VIANOCE BEZ MAMI

Podvečer vychádzam z domu…
V domoch vidno cez okná svietiace vianočné stromčeky.

Rozmýšľam, či mám všetko pripravené na štedrú večeru. Chcem, aby sme mali peknú vianočnú atmosféru, i keď v srdciach je smútok. Za mamou. Skontrolujem vo vreckách, či som nestratila sviečku a zápalky. Siahnem na železnú kľučku cintorína.
Je mi zima. Ale nemám strach. Možno inokedy by ma nikto nedonútil ísť po tme na cintorín. Zaujímavé, teraz sa vôbec nebojím, aj keď som na cintoríne sama. Kde-tu svietia lampáše či sviečky. Cítim veľký pokoj, ba i radosť, akoby som prichádzala k maminke, keď ešte žila.
Vždy sa už vo dverách pýtala: Dáš si kávu? A o chvíľu som už pochlipkávala zo šálky kávu, a siahla som po koláčiku. Precitla som, už stojím pred hrobom obloženým kyticami… Zapálim sviečku. Do očí sa mi tlačia slzy. Nemôžem ich zastaviť. Pozerám do svetielka a modlím sa. Hlavou mi víria myšlienky, kam teraz pôjdem, keď budem potrebovať poradiť? Kam?

Mamina, akoby mi odpovedala: Spomeň si, keď ti bude ťažko, na naše rozhovory pri šálke kávy.
Teraz si ty matka, ty musíš vytvárať atmosféru domova. Choď už, je ti zima, doma ťa čakajú.

† 20.12.2018