Dar, ktorý som nechcela: pamäť ako prekliatie
Ahojte, mám zvláštny dar, hoci čoraz častejšie mám pocit, že je to skôr prekliatie. Fotografická pamäť ako taká reálne neexistuje, ale mám niečo, čo sa jej veľmi podobá. Dokážem si neuveriteľne presne zapamätať vizuálne informácie a celý život sa pritom nesnažím túto schopnosť rozvíjať. Práve naopak, mojím cieľom je nevšímať si ju, ignorovať ju a pokiaľ možno ju vôbec nepoužívať. Predstavte si obyčajnú 20-minútovú cestu do práce. Pre väčšinu ľudí je to jednoducho cesta. Pre mňa je to obrovské množstvo informácií. Koľko bolo červených áut, koľko modrých, koľko ľudí išlo oproti mne, kde kto stál, koľko lámp som videla a ktorá z nich nesvietila, aké boli nápisy, budovy, detaily okolo mňa. A to všetko bez toho, aby som sa o to snažila. Moja hlava to jednoducho registruje. Je to ako mať v hlave megadatabanku, do ktorej sa neustále ukladajú údaje, o ktoré vôbec nestojíte. A čím viac ich tam je, tým ťažšie sa niekedy dostávate k tomu, čo je pre život naozaj dôležité. K láske, empatii, humoru, obyčajnému prežívaniu okamihu. Niekedy mám pocit, že moja hlava je taká zaneprázdnená zaznamenávaním sveta, že mi nezostáva dosť priestoru na jeho jednoduché prežívanie. A predstavte si, že s tým žijete od detstva. Od puberty. Keď sa o tom dozvedelo okolie, pre ostatných to bolo fascinujúce. Skúšali, čo všetko si pamätám, pýtali sa na detaily a nechápali, že niečo, čo im pripadá ako úžasný dar, môže byť pre človeka obrovskou záťažou. Už 33 rokov sa preto nesnažím pamätať si viac ako treba. Mám prácu, v ktorej túto schopnosť zámerne nepoužívam, pretože si neviem predstaviť, ako by vyzeral môj život, keby som ju začala naplno rozvíjať. A možno najťažšie sa mi píše ako ovplyvnilo to môj život natoľko, že mám pocit, že mi to vzalo aj možnosť mať rodinu.
Takže keď niekto povie, že by chcel mať takúto pamäť, vždy si pomyslím, že by možno najprv mal vedieť, akú cenu môže mať schopnosť, ktorú si človek nevie vypnúť. Ja sa dnes nesnažím byť výnimočná. Snažím sa byť obyčajná. Ísť dvadsať minút do práce ako dnes a jednoducho ísť bez toho, aby si moja hlava musela zapamätať celý svet okolo mňa.
@anonym_autor ja som mala spolužiaka, čo mal fotografickú pamäť, skončil na psychiatrii..predtým vyštudoval 2 výšky naraz..veľmi ti držím palce s týmto darom..sama už píšeš, kde to má vplyv, možno by si mala zvážiť a zžiť sa s tým a proste to brať ako to je,alebo proste zatvoriť oči cestou do práce, chodiť niekde kde ti povedia ako sa dá s tým žiť, meditácie robiť, dáke cvičenia?určite si prešla všetkým možným, neviem..
Prepac, ja to neobdivujem, my tým doma realne žijeme so synom. Toto nie je dar, toto je jeden z prejavov funkčného autizmu
@rachel36a Tiez si myslim, ze je to nejaka diagnoza. Ale u autorky este nediagnostikovana.
Prepac, ja to neobdivujem, my tým doma realne žijeme so synom. Toto nie je dar, toto je jeden z prejavov funkčného autizmu
@anonym_autor smer diagnostika, ako píše @rachel36a
A možno ešte jedna vec, ktorá trochu ilustruje, ako fungujem. Robila som si rôzne IQ testy a pri časovo obmedzených sa moje výsledky pohybovali približne okolo 170, zatiaľ čo pri testoch bez časového limitu skôr okolo 150. Neberiem tieto čísla ako presné určenie môjho IQ, pri takýchto hodnotách sú internetové testy aj tak veľmi nepresné. Zaujímavý je pre mňa skôr ten rozdiel v spôsobe fungovania. Keď mám málo času, veľa vecí riešim takmer automaticky. Pozriem sa, mozog zachytí vzorec, vyhodnotí ho a odpoveď jednoducho príde. Keď mám naopak veľa času, začnem všetko rozoberať. Pochybovať. Hľadať ďalšie možnosti. Vymýšľať, čo všetko by mohlo byť inak. A niekedy sa stane, že čím dlhšie premýšľam, tým viac sa vzdialim od toho prvého, úplne prirodzeného záveru. A myslím, že presne toto sa mi prenieslo aj do života. Do rozhodnutí, ktoré sa nedali vyriešiť logicky. Do lásky. Do partnerských vzťahov. Do otázky, či s niekým zostať, či mu veriť, či s ním mať dieťa, či založiť rodinu, či ešte čakať, či odísť. Pri veciach, kde neexistuje jedna správna odpoveď, som sa snažila nájsť tú správnu pomocou analýzy. Rozobrať človeka, vzťah, okolnosti, budúcnosť, všetky možné scenáre. Ja viem ľudský život nie je IQ test a nedá sa vyriešiť tým, že nájdete dostatok premenných. A možno práve tam som sa niekoľkokrát v živote rozhodla nesprávne. Nie preto, že by som nevidela, čo sa deje, ale preto, že som to videla až príliš zo všetkých strán. A kým som analyzovala všetky možnosti, niektoré rozhodnutia, ktoré mali byť možno jednoduché a ľudské, sa mi v hlave zmenili na nekonečný problém bez riešenia. Najväčší paradox je, že schopnosť, ktorá mi v abstraktnom probléme môže pomôcť nájsť odpoveď rýchlejšie než väčšine ľudí, mi v osobnom živote nie vždy pomohla rozhodnúť sa správne. Pretože pri človeku, láske, alebo dieťati neexistuje dokonalý výpočet.
Vyuzivas vyssie % mozgu nez ostatni ludia. Len sa musis naucit resetovat zbytocne informacie.
@anonym_autor nezavidim, lebo fakt to obtazuje zivot. A tiez si myslim ako tu spominaju, ze to moze byt crta autizmu, aspergera. Lebo je to presne ta crta...logika funguje uzasne, no vztahy a emocie nevedia vyhodnocovat, lebo tam uz neexistuje 1-0, ale siroka skala odpovedi atd.
Na tvojom mieste by som sla na diagnostiku a potom skusit hladat nejaku pomoc alebo ludi, co to maju podobne a ako s tym oni ziju.
@anonym_autor toto nie je fotogenická pamäť, mala som na VŠ spolužiakov, čo ju mali a to je niečo celkom iné. Inak boli psychicky zdraví. Tvoja diagnóza znie obsedantno, kompulzívna porucha na podklade asi nediagnostikovaneho autizmus. Treba doriešiť s psychiatrom a brať lieky, výrazne sa zníži napätie a tieto obsedantné prejavy vymiznú. Netreba sa za to hanbiť, ani si vymýšľať, má to veľa ľudí. 👍
A možno ešte jedna vec, ktorá trochu ilustruje, ako fungujem. Robila som si rôzne IQ testy a pri časovo obmedzených sa moje výsledky pohybovali približne okolo 170, zatiaľ čo pri testoch bez časového limitu skôr okolo 150. Neberiem tieto čísla ako presné určenie môjho IQ, pri takýchto hodnotách sú internetové testy aj tak veľmi nepresné. Zaujímavý je pre mňa skôr ten rozdiel v spôsobe fungovania. Keď mám málo času, veľa vecí riešim takmer automaticky. Pozriem sa, mozog zachytí vzorec, vyhodnotí ho a odpoveď jednoducho príde. Keď mám naopak veľa času, začnem všetko rozoberať. Pochybovať. Hľadať ďalšie možnosti. Vymýšľať, čo všetko by mohlo byť inak. A niekedy sa stane, že čím dlhšie premýšľam, tým viac sa vzdialim od toho prvého, úplne prirodzeného záveru. A myslím, že presne toto sa mi prenieslo aj do života. Do rozhodnutí, ktoré sa nedali vyriešiť logicky. Do lásky. Do partnerských vzťahov. Do otázky, či s niekým zostať, či mu veriť, či s ním mať dieťa, či založiť rodinu, či ešte čakať, či odísť. Pri veciach, kde neexistuje jedna správna odpoveď, som sa snažila nájsť tú správnu pomocou analýzy. Rozobrať človeka, vzťah, okolnosti, budúcnosť, všetky možné scenáre. Ja viem ľudský život nie je IQ test a nedá sa vyriešiť tým, že nájdete dostatok premenných. A možno práve tam som sa niekoľkokrát v živote rozhodla nesprávne. Nie preto, že by som nevidela, čo sa deje, ale preto, že som to videla až príliš zo všetkých strán. A kým som analyzovala všetky možnosti, niektoré rozhodnutia, ktoré mali byť možno jednoduché a ľudské, sa mi v hlave zmenili na nekonečný problém bez riešenia. Najväčší paradox je, že schopnosť, ktorá mi v abstraktnom probléme môže pomôcť nájsť odpoveď rýchlejšie než väčšine ľudí, mi v osobnom živote nie vždy pomohla rozhodnúť sa správne. Pretože pri človeku, láske, alebo dieťati neexistuje dokonalý výpočet.
@anonym_autor nie celkom rozumiem, preco si to za tie roky neriesila s odbornikom, ktory by ta naucil to lepsie zvladat. Tiez si myslim, ze to nie je fotograficka pamat, ale ina porucha. Aj tie IQ testy si si robila asi len sama, ze? Ved vyhladaj niekoho, naco tolko rokov trpis?
@anonym_autor nie celkom rozumiem, preco si to za tie roky neriesila s odbornikom, ktory by ta naucil to lepsie zvladat. Tiez si myslim, ze to nie je fotograficka pamat, ale ina porucha. Aj tie IQ testy si si robila asi len sama, ze? Ved vyhladaj niekoho, naco tolko rokov trpis?
@anonym_97138d Tiez neviem. Radsej bude dumat cele roky a trpiet, a nic s tym nerobi. Potom si nahovori, ze ma fotograficku pamat a je spoko🙄
@anonym_autor toto ma od "len" fotografickej pamäte veľmi ďaleko. Daj sa diagnostikovať. Tam bude niečo iné.
@anonym_autor to je diagnóza skôr obsedantno kompulzivna, ale k nej sa často pridružuju aj iné dg uzkostnost neschopnosť sa rozhodnúť atd. prijatie zodpovednosti za rozhodnutie..Ty si mohla svoju pamäť a pozornosť výborne zúžitkovať v práci.Daj sa čím skôr diagnostikovať u psychológa a psychiatra uľaví sa ti, keď budeš vedieť čo ti je a ako s tym pracovat
@anonym_autor No, nemas to lahke. Ja som zase extremne citliva, vidim aj extremne male zmeny v nalade alebo vyraze tvare ludi, nalepi sa na mna nalada ludi okolo mna, vsetko prezivam, zo vsetleho zazitok...Ma to aj svoje velke vyhody, ale vela casu a energie miniem na spracovavanie emocii, co ini nemusia.
@anonym_autor ja som mala spolužiaka, čo mal fotografickú pamäť, skončil na psychiatrii..predtým vyštudoval 2 výšky naraz..veľmi ti držím palce s týmto darom..sama už píšeš, kde to má vplyv, možno by si mala zvážiť a zžiť sa s tým a proste to brať ako to je,alebo proste zatvoriť oči cestou do práce, chodiť niekde kde ti povedia ako sa dá s tým žiť, meditácie robiť, dáke cvičenia?určite si prešla všetkým možným, neviem..
@carrot_apple samotná fotografická pamäť nie je psychiatricka diagnóza, je to len lepšia vizuálna ( zrakova) schopnosť pamätať si videné. Keď niekto skončí na psychiatrii, tak určite nie pre lepšiu zrakovú pamäť, ale pre psychiatrickú diagnózu. Keď študoval 2 VŠ, bol zrejme pod tlakom, v strese, spustili sa u neho úzkosti, stres, depresie, paniky. My nevieme čo, ale " lepšia pamäť" určite nie.
@anonym_autor No, nemas to lahke. Ja som zase extremne citliva, vidim aj extremne male zmeny v nalade alebo vyraze tvare ludi, nalepi sa na mna nalada ludi okolo mna, vsetko prezivam, zo vsetleho zazitok...Ma to aj svoje velke vyhody, ale vela casu a energie miniem na spracovavanie emocii, co ini nemusia.
@marianarem toto čo máš, je naučené správanie z detstva. Je to spravidla následok výchovy. Naštuduj si pojem " HYPERVIGILANCIA", ak vieš dobre anglicky tak podcasty Richarda Grannona na túto tému, ale podcast Dvořáka o " empatii ako následku traumy z detstva, resp. následku výchovy narcistickych rodičov, prípadne nestabilného, neistého prostredia". Je to pomerne rozsiahla téma, takže, to čo píšem sú len také napovedy.
toto nie je ziadna fotograficka pamat, je to trauma z detstva kedy clovek vsetko sleduje ako stresovu poruchu
A možno ešte jedna vec, ktorá trochu ilustruje, ako fungujem. Robila som si rôzne IQ testy a pri časovo obmedzených sa moje výsledky pohybovali približne okolo 170, zatiaľ čo pri testoch bez časového limitu skôr okolo 150. Neberiem tieto čísla ako presné určenie môjho IQ, pri takýchto hodnotách sú internetové testy aj tak veľmi nepresné. Zaujímavý je pre mňa skôr ten rozdiel v spôsobe fungovania. Keď mám málo času, veľa vecí riešim takmer automaticky. Pozriem sa, mozog zachytí vzorec, vyhodnotí ho a odpoveď jednoducho príde. Keď mám naopak veľa času, začnem všetko rozoberať. Pochybovať. Hľadať ďalšie možnosti. Vymýšľať, čo všetko by mohlo byť inak. A niekedy sa stane, že čím dlhšie premýšľam, tým viac sa vzdialim od toho prvého, úplne prirodzeného záveru. A myslím, že presne toto sa mi prenieslo aj do života. Do rozhodnutí, ktoré sa nedali vyriešiť logicky. Do lásky. Do partnerských vzťahov. Do otázky, či s niekým zostať, či mu veriť, či s ním mať dieťa, či založiť rodinu, či ešte čakať, či odísť. Pri veciach, kde neexistuje jedna správna odpoveď, som sa snažila nájsť tú správnu pomocou analýzy. Rozobrať človeka, vzťah, okolnosti, budúcnosť, všetky možné scenáre. Ja viem ľudský život nie je IQ test a nedá sa vyriešiť tým, že nájdete dostatok premenných. A možno práve tam som sa niekoľkokrát v živote rozhodla nesprávne. Nie preto, že by som nevidela, čo sa deje, ale preto, že som to videla až príliš zo všetkých strán. A kým som analyzovala všetky možnosti, niektoré rozhodnutia, ktoré mali byť možno jednoduché a ľudské, sa mi v hlave zmenili na nekonečný problém bez riešenia. Najväčší paradox je, že schopnosť, ktorá mi v abstraktnom probléme môže pomôcť nájsť odpoveď rýchlejšie než väčšine ľudí, mi v osobnom živote nie vždy pomohla rozhodnúť sa správne. Pretože pri človeku, láske, alebo dieťati neexistuje dokonalý výpočet.
@rachel36a prvé, čo mi tiež napadlo.
@anonym_autor môžeš byť pokojne na spektre. Toto zahlcovanie detailami je typické, neovplyvníš to. Proste ti funguje mozog inak. Mám takého synčeka 🙂
@marianarem toto čo máš, je naučené správanie z detstva. Je to spravidla následok výchovy. Naštuduj si pojem " HYPERVIGILANCIA", ak vieš dobre anglicky tak podcasty Richarda Grannona na túto tému, ale podcast Dvořáka o " empatii ako následku traumy z detstva, resp. následku výchovy narcistickych rodičov, prípadne nestabilného, neistého prostredia". Je to pomerne rozsiahla téma, takže, to čo píšem sú len také napovedy.
@anonym_bad1c5 presne toto mám aj ja. Prišla som na to až pred 40tkou... ☹
@carrot_apple samotná fotografická pamäť nie je psychiatricka diagnóza, je to len lepšia vizuálna ( zrakova) schopnosť pamätať si videné. Keď niekto skončí na psychiatrii, tak určite nie pre lepšiu zrakovú pamäť, ale pre psychiatrickú diagnózu. Keď študoval 2 VŠ, bol zrejme pod tlakom, v strese, spustili sa u neho úzkosti, stres, depresie, paniky. My nevieme čo, ale " lepšia pamäť" určite nie.
@anonym_bad1c5 neviem, mne to tak povedali, nevedel to spracovať, všetko to čo videl chvílku tak povedal nahlas a aj to vedel zopakovať,asi tolko informácií nevedel spracovať, netuším.
@anonym_bad1c5 neviem, mne to tak povedali, nevedel to spracovať, všetko to čo videl chvílku tak povedal nahlas a aj to vedel zopakovať,asi tolko informácií nevedel spracovať, netuším.
@carrot_apple fotogenická pamäť funguje tak, keď sa máš naučiť skriptá na skúšku, tak si sadneš, sústredíš sa na text, čítaš a premýšľaš a snažíš sa pamätať a zároveň očami " fotiš" text, obrázky, vzorce. Na skúške si spomeniete, že vzorec, alebo informácia bola na takej strane, predstavíte si ju a viete ju prečítať, alebo viete asi ako vyzerala, zhruba. Nadpriemernú zrakovú pamäť má veľa ľudí a nie je to obťažujúce pre jej nositeľa, ALE, ak niekto skenuje okolie, počíta domy, farby, auta a je mu to nanič a robí to bez vedomého prinútení a, len podvedome, je to psychiatricka diagnóza, na nejakom uzkostnom podklade, a to patrí do rúk psychiatra. Môže sa jednať o obsedantno kompulzívne prejavy ( bez, alebo na autistickom podklade) alej aj ADHD, alebo aj len úzkosti, už spomínané OCD, a podobne. Je to v podstate jedno, lebo po nasadení liečby sa ten tlak, to napätie, tá tenzia uvoľní a tieto prejaví sa zmiernia, alebo vymiznú. Treba ale psychiatra. Zrakova pamäť s tým nemá vôbec, nič spoločné. Prehnaným príkladom fotogenickej pamäte je scéna z filmu "Jak básnikum .... ( neviem presne, názov dielu) kde študent medicíny sa pozrie na text na papieriku, ( v texte je meno dedečka z Afriky) a tento študent to vie doslovne zopakovať (prefotil si to do hlavy)
@carrot_apple fotogenická pamäť funguje tak, keď sa máš naučiť skriptá na skúšku, tak si sadneš, sústredíš sa na text, čítaš a premýšľaš a snažíš sa pamätať a zároveň očami " fotiš" text, obrázky, vzorce. Na skúške si spomeniete, že vzorec, alebo informácia bola na takej strane, predstavíte si ju a viete ju prečítať, alebo viete asi ako vyzerala, zhruba. Nadpriemernú zrakovú pamäť má veľa ľudí a nie je to obťažujúce pre jej nositeľa, ALE, ak niekto skenuje okolie, počíta domy, farby, auta a je mu to nanič a robí to bez vedomého prinútení a, len podvedome, je to psychiatricka diagnóza, na nejakom uzkostnom podklade, a to patrí do rúk psychiatra. Môže sa jednať o obsedantno kompulzívne prejavy ( bez, alebo na autistickom podklade) alej aj ADHD, alebo aj len úzkosti, už spomínané OCD, a podobne. Je to v podstate jedno, lebo po nasadení liečby sa ten tlak, to napätie, tá tenzia uvoľní a tieto prejaví sa zmiernia, alebo vymiznú. Treba ale psychiatra. Zrakova pamäť s tým nemá vôbec, nič spoločné. Prehnaným príkladom fotogenickej pamäte je scéna z filmu "Jak básnikum .... ( neviem presne, názov dielu) kde študent medicíny sa pozrie na text na papieriku, ( v texte je meno dedečka z Afriky) a tento študent to vie doslovne zopakovať (prefotil si to do hlavy)
@anonym_bad1c5 Zaujalo ma, že sú na to lieky. Aj keď sa jedná o autistu? Vtedy som myslela, že sa s tým nedá nič robiť, že je to jeho prirodzené nastavenie.
Prečo to nevyužiješ? Ja by som s takým darom išla šudovať za detektíva, kriminalistu... Bohužiaľ, ja mám presný opak. Keby okolo mňa prešla Godzilla, nevšimnem si ju.
@anonym_bad1c5 Zaujalo ma, že sú na to lieky. Aj keď sa jedná o autistu? Vtedy som myslela, že sa s tým nedá nič robiť, že je to jeho prirodzené nastavenie.
@anonym_e79ee1 nie na autizmus nie sú lieky, sú lieky na prejavy úzkosti, kompulzie, obsedancie, mánie, depresie, paniky a nervozity a skrátka všetko ohľadom úzkosti. Autisti trpia uzkosťou, lebo nechápu dosť dobre sociálne veci, priateľstva, kontext sociálnych vzťahov, vzniká v nich napätie, sú frustrovaní z nezvládnutej " situácie", nerozumejú irónii, skrátka sa nevedia správať a vekom sa to iba zhoršuje, ich uvedomenie, a aj takto ( ako píše autorka) môže vyzerať ich kompenzačný mechanizmus. Vo forme nejakej obsedancie, úzkosti. A na to sú lieky, cez lieky na potlačenie úzkosti ( benzodiazepiny) antidepresíva a iné, treba konzultovať s psychiatrom. Autizmus ( samotné nastavenie mozgu) sa liečiť nedá, len jeho prejavy symptómy.
@anonym_autor trénuj nemyslenie a meditáciu. Mám podobného kolegu. Nie je autista. Naopak je veľmi spoločensky hoci trochu zvláštny a je extrovert. Pamätá si všetko a vidí čísla aj slová farebne. Kazde slovo aj číslo ma nejakú farbu. Všetko si pamätá aj niekoľko rokov detaily. Rýchlo vníma a chápe veci. Dve ťažké vysoké školy naraz študoval v dennom režime a obe červený diplom. Má ale problém so spánkom. Pomáhajú mu meditácie a naučil sa vypínať myseľ. Dlho to trénoval.
@anonym_autor Nezávidím ti veru, musí byť ťažké takto fungovať. Avšak ako mnohé prispievatelky píšu - môže to byť prejav nejakej zatial nezistenej diagnózy, a to nie je sranda. O autizme toho veľa neviem, ale kedysi som dosť veľa čítala o rôznych psychických poruchách a ochoteniach ( keďže to máme v rodine), a pri niektorých týchto ochoreniach sa vyplavoval v zvýšenej miere dopamín ( viac ako bolo potrebné) a spôsoboval podobné javy ako popisujes. Označoval za dôležité zbytočne obrovské množstvo informácií, ktoré mal potom chorý problém spracovať. Samozrejme nemusí ísť hneď o takúto diagnózu, ale ozaj radšej treba zájsť za lekárom, predpokladám, že to neublíži
@anonym_autor Myslis eideticku pamat ako Sheldon Cooper zo seriálu Teória veľkého tresku?
Prepac, ja to neobdivujem, my tým doma realne žijeme so synom. Toto nie je dar, toto je jeden z prejavov funkčného autizmu