A bojujeme ďalej....

Tak....prvý rok máme celkom úspešne za sebou. Bol ťažký a nielen pre nás,ale hlavne pre toto naše slniečko.

Všetko to začalo pár dni pred jej narodením. Prišla som do nemocnice s tým, že mi ASI odteká plodová voda. Podla skúsených lekárov to že vraj voda nieje....ach,keby som v tedy vedela ako sa mýlia.

No nakoľko môj cukor dosahoval neskutočné hodnoty, aj napriek tomu,že som v sebe už mala konské dávky inzulínu, asi 10x nanovo prepichnutú kanylu a od rána som nič nejedla, rozhodli, že si ma tam až do plánovaného cisárskeho nechajú.

Na druhý deň hneď po vizite rozhodli, že začnú vyvolávať. Drobátko podla utz malo na 35tt až 4600g a asi nechceli riskovať. Rýchlo rýchlo, injekciu na dozretie plúc (v poradí už tretiu) a tebletočka viete kam. O pár hodín neskor som už akože rodila. No, prichádzala noc, personál skoro žiadny, sanitka na prevoz nebola objednaná, tak mi pôrod pár minút pred polnocou znova zastavili, dali nejaký super oblbovák do zadku a ja som sa zobudila až ráno na ďalšiu vizitu. 

Tá dopadla presne tak ako predošlá. Dieťa má 4600g, ozvy sú zle, sanitka objednaná na pol druhu.....ak do pol jednej neporodíme, ideme na cisársky. Ktorý som mala už dávno naplánovaný, preto, že drobátko malo dve vážne vývojové vady, z toho jednu na hlavičke a hrozilo že jej pri pôrode praskne cievka. No, pán najvyšší bohužial rozhodol inak,aj napriek tomu, že doktori z pediatrie nesúhlasili a trvali na cisárskom. Škoda že som v tedy aj ja viac nezabojovala.

Tabletka podaná o 8:00 a 8:30 to začalo. AAAAU

O 10:00 som už volala mužovi aby okamžite prišiel a dúfala som, že to stihne. Stihol.Vďaka bohu. Bol moja opora a veľká pomoc. Chudák, keď vošiel do izby, hneď zbledol ako ma zbadal,ako kričím od bolesti. Mala som pred tým už dva pôrody, pri každom som len aukala,ale v tejto situácii sa iné ako kričať nedalo. 

O 11tej prišla sestrička a kázala mi ísť na WCko. Viem , musela som byť veľmi nepríjemná,ale spýtala som sa jej či im už načisto hrabe a chcú aby som porodila dieťa do záchodovej misy. Kričala som na ňu nech okamžite zavolá primára a povie mu že chcem ísť na cisársky. Mala som zlú predtuchu. 

Primár prišiel, za sebou ďalších dvoch doktorov a asi 5 sestričiek...skontroloval nalez a vyhlásil, že spravíme nástrih ale ešte par cm chýba. Ani sa nestihli pobrať na odchod už som začala ZNOVA kričať, že cítim hlavičku. Rýchla otočka a fakt. 

Zbehlo sa to tak rýchlo...moc si toho nepamätám,len to čo mi rozprávali sestričky a muž.

Hlavička sa zasekla a v tom najhoršom všetci začali kričať aby som prestala tlačiť. Neviem ako dlho ju ťahali kliešťami ale mne to prišlo ako celá večnosť.

Drobátko vykuklo o 11:39 s váhou 4550g...aj zaplakala, aj mi ju z diaľky na sekundu ukázali, no potom skolabovala, zastavilo sa jej dýchanie a už nebolo času na zoznamovanie sa. Čo sa dialo na novorodeneckom vedia len oni a muž. Ja som videla len fotky s veľkou hadičkou v nošteku a potom ako ju v inkubátore berú saniťáci do inej nemocnice. Viem iba to, že ju niekoľko minút oživovali....

Mne dali najesť a vzali ma na izbu, kde som hneď povedala sestričke že sa idem rozchodiť,lebo jaaaa tu ležať nebudem, ja idem za dcérou. Moc na vyber nemali, bola som odhodlaná. Musela som ju vidieť. Je to strašný pocit keď vôbec netušíte ako sa ma vaše dieťa, či je v poriadku a či vôbec žije.

O tretej som už bola naložená na invalidnom vozíku a išla som za ňou.

Žila. Cela ohadičkovaná, zaintubovaná, opuchnutá, s veľkou bulou na hlavičke, ale žila.

Pani budúca doktorka (veľmi úžasná) na nás hneď vychrlila jej množstvo diagnóz.

Hydrocefalus, hydronefróza, hypoglikémia, infekcia z plodovej vody, kefalhematóm, tažká hypotónia, otvorený ductus (nemohla sama dýchať) atď atď....narátala som ích presne 14.

No, je to naša veľká bojovníčka. Postupne, deň za dňom sa zlepšovala a zlepšovala. Po dvoch týždňoch sa zbavila aj poslednej hadičky a mohla som si ju konečne na plno užiť. V nemocke sme strávili 3 týždne a keď nám v jedno ráno oznámili že ideme domov, normálne som sa im tam od šťastia zložila. 😀

Bojujeme ďalej a je to ťažké. 2x zápal obličiek, 4x v nemocnici, chodíme na rehabilitácie, chodíme na liečenie, ešte nás čaká operácia, má množstvo problémov, či s motorikou,alebo pohybom, sledovaná je asi v každej ambulancii na Kramároch,ale dáva to super. Je úžasná,šikovná a bojuje na 200 percent. 

Dnes oslavuje svoj prvý rok. Ubehla už kus cesty a vieme že nikdy nebude úplne zdravá, no my jej to s tatinom všetko vynahradíme, lebo je to naše najmilovanejšie babätko na svete. 😀