Čo ďalej?

Zdravim Vas, mile zienky, mile mamicky.
Chcem Vas poprosit o radu, pomoc, popripade nasmerovanie. S partnerkou sme spolu vyse roka a pol, po osmich mesiacoch som ju poziadal o ruku. Moze sa to zdat skoro ale tak som to citil. Samozrejme povedala ANO, a boli sme obaja stastni a este viac sme boli stastni, ked mi oznamila, ze cakame spolu miminko. Nechcel som tomu uverit, ze budem otcom, strasne som bol stastny a tesil som sa 🙂 a aj polovicka bola velmi rada. No potom zacali problemy a teraz som v takej situacii, ze neviem co dalej. Skusim to viac priblizit. Kedze obdobie, kedy sme cakali babatko, bolo COVID obdobie, bolo to velmi tazke byt spolu a to aj preto, ze sme nemali este vlastne byvanie zariadene, a byvali sme zatial u rodicov. Ja som sa snazil byt s partnerkou co najviac aby som bol pri nej a povzbudzoval ju vo vsetkom, bol jej moralnou oporou. Kedze som nikdy s nikym necakal dieta, tak som nevedel ci robim dobre alebo nie. Niekedy prisli na nu stavy uzkosti, strachu o maleho (hlavne koli covidu). Ja som sa ju vzdy snazil pozitivne naladit, pohladkat, pobozkat, povedat ze spolu to vsetko zvladneme a ze nic sa malemu nestane a bude zdravy a silny. Ona mala tazky priebeh tehotenstva kedze asi od 20. tyzdna mala problemy s chrbtom a nedokazala nic poriadne robit, ani do prirody na prechadzku sa nedalo ist, a mala velke bolesti. Ja som sa ju snazil utesit aspon masazami zakazdym ked som s nou bol, ale masaze noh a ramien, kedze sa bala aby som v oblasti krizov nezatlacil nejako zle na maleho a neublizil mu. Viem, ze zeny maju tehotenske hormony a maju vykyvy nalad. Viem to, lebo som si to cele nastudoval, nech som pripraveny a nech viem co mam robit a na co sa pripravit. No to co mi povedala, som necakal a proste zlomila vo mne vsetku lasku k nej. Raz vecer som jej povedal ako velmi ju milujem, a ona mi na to povedala: "to su len slova, to nic neznamena" Zostal som ako obareny a myslel som si ze mi po chvilke povie, ze to tak nemyslela, ze to boli len hormony. Dodnes mi to nepovedala. Potom z nej vypadlo ze sa o nu nestaram, nezaujimam sa, ze som nebol pri nej ked ma najviac potrebovala... A tuto popisem co tym myslela: V polke februara ma kamarati volali si zahrat hokej a ja som sa nejako zdrahal kedze COVID, ale priatelka mi povedala ze hadam nie su nakazeny a ze nech idem. Tiez som si myslel, ze kto by isiel hrat nakazeny. tak som teda isiel. Hrali sme dva vecere a v stredu som sa dozvedel, ze jeden z nich bol na testoch a je pozitivny. Samozrejme som jej to povedal a aj sama mi povedala ze dobre bude ked ostanem doma a nebudem s nou aspon 10 dni. Lenze za tych 10 dni u nich v rodine mali covid, nastastie sa nikomu nic nestalo, a priatelka dokonca mala silnu anginu kedy nevedela vstat ani z postele a k tomu ju bolel aj chrbat. Potom mi vsetko zacala vycitat, ze sa o nu nemal kto postarat ked bola chora a nemal byt kto pri nej. Preto, ked som povedal, ze ju milujem, tak povedala ze su to len slova a nic neznamenaju. Ze si pripada ako keby bola cele tehotenstvo na vsetko sama. Este sme sa tak raz pochytili, az som sa postavil a isiel domov. Potom mi do spravi napisala nech sa vzdam maleho, alebo nech platim alimenty, alebo sa mozeme sudit. Nevedel som na to reagovat. 3 dni som jej na to nic neodpisal az mi sama odpisala ze by bolo teda lepsie aby som sa ho vzdal. Nato som skoro skolabolav a musel som si ist lahnut. Nasi si vsimli co sa stalo a videli aj tu spravu a tiez nechapali. Potom sa to cele este zhorsilo, lebo moja mama volala jej mame ze ci je priatelka v poriadku a aj malicky ci je v poriadku lebo sa boji o nas aj o maleho, ze ci priatelka nepotrebuje nejaku lekarsku starostlivost aby si nahodou neublizila (myslela to asi tak, ze zeny maju pocas tehotenstva rozne depresivne stavy a aby si nahodou nieco nespravila). Lenze tento telefonat mal byt zevraj len medzi nasimi mamami, ale dozvedela sa to priatelka a strasne mi vynadala, ze ako som si to mohol dovolit povedat mojej mame co je medzi nami. Odvtedy nema rada moju maminu, jej mamina ma tiez nema rada, a uz vobec nema rada moju mamu. Snazil som sa jej vysvetlit ze moja mamina to myslela v dobrom, ze sa o nas boji, ale nepomohlo to.... Malicky sa nam narodil zdravy a silny 🙂 to uz sme byvali kvazi vo vlastnom. A myslel som si, ze po porode sa to zlepsi k lepsiemu, aj nase vztahy, ale praveze sa to zhorsilo este viac a uz neviem co mam robit. Preplakal som vela dni, nasi ked ma videli v akom som stave az nechceli verit vlastnym ociam - pochudnuty a bez zivota. Porod mala tazky, cely cas som stal pri nej, dychal som s nou, hladkal som ju, utesoval, pridrzal, ale zvladla to super, no museli ju zasivat. Ked ju prepustili domov staral som sa o oboch ako som najlepsie vedel, este pred tym ako mali prist z porodnice som vsetko poupratoval, poumyval, povysaval, kupelku vydezinfikoval, prevliekol periny a prichystal drobcovi postielku. 5 dni som sa staral tak, ze ani z postele nemusela vstat a nosil som jej maleho nakojit, potom na odgrgnutie a ked bol nekludny tak som ho mal na rukach az kym nezaspal. Este stastie ze mozem pracovat z domu a vedel som sa postarat aj pocas dna. Varit som nemusel kedze najprv doniesla jej mama jedlo a aj moja mamina sa ponukla ze nam navari, takze o jedlo bolo postarane. No po vyse tyzdna ma "seklo". Pravdepodobne prievan alebo klima a boli to tak ze som sa nedokazal postavit uz k malemu k postielke v noci. Cez den som ako tak vladal. Bal som sa aby som nemal pasovi opar tak som siel radsej domov a ju som nechal doma samu s jej rodicmi. Velmi ma to mrzi ze nemozem byt s nimi. A vlastne aj toto mi vycita ze sa nema o nu kto postarat.
Tak ja uz teraz neviem co mam robit. Vsetko, co spravim, je asi zle.
Prosim, poradte mi, co mam dalej robit? Ako ste to mali vy pocas tehotenstva? boli ste na svojich parneroch podrazdene, zle?