Ako zvládnuť existenčnú krízu a plynutie času?
Ahojte, potrebujem sa asi trochu vypísať a možno aj počuť skúsenosti iných. Posledné dni ma znova chytila taká zvláštna existenčná kríza a úzkosť z plynutia času.
Mám dve malé deti, ktoré som si veľmi želala, a pritom namiesto toho, aby som si len užívala toto obdobie, ma niekedy úplne prevalcuje myšlienka, že deti vyrastú, toto obdobie raz skončí a čas sa nedá zastaviť.. Desí ma aj predstava starnutia, smrti a toho, že raz budeme všetci starší..
Nejde ani tak o konkrétny problém, ktorý by sa dal vyriešiť. Skôr ma desí samotné plynutie života.. Máte niekto podobné pocity? Pomohlo vám niečo, aby ste sa z toho kolotoča myšlienok dostali a dokázali viac žiť v prítomnosti?
Prečo si kazite takto radostné momenty života?Keby som takto zmýšľala, tak už truchlim,ze čoskoro odídem.Mam po 60ke a moji rodičia odišli ako 60nici,mama mala sotva 63.
@anonym_autor každá etapa života prináša so sebou niečo pekné. Teraz si užívaš malé deti, ale postupne ako budú rásť, tak s nimi bude zase zábava v inej forme. Budú parťáci a budete podnikať iné aktivity, keď dospejú a vyletia z hniezda, tak budeš mať zase viac priestoru na seba, svoje koníčky, manžela... budeš deťom pomáhať zas iným spôsobom, napr. budete spolu vyberať nové taniere do kuchyne, čo ja viem 😀 mňa by zas desila predstave "stále malých detí", ktoré sú na mne kompletne závislé a nepohnem sa bez nich. Takže je super, že rastú, dospievajú, osamostatňujú sa.
A co maju povedat kurence, z ktorych si urobila v nedelu kuracie rezne. Mas ovela viac casu ako ony... Tak to ber pozitivne.
Bud rada ze mas rodinu, deti. Nie kazdy ma to stastie. Ja mam 48 rokov a deti nemam. Ja by som s tebou kludne menila.
35-tka bola fantastický vek. Bola som na svojom peaku a išla som bomby. Vyzerala som lepšie ako kedykoľvek predtým a hlavne som sa tak aj cítila. Už som vedela, čo chcem, čo nechcem, kam smerujem a kam patrím. Mala som skvelého partnera, rodinu, priateľov. Žiadne komplexy z mladosti, žiadne pochybnosti. Bola som sebavedomá, spokojná a život jednoducho fungoval.
Dnes mám 45. A úprimne? Je mi dobre. Som zdravá, fungujem, mám energiu, mám chuť do života a mám oveľa väčší nadhľad než kedysi. Mám pár vrások? Mám. A čo? Mám aj pár kíl navyše? Tiež. Nevenujem tomu zvláštnu pozornosť. Fakt nemám v pláne tráviť ďalších desať rokov života kontrolovaním, či mám o jednu vrásku viac alebo o dve kilá menej. V 45 už človek pochopí jednu zásadnú vec, telo sa mení. No a? Pokiaľ je zdravé, funguje a dovolí mi robiť všetko, čo chcem, je to úplne dobrý obchod. A možno práve preto mám na 45-tku rada viac než na 35-tku. Vtedy som bola na peaku výzoru. Dnes som na peaku poznania samej seba.
50-tka? Na tú sa teším. Budem mať ešte menej potreby niečo dokazovať, ešte lepší radar na ľudí a ešte menšiu toleranciu na hlúposti. Pravdepodobne budem vedieť presne, kam chcem ísť, s kým tam chcem ísť a koho už pokojne nechám stáť na zastávke.
A 55? Ak budem zdravá, budem mať 55 rokov skúseností, sebavedomia, prežitých situácií a veľmi presnú predstavu o tom, čo má v živote význam. A ak k tomu pribudne pár ďalších vrások a pár ďalších kíl? Tak nech. V 55 už dúfam nebudem riešiť, ako vyzerám. Budem riešiť, kam ešte idem a s kým 🙂.
@anonym_autor a to si predstav, že existujú aj ľudia čo deti nemajú alebo nemôžu mať.
Ako tu bolo napísané, skús si vychutnať všetok čas a všetky etapy s deťmi. Ja mám to moje ležiace.
Vies co je strasne? Ze zivot strasne rychlo prebehol, mam 47 a to nie je malo, hoci vyzeram ovela mladsie, vek neoklames. Ludia okolo 50 uz bezne umieraju. Mne to nejako hlava neberie, ze mozem kedykolvek umriet, jednoducho chcem este velmi zit a este aspon 30 rokov
Ale nemyslim na to lebo nestiham 🤣
@anonym_autor Prave preto, ze mas strach z plynutia casu, by si si mala uvedomit, ze kazdy moment zivota je tu len raz a neda sa vratit. Dni sa opakuju len v kalendari, nie v skutocnosti. Takze to, co citis, je spravne, len ti chyba spravna interpretacia. Prave preto, ze cas tak rychlo bezi, by si si mala kazdy okamih vychutnat. A tym myslim byt skutocne pritomna, nie fungovat na autopilota. Uvidis, ze ked zacnes byt naplno pritomna, cas sa akoby spomali a dni budu zrazu ovela dlhsie. Pamatas, ked si ako dieta na nieco cakala? Aj chvila trvala celu vecnost. 🙂
Paradoxne, prave tvoj strach z plynutia casu ti ho este viac zrychluje, pretoze namiesto prezivania pritomnosti sa zaoberas minulostou a buducnostou. Skus preto kazdy den aspon 30 minut vedome vnimat to, co prave robis, a postupne ten cas predlzuj. A ked ta prepadne strach, ber ho ako pripomienku vratit sa do pritomnosti a dat si hodinku cvicenia pritomnosti.
Hmmmm, neodpustim si troska "komickej srandy" 😅: Len pozor, aby si potom nezacala stresovat, ze ti ta hodinka ubehla prilis rychlo. 😄 Bez casu by neexistoval ani vyvoj a my by sme dodnes boli bakterie, ktore by pravdepodobne riesili existenčnu krizu z toho, ze sa nikam neposuvaju. 😄
A teraz to poviem v jednej vete, na ktoru si uz asi pripravena: Cele to vyriesis tym, ze akceptujes, ze cas plynie a uz sa nikdy nevrati. To je vsetko.
ja ta chapem a niekedy mam to iste, covek sa nervuje za kadejake blbosti a zrazu prejde cely zivot a no proste depka,mas pravdu ale je to tak, zvlast teraz ked vidim naokolo mriet znamych ,ktori už sice aj maju vek, ale ja som vo veku co bola moja mama a mama vo veku co si pamatam babku, a baky uz niet a mamma je vlastne generacia ktora zacina vymierat,