K piatku:

“Hrajú vabank a nebudú hľadieť na žiadnu legislatívu a už vôbec nie na záväzky voči únii. V republike niet žiadnej sily, ktorá by ich so zákonmi konfrontovala a oni to vedia.”

Zostáva jediné.
To posledné.
V posledný možný deň.

Dobre sa obliecť a vyraziť na to námestie.

To, či krajina zotrvá v únii, alebo je prakticky už dnes súčasťou východného bloku, ktorý je tak typický obrovskou korupciou, chudobou, nenávisťou, nešťastia, lží a neslobody, závisí od jediného čísla. Od počtu ľudí, (v Košiciach vo štvrtok!) v uliciach.

Už v piatok večer dostane Slovensko výsledok tejto existenčnej matematickej písomky.
Buď krajina prepadne a vyhliadky na budúcnosť pre dnešnú, i mnohé ďalšie generácie zošednú, alebo zostáva v triede premiantov.

Nestrácajme čas zaoberaním sa hlúposťami typu
“kam až zájdu”, “to predsa nemôžu”, “veď sme v únii”, “Fico potrebuje fondy”, ako aj akýmkoľvek zbytočným filozofovaním a nervóznymi nezhodami medzi nami. Je to totiž jasné ako facka:

Urobia čokoľvek. Lebo môžu a chcú.

Vždy však iba do takej miery, do akej im to ľudia dovolia. Ruku na srdce, od nástupu ich vlády sa protestovalo najmä za klávesnicou. Našlo sa síce pár tisíc statočných, ale bolo ich príliš málo na to, aby sa tým vôbec zaoberali. Nemalo to na ich kroky absolútne žiadny vplyv. Mlčiaca neaktívna väčšina bola v drvivej prevahe. Taký je holý fakt. Nestačilo to a snáď sme to už za viac ako rok pochopili.

Akékoľvek zákony, počnúc rokovacím poriadkom, pokračujúc (nielen) trestnou legislatívou, až po ústavu samotnú, sú im totiž absolútne ukradnuté. Majú jasný cieľ. Do piatku enormne strašiť, vyhrážať sa a burcovať k nenávisti tak intenzívne, ako nikdy doposiaľ.

Samotná kultivovaná rétorika opozičných politikov je v dnešnej dobe príliš slabá zbraň. V komparácii s agresívnou komunikáciou vlády a ich odhodlaním pôsobí smutne, latentne, v podstate ako informačná hmla do nimi zadaných tém a mnohých priam rozčuľuje, lebo vnímajú jej zanedbateľný výtlak. Je načase uvedomiť si, že politiku v štáte robia v demokracii NAJMÄ občania sami. Nie tí páni v oblekoch. Bez ich masívnej vzájomnej podpory sa to nikdy nepodarí. Nemôžeme poslať do boja jedného z nás medzi desiatku zúrivých útočníkov a fandiť mu z tepla obývačky. Takto to nefunguje. Oni sú hlasní v rečiach a činoch. Demokraticky zmýšľajúci a slušní ľudia však dokážu byť ešte hlasnejší. Jediným spôsobom. Cez ich počet. Možno…uvidíme…definitívnu odpoveď na všetky dilemy “je nás predsa viac”, či “oni sú len hlasná menšina” dostaneme už čoskoro. O dva dni…