Iné bytosti 6.časť

Logan telefonoval cez skype s rodičmi. Ja som zatiaľ robila poriadok. Potom som si spomenula, že som dnes ešte nič nejedla. Vypila som len dve kávy.  Otvorila som chladničku a zistila som, že sa takmer nič nedá skombinovať. Nechcela som na seba pútať pozornosť, aby si ma jeho rodičia všimli. Neskoro. Logan ma volal, aby som si šla k nemu sadnúť. Na obrazovke bol len starší pán so šedivými vlasmi.  Logan mu povedal, že ma konečne našiel. Spýtavo som sa na neho pozrela. Z jeho uvoľneného výrazu mi došlo, že jeho otec zrejme vie o tom, že je Logan tak trochu iný. „Vie to?“ zašepkala som. „Áno.“ Odpovedal normálne nahlas. „Môj otec ťa chcel vidieť. Neveril, že sa mi podarí nájsť ťa. Pobozkal ma na ruku. Sadla som si vedľa neho a usmiala som sa.  Jeho otec niečo povedal. Nerozumela som mu, nehovoril anglicky. „Hovorí, že sa usmievaš neprirodzene.“ „Inak to neviem.“ Povedala som skleslo. Chytil ma za prst. Toto je moja najsilnejšia spomienka – ozýval sa niekoľko krát môj vlastný hlas v mojej hlave. Videla som pri tom obraz nás dvoch, ako sedíme na gauči v objatí a Logan ma hladkal po pleci a dával mi bozky do vlasov. Pustil ma. Prst ma nepríjemne pálil. Musela som si ho chytiť druhou rukou. Točila sa mi hlava a mala som pocit že čochvíľa omdliem.
            Omdlela som. Keď som sa prebrala, ležala som v posteli a Mia ležala vedľa mňa. Cez pootvorené dvere bolo vidieť svetlo z obývačky. „Logan..“ ozvala som sa ticho. Nič. Kde je? „Logan!“ ozvala som sa hlasnejšie. Znovu nič. Nemám silu sa postaviť, ale musím. Posadila som sa a nohy som spustila dolu z postele.  Stále sa mi trochu točila hlava. „Logan!“ Znovu nič. Musela som sa postaviť. Snažila som sa upriamiť pohľad na jedno miesto. Podarilo sa mi prejsť pár krokov ku dverám. Keď som ich otvorila videla som Logan sedieť na pohovke. No nebol tu. Znovu mal ten svoj zastrený, temný pohľad. Hoci sa necítim najlepšie, ani nemám veľa energie, musím ho nájsť. Chytila som ho za prst. Kde si? Logan, kde si? Pýtala som sa vlastne sama seba. Prosím. Dúfam, že ma počuje. Neviem, ako mám cestovať za ním na miesto, kde práve je. Žiaden odkaz. Nič, čím by mi oznámil, kde je. Možno šiel za otcom. Ale ja neviem , kde to je. Zavrela som oči. Predstavila som si miestnosť, kde sedel jeho otec, keď spolu volali. Snáď sa to podarí. Toto nie je vôňa môjho bytu. Cítim vanilkovú cigaru. Otvorila som oči a skutočne som bola v miestnosti, kde  predtým sedel jeho otec. Priamo predo mnou bol počítač. Ešte stále je zapnutý. Nespala som dlho. Lenže je tu aj Logan? Podišla som k dverám, aby som zistila, či nezačujem nejaké hlasy. Počula som ho hovoriť. Nehovoril však anglicky. Tento jazyk sa nepodobal na žiadny, ktorý som doteraz počula. Zavrela som oči a v duchu som si opakovala: Chcem byť pri Loganovi. Chcem byť pri Loganovi. Otvorila som ich a naozaj som stála vedľa neho. „Ako si sa sem dostala?“ „Zapamätala som si miesto, z kade volal tvoj otec.“ „Sem sa ale nemôže dostať nikto okrem mňa.“ Vysvetľoval mi udivene. „Zrejme je to niekto, komu bezvýhradne dôveruješ.“ Ozval sa jeho otec. „Ahoj, Lenka.“ „Dobrý deň. Ako to, že vám rozumiem?“ „Rozprávaš rovnako ako my. Preto nám aj rozumieš. Máme jeden spoločný jazyk, ktorému rozumieme my všetci. Vidím, že si si na neho už zvykla.“ „Otec, nie je možné, aby sa sem dostal aj niekto iný. Urobil som všetko pre to, aby som tomu zabránil.“ Skočil mu Logan do rečí. „Zabránil čomu?“ opýtala som sa Logana. Loganov otec ma chytil za ruku. Ukázal mi ako nejaká postava strieľa na neho a ženu stojacu vedľa neho. Pravdepodobne na Loganovu matku. Odtrhla som od neho prst a padla som k zemi. Ťažko sa mi dýchalo. Bolo to strašné. Nikdy v živote nechcem vidieť niekoho zlé spomienky. Nikdy! „Ona je silnejšia, Logan. Dovolil si jej dostať sa do tvojich myšlienok a ty máš v hlave tie jej. Myslím, že nikto iný sa sem nedostane.“ Povedal a pomohol mi vstať. „Ale toto nebola spomienka. Obaja predsa stále žijete.“ Povedala som nechápavo. „Časom sa naučíš ovládať všetko. Môžeš vidieť nie len minulosť, ale aj budúcnosť.“ „Ani jedno z toho sa nedá zmeniť.“ Poznamenala som. „Budúcnosť sa mení podľa toho, ako sa ľudia rozhodnú.“ „ Tak potom treba toho človeka prinútiť rozhodnúť sa inak.“ „O to sa snažím.“ Povedal Logan. „Veľakrát som bol blízko, no vždy zmizne. Kým ho znovu vypátram, trvá to príliš dlho.“ Chytil ma okolo pásu. „Musíme ísť. Ona ešte nemôže tak dlho cestovať.“ Povedal otcovi. „Zavri oči.“ Obrátil sa ku mne. Urobila som tak. Vôňa kokosu ma presvedčila o tom, že  som znovu doma. „Tak fajn. Prečo si mi vyhodil poistky?“ pri slove poistky som urobila vo vzduch úvodzovky. „Bol blízko pri rodičoch. Musel som odísť.“ „Kto?“ „Neviem, kto to je. Je rovnaký ako my. Snažím sa zmeniť jeho budúcnosť a ochrániť  pred ním rodičov.“ „Fajn. Mám ďalšie otázky.“ Sadla som si na gauč zatiaľ, čo Logan nervózne pobehoval po obývačke zo strany na stranu. „Prečo si ma u vás nepočul? Nešla by som za tebou, nevedela som ako. Bála som sa o teba.“ „Snažím sa rodičov uchrániť, nedostane sa tam žiadna sila.“ „Ako to, že som sa tam dostala ja?“ Zlostne si prešiel rukou do vlasov. „Neviem. Nechápem tomu. Možno som si ťa pustil až príliš blízko.“ „Ty si myslíš, že by som to mohla byť ja?“ „Jedine tak v inom vesmíre. Neblázni. Ovládaš ledva základy. Nedokázala by si sa objaviť a zmiznúť tak náhle. Navyše nevieš, kam máš cestovať.“ „Dostala som sa priamo dnu. To nie je problém?“ „Samozrejme, že je to problém. Nikto sa tam nemal dostať. Nechápem, ako si sa tam dostala ty.“ „Možno mal tvoj otec pravdu.“ „Možno.“ Trochu sa upokojil. „Som hladná. Nepôjdeme sa niekam najesť?“ opýtala som sa, aby som ho odpútala od terajších myšlienok. „Choď sa prezliecť. Alebo chceš ísť takto?“ opýtal sa a ukázal na jeho tričko, ktoré som mala stále na sebe. Zazvonil zvonček. Chvalabohu, to bola Agáta. Prišla si pre mačku. Logan jej ju podal a ona s úsmevom odišla.
            Vyzliekla som si tričko a keď som sa snažila si zapnúť podprsenku, ucítila som na sebe Loganov pohľad. Zvláštny pocit. Vycítim jeho prítomnosť skôr, ako ho uvidím. Je to akoby boli naše telá prepojené nejakým neviditeľným putom. „Nie si unavená? Mohli by sme si niečo objednať.“ „To je dobrý nápad.“ Otočila som sa k nemu, no on už stál tesne sa mnou. Tak blízko, že sa moje čelo oprelo o jeho bradu. Dal mi na neho pusu a chytil ma za boky na leme nohavíc. Málokto má taký pohľad ako on. Nikdy neviem, na čo presne myslí, keď sa na mňa takto hladne pozerá. „Na čo myslíš?“ opýtala som sa ho s úsmevom.  Zasmial sa. „Na to, na čo myslí každý chlap, keď vidí krásnu ženu. Nechcela by si to vidieť.“ Smial sa ďalej. „Čo ak to chcem aj tak vidieť?“ Silne som mu stisla ukazovák. „Ukážem ti len to, čo sám chcem.“ „Chcem to vidieť.“ Naliehala som. „Nie.“ Vytiahol prudko svoj prst z môjho zovretia. Tváril sa prísne, až nahnevane. „Milujem ťa, ale toto ti ukazovať nebudem. Ak chceš ukážem ti niečo iné.“ Zvalila som ho na posteľ. „Ako môžeš niekoho milovať, keď ho sotva poznáš?“ robila som si srandu. Niečo dosť podobné k nemu cítim aj ja. „To, čo viem, mi úplne stačí.“ Povedal a potiahol ma za ruku na seba. Zadívala som sa na jeho tvár. Taký mladý, krásny a nie je obyčajný. Je tu – leží v mojej posteli a hovorí mi, že ma miluje. Nikdy som neverila, že sa to stane aj mne. „Teraz vyzeráš presne tak, ako si mi opisovala mňa.“ Pousmial sa.
            Videla som seba ako prichádzam do knižnice. Práve som s niekým telefonovala a zasmiala som sa na niečom, čo mi povedal do telefónu. Bol to úprimný, čistý smiech. Pravdepodobne som volala s Martinou. S nikým iným netelefonujem a ak áno, určite sa pri tom takto nesmejem. „To bolo prvý krát, čo som ťa videl.“ Povedal Logan a postupne mi ukázal všetky jeho spomienky na mňa. Dostali sme až k spomienke, kedy zakopol o moju stoličku. „Toto je moja prvá spomienka na teba.“ Povedala som s úsmevom. „Dosť neskoro.“ Zasmial sa. „Logan... Od vtedy som začala chodiť do knižnice každý deň v rovnakom čase, aby som ťa znovu mohla vidieť.“ Začervenal sa. Bol taký zlatý. Vyzeral ako malý chlapec. Potom sa už naše spomienky zväčša prekrývali.
            „Bolo to krásne.“ Usmiala som sa na neho. „Nič nie je  krajšie ako tvoj úsmev.“ Pohladil ma po líci. Ležali sme a pozorovali sme jeden druhého. V takejto chvíli sú slová úplne zbytočné. Zaspali sme krížom cez posteľ.
            Ráno som sa prebrala na prenikavú vôňu smažených vajec a pečenej slaniny. Bolo mi to divné.  Nikde som necítila vôňu kokosu, na ktorú som zvyknutá. Bála som sa otvoriť oči. Bolo tu nezvykle svetlo. Boh vie kam som sa premiestnila. Opatrne som otvorila jedno oko. Snažila som sa v jeho zornom poli zachytiť niečo, čo poznám. Nič.