Kto sa realizuje ako ja? 😃

Tak kde sme sa na čele s touto vládou dopracovali...
A Smer vedie v rebrícku prip.volebnych výsledkov..Nechápem...
Hladovanie zajtra....pardon hlasovanie,ale preklep celkom vydarený....

Packeta stratila balíček s týmito krásnymi hračkami pre moju vnučku. Skúšam silu internetu,čo ak ich niekto omylom dostal a svedomie mu káže vrátiť,len nevie kam.?.dakujem za zdieľanie.
PS balík s ružovým tričkom zara v.140 mne omylom doručený som hned vrátila

Beriete si z pobytu v hoteli jednorazové papuče domov?

Žižaláci...nevideli ste niekde ako hračky napr.háčkované? Nie knihu. Ďakujem.

Ahojte,aktualizujeme zoznam zdravotníkov,ktorí radia v skupine Zdravotníci.Kto by sa chcel do zoznamu pridať ako zdravotník nech mi prosím napíše IP. Je to vsetko dobrovoľné,netreba radiť pravidelne,ale samozrejme zdarma.Ďakujem.
https://www.modrykonik.sk/group/6796/

Vizonár Ivan z Medžugoria o vojne v Perzskom zálive
V týchto dňoch mi veľa ľudí telefonuje a pýta sa:
„Hovorí Panna Mária niečo o vojne v Perzskom zálive?“
Moja odpoveď je vždy rovnaká: posolstvo Panny Márie o mieri – v kontexte dnešných vojen.
Drahí bratia a sestry,
žijeme v čase, keď správy takmer každý deň hovoria o konfliktoch, rozdeleniach a nepokojoch. Hovorí sa o krajinách, spojenectvách, záujmoch a moci… ale za každou správou sú ľudia: rodiny, deti, plačúce matky.
Panna Mária vo svojich posolstvách nehovorí politickým jazykom.
Neanalyzuje vojenské stratégie ani plány.
Jej posolstvo je jednoduché a zároveň veľmi hlboké:
„Mier, mier, mier – a len mier.“
To nie je slogan.
To je plač Matky.
1. Vojna sa začína v srdci
Panna Mária nás učí, že vojna nezačína na hraniciach, ale v srdci človeka.
Začína sa tam, kde ubúda odpustenia.
Začína sa tam, kde víťazí pýcha.
Začína sa tam, kde človek zabúda na Boha.
Dnes vidíme konflikty vo svete – od Blízkeho východu po Európu, od napätia medzi národmi až po rozdelenie v rodinách.
Ale Panna Mária nás vracia k podstate:
Mier sa začína vo mne.
Ak vo mne nie je mier, ako môže byť mier vo svete?
2. Modlitba a pôst – zbrane mieru
Pri viacerých príležitostiach Panna Mária povedala, že modlitbou a pôstom sa dajú zastaviť aj vojny.
Je to duchovná logika, ktorá presahuje politiku.
Svet verí v silu zbraní.
Nebo verí v silu kľačiaceho srdca.
Keď sa rodina modlí spolu, padajú múry.
Keď sa ľudia postia a obracajú, mení sa duchovná klíma sveta.
Možno nemôžeme rokovať medzi štátmi, ale môžeme:
• modliť sa ruženec za mier,
• postiť sa za obrátenie sveta,
• odpustiť tým, ktorí nám ublížili.
Toto je naša zodpovednosť.
3. Mier ako osobné rozhodnutie
Panna Mária nás nevolá, aby sme boli len pozorovateľmi.
Volá nás, aby sme boli nositeľmi pokoja.
Vo svete plnom hluku žiada ticho.
Vo svete plnom nenávisti žiada lásku.
Vo svete plnom strachu žiada dôveru v Boha.
Dnešné vojny ukazujú, aký slabý je človek bez Boha.
Ale zároveň ukazujú, ako veľmi je svet hladný po svedkoch pokoja.
4. Čo to dnes znamená pre nás?
Znamená to:
• nešíriť nenávisť slovami,
• nesúdiť ľudí príliš rýchlo,
• modliť sa za všetkých – aj za tých, ktorým nerozumieme,
• budovať kultúru odpustenia vo svojom dome.
Pretože ak je v našich rodinách mier, mení sa celý svet.

Cesta k vnúčatkám začína v babkinej kuchyni😉

Skupina na predaj a dopyt zdrav.pomôcok a voľnopredajných liekov.
https://www.modrykonik.sk/group/13024/

V roku 2015 sa osemdesiatriročný taliansky filozof zadíval na internet a povedal niečo, čo ľudí rozzúrilo – a znepokojilo.
O desaťročie neskôr žijeme v realite, pred ktorou varoval.
Volal sa Umberto Eco. Bol to odborník na stredovek, semiotik, ktorý skúmal, ako vzniká význam, a autor slávneho románu Meno ruže. Celé desaťročia analyzoval, ako sa šíria myšlienky, ako symboly formujú naše presvedčenia a ako sa spoločnosť rozhoduje o tom, čo je pravda.
Keď teda sociálne siete začali pretvárať verejný život, Eco to pozorne sledoval.
V júni 2015 sa ho počas jedného rozhovoru v Taliansku spýtali, čo internet zmenil. Jeho odpoveď bola nekompromisná. Sociálne siete podľa neho dali právo slova „légiám idiotov“, ktorí kedysi rozprávali iba v bare po poháriku vína, kde ich okolie rýchlo odignorovalo. Dnes však, varoval Eco, dostávajú rovnaký priestor ako odborníci. Nazval to inváziou.
Pobúrenie na seba nenechalo dlho čakať. Ľudia ho obviňovali z elitárstva. Z toho, že nenávidí demokraciu a snaží sa umlčať hlasy obyčajných ľudí.
Táto reakcia však úplne minula podstatu veci.
Eco nebrojil proti slobode slova. Varoval pred tým, čo sa stane, keď sa odbornosť zbaví svojej hodnoty – keď sa roky štúdia, zhromažďovania dôkazov a vyvodzovania zodpovednosti začnú klásť na rovnakú úroveň ako chvíľkový impulz, subjektívny názor či obyčajné sebavedomie.
Verejný diskurz mal celé stáročia svoje filtre. Redaktorov. Odborné posudzovanie (peer-review). Overovanie faktov. Tieto systémy neboli bezchybné a často z debaty vylučovali hlasy, ktoré by si zaslúžili priestor. Vynucovali si však zodpovednosť. Tvrdenia si vyžadovali dôkazy. Omyly so sebou prinášali následky.
Internet tieto bariéry zmazal zo dňa na deň.
Zrazu mohol ktokoľvek osloviť milióny ľudí. Vzdelaný vedec aj konšpiračný teoretik sa ocitli bok po boku, v rovnako vyzerajúcom formáte, zosilňovaní tými istými algoritmami. Platformy začali odmeňovať dosah a interakcie, nie presnosť. Pobúrenie sa šírilo rýchlejšie než jemné nuansy. Sebavedomá istota zakaždým porazila zdravú opatrnosť.
Eco sledoval, ako sa na internete začínajú organizovať hnutia veriacich v plochú zem. Ako mýty o vakcínach predbiehajú oficiálne usmernenia lekárov. Ako sú zložité politické reálie nahrádzané virálnymi heslami. A ako sa veta „Urobil som si vlastný prieskum“ stala náhradou za skutočné vedomosti.
Veľmi jasne chápal to nebezpečenstvo: dať každému hlas nie je to isté, ako pripisovať každému hlasu rovnakú autoritu.
Príspevok vášho známeho o medicíne na sociálnej sieti nie je to isté čo recenzovaná vedecká štúdia. Názor influencera na klimatické zmeny nemá takú istú váhu ako desaťročia zbierané dáta. Na internete sa však tieto rozdiely stierajú.
Sebavedomie pôsobí ako dôveryhodnosť. Hlasitosť pôsobí ako pravda.
Eco nenazýval ľudí hlupákmi. Kritizoval systémy, ktoré zosilňujú tie najhlasnejšie hlasy bez ohľadu na to, či danej téme rozumejú. Videl, ako eroduje rešpekt k odbornosti – ako sa fakty začínajú vydávať za názory a názory za fakty.
O deväť mesiacov neskôr, vo februári 2016, Umberto Eco vo veku osemdesiatštyri rokov zomrel.
Už nikdy nezažil globálnu pandémiu, počas ktorej sa dezinformácie šírili rýchlejšie než samotný vírus. Nebol svedkom deepfake videí ani propagandy vytvorenej umelou inteligenciou. Nevidel, ako sa vo veľkom spochybňujú výsledky volieb na základe stokrát vyvrátených tvrdení.
Dokázal však pomenovať podstatu tohto problému ešte predtým, ako naplno prepukol: Keď sa každý názor považuje za rovnako legitímny, pravda sa stáva voliteľnou.
Eco veril, že demokracia závisí od informovaných občanov, nielen od tých hlučných. Tvrdil, že kritické myslenie, pokora a rešpekt voči dôkazom nie sú prejavom slabosti – sú to naše poistky.
Dnes sú však tieto vlastnosti algoritmami trestané. Odmeňuje sa pobúrenie. Sebavedomá istota sa šíri virálne. Rozvážnosť zostáva tichá. A predsa sa z intelektuálnej poctivosti stala určitá forma odvahy.
Eco raz povedal, že skutočným hrdinom je ten, kto chce byť len obyčajným, poctivým človekom a má strach – ale napriek tomu urobí správnu vec. V dnešnej dobe to môže znamenať kriticky prehodnocovať to, čo zdieľame, pýtať sa, komu prospieva to, čomu veríme, a pamätať si, že vidieť niečo na internete by nikdy nemalo znamenať koniec nášho premýšľania.
Eco sa nedesil toho, že ľudia dostali hlas. Desil sa toho, že pravda utonie v hluku. A zanechal nám tu otázku, na ktorú sme dodnes nenašli odpoveď: Čo s tým budeme robiť?

Dokedy ešte? A kedy sa ficovoličom v hlavách rozsvieti?

Verím,že tento skvelý chalanisko si už nikdy nebude musieť za prenajom ľadu platiť sám,že naši politici a kompetentní ľudia sa oň patrične postarajú a nielen si s ním budú ruky podávať a fotky robiť.
"Doplnenie pre vytvorenie názoru o tom čo dosiahol:
Jeho slová krátko po jazde: „Na Slovensku to niekedy môže byť náročné – veľa trénovať a zároveň získať peniaze na prenájom ľadu, pretože musím trénovať na dvoch rôznych zimných štadiónoch (v Ružinove a Trnave) a tiež chodím do školy v inom meste. Doprava a zabezpečenie ľadu bývajú zložité, niekedy musím platiť za ľad sám, pretože zvyčajne trénujem s mnohými deťmi a niekedy to jednoducho nie je možné. Musím si teda prenajať vlastný ľad, čo môže byť v mojej krajine dosť drahé. Takže to (štipendium olympijskej solidarity) mi s tým naozaj pomáha, ale samozrejme, najviac vďačím svojim rodičom, ktorí ma podporovali počas celej mojej cesty.“"

Po 178 dňoch strávených na palube Medzinárodnej vesmírnej stanice sa astronaut Ron Garan vrátil na Zem s niečím oveľa ťažším ako vesmírna technika alebo dáta. Vrátil sa s premeneným pochopením samotného ľudstva.
Z obežnej dráhy nevyzerá Zem ako súbor krajín, hraníc a konkurenčných záujmov. Je to jediná svetlomodrá loptička visiaca v tme. Žiadne čiary oddeľujúce kontinenty. Žiadne vlajky. Z výšky stoviek kilometrov sa každý ľudský konflikt zdá malý – a každé ľudské spojenie nevyhnutné.
Garan popisoval búrky trhajúce sa nad kontinentmi, polárna žiara vlniaca sa ako živé závesy a mestá jemne žiariace na nočnej strane planéty. Najviac ho ale zasiahla krehkosť Zeme. Atmosféra chrániaca všetok život sa javila ako tenká modrá svätožiara – sotva viditeľná, ale zodpovedná za všetko, čo dýcha.
Tento pohľad spustil to, čomu astronauti hovoria „efekt pohľadu“. Náhle uvedomenie, že ľudstvo zdieľa jeden uzavretý systém. Neexistuje žiadna záloha. Žiadna úniková cesta. Druhý domov nemáme.
Z vesmíru sa rúcajú aj naše priority. Ekonomický rast ako konečný cieľ prestáva dávať zmysel. Podľa Garana by mal byť správny poriadok jasný: planéta prvá, spoločnosť druhá, ekonomika posledná. Bez zdravej planéty totiž žiadna spoločnosť neexistuje.
Zem prirovnáva ku kozmickej lodi prepravujúcej miliardy členov posádky, závislých od rovnakých systémov podpory života. A napriek tomu sa mnohí správajú skôr ako cestujúci než ako správcovia, ako by prevádzka bola samozrejmosťou.
Z orbity nie je vidieť znečistenie ani hranice. Klimatické systémy ich ignorujú. Škody v jednom regióne sa šíria po celej planéte. Rozdelenia, ktoré na Zemi tak urputne bránime, zhora jednoducho neexistujú.
Garanovo posolstvo nie je idealistické. Je praktické. Ak sa budeme k Zemi správať ako k neobmedzenému zdroju namiesto zdieľaného systému, dôsledky ponesú všetci.
Keď videl Zem z vesmíru, necítil sa malý. Cítil sa zodpovedný.
Pretože keď naozaj pochopíte, že všetci letíme vesmírom na jednej krehkej kozmickej lodi, myšlienka „my verzus oni“ ticho zmizne.
Zostane jediná pravda:
Sme tu iba my.
Zdroj FB Masarykova Univerzita

Už je?

Manžel objavil v zásuvke nejake okuliare a nevedel aké a čie. Dal si ich na oči,pozerá do blízka i na tv...tak mu vravim,pozri na mňa....pozrel...vrásky mám?...sekunda zaváhania...nemáš...super,tak tieto nos,vyborné sú.😀

Keď pride domov syn z internátu a ide na chatu s byvalými spoluziakmi.....

Dnes sú to dva roky čo nemám mamku.Vlastne mám,len je uz v Nebi.Sedím v kresle,pijem čaj z jej hrnčeka, v ušiach mám jej náušnice,oproti na poličke stojí jej veľká fotka. A práve som zistila,že sa mi dioptricky hodia jej okuliare na čítanie,tak uz ich mám na očiach. Verím,ze je o ňu super postarané,že je zas mladá,že je spolu so svojou láskou a že sa raz všetci stretneme. Len zatiaľ sme my deti tu a oni rodičia tam. Kto sa narodí ,ten musí aj zomrieť. A ten kúsok času medzi tými dvoma udalosťami prežiť čo najlepšie. Nie v bohatstve,nie bez rozmyslu,nie márnotratne ani roztopašne,ale múdro,zodpovedne,s láskou,s milovanými ľuďmi ,s modlitbou a v práci.Tak ma to naši naučili, tak sa snažím žiť a tak to učíme aj naše deti.
Dopijem čaj,odložím mamkine okuliare a idem spať....a možno sa mi o nej bude snívať.Ako zas v lese zbierame maliny,ako spolu lepíme pirohy,ako sa smeje,ako krásne spieva,ako mi varí vtačie mlieko keď som porodila....
Nikdy mi neprestaneš chýbať,mami,ale viem,že vlastne je všetko tak ako to má byť a že už na mňa čakáš.A ja prídem,sľubujem.

Geniálne riesenie...

Pracuje niekto s krojmi v ľudovom subore? Myslím krajcirka,v požicovni a pod. Chcem sa nieco opýtať v správe.ďakujem.

Múzeum v meste Svitavy,výstava betlehemov,material od dreva cez látky a priadze po cesto a chlebovú múku. Krása...

Keď sa z eufórie z oslav noveho roka kukneš na ich bilanciu a hned sa vrátiš do reality...

NOVÁ LINKA 📞 116117: VIETE, AKO VÁM POSLÚŽI?
Od 1. januára začína fungovať bezplatná poradenská linka 📞 116117. Určená je pre poradenstvo pri neurgentných stavoch, ktoré nevyžadujú privolanie záchrannej zdravotnej služby.
NA ČO LINKA SLÚŽI?
Operátori linky pomoci 116117 poradia, ako postupovať napríklad pri drobných úrazoch, horúčke či kedy vyhľadať obvodného lekára.
🔴 Dostupná nonstop - 24/7
🔴 Bezplatná pre verejnosť
🔴 Obsluhovaná zdravotníckymi pracovníkmi
Zavedením poradenskej linky sa Slovensko zaraďuje medzi krajiny ako je Fínsko, Nemecko, Veľká Británia či Taliansko, kde sa osvedčila ako efektívny nástroj, ktorý poskytuje na diaľku odbornú pomoc pri stavoch, ktoré nevyžadujú poskytovanie neodkladnej zdravotnej starostlivosti.

Trefnejšiu fotku som dávno nevidela.
Do tunela,ovce moje....

Na niektorých ľudí by Slovensko nikdy nemalo zabudnúť🖤

Ako funguje slovenský dôchodkový systém a ČO NAOZAJ ROZHODUJE O VÝŠKE DÔCHODKOV
Slovenský dôchodkový systém je dlhodobo jednou z najkomplikovanejších a zároveň najviac prehliadaných oblastí. Politici o dôchodkoch radi hovoria, ale málokto prizná reálny stav a ešte menej ľudí mu naozaj rozumie.
Prvá zásadná pravda je jednoduchá:
Dnešné dôchodky NEPLATÍ štát. Dnešné dôchodky platia dnešní pracujúci.
A tu začína celý problém.
1. pilier – priebežný systém (PAYG)
Základ dôchodkového systému je tzv. priebežné financovanie. Funguje to veľmi jednoducho:
Pracujúci zaplatia odvody.
Sociálna poisťovňa tieto odvody okamžite použije.
Z nich vyplatí dôchodky dnešným penzistom.
Teda:
Teba raz nebude živiť štát, ale tvoje deti.
A ich zasa generácia po nich.
V 1. pilieri si nikto nesporí peniaze na svoj dôchodok. Neexistuje žiaden osobný účet, ani uložené úspory. Človek dostáva len „body“ – záznam o tom, že pracoval a aký mal príjem.
Problém, o ktorom sa mlčí:
Mnohí dnešní dôchodcovia NEODVIEDLI do systému toľko, koľko z neho dnes čerpajú.
A nie je to ich vina. Systém bol jednoducho nastavený inak:
Socializmus odvody neodrážal realitu
Zamestnanec odvody neplatil.
Plat bol umelo nízky.
Hodnota práce sa nadhodnocovala, produktivita bola nízka.
Skorší odchod do dôchodku
Ľudia odchádzali aj v 55–60 rokoch a čerpali dôchodok desiatky rokov.
Mnohé práce boli neproduktívne
Fabriky fungovali stratovo, podniky len „prelievali peniaze“ zo štátu do štátu. Reálne odvody, ak by fungoval trhový systém, by boli výrazne nižšie.
Práca načierno
Mnoho ľudí pracovalo “na fušky” – príjem ostal doma, nič sa neodviedlo.
Dnes to vedie k tomu, že:
1 pracujúci už takmer živí 1 dôchodcu.
Pred 30 rokmi to bolo 4–5 pracujúcich na 1 dôchodcu.
Výsledok? Systém je v obrovskom tlaku.
Prečo dôchodky nerastú?
Dôchodky v 1. pilieri môže zvýšiť iba niekoľko faktorov:
1. Viac pracujúcich
Ak bude viac ľudí pracovať a platiť odvody, bude viac peňazí.
To znamená vyššiu pôrodnosť, menšiu emigráciu a lepšiu ekonomiku.
2. Vyššie mzdy
Ak rastú platy, rastú aj odvody → dôchodky sa môžu zvýšiť.
3. Ekonomický rast
Bez rastúcej produktivity nie je z čoho dôchodky zvyšovať.
4. Politické rozhodnutia
13. dôchodky, mimoriadne valorizácie, vianočné príspevky…
To zvyšuje dôchodky „papierovo“, ale neprodukuje hodnotu.
Peniaze sa len presúvajú zo štátu → k dôchodcom, na úkor iných oblastí.
2. pilier – kapitálové sporenie
Toto je jediný pilier, kde:
Tvoje peniaze sú na tvojom účte
Pracujú pre teba, nie pre dnešných dôchodcov
Sú dedičné
Reálne sa zhodnocujú investovaním
Ak si v indexovom fonde, peniaze rastú.
Ak si v garantovanom, takmer stagnujú.
2. pilier je odpoveď na demografický kolaps 1. piliera.
3. pilier – dobrovoľné sporenie
Toto je čisto tvoj doplnkový dôchodok – buď cez zamestnávateľa, alebo sám.
Nie je to povinné, ale vo veľa odvetviach sa oplatí, pretože zamestnávateľ ti môže prispieť.
Prečo dôchodcovia hovoria „my sme vás živili“, ale nie je to pravda?
Je to pozostatok socialistického vnímania:
ľudia veria, že si „odpracovali“ na svoj dôchodok
myslia si, že odviedli dosť
že to je ich nárok
že dnešní mladí im to musia „vrátiť“
Ale v priebežnom systéme to tak nefunguje:
Dôchodca NEŽIJE z peňazí, ktoré si odložil
Žije z peňazí, ktoré posielajú dnešní pracujúci
A veľa ľudí vyberie viac, než do systému vložili
To nie je neúcta. To je matematika.
Kam to smeruje?
Z dlhodobého hľadiska:
bude viac dôchodcov
menej pracujúcich
vyšší vek odchodu do dôchodku
vyšší tlak na odvody
a rastúca závislosť od 2. piliera
Štát už dnes priznáva, že 1. pilier nezvládne financovať dôchodky o 20–30 rokov bez zmien.
Reálny dôchodok si zvyšuješ najmä ty, nie štát
Ak chce človek v budúcnosti slušný dôchodok, dnes má len tri nástroje:
1. Dobrý 2. pilier – ideálne indexový fond
2. Vlastné sporenie / investovanie (ETF, 3. pilier, iné)
3. Zdravie a stabilná práca – aby mal čo najviac odpracovaných rokov
1. pilier už nikdy nebude stačiť, pretože už dnes ledva dýcha.
Dôchodky nerozhodujú politické sľuby, ale tvrdá demografia a ekonomika
A ešte jedna dôležitá vec:
Mnohí dôchodcovia sa stavajú do roly živiteľov, ale realita je iná.
Systém je solidárny — a v skutočnosti vám dôchodok platia mladí ľudia a podnikatelia.
A pritom práve na nich často nadávate a chválite tých istých politikov a komunistov, vďaka ktorým ste mali celé desaťročia nízke mzdy a nízku produktivitu.
Toto nie je o neúcte. Toto je o pochopení reality, aby sa konečne mohlo začať hovoriť pravdivo o tom, prečo je systém v kríze a čo s tým treba robiť.