Keď si na Instagrame riešiš videjká k svojmu prvému zľavovému kódu a zrazu ti prídu na messenger fotky z nedeľnej noci, na ktoré si prudko zabudla. 😅
Takže áno, som rada, keď sa idem trochu vyvenčiť od detí a nie nehanbím sa za seba. Ak chcete, môžete sa hanbiť za mňa vy😜 Alebo sa môžete hanbiť za ňu... že sa producíruje hore bez. Nechám to na vás 😉
#matkysapotrebujusocializovat #ktonikdynechcelfotkusfigurinounechprvyhodiumelourukou
Cez víkend som vymenila leginy za silonky, ktoré mi síce padali a vydrali mi stehná (lebo sú tak sakra blízko pri sebe🙈), ale bolo to super. Odporúčam. Nie tie vyšúchané stehná, radšej tú zmenu outfitu. A ak je to na akcii ako Fashion.live, čo viac si želať? 😅 #matkypotrebujusocializaciu
Jedna matka toho zvláda naozaj dosť! Kórejský pop či rapera Čistychov nevynímajúc
Nebojte sa, nebude nasledovať hudobné matiné na štýl Repete (pozn. pre mladšie ročníky, hoďte si to do YouTube-u, nebudem vám vysvetľovať, čo to bolo), aj keď hudba zohrá svoju rolu.
Všetko sa odohralo v jeden víkend. Začalo to v piatok popoludní a skončilo v nedeľu nadránom. Keďže som dobrá matka, ba priam Matka roka (-ostatné sa nemusia urážať, všetky sme!), chcela som dopriať deťom aj nejaký kultúrny zážitok. A Biela noc mi bola v tomto zámere nápomocná. Lebo chápadlá chobotnice trčiace z technickej pamiatky pri Dunaji, zaujmú aj náročného diváka, akým vie 3,5-ročné dieťa byť. To som ale netušila, čo ho zaujme ešte viac!
Z druhej strany móla sa ozývala akási tanečná hudba, ktorú by sme s manželom bežne definovali ako „kolotočársku“. A hudba nebola to jediné, čo sme si s prvorodeným z móla všimli. Na hudbu tancovali tínedžerky a asi dvaja tínedžeri hotové choreografie. Osobne som nechápala, prečo sa pri tom striedajú a niekedy ich tancuje viac, inokedy menej. Lebo na oné známe „battle“ to nevyzeralo. Každopádne, kým ja som sa zamýšľala nad pointou a účelom videnej aktivity, v synovi sa ozvala potreba si zatancovať. Úprimne som si myslela, že keďže ho doma vedieme ku kvalitnej hudbe, na niečo jednoduchšie nepristúpi. Veruže som sa v jeho hudobnom vkuse mýlila. A bez zaváhania sa k nemu pridala aj mladšia sestra. Nestačila som sa diviť, ako rýchlo zapadli medzi tínedžerov a ako sa im svojimi tanečnými kreáciami motali pod nohami. A ja, ako taká mama hus som behala za nimi, nech nerušia mládež, ktorej som kvitovala, že si zvolila pobyt na čerstvom vzduchu miesto sedenia za počítačom. (S výberom ich outfitov som už taká spokojná nebola. Ale zas, tzv. ugly sneakers si podľa mňa vo svojom podaní zažila každá generácia. Ja by som dnes možno bola zhrozená, aké žehličky mi zdobili nohy. Našťastie, spomienky sú ku mne milosrdné.)
Stále som však nevedela, o čo im ide. Ale keď sa jedna dievčinka prihovorila mojim deťom a to menšie si vzala aj na ruky, zacítila som príležitosť, dozvedieť sa viac. Áno, toto je časť príbehu s kórejským popom, kde má každá pieseň vlastnú choreografiu a decká sa ju tam navzájom učia a si ju precvičujú na randomne pustených ukážkach. Preto to striedanie a rôzne počty tancujúcich. Ku koncu sa už na niektoré prvky choreografie chytal aj Karol, preto som usúdila, že na K-pop má predsa len ešte čas a išli sme na hamburger (-veď vravím, že som matka roka…). Evidentne môj čas na K-pop vypršal.
Keď som po sobotňajšom druhom kole Bielej noci uložila „moje“ dieťa spať (-muž zas to svoje), dopriala som aj sebe dávku kultúry. Dúbravské hody, here I come! No, prišla ako prišla… Videla som poslednú jazdu ruského kolesa a stihla som si kúpiť tri deci burčiaku. Mohla by sa natískať na pery známa veta: Kto neskoro chodí, sám sebe škodí. Ale nie v tomto prípade. Lebo moji dúbravskí kamaráti mali už v zálohe ďalší bod programu!
Aký? A čo s tým má spoločné Čistychov sa dočítate v pokračovaní článku u mňa na webe.
Vyzerá veľmi prirodzene v tom škôlkarskom prostredí... To jej o dva roky pripomeniem 😅😂
Deti sú super... Vezmeš ich na Bielu noc, nech vidia nejaké umenie a ich najviac baví vystražný kužeľ, do ktoreho sa dá zatrubiť. A pod obrou zemeguľou sa najlepsie hrá s autíčkami, ktoré s nami cestujú takmer všade. Aj ruksak si kvôli nim nosia na chrbte. ❤️😍 Potom si ešte nakreslia auto na stenu a kulturny deň je za nami 😀
Niekto má doma plyšákov len ako lapače prachu. U nás su dôležitou sučasťou hier, kedy som ja jeden plyšák a prvorodený druhý a rozprávame sa. A keď Billa ponúka novych vitošov, jeho voľba je jasná. Prekvapenim pre mňa ale bolo, že sme túto hru vzali aj von!
A ešte väčším jeho veta, keď sme stretli susedu s dcerou, ktora si tiež niesla nového plyšáka z obchodu. Jej mama sa spytala môjho, či ich teraz budeme zbierať a môj drahý syn riekol: "Nie, mne stačí tento jeden!"😍😲😀
Máte niekedy pocit, že vam deti lezú na nervy? A inokedy by ste ich samou láskou zjedli? A chcete vedieť, ako na tom ozaj ste? Spravila som jeden spešl rodičovský kvíz. Otestujte sa 😉
https://kari-matka.blog/2019/09/25/kviz-ako-vel...
Ilustračná foto od Michaely Machanovej
Otázka do pléna... Dcéra (12.5mes.) odmieta vypit sirup proti kaslu, ak sa mi to aj podari, vypluje... nejaky trik?🙄
Zase raz jedna múdra žena na Netflixe. Whitney Cummings. Okrem iného hovorí o tom, že sú časy, keď hnutie "Free the nipple" musí ísť bokom (-pre iné žhavé témy). Až na jednu výnimku. Bradavku, ktorou sa dieťa kojí. Taká bradavka má pravo byť "free", kde chce, kedy chce. Ale ako správne poznamenala, kojacia bradavka rozhodne nie je "free", ale "working"! A teda aj tá moja dostala včera aj dnes poriadne zabrať. Akože kedy deti pochopia úslovie: Nehryz ruku, čo ťa kŕmi? V tomto prípade s malou obmenou: Nehryz bradavku, čo ťa kŕmi?!? 🙈
PS: Fotka je prudko ilustračná, lebo tam ešte piraňa zuby nemala!
To že sa matka potrebuje socializovať, tu ani nejdem rozoberať (svojho času som tomu venovala cely blog na kari-marka.blog), ale to, že potrebuje marlenku, som si overila v praxi v utorok, ked nam ju navsteva priniesla ako darek.
Samozrejme, pre inú mamu, je tou marlenkou nieco iné, co ja viem Sacherka, punčak alebo pukance... Kazdopadne sa tomu z času na čas netreba braniť a treba tomu nechať volný priebeh. Ten moj sa aktualne niesol v znamení 3 kuskov (moj, mužov a nedojedený Karolov🙈).
Jaj. Hoci som to dnes skoro zmeškala, nakoniec som to dala a ešte aj o 4 minúty rychlejšie, ako som si myslela! 💪#kymtatostrazideti #mamabeziozivot #karimatka a jej #4km bez treningu 😅
Jeden by neveril, aké veci dokážu matku dojať k slzám, prekvapiť a urobiť hrdou zároveň. Mňa najnovšie napríklad toto srdce. Prvé vlastnoručne polepené, vystavené v škôlke na nástenke.❤️
A vy kedy vešiate? 😅 ja o 4:00... Lebo ved, treba zaspat spolu s deckom a nechat sa ním zobudit o pol stvrtej. Ale chvilu som musela rozmyslat, ze co som to vlastne chcela urobit 😝
New level achieved... Jednou rukou uspavaš dieťa a druhou sa zatiaľ odlíčiš 😝👍
Dnes (respektíve včera) som si dala zaväzok, že pôjdem spať najneskôr o jednej.... ta di da di da di da... 🙈
Pred časom som si písala s kamaratkou, ktorá sa sťažovala na nemiestne komenty iných ohľadom jej materstva. Ja som jej písala, že ako dobre, že sa s takým niečím nestretavam. Respektíve ojedinele. A potom príde oslava narodenín. A jedna (bezdetná) teta sa spýta, aká je Tanička. Vravím, náročnejšia ako Karol. Chce byť skoro stále na rukách. Teta: "Ahm. Tak ste si ju naučili."
Ehm. Neviem.ju zatiaľ naučiť, ako robí mačka, lebo vsetky zvieratká su rybičky pre ňu (okrem hava, toho raz za 10 pokusov urobí), ale už som ju naučila, že treba byť stale na rukách. Lebo to mi mimoriadne uľahčuje existenciu. Bavi ma robiť veci jednou rukou a pomahať si pritom ešte aj nohami. Čo je lepšie? Všakže? 🙈😅🙄 (PS: fotka ilustračná - keď máš dieťa, ktoré nechce kočík, je dobré mat aj dieťa, ktoré chce kočík😝)
Áno, idem už spať... Len ešte...
Čo by som to bola za mama blogerku, keby som nemala komentár na prvorodeného prvý deň v škôlke. Tak... zvládla som to! A veru, nebolo to ľahké. Vstať na budík o šiestej, pripraviť raňajky, pripraviť svoj fejs (-pričom môj mejkapový kufrík zostal u svokrovcov), zobudiť dieťa bez ujmy, namotivovať ho, nezabudnuť stuff do škôlky, nezabudnúť deti a hlavne... nepokaziť mu to v prvý deň mojím ručaním. To bolo najtažšie. Z časti mi pomohol fakt, že som nemala vodeodolnú maskaru, z časti, že žiadny iný rodič tam scénu nerobil, tobôž dieťa. Tak si vravím, vzchop sa a preglgla som zlomený hlas a utrela z oka slzu, ktorá mi už-už išla rozmazať linku.
Ale potom doma? Ticho... také ticho, ak neratám bľabot druhorodenej, že až. A nikto sa ma nič nepýtal, nedožadoval sa odpovede, nerozvíjal so mnou čudesné úvahy. Asi si zvyknem na škôlku. Som zlá matka? Dont answer that... 😅
Vrátila sa teta z Ameriky! Vravím: Vitaj, ale...
Pôvodne som chcela napísať väčší článok o dcériných prvých narodeninách, ale v podstate možno aj tento text bude pre ňu o takých 12 rokov darčekom. A možno nie. Každopádne, okrem osláv dcérinho prvého výročia na tomto svete ma čakala aj iná párty. Možno si poviete, no to je téma na článok. Dnešné ženy už nevedia o čom písať. No ale dámy, nebuďme také úzkoprsé (-to je tiež inak výraz za všetky drobné🙈).
Od mojej poslednej menštruácie prešiel rok a deväť mesiacov. A úprimne musím priznať, že mi Rusi (-pre vyznávačky socialistickej verzie), respektíve teta z Ameriky (-pre fanúšičky kapitalistického kódovania) nechýbali. Ani som si na periodicky sa opakujúce krvácanie nespomenula (teda odmysliac si šestonedelie). Ale tušila som, že sa kdesi zjaví opäť. A áno, som rada, že som zdravá a tiež, že nie som nebodaj znova tehotná. Ale to sú asi tak 2 radosti, ktoré sa mi s menzesom spájajú.
Inak ma to skôr otravuje. Bolesti, vyrážky, žravosť... a po pôrodoch... veľa krvi, veľmi veľa krvi. A to som si v mladosti myslela, že mám silné krámy. Och, aká som len bola naivná. Dnes používam vložky, z akých som bola pred rokmi u mojej mamy udivená. Teda v stenčenej verzii. Už tiež chápem, prečo mama v najhorších dňoch spávala s uterákom pod zadkom aj to, že jej často nestačila jedna vložka. Veru, už nestačí ani mne. A dnes Ja udivujem. Moju bezdetnú švagrinú, ktorá si raz na záchode pozrela, že dĺžka vložky je 30 cm. Nuž hej. Zmenami v hormónoch počas tehotenstva a po pôrode mám dnes úplne inú tetu z Ameriky.
Akoby aj ona dospela, nabrala na sile, získala nové skúsenosti a odhalila mi nové zákutia týchto ženských vecí. Napríklad nové bolesti, prípadne nové chute na nové sladkosti. Ale v konečnom dôsledku je to stále ta istá teta, o ktorej sa v dobrej spoločnosti nehovorí, lebo je to prinajmenšom nechutné.
No veď, čo si budeme klamať, nevychádzajú z nás vtedy práve sedmokrásky. Ale hej, je fakt, že by sme sa za krámy nemali hanbiť. Ale na druhej strane si nemyslím, že by sme mali všetkým ukazovať krvavé vložky/tampóny/kalíšky (-vyberte podľa preferencií). Treba sa akceptovať aj počas týchto dní, keď sme nafúknuté ako balón, ubolené ako mulice na Santorini či nasraté jak tety na Pošte. Ja sa to tiež ešte iba učím. Možno preto som nevedela dobre vysvetliť synovi, keď s dcérou objavili moje zásoby spred otehotnenia, že na aké krvácanie je vlastne ten tampón "leukoplastom". Všetko sme to totiž My. Sme tak vymyslené, že raz do mesiaca krvácame a predsa nezomrieme (-požičané z jedného starého vtipu, pardon). Ba priam naopak. Dávame nový život a to už je iné kafe. Takže, najbližšie, keď k nám červená teta zavíta, pozdravme ju a skúsme ju zvládnuť v čo najpokojnejšom režime, aby nemala pocit, že je tu nechcená a nerobila nám ešte viac napriek ✌🤞 Skúsim aj ja.
Och... Takto pred rokom som mala jedného Karola, ktorý sa práve včas naučil pýtať kakať, aby som nemusela plienkovať dve deti (lebo som vedela, že nebudem vedieť komunikovať bezplienkovo ani s druhým dieťaťom). A mala som jedno ufónske dievčatko v maternici, lebo som netušila, aké bude a kedy sa vypýta na svet. Kým tato s prvorodeným skladali Karolovi veľkáčsku posteľ, ja som využila maminu prítomnosť a rýchlo sme vymenili posteľnú bielizeň, umyli záchod aj kúpeľňu. To som ešte netušila, že v túto sviatočnú noc už v čerstvo prevlečených perinách spať nebudem...
Manka presadila kvety a podvečer mala ísť na vlak domov... Ale Táňa si o tom myslela svoje...
Dnes mám jedného Karola, ktorý o pár dní nastúpi do škôlky a jednu Táňu, ktorá úspešne opustila fázu meňavka😍💙❤ (na fotke sa Karol samozrejme hrá, že je bábo a Táňa, že je Godzilla...)
Už som dospelá! Chcete vedieť, ako som na to prišla?
Mám deti. Dva kusy. Ja som ich matka. 32-ročná žena. Ktorá sa ale stále cíti čudne, keď jej nejaké susedovie dieťa povie: "Dobrý deň teta." Ale pritom v hlave už neraz dávam na cudzích tinedžerov hlášky typu: "Ja byť ich mamou..." alebo "Za našich čias..." Áno, aj tú. Síce sa potom hneď začnem hanbiť, ale už sa v tej hlave vytvorila (a to je čo povedať, lebo v posledných mesiacoch tých myšlienok veľa nie je. Asi má aj môj mozog prázdniny. Ibaže by nie)... Ale skôr než začnete grcať z mojich stareckých symptómov, musíte pochopiť, že som už dospelá!
Poviete si, no veď jasné, veď osemnásť si už mala dá(á)ávno, k tomu dva pôrody, to už je ozaj jasný dôkaz dospelosti. Omyl. Vek ani deti z vás ešte dospelú neurobia. Ale ja už viem čo.
1. Reklamy. Ale pozor nie bársjaké. Iba tie na čistiace prostriedky a veci s nimi súvisiace. Ak vnímate v nejakom médiu reklamu na saponát alebo dezinfekčný prostriedok či na čistič kobercov a máte až zimomriavky pri predstave, ako ho vyskúšate, vedzte, že už ste ozaj dospelá. Ja som to prvykrát zažila pri Sanytole. Úplne som sa tešila, ako doma všetko vydenzifikujem. Keď sa ma vtedy niekto opýtal, čo chcem na narodeniny, povedala som, že Sanytol!Teraz už síce použivam viac ekofriendly produkty, ale ten pocit pri reklamách zotrval. Jaj a ako bonus by som k tomu zaradila aj návštevu drogérie. Akože dnes je jednoduchšie nakúpiť online, ale prečo sa uberať o ten pôžitok z prechádzky medzi regálmi plnými všelijakých prostriedkov. A keď sa prechádzate v Deemke, tak pookreje aj vaše rastúce eko srdiečko.
2. Misky! Nemyslím tie chudé vysoké a mladé dievčatá, čo sa v telke producírujú a bojujú za svetový mier. Ale klasické plastové misky všetkých tvarov a vyhotovení. Lebo skutočne dospelá ste vtedy, keď dobrovoľne vyberiete misky a navarené jedlo dáte DO MENŠIEHO! (Môžu to byť aj menšie hrnce, hrnčeky.) Lebo potrebujete naplniť umývačku, pripraviť jedlo na cestu, upratať v chladničke, spraviť priestor melónu. Dôvod si vyberte, ale fakt, že to urobíte, je neklamný znak dospelosti! Lebo veď kto nedospelý by niečo také dobrovoľne robil...🤷♀️ Tak čo? Ste už dospelé/í??? Ktorý bod je vám povedomý? Ale pravdu 😀
Stavím sa, že aj tu na MK je množstvo šikovných mamičiek, ktoré robia deťom jedlo viac atraktívne.
Nuž, moje vlohy sa evidentne ubrali iným smerom. 😅 Každopádne sa teším, že prvorodený rozoznal tvár a väčšinu z nej aj zjedol. Zvyšok - uši - dotlačila babka, ktorá inak pečivo neje. Tak asi som to ozaj zatraktívnila, či? Tak sa vlastne nesťažujem, ale chválim... 😝
Moje deti majú rady vodu... Ja mám rada moje deti... A tak...
Boli sme v Tatrách a niečo tam vyšlo najavo!
Naša druhorodená je zrejme reinkarnáciou Mikuláša. Jej obľubená činnosť hneď po jedení omrviniek zo zeme, bola dávanie rôznych "podarunkov" do topánok. Jeden deň sme hľadali kľúč od izby. Ďalší mužove hodinky. Oba predmety sme našli v mojich topánkach... Vidno, že moja dcéra už teraz vie, kto si toho najviac zaslúži 😉 (na fotke práve dáva pinzetu na vyťahovanie kliešťov do bratovej gumáky, čo je príznačné, lebo už jedného kliešťa asi pred 2 rokmi mal! Náhoda? Nemyslim si 😅)
Pozrite na tú kozu!
Ako sa smeje až jej ani oči nevidno. A tá ďalšia koza, menovite Sofka, na ňu skáče (doslova) ako koza. Okrem toho by som dala do pozornosti, že to je jedna z mála dovolenkových fotiek, na ktorých nie som rozbalené Kinder Surprise a.k.a Nosiaca matka (-ak sa niektorej matke teraz dostal na jazyk pojem nosnica, nech ho rovno prehltne, lebo neviem kto onen pojem vymyslel, ale rozhodne to nemohol myslieť vážne 🤦♀️) a vidno tak napríklad aj predok mikiny, ktorú raz - o takých 15 kíl neskôr - plánujem nosiť ako oversize 🤞.
Čo myslíte, je táto fotka dosť cool? Je to ten záber, ktorý zbúra moje srdiečkové a iné štatistiky? Hlavne úprimne. 😉
Akože viem, že táto fekálna téma je už otrepaná, ale ozaj... Som rada, že máme záchod dosť veľký na to, aby sa tam okrem mňa zmestili aj šamlík pre potreby prvorodeného, nejaké hračky pre potreby druhorodenej a tiež obe deti... Ach, prečo sa mi ešte nenastavili potreby na čas, keď aspoň jedno z nich spí🙈#dajtemamamchvilku(aspon na hajzli!!!)
Tá večná dilema... Vieš, že tvoje 10-mesačné decko má v ruke niečo, čo by nemalo mať, lebo by to ozaj nemuselo jesť (rôzne typy celulózy, štetinky zo štetca). Prípadne vieš, že tým spôsobí škody na majetku (nájdený kelímok z jogurtu s lyžičkou- lebo aj v prázdnom kelímku je dosť jogurtu na natretie podlahy a gauča!). ALE aj tak ho necháš konať, lebo je jednak chvíľu ticho a druhak chvíľu nechce visieť na žiadnej časti tvojho tela 😅🙈#dilemymatky
Niekedy asi napíšem viac o mojich materstvom nadobudnutých superschopnostiach, ale nateraz mi dovoľte iba podotknúť, že pri druhom dieťati som obsadenosť jednej ruky nahradila nohou! Netreba zabúdať na tieto ritné výrastky (-toto si raz patentujem, tak použivať iba so správnym zdrojovanim), pretože vedia byť veľmi nápomocné, keď vám niečo spadne a vás už nebaví robiť drepy s desaťkilovou činkou, ktorá sa ešte aj vkuse hmýri...
Keď sa ti narodí dieťa, je to neopísateľný pocit. Ani to tu nebudem rozoberať. Rovnako čarovné je slovo "mama", na ktoré čakáš a máš slzy na krajíčku, keď to príde...
A potom príde deň, keď si povieš: "Bodaj by to slovo na moment zase zabudli..." 🙈🙉🙊
Priznajte sa, ktorá to tak už mala?
Ten pocit, keď máš také brucho (po 2 detoch), že keď si položíš nezamknutý mobil do lona, aby si si spravila cop, tvoje brucho píše:" m - m m" 😅
Keď si chceš natrieť pred spaním nohy masťou, ale miesto natierania iba zaspíš s tou masťou v ruke... (Nieee, ja nie som unavená - prvé nie čítaj ako Prochazka)
