Nuda vo vzťahu verzus ohrozenie mentálnej stability

@anonym_autor Vsak ja nic, ale podla toho opisu mi to tak prislo(moje dieta je na spektre). Tym chcem povedat, ze ak je, tak mu darmo budes rozpravat, ako a co by si chcela zmenit. Ine to nebude. Je tak "prednastaveny".

Mne toto príde ako príbeh z kategórie "keď je koze dobre, ide na ľad." Tak skúste ísť na nejaký čas od seba, či si budete navzájom chýbať.

Ani ludia, co nemaju diagnozu, sa velmi nezmenia. Tento vztah-nevztah je podla mna dost typicky v tejto "dobe internetovej". K takemuto sposobu koexistovania pohlavi spejeme. Kazdy je nezavisla zabezpecena jednotka a stara sa takmer vylucne o to svoje (nemyslim len hmotne). A ako spolocnost nam kazdemu staci mobil (internet, niektorym hry). Spolocne aktivity su prilis narusajuce nas zabehnuty stereotyp, musime sa komusi prisposobovat, tym padom si to "neuzijeme naplno". A koniec-koncov, vacsinou na nejake spolocne aktivity ani nemame cas (vsetok nam vyplni praca, pracovanie na sebe a najma - internet).

@anonym_autor este raz popremyslaj, co som ti napisal.

@anonym_b39006 Chapem co sa snazis povedat ale aka je alternativa? Spolocna hypo a navzdy len "my"? Nijaky priestor na individualitu?

@anonym_autor najst si naozaj kompatibilneho partnera, s ktorym vacsinu zivota chceme byt MY, nie JA, sa, bohuzial, vacsine ludi nepodari. A doba blahobytna a internetova to vsetko posuva k este "horsim cislam". Ale co s tym...?

@anonym_autor Pokial sa mate radi,tak skuste spolu fungovat. Zoberte sa a chodte spolu do kina,na veceru,prechadzku,do divadla. Kdekolvek spolu. Bude to tazke,kedze vy ste zacali spolu od zaciatku len tak pri sebe zit a nie spolocne. Nechapem aj tie zvlast nakupy. Ale na druhej strane,ak ti to vyhovuje,tak na tom nie je nic divne. Kto urcuje,co je spravne a ze len takto sa musi zit? Kazdy nech zije ako mu vyhovuje. Ak chces nieco zmenit,necakaj,ze sa to stane zo dna na den. Trva mesiace az roky,kym si ho prisposobis. A dobreho muza tazko najdes. Aby si potom nelutovala,ked sa rozidete. A nezabudaj,kazdy vztah prejde do stereotypu. Ked mas deti tiez pride rutina okolo deti. Ved tolko frustrovanych zien sem pise.

z toho, čo píšete, je veľmi čitateľný jeden vnútorný konflikt..dlhé roky ste si vybudovali identitu silnej, samostatnej ženy, ktorá sa musí a vie postarať sama o seba...tento vzorec vás ochránil, stabilizoval a pravdepodobne aj zachránil v časoch, keď by blízkosť bola príliš chaotická alebo zraňujúca...lenže teraz sa nachádzate v inej fáze života a to, čo bolo kedysi bezpečné, sa začína meniť na prázdno...nie preto, že by váš partner zlyhával, ale preto, že váš vnútorný systém dozrel a žiada inú kvalitu kontaktu...podráždenosť, ktorú popisujete, často nevzniká z maličkostí..vzniká z dlhodobo nenaplnených potrieb po spolupatričnosti, starostlivosti a zdieľaní...keď ich ignorujeme príliš dlho, začnú sa ozývať ako odpor voči všetkému, čo ten druhý robí...toto nie je dilema „zdravý pokoj verzus toxická horská dráha“...to je falošná polarita, ktorú vám možno podsúva aj vaša porucha ako ochranný mechanizmus...medzi chaosom a emočnou pustatinou existuje tretí priestor: vzťah, kde je bezpečie aj živý kontakt...dôležité je oddeliť dve veci:
– to, že váš partner nevie, ako vzťah žiť inak
– a to, že vy už nechcete vzťah žiť takto...
ak hovoríte o zmenách a nič sa nedeje, nemusí to znamenať nezáujem...môže to znamenať, že hovoríte o forme, ale nie o hĺbke...o správaní, ale nie o potrebe...napr: nie „chýba mi, že nerobíme veci spolu“, ale „vo mne sa prebúdza túžba nebyť len vedľa teba, ale s tebou a neviem, či a ako to spolu vieme vytvoriť“...a zároveň ak v sebe automaticky spochybňujete vlastné pocity len preto, že „máte poruchu“, riskujete, že zodpovednosť za svoj vnútorný život odložíte bokom...diagnóza vysvetľuje, ale nerozhoduje za vás, v akom vzťahu budete žiť...ak by ste na chvíľu prestali hodnotiť, či je tento vzťah „dosť dobrý“ alebo „dosť zdravý“ – čo by ste si dovolili priznať o tom, po čom v skutočnosti túžite, aj keby to znamenalo, že za tú túžbu budete musieť prevziať plnú zodpovednosť vy sama? ...to, že váhate, je pochopiteľné...ale dlhodobé ticho v sebe nebýva neutrálne ...ono vždy niečo pomaly rozhoduje za nás...

Jediné tvoje šťastie je, že si plánuješ čas sama so svojimi aktivitami.Ak by si bola iný typ ženy, ktorá sedí pri ňom a čaká na pozornosť, tak by si veľmi trpela, alebo on by vyžadoval, že buď doma kam zase ideš.Ste dve samostatné jednotky, ale neviem si predstaviť ako by to bolo, keby ste mali dieťa.
Tiež mi príde, že je vysoko funkčný asperger.Ci to má zmysel to je vo hviezdach.Ale určite by ste do toho kina, alebo niečo spoločné mali robiť spolu.

@anonym_autor Ja si myslim, ze tebe ani tak nechybaju tie spolocne aktivity, ako realna muzska naknonnost: sepka drdzo do uska, niecim ta prekvapi, rozosmeje, jemna dravost atd...lebo zatial co popisujes mi to tak nepriamo vychadza. Mozno sa mylim xixi

@bjnr To je velmi pekne popisane. Viem sa s tym stotoznit. Do vztahu son isla ako nezavisla emancipovana zena ale po tych rokoch sa uz nechcem o vsetko starat sama a zaroven unho citim to bezpecie. Chcela by som aby sa moj partner o mna postaral ale ked roky fungujeme takto, tak neviem ako to zmenit.

@anonym_autor vy nezijete spolu ale vedla seba ako dvaja kamarati a to nie je partnersky vztah

@anonym_autor tak ste dvaja s poruchou osobnosti, ktori si vytvorili bezpecne prostredie kde sa vracaju kvoli stabilite. Ked zacnes tlacit rovnovaha sa porusi a mozno nie ty to ukoncis ale on.

@anonym_autor Aha, tak ak on chce byt sam, tak to jejasne. Ak vyslovene nechce s tebou inak travit cas, tak tam sa uz asi nic tvojou snahou zmenit neda . :-/

@anonym_autor Už to tu bolo spomenuté a podľa toho, ako si popísala svojho partnera, tak sa prikláňam k názoru, že je vysokofunkčný asperger - problémy v sociálnej interakcii a ťažkosti s empatiou (on síce počuje, čo mu hovoríš, ale nechápe, čo a prečo to od neho chceš), potreba pevného denného poriadku (kino niekoľkokrát do týždňa, rovnaké jedlo, všetko si robí sám pre seba a podľa seba...), ťažkosti so zmenami (na tvoj návrh na zmenu povie áno, ale nie je schopný to uskutočniť), precitlivelosť na chute (preto stále dookola rovnaké jedlo a nie je nadšený, keď musí zjesť niečo od teba) atď.
Rozprávali ste sa o dieťati resp. ty by si sa chcela stať niekedy matkou? Aj "bežné" páry majú, hlavne na začiatku, problém zladiť fungovanie s dieťaťom a u dvoch ľudí "s poruchou", ktorí fungujú tak, ako si napísala si to vôbec neviem predstaviť.

@sovica Precitam si nieco o Asp. ale je to tazke tomu uverit, ked nebol nikdy diagnostikovany. Mne tieto jeho samotne aktivity ako take nevadia, js tiez robim vela veci sama ale nieco mi v nasom vztahu chyba a citim, ze nemame taky stanardny vztah alebo ako to mam popisat. Ja zatial nijaku tuzbu po detoch nepocitujem a on tiez nie, toto zatial nechavame otvorene. Ale asi si ho neviem ani predsavit ako rodica 😀 On je dost uzkostny

@anonym_autor Si v vzťahu, ktorý je dobrý. Máš vedľa seba slušného, nekonfliktného muža, ktorý ti neubližuje, nespochybňuje ťa, rešpektuje ťa a prináša stabilitu. Na začiatku to pre teba bolo presne to, čo si potrebovala – pokoj, predvídateľnosť, bezpečie. Tento pokoj nie je ilúzia, je hodnotný, najmä s ohľadom na tvoju poruchu.

Lenže časom sa pokoj pomaly mení na ticho, absentuje „my“. Žijete vedľa seba, nie spolu. Nemáte spoločné rituály, spoločné fungovanie, spoločné záväzky. Každý má svoj svet, svoj režim, svoje večere, svoje plány. Na začiatku ti to vyhovovalo, lebo si mala slobodu a necítila si tlak. Teraz sa v tebe ozýva niečo nové – potreba prepojenia, spolupatričnosti, starostlivosti.

To že máš poruchu osobnosti, neznamená, že tvoje potreby sú neplatné, iba si viac citlivá na chaos. Ale túžba po blízkosti, spoločnom živote a pocite je normálna. Zdravý pokoj nie je to isté ako emočná prázdnota.

Tvoj partner nie je zlý človek. Problém nie je v tom, že by nechcel. Problém je v tom, že pravdepodobne nemá vzťahovú kapacitu, lebo to nikdy nevidel a nikdy sa to nenaučil. Pre neho je normálne fungovanie paralelné – dvaja ľudia v jednom priestore, nie jeden spoločný systém. Preto keď mu povieš, čo ti chýba, reaguje pozitívne, ale realita sa nemení. On nevie iniciovať, nevie držať zmenu, nevníma vzťah ako niečo, čo sa má aktívne budovať.

Ako zistiť, či tu kapacitu má?

Nie cez ďalšie dlhé rozhovory, ale test reality.

Vyber si nejakú jednu jasnú, konkrétnu, merateľnú požiadavku. Napríklad: že chceš jeden večer v týždni, ktorý bude patriť vám dvom a ktorý bude plánovať on. Alebo že chcete aspoň trikrát do týždňa večerať spolu. Niečo, čo sa dá sledovať v čase.

Potom len 4–6 týždňov pozoruj. Nie čo povie, ale čo robí, bez pripomínania. Či v tom vydrží aj vtedy, keď sa upokojíš. Či iniciuje sám. Či má záujem, alebo len plní úlohu.

Veľmi dôležité je počas tohto obdobia nič nezachraňovať. Neplánovať namiesto neho. Nepripomínať. Nevyplňovať ticho. Ak to spadne, nech to spadne. potrebuješ vidieť pravdu.

Po tomto období si polož niekoľko otázok:
Cítim sa viac v spojení, alebo viac unavená?
Zmenilo sa niečo bez môjho tlaku?
Viem si predstaviť, že takto fungujeme dlhodobo?

Ak odpoveď znie „nie, ale aspoň sa snažil“, znamená to, že je dobrý človek – nie nevyhnutne dobrý partner pre tvoje potreby. Ak odpoveď znie „áno, ale len keď to celé držím ja“, znamená to, že má ochotu, nie kapacitu. A ak odpoveď znie „áno, ide to aj bez môjho vedenia“, vtedy kapacita existuje.

vzťah, ktorý ťa núti byť stále tou, ktorá iniciuje, plánuje, sa časom mení na manažment. A ty už cítiš, že nechceš niekoho viesť. Chceš byť vo vzťahu, ktorý ťa nesie spolu s ním.

Možno nestojíš pred otázkou, či odísť alebo zostať. Možno stojíš pred otázkou, či tento vzťah má kam rásť spolu s tebou. A odpoveď na ňu nezískaš v hlave, ale v realite.

@anonym_autor nebuď naivná aký to je štandardný vzťah?Že muži podvádzajú ženy, že sú doma hádky, že muži nevedia nič spraviť bez ženy?
Je len málo manželstiev kde nie su problémy aj to preto, že žena je submisivna, nevidi, nepožaduje.
Vy ste si to takto od začiatku nastavili si samostatná a zároveň chceš, aby sa o teba staral ukázal ti tu mužnosť.Pripustas, že toho nie je schopný?Ak by to začal robiť možno by ti to vadilo.Chces len ilúziu nejakú fabulaciu aký by mal byť, aby bolo všetko v poriadku.Aj ty máš určite veľa chýb.Pre niečo ste sa dali dokopy na tom stávajú vzťah.A, keď ti to nevyhovuje ľahká vec rozdidte sa a hľadaj ďalej, alebo plač o čo si prišla.
Čo je štandardný vzťah?každý vzťah má svoje pravidlá, režimy a zvlastnosti

Ja a môj muž tak žijeme, dokonca aj s tým jedlom :D On má svoje krabičky, ja mám svoje jedlo :D

Až teraz mi "došlo", že to niekomu môže pripadať čudné. Mne zas pripadá čudné, že mám byť s niekým ako siamská dvojička môj ty bohu :D Si si istá, že ti to reálne prekáža, alebo si len pomotaná z romantických filmov a romantických predstáv? V čom to má akože výhodu že má človek spoločný obed a spoločnú hypotéku? A čo mu to akože prinesie?
A v čom je akože výhoda, že viete nemo sedieť pri rovnakom filme? A v čom je výhoda, že xy a xyyy?

@anonym_92f12a travite spolu aj nejaký spoločný čas? Máte nejaké rituály, jedlo, kávu, prechádzku, záľubu alebo niečo iné? Či každý si žijete úplne po svojom?

@anonym_92f12a existuje aj nieco medzi tym, co mas ty a tvoj muz a siamske dvojicky. Asi ide o tom, ze medzi jednotlivymi samostatnymi zivotmi mat aj nieco spolocne, travit aj nejaky cas spolu. Moze to byt aj aktivny cas, nie len pasivne sediet pri telke. Spolocny vylet, tura, bicyklovanie aj spolocny nakup a chystanie tej vecere.
Netreba byt spolu 24/7, ale nejaky cas spolu stravit, nie len vedla druheho, ale spolu s nim.

@anonym_autor fúha, to znie hrozne

@anonym_92f12a Prvykrat pocujem, ze to niekto ma rovnako 😀 Medzi nasimi kamosmi sa zvycajne vsetci cuduju, ked spomeniem ako fungujeme. Preto to vnimam, ze to nie je standard. Ako na jednej strane super, ze mame obaja tu slobodu, ze fakt sme spolu lebo chceme, nie musime kvoli hypoteke a logistike. Ale niekedy si fakt poviem, ze uz by som aj ja chcela byt taka hyckana princezna a house wife a piect kolac cez vikend alebo urobit stromcek na Vianoce. Nic z tychto veci nerobime, pretoze moj muz absolutne nie je typ, ktory by taketo nieco ocenil. Jemu je uprimne uplne jedno, ze nemame utrety prach dva tyzdne, nemame stromcek na Vianoce alebo kolac cez vikend. A tym padom to ani nevie ocenit keby to bolo. Cize aj keby som chcela byt house wife tak nemam pre koho.
Ck spolu robievate? Ako travite cas? My casto skusame nove restiky, na tom sa vieme conmectnut. Alebo take bezne veci, ze ideme parkrat do tyzdna po praci do kaviarne alebo parkrat do roka na wellness vikend. To je super a vtedy js to v pohode ale cojaviem, mne sa to nezda ako uplne idealne aktivity na nejake hlboke spojenia. On ani neprejavuje city velmi, tak tazko sa naho naladit.

@nicegirl369 Co konkretne myslis?

Nemáte vianočný stromček, lebo tvoj priateľ to nevie oceniť? Čo??!!
U nás sme aj doma stavali stromček v podstate my, ženy. Ocino by ho nikdy neurobil, on na také nebol a môjmu bratovi to bolo jedno. Môj ex, oni tiež nezvykli mávať stromček (kým už nemali nejaké vnúčatá v rodine).
Ja staviam stromček bez ohľadu na to, či to niekto ocení. Ja ho chcem pre svoju pohodu a radosť.
Aj koláč si môžeš upiecť a môžeš ponúknuť bárs aj nejakú staršiu susedku vonku.

Ako si predstavuješ, že to chlap ocení? Že ti dá kompliment? Veď je možné, že si váži iné veci.
Píšeš, že chodíte na wellness, kávy... niektorí na to ani nemajú čas či peniaze. A tebe sa to aj tak máli.

Ak chceš byť hýčkaná princezná, to by si musela mať silne dominantného chlapa. Pri takom by si ale nemala tú svoju samostatnosť a individualitu. Však on by chcel byť ten dominantný a rozhodovať.
Akoby si ani nemala predstavu o tom, čo presne chceš, resp. sú tvoje predstavy nereálne.

A ak chceš úplne iné fungovanie, než ste mali doteraz. Možno zistíš, že ti to partner nevie dať, a ani ty jemu.

@unicornlady Nemusis kricat a byt neprijemna, ok?
S tym stromcekom a kolacom to bol priklad. Nikdy sme nemali strom a nikdy som nepiekla kolac lebo mne na tom tiez nijak nezalezi, tak kvoli sebe to nepotrebujem. Ale su muzi, ktori su radi, ked to ich zena robi. Tradicni muzi, tradicne role. A mam pocit, ze toto je to po com tak podvedome tuzim. Po tych tradicnejsich rolach.

Ja som nijak nekričala, skôr som sa čudovala. Ani si nemyslím, že som bola nepríjemná. Ale príde mi, že chceš nejaké veci, ale neuvedomuješ si, že všetko má svoje "pre" a "proti".

Na začiatku si si to nastavila tak, že si samostatná, emancipovaná žena, máš svoju slobodu a nikto ťa neobmedzuje, robíš si po svojom. A teraz chceš pravidlá zmeniť.
Môžeš, ale zrejme to nebude s týmto partnerom.
On tiež môže povedať- našiel som si priateľku, takúto a takúto, a zrazu sa jej nič nepáči a neprijíma ma také, aký som. Zrazu chce všetko inak a ja taký proste nie som.

My sme po 30tke obidvaja, tiež finančne zabezpečení a bez akýchkoľvek problémov. Doslova máme ten istý život ako vy ale ja si ho vážim a nepríde mi, že by v ňom bolo treba niečo meniť.

Tebe odporúčam tohto muža opustiť ak máš pocit, že sa budeš lepšie cítiť v pozícií "chcenej ženy". Len vieš, ak si nájdeš takého muža, tak on bude pravdepodobne vyžadovať xy kokotín, vrátane detí a bude očakávať, že si gro odmakáš sama a on ťa len pochváli ako prašivého psa aká si zodretá, a ako si si to odmakala a on gule vyložene na gauči.
To je vlastne to čo ti chýba? Tak mu to prípadne povedz, že ty si znudená a potrebuješ úlohy a pochvaly ako havkáčik. Mohol by to zvládnuť zmanažovať ak je toto to čo ti reálne chýba a ak sa len potom budeš cítiť hodnotná. (To tu má veľa žien, že sa cíti pre spoločnosť/muža/vzťah hodnotne za to že porodila xy detí a ako si to oddrela všetko.)

@anonym_92f12a Wtf ake ulohy a pochvaly? Co si to dovolujes? Citas vobec co pisem?