Ahojte maminky 🙂 

Už sme nejaký ten týždeň po Veľkej Noci.

Ako Váš pôst? Darilo, či nedarilo sa vytrvať v predsavzatiach? Čo Vám to prinieslo? Kam Vás to posunulo? Čo sa zmenilo vo Vašom živote? 

Podeľte sa, pozdieľajte... diskutujme o našej viere rovnako prirodzene a otvorene, ako o očkovaní, stravovaní, plienkovaní, minimalizme... prosto čomkoľvek.

A možno malé povzbudenie... ak sa nezadarilo možno úplne podľa predstáv, Boh je rovanký každý deň a my môžeme čokoľvek obetovať, darovať, venovať ktorýkoľvek deň. Otvorenú náruč s rovnakou ponukou má pre nás každý deň. Veď... včera nám to krásne pripomenula Nedeľa Božieho Milosrdenstva... ktoré ide až do krajnosti a hádam aj ďalej 🙂

Pozn.: Skôr, ako začneš komentovať a netušíš vo co tu gou , prečítaj si článok Obyčajná mama "pochváľ sa". https://www.modrykonik.sk/blog/2veronka7/article/obycajna-mama-pochval-sa-aci364/

    Nedávno sa tu objavil článok o tabletoch. Nakoľko sú dobré alebo nie, vzhľadom na detského používateľa. Priznávam, očami som ho len veľmi zbežne prebehla. V reakciách padli aj vyjadrenia typu, že mamičky, ktoré deťom tablet nedávajú sú lenivé, staromódne, nemoderné, nekráčajú s dobou a pod.  Necitujem, ale parafrázujem. A mojim zámerom nie je ich komentovať, hodnotiť ani posudzovať. Ale priviedli ma k tomu, aby som sa znova nad čímsi zamyslela.

    Áno, doba sa mení, doba je iná, modernejšia, sme svedkami veľkého technického pokroku, ponúka nám nové, pokrokovejšie...

    Nedá mi nepoznamenať, že dobu tvoria ľudia, ktorí v nej žijú. Ona sa nemení sama od seba. 

    A vôbec dnes je všetkého taaaaak veľa. V akejkoľvek oblasti. Také množstvo zábavy, zážitkov, ktoré môžeme absolvovať. To množstvo supermarketov a v nich kopec predajní, butikov, obchodov... A v nich nespočetné množstvo tovaru, vecí.  Hračky, elektornika, lieky, potraviny, vitamíny, pomôcky do domácnosti, nábytok, šperky, kozmetika... No prosto všetkého. Autá hentaké a onaké. A takto by sme sa mohli prehrabať vo všetkom. Aj pokiaľ ide o bývanie, krúžky, školy, škôlky (myslím najmä alternatívne, súkromné), vzdelávanie (kurzy, workshopy), služby, názory, pohľady na rôzne problematiky... a je toho fakt habadej!

    Ale už istý čas si opakovane a pravidelne kladiem otázku: "Musím ale prijímať všetko, čo sa mi núka? Musím všetko skúsiť, zažiť, dopriať si? Musím všetko vlastniť, kúpiť si? Musím svojim deťom dať a dopriať toto všetko? Musím so všetkým súhlasiť, stotožniť sa?"

    Samozrejme slovíčko všetko beriem "s nadhľadom". Zasa na všetko nieto ani času, ani peňazí často. Ale asi rozumiete, kam tým mierim.

    Veľa sa píše, bloguje, rozpráva o rôznych životných štýloch, ako je zero waste, vegánstvo, vegetariánstvo, minimalizmus,... Zdieľame, inšpirujeme sa, diskutujeme,...

Často sa to vníma dokonca ako niečo "trendy". A kto nechce ísť s dobou, s trendom ruka v ruke?     

    A teraz vôbec neironizujem, nenegativizujem. Sama sa o mnohé z toho zaujímam, čítam si a dokonca, či už v menšej alebo väčšej miere aj praktizujem.

    Veľmi podobný princíp ale vnímam, aj pokiaľ ide o vieru, modlitbu, duchovný život,... Je to tiež istým spôsobom "životný štýl" - postoje, hodnoty, životná filozofia, smerovanie... Ale občas mávam pocit, akoby to bolo oproti vyššie spomínaným trošku "tabu." Už nie je také trendy hovoriť o viere. Resp. na sociálnych sieťach, internetových stránkach chrakteru "rozličný tovar" sa toho objavuje pomenej. Nie vôbec, ale menej. Nehovoríme o tom tak prirodzene, otvorene, samozrejme... Hľadáme a nachádzame články a diskusie skôr na portáloch, ktoré sa špecifikujú ako kresťanské. Dávame im priestor v samostatných skupinách určených veriacim mamičkám a pod. Málo kedy ich stretávame len tak "pohodené" medzi rozličným tovarom rozličných tém. Aspoň to mi vraví moja skúsenosť. 

    Dokonca ani ja nie som človek, ktorému je to úplne samozrejmé a prirodzené. Nikdy som nikde o svojej viere verejne nesvedčila a ani v bežných rozhovoroch (najmä s nie veriacimi) tento fakt pomenej spomínam, komentujem, vnášam do tém, aj keď sa to nejakým spôsobom niečoho z toho dotkne.         

    To mením až teraz  a postupne. Nachádzam viac "odvahy" otvorene spomenúť fakt, že sa modlím, že som bola na omši, ako vieru prežívam, že ju vôbec prežívam a pod.

    Aby deťom dobre bolo, aby manželovi dobre bolo, aby návšteve dobre bolo...

    Mamičky sú často tie, ktoré robia všetko a pre všetkých. Myslia na všetko a na všetkých. Zachytávajú potreby svojich nabližsích a snažia sa ich čo najlepšie napĺňať.

A často idú za svoje limity, nehľiadac na seba. 

    Mňa dokonca chvíľami napáda "syndróm Matky Terezy" a mám pocit, že by som mala zachrániť aspoň polovicu trpiaceho ľudstva, ak nie všetkých. Nakŕmiť hladujúce deti v Afrike, zabezpečiť prácu a strechu nad hlavou bezdomovcom, vytrhnúť z finančnej biedy aspoň zo dve tri rodinky v núdzi... Charitatívna časť môjho "Ja" ma vie niekedy dosť potrápiť a ťažko sa držím nad vecou. Len časom som sa naučila si to príliš nepripúšťať a pomôcť hoc aj troškou, kde môžem a kedy môžem a nepýtať sa, či to nebolo primálo.

    Ale akokoľvek sa tvárim "hrdinsky", aj keď veľmi pravdivo hlásam, že svoju rodinu, manžela, deti nadovšetko milujem a rovnako aj celé moje manželstvo, rodičovstvo, materstvo pociťujem ako poslanie a čosi, čo ma teraz prosto celou dušou a telom potrebuje a je to momentálne "služba", priestor, kde ma Boh posiela, môžem pred nimi zatvárať jedno, dve a hoc aj štyri oči, moje potreby a túžby sú tu stále rovnako. A keď si občas aj sama uši zapchávam, ozývajú sa pravidelne a dosť hlasito.

    A nie sú to len potreby ako najesť sa, dať si kávu, umyť sa... Ale potreba mať vlastný priestor. Priestor pre seba, oddych, modlitbu, kultúru, zábavu... Urobiť niekedy naozaj niečo, čoho výsledok bude prekračovať aj prah nášho bytu a ktosi ma za to pochváli, ocení a pomenuje úspechom. 

    Spoločenská, komunikatívna, veselá, energická, optimistická s pozitívnou mysľou... Asi by ma tak poniektorí opísali. A ono v zásade aj taká som... po mamine?

Žena, čo ju pozná polovica mesta, na všetkých sa usmieva, vtipnou poznámkou s nadhľadom povzbudí, zabaví sa sama na sebe, málo frfle, pomôže komu môže s čím len môže a ešte vám aj upečie barančeka veľkonočného s odkazom: "Šak i vy sce jak mojo." Žena s vrtuľou  vzadku :D, aj tak sa zvykne vravievať... 

    Moju maminu za to veľmi obdivujem. Občas jej vravíme panna zázračnica aj z iných dôvodov. 

    Ako som si tak ale vyrazila životom časom vlastnou cestou, budujem si vlastnú rodinu, pýtam sa seba, či čo tak má byť za každých okolností. Ísť často za svoje limity... chorá nechorá, vyspatá nevyspatá... všetkým všetko a sebe takmer nič. A ešte sa aj pri tom za každých okolností usmievať a všetko prijímať hneď a len pozitívne. 

    Raz mi jedna kamarátka pri našom rozhovore, keď som znova použila moju častú frázu potom, ako som jej odpovedala na otázku ako sa máme, ako zvládam, stíham a pod., že "ale veď kým sme zdraví, máme strechu nad hlavou... žiadna tragédia. Iné životné situácie a okolnosti sú ťažké, náročné..." 

    Tak ma kúsok prebrala: "Ale co še tu robiš... šak hej , ale posťažuj sa, keď je treba."

Maminy, ako to dnes u vás vyzerá? Upratané, neupratané?

"Pochváľte sa" s neporiadkom, resp. možno s nejakou vašou klasikou, čo sa vám bežne stáva pokiaľ ide o čokoľvek v domácnosti.

Pozn.: Skôr, ako začneš komentovať a netušíš vo co tu gou 🙂, prečítaj si článok Obyčajná mama "pochváľ sa". https://www.modrykonik.sk/blog/2veronka7/article/obycajna-mama-pochval-sa-aci364/

Ak ti je zmysel tohto počinu zrozumiteľný a zároveň sa ti pozdáva, tešíme sa na tvoj komentár. Bez posudzovania a s maximom rešpektu.

P.S.: Fotodokumentácia nie je podmienkou. 🙂

    "Kto, alebo čo určuje moju hodnotu?" 

    Moje kuchárske či cukrárske schopnosti? To, že som dnes vybuchla a kričala na svoje dieťa? To, že som dnes bola trpezlivou mamou? Počet pozitívnych či negatívnych komentárov k môjmu článku? Stav mojej domácnosti? Moje pracovné úspechy či neúspechy? Aká som šoférka alebo či som vôbec šoférka? Stav mojej domácnosti? Obsah môjho šatníka? Dovolenková destinácia? Školské výsledky môjho dieťaťa? To, či bývame v podnájme alebo sme sa práve presťahovali do nového domčeka? Moja známa, svokra alebo dokonca manžel?...

    Prišla som na to, že tú moju určuje jedine Boh a ja sama. Boh to robí bez obmedzení. V jeho očiach ju mám vždy a vždy privysokú. Nech sa deje čo sa deje. Neuberá mi z nej.     A sama si zasa navážim, kedy ako. Ale prichádzam pomalinky na to, že tiež nech sa deje čo sa deje, si z nej nemusím za každú cenu uberať. A že mi to ani nijako nepomáha. Naopak. Keď zlyhám a padnem, stiahne ma to ešte hlbšie a ťažko sa vstáva. Keď samej sebe prikladám malú hodnotu, či dokonca žiadnu, mením čokoľvek len ťažko. 

    Výchovne zle zareagujem na svoje dieťa a vyčítam si to... ale aj napriek tomu si v tej chvíli môžem povedať: "Som dobrá mama." Bez pádneho dôvodu zaštekám na svojho mužíčka, lebo som unavená a môžeme si stále povedať: "Som dobrá manželka." V byte samý neporiadok  a môžem si povedať: "Som dobrá žienka domáca." 

    Áno. Som dobrá mama, manželka, žienka domáca... robím to najlepšie čo môžem a viem. Ale aj zlyhávam. Zlyhávam, bývam unavená, mávam migrénu, niekedy lenivá, náladová, bez nápadu,... Jednoducho som obyčajná žena, mama, manželka, žienka domáca. 

    Keď padnem, snažím sa neutápať v pocite viny pridlho. Ten pocit je v poriadku, prirodzený a rovnako potrebný, ale nemusí ma "zožrať".  Snažím sa poučiť, otriasť sa a čím skôr si na účet svojej hodnoty pripísať čo najvyššie číslo. Zmena sa neudeje, ak si poviem, že som bezcenná, že na to nemám. To mi odvahu a silu nedodá.

    Obyčajná mama nie je žiadna škatuľka, do ktorej som uložila seba a ani žiadnu z vás tam nechcem zatvoriť. 

    Obyčajná mama je len slovné spojenie, ktoré som si vymyslela len tak, sama pre seba. 

    Prežívala som krízu, horšie obdobie? Už ktorú v poradí? 

    U mňa to vyzerá asi takto... chodím a na všetkým dookola vrčím, vytáča ma každá prkotina, bez vnútornej motivácie, trochu silene sa zapájam do hier mojich dcér, trochu si poplačem, trochu sa posťažujem kamarátke... prihováram sa v strelných modlitbách Bohu, prečítam si niečo s nádejou, že ma to aspoň trochu preladí, pustím si nejakú motivačnú prednášku, vypočujem si nejakú hudbičku... nie všetko naraz a nie všetko. Vyberiem si z repertoára podľa okolností a časových možností. 

    Hľadám, pýtam sa... Kto som?... Čo som?... Aké je vlastne moje poslanie? Nedávam tomuto svetu málo? Robím ja vôbec niečo osožné?...

    Premýšľam, a pri tom si obhrýzam nechty. Na konci toho všetkého, v pravej či vľavej hemisfére, zašumí: "obyčajná... obyčajná mama."

Ktorá mama je lepšia?

Som toho názoru, že každá z nich je rovnako dobrá, pokiaľ je vnímavá na svoje dieťa, jeho potreby a robí preň to najlepšie, čo vie. Či je to nosenie v šatke alebo vozenie v kočiari, či používa plienky jednorázové alebo látkuje, či dokonca praktizuje bezplienkovú metódu. Alebo či varí deťom raw, vegestravu alebo segedín a pečie bábovku z bielej a nie špaldovej múky.

Z môjho pohľadu a čo som si tak časom sama pre seba upratala, je, že žiadny extrém nie je dobrý. Zlatá stredná cesta. A že aj bio, keď je ho priveľa, môže byť v konečnom dôsledku aj na škodu. 

Každá máme svoju cestu. Mali by sme veriť tomu, čo robíme a byť s tým stotožnené. Každá z nás by mala hľadať zmysel svojej životnej cesty a porozumieť mu. Nemusím zmysel cesty inej maminy chápať a nepotrebujem ani, aby tej mojej každý rozumel. Potrebujem argumenty, ktoré obstoja predo mnou samotnou. Nie sme povinné nikomu nič vysvetľovať, ani dokazovať. A už vôbec robiť veci len preto, že by sme podľa niekoho mali, lebo podľa niekoho je to to správne a dobré. Myslím tým trebárs látkovanie, necumlíkovanie, šatkovanie a pod. Budem sa opakovať, ale každá z nás má iné okolnosti, iné možnosti a vôbec každá z nás je iná a má iné deti. 

A možno dnes nebio mama sa raz, za iných okolností, vydá na cestu bio mamy. A naopak dnes bio mama, za istých okolností, raz "zhreší", poľaví a bude chvíľku plávať proti bio prúdu. 

Máme tendenciu sa často porovnávať, posudzovať. Venujeme tomu veľa energie a pri tom by sme jej viac mohli využiť práve na hľadanie zmyslu vlastnej cesty životom. 

A dajme si ešte dnes prvú otázku.

Čo, podľa vás, najmenej vhodné ste svojim ratolestiam dali na obed z dôvodu, že ste nestíhali, nemali nápad, mali deň blbec, nechcelo sa vám, alebo pre čokoľvek iné?

Napríklad my sme už obedovali párky a aj výživu s piškótami (dupľovanú, veď predsa obed 🙂), alebo čisté cestoviny (ja som rýchlu omáčku chcela uvariť, oni nechceli, iba s maslom a nebudem ich predsa za každú cenu presviedčať) :D

A ktoré netušíte okolnosti tejto otázky, môj krátky článok "Obyčajná mama pochváľ sa" bez čísla 🙂 asi ho nájdete v mojom profile...

Milé maminy,

dovolím si prepožičať nápad od autorky knihy "Dosť bolo dokonalých mám." Uvidíme, ako sa to uchytí. 🙂

Sem tam, vám tu napíšem nejakú otázku, napr.: "Čo najbizarnejšie ste našli v izbe svojho dieťaťa?"

Možná odpoveď je trebárs aj: "V šatníku starú stvrdnutú salámu na kameň :D"

Cieľom by malo byť povzbudiť sa. Prečo práve odprezentovaním toho, čo sa nám nezadarilo, čo v očiach iných možno nie je vizitkou dobrej mamy, dobrej žienky domácej? 

Myslím si, že dnes sa na nás zo všetkých strán tlačí dokonalosť. Čo by ako malo byť, čo je správne a dobré, čo je in, čo všetko treba stíhať a zvládať, že keď sme to a to ešte nerobili, tam a tam neboli, keď naše dieťa nevie to a to, že nežijeme naplno, že sme nemoderné, že sme neambiciózne a pod.

 Nemám dokonalú postavu. Moje bruško je stále voľajaké pokrčené, na nohách mám metličky, som nízka, nie úplne štíhla.

Nemám každý deň dokonalú vizáž. Občas mám aj takmer týždeň neumyté vlasy, čo maskujem ulízaným copom, čo v zime až taký "prúser" nie je, keď ich schovám ešte k tomu aj pod čapicu.

Nalíčiť sa stíham, tak naozaj "poriadne" len výnimočne. A to sa nijako zvlášť "nemachlím," len tak, veľmi nenápadne. A nalíčiť sa tak aspoň tošku (riasenka) to stíham tiež veľmi sporadicky. A pri tom si myslím, že to nie je až tak jedno ako vyzerám, lebo sa to potom občas odrazí na tom, ako sa skutočne cítim. Ale aj pre to málo sa občas ťažko hľadá čas.

Nemám dokonalú domácnosť. Momentálne bývame v prenajatom byte v pôvodnom stave. Upratané sa snažím mať aspoň v rámci možností, ktoré sú občas naozaj veľmi obmedzené a často to tu vyzerá, ako po fláme.

Predsavzala som si raz dávno, že budem piecť každý víkend kysnuté. Pečiem? Občas ani rýchlu obyčajnú bábovku. A keď už, no často ani dobre nevykysne.

Nevarím len zdravo. Skôr by som povedala tak klasicky, tradične. Občas aj vyprážanô. Občas deti majú na obed špagety s kečupom. A dokonca si pamätám na deň, keď som čakala druhú dcérku, že sme obedovali párky. Deťom dám aj sladké a občas aj len z dôvodu, nech je trošku pokoja, nech spravia čo chceme.

    Už od piatej sa v posteli iba prehadzujem a z času načas tíšim a snažím sa predĺžiť ešte aspoň o kúsok spánok svojej ročnej dcérky, ktorá ani dovtedy nespala príliš dobre. Pozerám na hodinky, tri minúty a treba vyliezť z postele. Je čas chystať sa do škôlky. Predchádzajúce dve noci neboli o nič lepšie, a teda do tretice celkom slušná dávka nevyspatosti. Vôbec sa mi nechce, už teraz viem, že trpezlivosti je málo a pohody vo mne samej. A niektoré to aj hádam samé poznáte... Tie rána, keď treba ísť do školky.     Škôlkarky máme doma dve. A každá má problém s niečim iným. Jednej sa nechce vyliezť z postele, čo dáva aj zvukovo dosť intenzívne najavo. Druhá zasa spustí vlnu námietok voči oblečeniu, ktoré si podotýkam ešte večer vybrala sama. Alebo riešime raňajky, alebo prečo vôbec ísť do škôlky... vždy sa niečo nájde. V tomto školskom roku viem také tie, že fajn (relatívne fajn) rána spočítať naozaj na prstoch jednej ruky. A to dnešné si k nim na zoznam znova nepripíšem.

    Zvoní budík. Prvé štrajkovačky. Zatiaľ pri tom nerobíme veľký hluk. Mladšia škôlkarka je ako tak motivovaná vidinou fašiangovej zábavy, ktorá ju dnes čaká. Podarilo sa. Sme von z postele. Oblieka sa zatiaľ iba jedna slečna. Nie plynule, nie celkom potichu.  Ale bolo už aj horšie, vravím si. Staršia dcérka zatiaľ protestuje: "Ja sa nebudem obliekať, lebo ja dnes do škôlky ani nepôjdem!" Ach jo. A je to tu. Uvedomujem si svoju únavu a zatiaľ s rozumom, síce už kdesi veľmi hlboko vo vrecku, viem, že radšej nereagovať, vo vnútri pedýchavať, lebo inak vybuchnem, spustí sa lavína a už ju nezastavím. Truc sa stupňuje. Vo mne buble stále viac a viac. Dcéra sa vráti do postele, vyjde z nej von, opakuje, že ona nikam nejde, že sa nebude obliekať, pridá na hlasitosti...ale akosi zrazu, berieme do ruky šaty a obliekame sa. Ja navonok pokojne a stojím si za svojím, to zvykne po čase zabrať. Vravím si, je to za nami. Omyl... tak ľahko to dnes nepôjde. Sme už aj po raňajkách, umytí, trochu bojujeme na chodbe s topánkami a vetrovkou a finále prichádza teraz. Krik, plač, skrývačky a behačky po byte so slovami, ja do škôlky nejdem. Môj rozum sa vytratil cez deravé vrecko kdesi nevedno kam. Kričí dcéra, kričím ja. Presnejšie dve tri slová priam zazjapem. Presne takto som to dnes nechcela. Snažíme sa obe upokojiť, čo je veľmi náročné, trochu silene sa objímeme, málinko upokojíme a z dverí sa vychádza už len s trucujúcim zamračeným obočím a slovami ja nechcem ísť. Ale sme v škôlke... Čo vyznieva možno v konečnom dôsledku víťazne, ale dnes som prehrala na plnej čiare. Opäť... už po... no nestačilo by mi asi ani 100 párov rúk, aby som to porátala.

    Aj toto je obyčajná mama. Aj toto som ja. Často neviem ovládnuť svoj hnev, svoje emócie. Potom sa samej seba pýtam, ako to môžem chcieť od mojich detí? S krikom zakričím: "Nekrič!" A často si dávam predsavzatia. Od zajtra to bude iné, budem menej kričať, menej sa hnevať, resp. svoj hnev ovládnem a zvolím inú cestu ako ho vypustiť. Hnevať sa môžem, ale nemusím s hnevom v hlase, prejavoch aj reagovať. A aj keď je pravdou, že kedysi to bolo omnoho horšie, najstaršia dcéra si ukričanú (ale čo zľahčujem) uvrieskanú maminu asi zažila najviac, stále je tých pádov priveľa. Prečítam si knihu o tom, ako inak, efektívnejšie, lepšie komunikovať. A poviem vám, najviac sa mi darí počas dní, keď práve čítam. Keď knihu dočítam, odložím, ešte chvíľku zmotivovaná, inšpirovaná badám zmenu, ale postupne to vždy začne ustupovať a ja sa po čase vrátim do starých koľají. Nie natrvalo, možno jeden deň "blbec", jedná situácia. Ale takto stále dokolečka. Zatiaľ sa mi trvalá zmena nedarí. Tri dni fajn, niekedy si poviem , že super dokonca, a potom to príde. Celé zle... A nezmenila som v tomto smere samú seba ešte na 100% (možno ani nikdy), ale sanžím sa podopierať malými úspechmi. Tých situácií je o čosi menej. Už nie sú každodennou rutinou. Hlasitosť už málokedy dosiahne svoje maximum. Padnem a znova vstanem.

    Často si dávame predsavzatia, že niečo zmeníme, zlepšíme. A nie vždy to ide podľa našich predstáv. Niekedy nás to stojí viac námahy, ako sme predpokladali. Niekedy to ide ťažšie, ako sme očakávali. Niekedy si len možno na seba naložíme priveľa. Kladieme si na plecia priveľké očakávania. Možno sa len zbytočne porovnáme s inými. Alebo neprijímame samé seba také aké skutočne sme. S chybami, nedostatkami, slabosťami. Na to, aby sa veci začali meniť, je dôležitý prvý krok a tým je sepraprijatie. Najprv musíme prijať to kým sme, aké sme. Pomenovať veci tým pravým menom. Spoznať a priznať si pravdu o sebe. Nezľahčujme, neprikrášľujme sa pred sebou. Priznajme si aj bolestivú pravdu o sebe, aby sme mohli vykročiť na novú cestu. Teda aspoň mne to prináša menej zranení. Vidieť veci reálne, a potom tú svoju realitu, či už je krajšia alebo škaredšia, prijať. A tou mojou realitou je, že často neviem ovládať svoj hnev a emócie. Som taký emočný výbuch zčasu načas. A moja najstaršia dcéra mi vďaka Bohu v tom nastavuje úžasné zrkadlo. Na tejto ceste sme spoločne. Ale začať musím od seba. 

    Milé maminky, nedá sa mi s vami nepodeliť o správu o knihe "Klub nerozbitných detí" od slovenskej autorky Slávky Kubíkovej. Isto už podaktoré z vás o nej počuli, isto už podaktoré z vás čítali a možno práve čítajú. Ale vravím si, dobré veci treba šíriť ďalej, ak je možné, čo najďalej. Táto kniha tou dobrou vecou nepochybne podľa môjho názoru je. 

Vo mne pri jej čítaní klíčila nová nádej, že aj v dnešnej dobe nie je veľa strateného. Mám nádej, že ju veľa rodičov vezme do rúk, že tí rodičia sa začnú zamýšľať, meniť svoj prístup v istých oblastiach výchovy...a mám nádej, že keď bude viac takých "osvietených" rodičov, ktorí sa nebudú báť robiť veci často na prvý pohľad proti prúdu, ktorý dnes mnohých strháva, že bude aj viac detí, ktoré budú plávať po rieke rovnako o čosi riskantnejším spôsobom. 

    A ono zasa občas ani nejde o veľké novoty, len akoby "zabudnúť" na mnohé čo tu máme dnes a vrátiť sa k tomu, čo bolo kedysi samozrejmé. Verím, že keď sa viac rodín vyberie práve smerom, ktorý ukazujú šípky v tejto knihe, časom tu nebude toľko mladých ľudí, z ktorých je staršia generácia občas doslova nazbláznenie a nebude nutnosť ich správanie donekonečna ospravedlňovať "inou dobou". 

    Lebo áno, ona v mnohom iná je, ale v konečnom dôsledku si za to môžeme aj sami. Môžeme jej však čeliť, môžeme čo dáva využiť vo svoj prospech, ale nezblázniť sa z toho všetkého, zachovať si zdravý rozum a za každú cenu sa jej nepodriadiť vo všetkom. Stále sme to my, kto môže a mal by mnohé ovládať. Nie doba a všetko čo ponúka nás. V tom sa mi zdá dnešok práve tak trochu naruby. Okolnosti, veci okolo nás, stali same sa ich otrokmi. 

    Ale to ani dnes nie je jediná cesta. Kniha "Klub nerozbitných detí" v sebe nesie veľa dobrých správ. Že ak dieťaťu nedáme priskoro do rúk mobil, tablet a neskôr, ak ho aj dáme, s ním často aj takmer nekontrolovaný a neobmedzený prístup na internet, že im tak veľa chýbať nebude. Ale naopak, bude im veľa chýbať, keď ich nevpustíme do sveta kníh a nebudeme ich ním sprevádzať. A že síce auto nám často ušetrí kopec času, ale taká ranná prechádzka s našimi deťmi do školy, či do školky pešo, sa nám vráti v podobe spoločného času navyše, nehovoriac o tom, že je v to prospech lepšieho fyzična našich detí a nakoniec aj nás samých. A chce to len ukrojiť si kúsok zo svojej pohodlnosti a lenivosti vstať o pol hodinu skôr.

    A to je len zlomok správ, ktoré táto kniha v sebe skrýva. Pre dnešné deti, ktoré sa rodia do doby, kde to na nich zo všetkých strán kričí, je o to podstatnejšie zažiť najprv kopec iného, aby keď raz vyrastú, tomu všetkému neprepadli, dokázali si zachovať zdravý rozum, vyberať si to podstatné a naozaj potrebné z toho, čo sa im ponúka a mohli byť tak skutečne slobodnými ľuďmi.