Kedysi - ako dieťa si pamätám, že vzťahy v paneláku medzi susedmi boli úplne iné. Neraz som klopala susede, či by nám požičala vajíčko, či hrnček múky, keď ešte nebývali obchody non-stop,  k nám zase chodili susedia telefonovať... dlho sme boli jediná rodina, čo mala telefón - taký ten starý, čo sa čísla ešte vytáčali, lebo dedko robil na pošte... keď bol hocijaký problém, stačilo vyjsť na chodbu a zvoliť dvere suseda, ktorý mohol pomôcť. Bola taká doba, telefonovalo sa z búdky, ku ktorej bolo treba dobehnúť, nedalo sa pomáhať aj utekať... pomohli susedia... a veľakrát nebolo treba ani utekať k búdke... pomohli susedia... Dnes po mene nepoznám ani všetkých susedov a to tu bývam 7 rokov... smutná doba... o čo všetko my - ľudia  - prichádzame...

3 udalosti ma nútili pozastaviť sa... zdanlivo spolu nesúvisia... možno súvislosť pochopíte, možno nie...

1. Neviem, čo sa stalo, ale zarazili ma komentáre vo fotoblogu anjelicek26 ... ja osobne si myslím, že táto osôbka, ktorú osobne nepoznám, je presne ten typ maminy, ktorý sa snažím byť aj ja (mne chýba trpezlivosť a mám výbušnú povahu, ale snažím sa)... Je to kreatívna mamina, ktorá ľúbi svoju rodinku a rada sa pochváli, čo pre nich robí, svojimi fotkami vystupuje z anonymity, všetci vieme, kto je, aké má detičky (mimochodom, ja sa skôr pozriem na názory mamín, ktoré majú fotky seba a aj nejaké údaje v pase, ako na názor niekoho, kto má akurát nick a nič viac)... je tu na koníkovi, aby inšpirovala ostatné maminy, poradí, pomôže, polajkuje a odchádza späť ku svojej rodinke... tak to má byť... a že pri pozeraní fotiek jej mnohé maminy závidia, hold, každá z nás má možnosť odísť za lepším životom niekam inam... ani jedna nemusíme sedieť doma, slintať nad jej albumami a ľutovať sa, že nikdy nič také mať nebudeme preto, lebo... kto chce, hľadá spôsoby, kto nechce, hľadá dôvody... netreba bývať na koníkovi, treba bývať v realite... no žiaľ, niektoré mamičky tu permanentne žijú...

2. Presne tak, ako kedysi boli vzťahy v paneláku, dnes je to tak tu - na koníkovi. Mnohým mamičkám by som najradšej dala zmeniť v občianskom preukaze trvalé bydlisko na vévévébodkamodrýkoníkbodkaeská. Prečo? No lebo... začínajú sa tu čoraz častejšie objavovať otázky, ktoré hraničia s reálnym uvažovaním... Jedna krváca, druhá má bolesti, tretej odtiekla plodová voda, štvrtej dieťa má problém... miesto riešenia v realite, utekania na pohotovosť a podobné riešenie vhodné duchaplného prístupu, zapnú počítač a "zaklopú u virtuálnych susedov"... Takže, maminky, vráťte sa do reality, panelákový sused vám môže pomôcť, poradiť, zavolať záchranku... my, na druhej strane počítača nevidíme, v akom ste stave, či je to naozaj vážne... ak tam niektorá z vás odkväcne, nevidíme, že treba volať záchranku... Ja viem, je to veľakrát ťažké. Žijeme v dobe, kedy ľudí okolo nás aj tie samozrejmé prosby o pomoc obťažujú. Verím, že mnohé mamičky radšej zvolia "strápniť sa vo fóre" pred "strápnením sa na pohotovosti"... ale berme to reálne, keď už sa mám niekde strápniť, nech je to tam, kde mi v prípade potreby aj pomôžu... a tu pozvolna prechádzam k bodu 3.

3. V sobotu popoludní sme prišli na našu chalupu. Keďže je to stavenisko, všade bolo strašne veľa blata po piatkovom lejaku. Hrali sme sa s malým na záhrade, keď som počula, ako manžel brble, frfle, nadáva... kukám, čo sa stalo, vraj mám ísť do pivnice... v pivnici voda... ale koľko!...cez pol metra... obrázok ako zo záplav, ktoré ukazujú v správach. Takže sme nahodili čerpadlo, vzali kýble a pustili sme sa do toho... keďže pivnica je pomerne veľká, po troch hodinách makačky z vody ubudlo cca 5 cm. Aj to sme nevedeli, koľko ubudlo reálne a koľko sa nasiaklo v múre. Boli sme sami dvaja s prckom v studenej vode po kolená v pivnici s jednou 25W žiarovkou... tak hovorím, idem volať hasičom, (treba povedať, že známych sme už obvolali, ibaže sobota, do toho festival POHODA... proste nula bodov)... začali sme sa s manželom dohadovať, preňho nebol dôvod volať na TIESŇOVÚ linku... či si to vôbec viem predstaviť... no neviem, ale uvidím, cez telefón mi po hube nedajú, a možno poradia... zavolala som, vysvetlila situáciu, vzali to úplne v pohode do 15 minút prišla PARTA C s húkačkou, nahodili čerpadlo, poradili, čo a ako do budúcna, zhodnotili, že dobre, že sme zavolali, že sami by sme to nedostali von, a keď som sa čudovala, že sa za to neplatí (lebo toho som sa bála najviac, že vyrúbia dajakú pálku, na ktorú nebudeme mať), povedali, že na pomoc v núdzi má nárok každý, že sú tu od toho. No proste zlatí chlapci...

Vidíte v tom súvislosť? Závisť, že niekto niečo nemá také, ako ten druhý, ale nie je ochotný urobiť ani polovicu toho, čo ten druhý robí... že strápniť sa nemusí byť vždy len o strápnení a trápení, ale o prístupe tých na druhom konci... a na koniec, keby si ľudia menej závideli a viacej pomáhali, bol by tento článok inak napísaný... a možno by ani nebol...

            Bola krásna. Trojmesačné rómske dievčatko – opusteniatko. Našli sme ju v zoznamoch voľných detí. Chytila si nás hneď – manžela za palec, mňa za srdiečko... Po rozhovore s detským lekárom sa všetko pokazilo. Je ťažko postihnutá, ak sa splnia tie horšie predpovede, má pred sebou 6-8 rokov ako „hadičkový ležiak“. Ak by sa splnili tie lepšie, má pred sebou život vozíčkara, ktorý nezvládne ani špeciálnu školu. Podľa lekára to nie je dieťa do rodiny, má toľko diagnóz a problémov, že by aj tak väčšinu času strávila v nemocnici. A dieťa by malo partnerov posunúť o stupienok vyššie a vytvoriť rodinu, nie stiahnuť ich nadol (aj keď žiaľ aj také prípady sú)... Bol január, sedela som v snehu na dvore detského domova a plakala. Videla som na manželovi, že keby som chcela, zlomím ho... Ráno sme si totiž povedali, že zvládneme všetko, len manžel dodal, že nechcel by ísť do extrému, keby to dieťa malo takú chorobu, žeby zomrelo malé... Ale čo, keď u mňa už bola v srdiečku... Vrátili sme sa za tým lekárom, snažili sa niečo riešiť... nakoniec sme sa rozhodli, že si Julinku nevezmeme. Najťažšie rozhodnutie môjho života.

            Dlho som si toto rozhodnutie vyčítala... čo ak by... myslela som na jednu chvíľu pár rokov dozadu, kedy som na ostrove Torcello v úžasnom kostole mala pocit, že tu treba poprosiť Boha o zázrak – malú dušičku, ktorú nik nechce, aj keď by bola naša len na chvíľočku... cítila som, že je to ona – Julinka – malinká opustená dušička, ktorú nikto nechcel (pred nami ju 15 párov odmietlo), a možno mala len chvíľočku na život...... vyčítala som si, že som sa postavila proti Božiemu zámeru, že som najskôr niečo pýtala a keď mi to dal, odmietla som... ale mohla som ísť proti manželovi? Mala som právo? Malinká by nás rozdelila a – čo Boh spojil, človek nech nerozdeľuje...

            Pochopila som po dva a pol roku... moja prosba sa vlastne splnila... mala som malinkú opustenú dušičku na chvíľočku... možno to bola jediná hodina v jej živote, kedy ju niekto s láskou objímal a rozprával jej o veľkom svete tam za oknami... ja som myslela, že to musia byť roky, len tak by to malo cenu... niekedy však stačí aj hodina... dodnes si pamätám meno, dátum narodenia, často na ňu myslím a modlím sa za ňu... Julinka... možno už z nej je anjelik... a možno sa stal zázrak a je v nejakej rodine, ktorá ju ľúbi, a všetky jej diagnózy boli len dočasné a mali jedinú úlohu – odradiť nás, aby sa dočkala tej pravej rodiny pre seba... možno... a možno žije život vo svojom “ svete“. Julinka – navždy ťa budem ľúbiť...

            Zapojila som sa do súťaže o práčku. Napodiv, stal sa zázrak, vyhrala som. Teda nie ja, ale ten malý, večne ušmudlaný drobec na fotkách...Keby sme ho nemali, nemáme ani fotky, keby sme nemali fotky, nevyhráme práčku... A práve tento malý škriatok mi posunul život do inej roviny a začala som študovať. Nič svetoborné, iba sociálnu prácu... Viem, poviete si, že dnes to študuje každý druhý a aj ten prvý už má z toho diplom... A na prednáške zo sociológie sme sa učili VZNIK A VÝVOJ RODINY... zaujímavé... a dozvedeli sme sa, že toto dnes, čo žijeme, už nie je MODERNÁ DOBA, ale DOBA RIZIKOVÁ...

            Čo to má spoločné s fotkami a výhrou? Veľa. Napodiv si ľudia uvedomujú, že doba je riziková. Ale poďme pekne od začiatku. Poslala som fotky do súťaže. Fotky z nášho života... Našla som si odkaz, že som vyhrala... Človeka to poteší, nad práčkou sme premýšľali, len sme čakali, kým dostaviame – novú do nového. A nemyslite si, nie sme žiadni „pracháči“, len manžel dostal vyplatený podiel z rodičovského domu a vyšlo nám to na malý cca 60-ročný domček, ktorý si svojpomocne prerábame. Napriek tomu, že som sa rozhodla nikomu nič nepovedať, kým nebude práčka doma (pretože ja som tomu verila, že je to pravda), nedalo mi to... poznáte to, človek sa rád s radosťou podelí... tak som vzala mobil:

            „No ahoj, predstav si, vyhrala som práčku!!!“

Reakcie: 1.človek - To je nejaká blbosť, nie? Kto ti dnes dá práčku???

                 2.človek -  Ha, ha, ha...nejakú detskú, nie???

                 3.človek -  Kde? Na fotkách? Si normálna??? Kam všade chceš tie fotky vycapiť???