytváralo zbytočný tlak.
Pre dvoch „technických“ ľudí nemá zmysel hrať sa na psychologickú poradňu. Technické typy nespája filozofovanie 🙂
@anonym_autor nájdi si milenca
@anonym_autor my sme tu zmenu nezvladli. Manzel nekomunikuje, lezi pri telke na gauci. Ja tak zit nechcem. Najskor som si nasla brigadu, potom som chodila vypomahat susedovi, co ma farmu blizko nasej zahrady. A tam som zostala....
@anonym_autor my sme tu zmenu nezvladli. Manzel nekomunikuje, lezi pri telke na gauci. Ja tak zit nechcem. Najskor som si nasla brigadu, potom som chodila vypomahat susedovi, co ma farmu blizko nasej zahrady. A tam som zostala....
@renab
Čiže si zostala so susedom farmárom? A čo muz? Rozviedli ste sa?V akom veku cca?Aj takto končia životne pribehy.Ale s clovekom ktorý len preziva pri Tv, mobile medzi 4 stenami by som nemohla fungovat ani ja, to nieje zivot, to človeka psychicky stiahne dole
@renab
Čiže si zostala so susedom farmárom? A čo muz? Rozviedli ste sa?V akom veku cca?Aj takto končia životne pribehy.Ale s clovekom ktorý len preziva pri Tv, mobile medzi 4 stenami by som nemohla fungovat ani ja, to nieje zivot, to človeka psychicky stiahne dole
@anonym_2677e7 muz? Nic, zatial lezi dalej na gauci. Keby som sa vratila, tak je spokojny. Aby som vysvetlila, on bol viac-menej stale taky, ale ja som behala okolo deti a stale mala co tobit. Az kym neodisli. A to ticho a nuda sa po roku uz nedali vydrzat. Tak som ho upozornila, ze ak so sebou nezacne nieco robit, odchadzam od neho. Nezacal. Nedokaze to asi zmenit. Tak som odisla. Rozvedeni zatial nie sme. Lebo on si stale mysli, ze sa vratim.
@anonym_autor Pana beka, ticho zavidim... ja sa toho dožijem tak o 20 rokov. Teda za predpokladu, že sa dožijem...