Stratíš kvôli AI skôr prácu alebo zručnosti? Fakty o digitálnom lenivení
Bežne AI zadávaš jazykové preklady alebo „spolupracujete“ na robení školských úloh? Možno máš pocit, že aj rozhovor s chatom dokáže byť zmysluplnejší ako rozhovor s blízkym človekom. AI sa na teba rýchlo naladí, je vždy dostupná a jej rady nie sú také prvoplánové. Poradí ako reagovať na žiarlivostné scény alebo čo kúpiť na výročie.
Môže sa zdať, že AI je šikovnejšia ako človek – veď okrem porazenia svetového šampióna v šachu vyhrala AI AlphaGo aj nad najlepšími hráčmi strategickej hry GO alebo vo videohre StarCraft II.
Ak ťa pri čítaní týchto slov striaslo, je to dobre. Keď využívame umelú inteligenciu, máme prirodzenú tendenciu delegovať na ňu čoraz viac pracovných alebo osobných rozhodnutí. Veľa úloh a práce AI spraví za nás a jej miesto v našich životoch neustále rastie.
Problémom je však de-skilling. Časté využívanie umelej inteligencie znamená, že naše zručnosti stagnujú, dokonca sa môžu postupne zhoršovať. Univerzitní a stredoškolskí profesori boli medzi prvými, ktorí upozornili, že ak za teba školské úlohy robí AI, nezískaš vedomosti a zručnosti, ktoré budeš neskôr potrebovať. Dnes to potvrdzujú rôzne štúdie – študent, ktorý ukončí vysokú školu s pomocou AI, má často nižšie zručnosti a vedomosti než ten, ktorý AI nevyužíval.
V podcaste sa dozvieš aj:
Prečo pripisujeme AI ľudské vlastnosti
Čo znamená asymetria moci medzi užívateľom a vývojárom
O tom, že aj primitívny chat Eliza vzbudzoval dôveru
Prečo je dôležitý ľudský dohľad nad AI a čo v tom robí EÚ
Aké sú varovné signály, pri ktorých spozornieť
💔 Odpúšťate?
🌫️ Sedíte večer doma. Všetko je „v poriadku“. Deň prešiel, povinnosti splnené, nikto nič nechce. A predsa v tele ostáva napätie. Nie hnev, skôr tichá ťažoba. Myšlienky sa vracajú k situácii, ktorú ste už dávno „odpustili“. Aspoň navonok.
🔍 Realita býva zložitejšia. Odpustenie nie je rozhodnutie hlavy. A už vôbec nie morálna povinnosť. Je to proces nervového systému, tela a emócií, ktoré si pamätajú viac než náš rozum.
⚡ Hovoríte si, že je to za vami. Ale telo reaguje stiahnutím, keď sa meno toho človeka objaví v rozhovore. Alebo únavou, keď sa máte pohnúť ďalej. Alebo zvláštnym vnútorným „zaseknutím“, ktoré sa nedá pomenovať.
🧩 Mozog nerozlišuje medzi „minulo“ a „bezpečne spracované“. Ak emócia neprešla telom, ostáva aktívna.
🧩 Potlačené emócie sa nevytratia, len zmenia formu. Často na únavu, apatiu alebo stagnáciu.
🧩 Skutočné uvoľnenie nastáva až vtedy, keď má prežívanie priestor bez tlaku na výkon či pozitívne závery.
Trauma v živote: Ako nenechať minulosť riadiť tvoj život
Možno aj tebe sa stalo, že si si neskôr vyčítal, ako si zareagoval v nejakej nepríjemnej situácii – napríklad ťa niekto obvinil a namiesto reakcie si „zamrzol“ a nevedel, čo povedať. Ostal si ticho, čakal, kedy môžeš odísť, a potom si kládol otázku: „Prečo som sa neozval? Prečo som sa nezastal sám seba?“ Takéto momenty sa môžu opakovať v škole, práci, medzi kamarátmi aj v rodine. Ak si všimneš, že sa ti to deje opakovane, môže za tým byť trauma
Neviditeľné traumatické skúsenosti
Trauma nemusí vzniknúť iba po katastrofe, vojne alebo inom násilí. Často za ňou stoja „neviditeľné“ zážitky: dlhodobý stres, šikana, pocit nepochopenia v rodine alebo medzi kamarátmi, či strata pocitu bezpečia. Stačí, že vyrastáš v prostredí, kde sa o pocitoch nehovorí, alebo ťa v kolektíve často „prehliadajú“ – nikto priamo neubližuje, ale pocit neviditeľnosti sa postupne zarezáva hlboko. Aj takéto drobné, „neviditeľné“ rany sa môžu zmeniť na traumu, ak sa s nimi nepracuje.
Zmeny na úrovni mozgu, ale aj vzťahov
To, či sa z udalosti stane trauma, nezávisí len od samotného zážitku, ale hlavne od toho, či sa nám ho podarí spracovať. Veľký posun v chápaní traumy priniesla neuroveda, keď ukázala, čo presne sa deje v mozgu – ako sa trauma „zapisuje“ do našich reakcií a môže sa neskôr prejaviť ako typická reakcia „fight, flight, freeze“ (boj, útek, zamrznutie). Nespracované traumatické zážitky vplývajú aj na naše vzťahy – ako reagujeme, ale aj koho si vyberáme za priateľov či partnera.
Spracovaná trauma – zdroj sily a rastu
Dobrá správa je, že dnes už existujú efektívne metódy, ako s traumou pracovať a integrovať ju späť do života. Terapeuti spájajú rozhovor aj s prácou s telom, dychom, pohybom alebo dokonca umením.
👁️ Pozeráte na seba cudzími očami?
🖤 Keď sa vás niekto spýta, ako sa máte, odpoviete: „Vlastne fajn.“ Až večer, keď sa všetko stíši, príde jemné pnutie v hrudi. Nie bolesť. Skôr otázka, ktorú dlho odkladáte. Nie ste nešťastní. Len akoby ste sa už dlhšie nehýbali.
🌫️ Mozog sa naučil, že je bezpečnejšie prispôsobiť sa, než cítiť. A tak preberáme cudzie pohľady na seba, čo je „normálne“, „dosť dobré“, „primerané“. Nie preto, že by ste boli slabí. Ale preto, že to bol kedysi najlepší spôsob, ako zostať v spojení.
💡 Mozog miluje známe vzorce.
Aj stagnácia môže pôsobiť „bezpečne“. Nervový systém si zvykne na známe napätie a vyhodnocuje ho ako menej ohrozujúce než zmenu, aj keď po nej túžite.
💡 Emócie sa nedajú vyriešiť rozumom.
Hlboké prežívanie sa spracúva cez telo, obraz a symbol. Preto niekedy nepomáha „pochopiť“, ale zažiť niečo nové v bezpečnom priestore.
Ako si nájsť terapiu, ktorá funguje
Psychoterapia dokáže pomôcť s veľkým spektrom problémov v našom prežívaní, od úzkostí, cez depresie, závislostí, ale aj ťažkosti vo vzťahoch k deťom, v partnerských vzťahoch alebo s tlakom a stresom, ktorý cítime v práci.
Nájsť kvalitnú odbornú pomoc ale nemusí byť ľahké. V podcaste Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s psychologičkou a EMDR terapuetkou Janu Ashford, ktorá vysvetlí, kedy sa oplatí vyhľadať pomoc, aký je rozdiel medzi psychológom, psychoterapeutom a psychiatrom a na koho z nich sa môžme obrátiť.
Rozprávajú sa tiež o dôležitosti vzťahov detí s rodičmi a o tom, ako sa kvalita týchto vzťahov odráža na našom prežívaní v dospelosti.
"Vplyv našich rodičov na to, ako v dospelosti fungujeme je obrovitánsky." vraví Jana Ashford "Úplne najviac záleží na tom, nakoľko má rodič poriešené svoje veci. Nakoľko má tzv. koherentný životný naratív - to znamená, že má upratané v tom, čo sa mu v živote udialo. Lebo každému sa niečo udialo, ale tí ľudia, ktorí to nemajú spracované to nechtiac budú posúvať na svoje deti."
V podcaste preberú, aké terapeutické smery u nás existujú a ako spoznáme, či nám terapia pomáha. Dotknú sa aj finančnej dostupnosti terapie a toho, ako sa k téme mentálneho zdravia stavia štát.
🥰 Môžete byť láskavý človek, aj keď hovoríte „nie“?
😟 Niekto od vás niečo chce. Čas, energiu, súhlas. Usmejete sa. Prikývnete. A niekde hlboko v tele sa niečo stiahne. Nie je to hnev. Skôr tichá únava. Tá, ktorú už poznáte.
💭 Hovoríte si: „Veď to zvládnem. Nechcem byť nepríjemný. Nechcem sklamať.“ A pritom nesúhlasíte, stojíte si za svojím názorom, poviete niečo „nesprávne“, máte zlú náladu, robíte chyby.
🧠 Náš nervový systém si často mýli láskavosť s bezpečím. Keď sme sa kedysi naučili, že súhlas = pokoj, telo to opakuje aj dnes, hoci už nemusí.
🧠 Potláčanie hraníc neznižuje napätie, len ho presúva. Do únavy, apatie alebo tichého vnútorného vzdoru.
🧠 Kongruencia (súlad medzi tým, čo cítite, myslíte a robíte) je jedným z najsilnejších zdrojov vnútornej stability. Nie pozitívne myslenie. Ale pravdivosť k sebe.
🖼 Presne o tom je aj obraz, ktorý vidíte. Môžete byť láskavý človek, aj keď: hovoríte „nie“, nesúhlasíte, robíte chyby, máte zlú náladu, stojíte si za svojím názorom.
Ak na vás ide smútok, nechoďte hneď na panáka!
Cítite, že na vás ide DEPKA? Nechoďte hneď na panáka!
Ako sa vysporiadať s melanchóliou?
🟡 Keď nerobíte nič, ste si istí, že sa naozaj nič nedeje?
🖋️ „Keď sa rozhodneme, že nespravíme nič, neznamená to, že sa nič nestane.“ Tento výrok možno len preletíte očami. Ale ak sa vás pri ňom niečo jemne stiahlo v hrudi, už viete, že hovorí o vás.
🟠 „Mal/a by som niečo urobiť… ale už nemám silu.“ Nejde o lenivosť. Ani o slabosť. Ide o dlhodobý stav, keď sa veľa vecí odsúvalo, nie preto, že neboli dôležité, ale preto, že ste na ne boli sami.
🔸 Napätie sa nezvyšuje hlukom. Zvyšuje sa tichom, ktoré ignorujeme. Keď dlhšie „nič nerobíme“, náš nervový systém si to nevyloží ako oddych. Vyloží si to ako neistotu. A neistota sa ukladá v tele.
🧩 Mozog neznesie prázdno bez významu.
Keď vedome nepracujeme s vnútorným prežívaním, mozog si vytvára vlastné vysvetlenia. Často kritické, znepokojujúce, vyčerpávajúce.
🧩 Potlačené emócie sa nevytrácajú. Menia formu.
Čo prinášajú ľudia do terapie v čase rozchodu?
Rozchod je záťažová udalosť a môže ho sprevádzať celá škála pocitov - od hnevu a zúfalstva, cez smútok a strach až po pocity izolácie a osamelosti.
Čo prinášajú do terapie ľudia v čase rozchodov? Čo v tomto období cítia, ako sa správajú a za aké veci sa neskôr možno aj trocha hanbia? A ako ich vie podporiť terapeutka?
"Niekedy robíme po rozchode svojim bývalým scény," hovorí klinická psychologička a psychoterapeutka Petra Páneková, "vypisujeme im esemesky, niekedy aj v alkoholovom opojení, lebo vtedy strácame zábrany a máme potrebu ešte niečo napísať. Niekedy si pozeráme sociálne siete a ak príde do života bývalého nejaký nový partner, tak aj toho si vieme prelustrovať. A keď sa to deje, ja to ako terapeutka nehodnotím, ale skôr sa toho človeka spýtam, aká je motivácia na toto jeho správanie."
V tejto epizóde Ľudskosti Petra porozpráva o procese smútenia a o tom, prečo je po rozchode dôležitá emócia hnevu. Povie aj o tom, ako pomáha svojim klientom a klientkám nájsť pre seba podporu, aby rozchod zvládli a vedeli sa posunúť vpred.
🔭 Vidíte svet tak, ako ste sa ho kedysi naučili vidieť?
🌫️ Ležíte večer v tichu. Deň bol „v poriadku“. Nič sa vlastne nestalo. A predsa je v tele tlak. Únava, ktorú nevyrieši spánok. Myšlienky, ktoré sa vracajú, aj keď by ste ich najradšej vypli. Usmievate sa. A niekde hlbšie viete, že to nie je celkom pravda.
🖼️ Mozog sa naučil meniť spomienky. Vďaka tomu nám ukazuje svet taký, aký ho potrebujeme vidieť. Možno preto sa niektoré situácie opakujú. Možno preto reagujete silnejšie, než by ste chceli. Možno preto viete, čo by ste mali zmeniť, ale nie ako sa k sebe dostať jemnejšie.
⚡ Napätie rastie potichu. Nie v krízach, ale v maličkostiach: v stiahnutom žalúdku pri obyčajnej otázke, v podráždenosti bez jasnej príčiny, v pocite, že ste sa niekde po ceste stratili zo svojho vlastného prežívania.
🧠 Pamäť nie je archív, ale proces.
Spomienky sa pri každom vybavení jemne menia. Mozog ich aktualizuje podľa toho, čo potrebujeme prežiť, nie podľa objektívnej pravdy. Preto niekedy reagujeme na prítomnosť starým pocitom.
🧠 Telo vie skôr než myšlienka.
Ako je možné, že rozprávanie lieči?
Vedecké výskumy ponúkajú čoraz hlbší obraz o tom, čo sa deje v našom mozgu a v našom tele, ak sa v bezpečnom prostredí pozrieme na svoje minulé skúsenosti a na to, ako tvarovali naše reakcie a naše správanie.
Okrem hlbšieho porozumenia sebe samému/samej dochádza v psychoterapii aj k rôznym nevedomým procesom –napríklad k zosúladeniu pravých mozgových hemisfér terapeutky a klienta.
„Keby som mala povedať vlastnú definíciu psychoterapie, tak by to bol taký tanec pravých hemisfér,“ vraví klinická psychologička a psychoterapeutka Kristína Kotrčová v novej epizóde podcastu Ľudskosť.
Kristína žije a pracuje v Banskej Bystrici a okrem terapeutickej praxe sa venuje aj popularizácii svojich odborných poznatkov v občianskom združení s názvom Psychiatria nie je na hlavu.
V tejto epizóde sa jej Barbora Mareková pýta na to, ako presne prebieha psychoterapia. Čo zaujíma Kristínu ako terapeutku, keď sa jej klient či klientka sťažuje napríklad na emocionálne vyčerpávajúci vzťah alebo na nízku výplatu.
Kristína povie, aké otázky dáva svojim klientkám a klientom a čo nimi sleduje. Vysvetlí, prečo im nedáva rady a čo iné vlastne robí, aby im pomohla.
Rozprávajú sa aj o tom, ako funguje terapeutický vzťah, čo je to terapeutická aliancia a vďaka čomu dokážu zlepšiť mentálne zdravie človeka.
🆗 Už by som mal byť v pohode? Keď dobré rady bolia
🛑 Niekto vto myslí dobre a povie: „Skús sa na to pozrieť pozitívne.“
Prikývnete. Usmejete sa. A vo vnútri sa ešte viac stiahnete. Nie preto, že by ste boli slabí. Ale preto, že vaše telo a nervový systém práve nepotrebujú optimizmus. Potrebujú pochopenie.
📌 „Len dobrá nálada, prosím.“ „Iní to zvládli, zvládnete to aj vy.“ „Nezdržujte sa tým negatívnym.“ Tieto vety znejú povzbudivo. No v skutočnosti často robia niečo iné: oddeľujú vás od toho, čo naozaj prežívate. Napätie v hrudi. Únava, ktorá nejde vyspať. Myšlienky, ktoré sa vracajú, hoci ich už „nechcete“. A tichý pocit, že niečo s vami asi nie je v poriadku, keď to stále nezvládate „lepšie“.
🧠 Emócie, ktoré nemajú priestor, sa nevyparia. Ukladajú sa v tele ako napätie, podráždenosť, únava.
🧠 Nervový systém sa neupokojuje rozumom, ale pocitom bezpečia a prijatia.
🧠 Skutočná zmena nezačína otázkou „Ako to opraviť?“, ale „Môžem tu byť taký/á, aký/á som?“
OECD používa Slovensko ako príklad krajiny, kde o školskom úspechu detí najviac rozhoduje ich rodinné zázemie
Zistenia vnímame ako silný impulz pokračovať v nami realizovaných zmenách, ktoré robíme už od najútlejšieho veku cez všetky úrovne vzdelávania až po vzdelávanie dospelých.
🤚 Kto sa tu vlastne učí sebaregulácii? Deti alebo my?
🧩 Je večer. Deti sú unavené. Vy tiež. Hlas sa zvýši skôr, než si to stihnete všimnúť. Napätie v tele vystrelí. Trpezlivosť sa minula niekde medzi dverami a kuchyňou. A potom príde tá tichá myšlienka: „Prečo sa už nesprávajú tak, ako by mali?“
Rozdiel medzi výbuchom a kontaktom často nie je vo výchovnej technike. Ale v tom, či ste mali kde spracovať vlastné napätie ešte predtým.
Práve vtedy sa dotýkame jadra výroku L. R. Knost:
Keď deti kričia, plačú a vzdorujú, často si kladieme otázku, prečo sa nechovajú tak, ako chceme.
Možno je však presnejšia iná otázka: Prečo sa my správame ako deti, keď kričíme, plačíme a vzdorujeme my?
👉 Deti zrkadlia. Nie preto, že by boli „nevychované“. Ale preto, že ich nervový systém robí presne to, na čo je nastavený – reaguje na náš stav.
Aj vy doma riešite, kto čo uprace? O vyjednávaní mužov a žien
Naša spoločnosť si v poslednom vyše polstoročí prešla revolučnou zmenou v oblasti práce. Ženy sa postupne presunuli z domácností do platenej práce a začali robiť aj povolania, ktoré v minulosti robili len muži.
Naše deti a domácnosti však nikam nezmizli a postarať sa o ne treba aj dnes, keď sú muži aj ženy v platenej práci.
Rodiny na Slovensku riešia svoju situáciu rôzne, ale v priemere toho robia ženy v domácnosti a v starostlivosti o deti stále viac ako muži aj vtedy, keď pracujú mimo domácnosti rovnako. A časť párov rieši svoju situáciu najatím si pracovníčky, ktorej za upratovanie, či starostlivosť o deti platí.
V zahraničí robia takúto platenú prácu najmä migrantky z iných krajín, no u nás na Slovensku je to inak: do domácností chodia pracovať najmä lokálne ženy - študentky a dôchodkyne. A hoci ide o platenú prácu, robia ju znova len ženy.
Prečo je to tak?
Zuzana Sekeráková Búriková je sociálna antropologička pôsobí na Sociologickom ústave Slovenskej akadémie vied, a napísala knihu s názvom Panie k deťom a na upratovanie - kde zhrnula svoj výskum o vyjednávaní mužov a žien a o podobách platenej práce v domácnostiach.
“Niektorí filozofi a filozofky hovoria, že spôsob akým poksytujeme starostlivosť o deti, o nevládnych, starých či chorých ľudí definuje našu kultúru a našu spoločnosť,” vraví Zuzana v podcaste.
Barbora Mareková sa jej pýta na to, ako v dnešných domácnostiach vyjednávajú ženy a muži o tom, kto čo uprace a kto sa postará o deti. A Zuzana priblíži, v akých podmienkach pracujú tie ženy, ktoré chodia do domácností pracovať za peniaze.
👪 Čo chcete pre svoje dieťa?
👀 Zastavte sa na chvíľu. Nie pri veľkých rozhodnutiach. Ale pri tých malých, každodenných.
👶 Predstavte si ráno. Dieťa sa oblieka do školy. Niečo nejde. Ruky sú pomalé, tvár sa mračí, slzy sú „na kraji“. Vy stojíte pri dverách, v hlave zoznam povinností, telo v miernom napätí. Poviete: „No tak, snaž sa. To dáš.“ A v tej vete je všetko, čo ste sa naučili. Aj všetko, čo ste možno nikdy nemali čas precítiť.
Tento obraz pozná veľa rodičov. A často v ňom žije tichá otázka: „Chcem, aby bolo moje dieťa silné alebo aby bolo samo sebou?“
⚡ Väčšina z nás vyrástla v prostredí, kde: pocity sa zvládali potichu, hranice sa „nepatrili“ a autenticita bola luxus, nie základ.
A tak dnes chceme niečo iné. Ale v tele stále naskakujú staré automatizmy.
🧠 Nervový systém sa neučí z rád, ale zo skúsenosti.
🧘♀️ Meditovať sa dá aj inak
Meditačná maľba nevzniká z premýšľania. Vzniká zo spomalenia.
Ruka sa pohybuje bez tlaku na výsledok. Čiary sa opakujú, jemne vlnia, ukladajú sa do rytmu, ktorý upokojuje nervový systém.Má v sebe zvláštnu jednoduchosť. Čím menej sa snažíte, tým viac sa uvoľňuje napätie, ktoré si bežne ani neuvedomujete.
🎨 Nevzniká preto, aby niečo zobrazovala. Vzniká preto, aby sa dalo zostať v prítomnosti. Bez hodnotenia. Bez výkonu. Bez potreby „niekam sa dostať“. Papier uniesol pohyb. Telo si na chvíľu oddýchlo od neustálej potreby reagovať.
💭 V skupine bolo ticho, ktoré nebolo trápne ani prázdne. Bolo nosné. Upokojujúce. Ako keby sa každý mohol oprieť o rovnaký rytmus.
🌊 Ak cítite vnútorný nepokoj, preťaženie alebo zahltenie myšlienkami, meditačná maľba ponúka jednoduchý, ale účinný spôsob, ako sa z hlavy vrátiť späť do tela.
📩 Informácie o najbližších arte stretnutiach nájdete v profile.
#artekoucing #vedomestisenie #relaxaciavpraxi #maľovaniepredušu #pracasemociami #ticho #zastavsa #preťaženie #nervovysystem #vnimanie #spomalenie
🧬 Rodinné príbehy, ktoré žijeme bez toho, aby sme o nich vedeli
😶🌫️ Niekedy vás bolí niečo, čomu nerozumiete. Reakcia je silnejšia, než by „dávala zmysel“. A vy máte pocit, že to ani nie je celé vaše.
Kniha od Anne Ancelin Schützenberger Bolesť mojich predkov ma sprevádza rozpráva presne o tomto. O tom, ako si rodiny odovzdávajú traumy, strachy, mlčania aj nevypovedané smútky bez slov, bez úmyslu, bez vedomia.
📖 Nie je to ezoterika. Je to psychológia, prax, príbehy klientov a jasné súvislosti. Kniha vás jemne, ale presne privedie k otázke:
Čo zo svojho života naozaj žijem ja a čo len nesiem ďalej?
💡 Čo si z knihy viete preniesť do bežného života?
🧩 že niektoré opakujúce sa problémy majú korene hlbšie než v detstve
🧩 že rodinné tajomstvá a nevyslovené udalosti majú psychologickú váhu
🧩 že dátumy, mená a „náhody“ v rodine často nie sú náhody
🧩 že pochopenie pôvodu bolesti môže priniesť úľavu, nie obviňovanie
🌱 Autorka ukazuje, ako lojalita k rodine niekedy znamená niesť to, čo už dávno nemusíte. A že prepustenie minulosti nie je zrada, ale akt dospelosti.
V tejto knihe vidím silný moment:
Keď človek pochopí súvislosti, prestane bojovať sám so sebou. Začne sa rozhodovať vedomejšie, pokojnejšie, slobodnejšie.
🤍 Toto nie je kniha, ktorá vám povie, čo máte robiť. Je to kniha, ktorá vám pomôže prestať niesť to, čo Vám nepatrí.
#charizma #socialnainteligencia #sebapoznanie #koučing #mindatelier #psychologia #rodina #sebadôvera #komunikacia
O adopcii a o tom, ako sa má otec na rodičovskej “dovolenke”
V posledných rokoch stúpal počet otcov, ktorí u nás poberali materské, no muži, ktorí reálne prevezmú zodpovednosť za starostlivosť o deti, sú u nás stále výnimkou. V novej epizóde podcastu Ľudskosť sa Barbora Mareková rozpráva s otcom, ktorý je na rodičovskej, kým jeho manželka pracuje na plný úväzok.
Tomáš Benko opisuje, ako v minulosti s manželkou riešili problém s plodnosťou a prečo sa rozhodli pre adopciu. Hovorí, ako počas prípravy na adopciu reagovalo okolie na to, že dieťa bude rómskeho pôvodu. “V rámci predsudkov, ktoré v spoločnosti sú, odznela aj taká veta, že “dúfam, že nebude čierne”. Ale občianske združenie Návrat urobilo takú krásnu vec, že nás, aj s budúcimi starými rodičmi, zobrali na posedenie a tam sme si to vysvetlili. Padli tam aj slzy.” hovorí Tomáš.
Rozpráva aj o tom, ako vyzerali prvé dni s adoptovaným bábätkom a ako zvláda starostlivosť o dieťa v spoločnosti, kde túto zodpovednosť preberajú typicky ženy. “Stávajú sa nám také skôr humorné veci, že boli sme na plávaní, a boli tam matky a ja, takže inštruktorka nás oslovovala “maminy.” “
Hovorí aj o tom, ako vyzerajú jeho dni s malým synčekom, a na koho sa obracal ako rodič - začiatočník, keď sa potreboval o niečom poradiť. “Veľa vecí sa pre mňa zmenilo. Ja si myslím, že rodičovstvo je láska a trpezlivosť, s väčším dôrazom na tú trpezlivosť, lebo tá láska je prirodzenejšia.”
🧒 Ako vychovávať bez telesných trestov a pritom sa v sebe nerozpadnúť?
🧩 „Výchova bez telesných trestov.“
Jedna veta. Jednoduchá. A predsa v mnohých z nás spustí tiché napätie. Nie preto, že by sme s ňou nesúhlasili. Ale preto, že sa dotýka miest, kde to ešte nemáme dožité.
👀 Je večer. Dieťa po piatykrát ignoruje vašu prosbu. Hlas sa vám zdvíha. V hlave beží veta: „Takto som to nechcela.“ A hneď za ňou iná, ešte bolestivejšia: „Veď ja viem, že bitka nič nerieši… ale čo mám robiť, keď už nemám silu?“ Nie je to o zlyhaní. Je to o dlhodobom preťažení nervového systému.
⚡ Chcete vychovávať vedome. Čítali ste. Premýšľali ste. Rozhodli ste sa inak než vaši rodičia. A napriek tomu, v krízovej chvíli, telo reaguje skôr než rozum. Nie preto, že by ste boli „nezrelí“. Ale preto, že staré vzorce žijú hlbšie než vedomé rozhodnutia.
💡 Mozog pod stresom sa vracia k naučenému.
Keď sme zahltení, prefrontálny kortex (centrum sebaregulácie) ide „offline“. Telo siaha po tom, čo pozná, aj keď s tým hodnotovo nesúhlasíme.
Moderná láska: Keď vám termín svadby poradia hviezdy
Je to vraj jeden z najstresujúcejších dní v živote. Svadba a jej plánovanie sa dnes stali obrovským eventom, ktorý si pýta čas, peniaze aj nervy.
V 4. epizóde podcastu Moderná láska sa pozrieme do zákulisia príprav echt maďarskej svadby.
Nad čím rozmýšľa nevesta dva dni pred svadbou a ako to vyzerá v kuchyni v sobotu ráno – pár hodín pred obradom?
Kto má na takejto svadbe najdôležitejšie slovo, akú úlohu plní starejší a prečo všade počuť poéziu?
Spýtame sa aj na to, prečo maďarské svadby nepodliehajú ľahko módnym trendom, prečo sa kedysi konali najmä v zime a okrem tradícií, jedla a dobrej zábavy preberieme aj obavy z nenávistných komentárov – tému, ktorá sa nedá obísť ani pri debate o maďarskej láske a svadbe.
🤔 Kedy prestaneš byť konečne smutný?
„Tak nebuď smutný.“ A zrazu máte pocit, že ste zlyhali aj v tom, že sa cítite tak, ako sa cítite.
😶 Je večer. Ticho v byte je hlasnejšie než televízia.
Nič dramatické sa nestalo. A predsa je v tele ťažoba.
Neviete to presne pomenovať, len viete, že „niečo nie je v poriadku“.
Niekto sa vás spýta: „Čo sa deje?“
A vy odpoviete pravdivo: „Som smutný/á.“
Rodina v 21. storočí
Rodina sa za posledné desaťročia výrazne zmenila. Až okolo 40% detí sa rodí mimo manželstva. Časť detí vyrastá s jedným rodičom, niektoré so starým rodičom či v adoptívnej rodine a časť detí u nás vychováva rovnakopohlavný pár.
Naše predstavy o rodine sú však skreslené a voči mnohým modelom máme predsudky. Prispieva k tomu naša popkultúra - teda filmy a seriály, ale aj náboženské inštitúcie.
V tejto epizóde podcastu Ľudskosť sa reportérka Barbora Mareková rozpráva s psychologičkou a výskumníčkou Slovenskej akadémie vied Janou Fúskovou o tom, čo je to dobrá rodina. Aké potreby majú deti a kto ich dokáže napĺňať. Čo sú to rodové role a ako vplývajú na prežívanie detí, aj dospelých. A čo by mal spraviť štát, aby chránil deti vo všetkých rodinách, ktoré na Slovensku máme.
🔒 Čo ak nie ste stratení, len príliš dlho držíte veci pevne?
🧩 Menej istoty, viac reality. Realita nie je proti vám. Len nie je povinná zapadať do vašich predstáv.
🌫️ Je večer. Všetko „by malo byť“ hotové. Úlohy splnené, správy vybavené, deň prežitý. A predsa si sadnete na gauč a cítite napätie, ktoré sa nedá presne pomenovať. Nie je to panika. Nie je to ani smútok. Skôr tiché vnútorné zvieranie, akoby ste celý deň niečo držali a neviete to pustiť.
Hlava ide ďalej: Mal/a by som byť vďačný/á. Iní to majú horšie. Prečo mi to nestačí?
A tak pokračujete. A stojí vás to priveľa energie.
⚡ Čím viac sa snažíte mať veci pod kontrolou, tým viac sa myseľ zužuje. Rozhodovanie je ťažšie. Telo je napäté.
Vnútorný dialóg sa mení na spor:
Násilník nie je zlý človek. Zlé je jeho správanie
Máme pomáhať aj tým, ktorí ubližujú?
🆘 Pomáha vám vaša myseľ alebo vás drží v strehu?
🛑 Ak stále zbierate informácie, ale vnútri máte chaos, nie ste nepozorní. Ste preťažení.
Relaxácia nie je únik. Je to aktualizácia systému.
A predsa si ju mnohí dovolíme až vtedy, keď „bude hotovo“. Keď sa dočíta posledný článok. Keď si hlava ešte raz prejde všetky možnosti. Keď sa uistíme, že naozaj robíme dosť.
🌆 Sedíte večer na gauči. Telefón v ruke. Scrollujete – článok o produktivite, video o nervovom systéme, tipy, ako „lepšie zvládať stres“. Všetko dáva zmysel. A predsa máte pocit, že vo vnútri je ešte hlučnejšie než predtým. Telo je unavené. Myseľ ide ďalej. A niekde medzi tým sa stráca schopnosť cítiť, čo vlastne potrebujete.
➡️ Premýšľate viac, ale necítite sa jasnejšie. Fungujete, no stojí vás to priveľa energie. Vnútorné „buď – alebo“ vás tlačí do rohov:
oddýchnuť si alebo byť zodpovední, pustiť kontrolu alebo zlyhať.
Trošku inšpirácie v januári 😊
Ako tu spolu žiť a nepohlušiť sa navzájom?
Čo je to liberalizmus? Ako tento prúd vznikol? A aké sú výzvy, ktorým čelí dnes?
😟 Čoho by ste sa báli najviac, keby ste na chvíľu pustili kontrolu?
👀 Nechcete pokoj. Chcete mať pravdu. A to je presne ten moment, kde sa väčšina z nás zasekne.
Deň bol „normálny“. Práca hotová, povinnosti splnené, všetko pod kontrolou. A predsa si sadnete na gauč a namiesto úľavy príde vnútorný dialóg, ktorý sa nedá vypnúť. Prehrávate rozhovory. Argumenty. To, čo ste mali povedať. To, čo by ste mali cítiť inak. A vo vašom vnútri začína súd.
⚠️ Nepríjemná pravda?
Pokoj neprichádza vtedy, keď vás svet konečne pochopí.
Ale keď prestanete trvať na tom, že musí. Rigidné presvedčenia fungujú ako vnútorný diktátor. Sľubujú poriadok, logiku, istotu. V skutočnosti však držia nervový systém v neustálom napätí, v stave „buď alebo“.
🔥 Potreba mať posledné slovo (aspoň v hlave). Neschopnosť vypnúť premýšľanie. Pocit, že ak povolíte, niečo sa rozpadne. Únava, ktorá nejde prespať.
Vďaka ranným komunitám žiaci doma neriešia známky ale vzťahy
Žiaci vedia ráno začať deň bez stresu a otvorená diskusia na rôzne témy je pre nich dôležitá. Ako vie učiteľ vytvárať bezpečný priestor na zhováranie? Prečo sú vzťahy dôležitejšie ako známky?
