Prosím kde si davate vyvolať fotky ....cca 350fotiek

O deťoch

Tento príbeh je o jednej učiteľke z materskej škôlky. Pani učiteľka pomáha dieťaťu obuť si malé kovbojské topánky. A dieťa ju poprosilo:
-"Pani učiteľka, pomôžte!"
Tak obaja tlačili, ťahali, stále sa do tých topánok nemohli dostať. A keď sa to konečne podarilo, tak si obaja upotení sadli, chlapček sa pozrie na topánky a hovorí:
... -"Pani učiteľka, my sme dali topánky obrátene.."
Tak sa učiteľka pozrela a naozaj. Zachovala však kľud, topánky s menšou námahou dala dole a znovu ich tlačili tentokrát na správne nohy. Potom sa chlapček na topánky pozrie a hovorí:
-"To ale nie sú moje topánky."
Učiteľka sa kusla do jazyka, aby nekričala:
-"To si nevedel skôr?" a dávala mu topánky znova dole a chlapček hovorí:
-"To nie sú moje topánky, to sú topánky môjho brata a mama mi ich necháva nosiť!"
Učiteľka už nevedela, či sa má smiať alebo plakať a znovu pomohla chlapčekovi do topánok. A keď mu po tej úpornej námahe pomáhala do kabátu, tak sa spýtala:
-"A kde máš rukavičky?"
A chlapček hovorí:
-"Já ich mám napchaté v topánkach!"

Bola raz jedna skupina žabiek, ktoré sa chceli pretekať. Chceli sa dostať na veľmi vysokú vežu. Na atrakciu sa prišlo pozrieť veľmi veľa divákov, aby si pozreli súťaž a povzbudzovali žabky. Súťaž sa začala, ale, z prítomných divákov nikto neveril, že sa niektorej zo žabiek podarí dostať sa na vrchol veže. Krútili hlavami a hovorili: „Oh, to je príliš namáhavé!!! Nikdy sa im to nepodarí!“ Alebo: „T...o sa im nemôže podariť, lebo veža je príliš vysoká!“ Žabky začali zaostávať s výnimkou jednej, ktorá sa svižne ťahala hore a hore. Diváci kričali: „Je to príliš únavné! Nikto sa tak vysoko nedostane!“ Jedna žabka za druhou to vzdávali a otáčali sa vzad. Len tá jedna išla vytrvalo ďalej. Vôbec to nechcela vzdávať! Nakoniec to každý vzdal, okrem tej jednej žabky, ktorá sa sama a s obrovskými ambíciami vyštverala až na vrchol veže! Ostatné žabky ale aj diváci chceli vedieť, ako sa podarilo práve jej to, čo všetci ostatní považovali za nemožné. Jeden divák prišiel k žabke a spýtal sa, odkiaľ vzala toľko sily aby sa dostala až na samý vrchol. Vtedy vysvitlo, že víťazná žabka je hluchá!!!
Ponaučenie? Nikdy nepočúvaj tých ľudí, ktorí sú negatívni a pesimistickí, lebo ti kradnú najkrajšie túžby a sny, ktoré nosíš vo svojej duši! Vždy mysli na silu slov, lebo všetko čo počuješ alebo čítaš vplýva na tvoje činy!
Takže: Buď vždy optimista! A naviac buď jednoducho hluchý, keď ti niekto povie, že nevieš realizovať svoje sny! Mysli si: Všetko sa ti môže podariť, ak to naozaj chceš!

Jedného dňa sa Boh spýtal Sv Františka ....
Boh: Franto, ty vieš všetko o záhradách a prírode, čo sa to deje tam dole v USA? Čo sa to stalo pampeliškám, fialkám, sedmikráskám a tým ďalším veciam, ktoré som pred vekmi vysadil? Mal som perfektný bezúdržbovej záhradné plán. Tie rastliny rástli v akejkoľvek pôde, vydržali sucho a hojne sa samy množili. Nektár z dlhotrvajúcich kvetov priťahoval motýle, včely a kŕdle spevavých vtákov. Očakával som teda, že už uvidím krásne záhrady plné farieb a kvetov. Ale všetko čo vidím sú zelené fľaky ...
Sv.František: To všetko ten kmeň, ktorý sa tam usadil, Pane. Hovoria si Příměšťáci. Začali hovoriť tvojím kvetom "burinu", zo všetkých síl je hubí a nahrádzajú trávou.
Boh: Trávou? Ale to je tak nudné! Nie je to farebné. Nepriťahuje to včely, motýle, ani vtáky, len pandravy a dážďovky. Je to citlivé na teplotné zmeny. Chcú títo Příměšťáci naozaj aby tam rástla tráva?
Sv.František: Očividne, Pane. Podstupujú pri jej pestovaní veľké utrpenie. Začnú každú jar hnojiť a ničí všetky ostatné rastliny, ktoré sa v trávniku objaví.
Boh: Jarné dažde a teplé počasie pravdepodobne spôsobuje, že tráva rastie naozaj rýchlo. To musí byť Příměšťáci veľmi šťastní.
Sv.František: Vyzerá to, že nie, Pane. Akonáhle trochu povyrastie, sekajú jej niekedy aj dvakrát do týždňa.
Boh: Oni jej sekajú? Suší ju ako seno?
Sv.František: Nie, Pane. Väčšina z nich jej hrabe a dáva do vriec.
Boh: Do vriec? Prečo? Je to cenné? Predávajú to?
Sv.František: Nie Pane, práve naopak. Platí za odvoz.
Boh: Tak počkaj chvíľku: Oni to hnojí aby to rástlo, a keď to rastie, tak to sekajú a platí za to, aby sa toho zbavili?
Sv.František: Áno Pane.
Boh: Títo Příměšťáci musí cítiť veľkú úľavu v lete, keď vypíname dážď a zapíname horúco. To dozaista spomalí rast trávy a ušetrí im to veľa práce.
Sv.František: Tomu nebudete veriť, Pane! Keď tráva prestane rásť tak rýchlo, vytiahnu hadice a platí ešte viac peňazí za polievanie, aby mohli pokračovať v kosení a odvážení.
Boh: Děsnej nezmysel! Aspoň že si nechali nejaké stromy. To bolo odo mňa geniálny, musím sa pochváliť. Stromom narastú na jar listy pre krásu a letné tieň. Na jeseň opadajú a vytvorí prirodzenú pokrývku, aby zadržali vlahu v pôde a chránili tak stromy a kríky. Navyše sa rozloží na kompost aby obohatili pôdu. Je to prirodzený cyklus života.
Sv.František: Radšej si sadnite, Pane. Namiesto toho je Příměšťáci hrabú na veľké hromady a platí za ich odvoz.
Boh: To nie je možné! A čo robia aby chránili korene stromov a kríkov pred mrazom, a aby udržali pôdu vlhkú a nespečenou?
Sv.František: Po tom čo vyhodí listy kupujú niečo v igelitových vreciach, čo sa nazýva mulč. Privážajú to domov a rozsypávají to na miesto listov.
Boh: A odkiaľ tento mulč berú?
Sv.František: Oni rúbe stromy a rozomelú ich, aby tento mulč vyrobili.
Boh: Dosť! Už na to radšej nechcem myslieť. Svatá Kateřina, ty máš na starosti kultúru. Aký film je na programe dnes večer?
Sv.Kateřina: "Blbý a blbší" Pane. Je to naozaj hlúpy film o ...
Boh: To je OK, pokojne to pusť. Myslím že som o tom už počul od Františka

# Pro inteligentní ženy
#
#
# Manželský pár cestoval na víkend k jezeru, kde bylo možné ve stanovených
# úsecích lovit ryby. Manžel miloval rybaření za úsvitu a jeho žena zase velmi
... # ráda četla. Jednou ráno se manžel po několika hodinách rybaření vrátil a chtěl
# si na pár hodin oddechnout. I když se jeho žena v okolí nevyznala, rozhodla se
# vyplout s loďkou na jezero. Kousek veslovala, zakotvila a vzala si knihu a
# začala číst.
#
# Za chvilku se na motorovém člunu objevil strážce parku, ve kterém se jezero
# nacházelo. Oslovil ji:
# "Dobré ráno milostivá, co děláte?"
# "Čtu", odpověděla a pomyslela si pro sebe - není to snad vidět ?
# "Nacházíte se ale v zóně, kde je zakázáno lovit ryby."
# "Ale já přece ryby nelovím, to přece vidíte."
# "Hmmm, ale máte s sebou kompletní výstroj. Musím Vás odvést a dát Vám pokutu!
# "Když to uděláte, obviním Vás ze znásilnění!", odpověděla klidně žena.
# "Ale já jsem se Vás ani nedotknul!"
# "Hmmm, ale máte s sebou kompletní výstroj!"
#
#
# A jaké je ponaučení ?
# NIKDY nediskutuj s ženami, které umí číst.

Tri ženy idú z kaviarne domov a zoberú to skratkou cez cintorín...
Z ničoho nič začne fúkať šialený vietor, ženy sa zľaknú a utekajú domov
celé vystrašené, cez hroby, krovie a tŕnie.
Na druhý deň sa rozprávajú ich muži v krčme:
Chlapi, hovorí prvý, ... naše ženy nás asi podvádzajú..
Tá moja prišla domov celá roztrasená...
To je nič, " hovorí druhý, tá moja mala roztrhané nohavičky...
Chlapi, " hovorí tretí "to je nič, tá moja prišla domov skoro nahá a okolo
ramien mala stuhu s nápisom:
Nikdy na Teba nezabudneme ... tvoji kolegovia z oddelenia!"

V školskej jedálni si prisadol študent k profesorovi a ten hovorí:
- Prasa si nezaslúži, aby sedelo s labuťou.
Študent se postavil s odpoveďou:
- Tak ja letím.
Čím samozrejme pána profesora naštval a ten sa rozhodol, že mu dá zabrať pri skúškach. Bohužiaľ pre neho, študent na všetko odpovedal bezchybne. Preto mu dal ešte jednu otázku:
... ... - Keby ste si mohli vybrať z dvoch vriec, v jednom by bolo zlato a v druhom rozum, ktoré by ste si vybrali?
Študent po chvíli hovorí, že by si zobral to so zlatom. Profesor víťazoslávne:
- No vidíte, a ja by som si vybral to s tým rozumom.
Študent neváha:
- Veď áno, každý si vyberie to, čo mu chýba.
Profesor už je tak vytočený, že na študentov index napíše DEBIL a pošle ho preč. Študent odchádza bez toho, aby sa pozrel na hodnotenie a za chvíľu sa vráti:
- Pán profesor, vy ste sa mi tu síce podpísali, ale nenapísali ste mi žiadnu známku..

.Žil raz jeden malý chlapec, ktorý mal veľmi zlú povahu. Otec mu dal vrecko klincov a povedal mu, že vždy, keď sa nahnevá, nech zatlčie jeden klinec do plota vzadu za domom. Prvý deň chlapec zatĺkol do plota 37 klincov. Za niekoľko týždňov sa naučil kontrolovať svoj hnev a počet zatlčených klincov sa postupne znižoval. Zistil, že je jednoduchšie ovládať zlosť ako zatĺkať klince do plota. Nakoniec prišiel ten deň, keď sa chlapec ani raz nenahneval. Povedal to otcovi a otec mu navrhol, aby teraz chlapec vytiahol vždy jeden klinec, keď sa za celý deň ani raz nenahnevá. Dni sa míňali a chlapec po čase mohol povedať otcovi, že v plote nezostal ani jeden klinec. Vtedy zobral otec chlapca za ruku a zaviedol ho k plotu. Tam mu povedal: "Urobil si dobre, chlapče, ale pozri sa na diery v plote. Ten plot už nikdy nebude taký, aký bol. Keď povieš niečo v hneve, tak to zanechá práve takéto jazvy. Ako keď zabodneš do človeka nôž a vytiahneš ho. Nezáleží na tom koľkokrát povieš ľutujem, rana stále zostáva. Rana spôsobená slovom bolí rovnako ako fyzicky úder. Priatelia sú vlastne veľmi vzácne drahokamy. Rozosmievajú ťa a podporujú ťa vo všetkom. Vypočujú ťa, ak máš starosti, pochvália ťa a vždy sú ochotní otvoriť ti svoje srdce".

Tebe, ktorá flirtuješ a balíš môjho muža, kým ja som doma s našimi deťmi...
https://najmama.aktuality.sk/clanok/254284/tebe...

Strašidlo a zrnká sóje

Zomierajúca žena hovorí o svojom mužovi:

"Ak sa oženíš a zoberieš si po mojej smrti nejakú inú, budem ťa chodiť strašiť."

Muž sa po ženinej smrti zamiloval a oženil. Bývalá žena ho chodila strašiť a vytýkala mu neveru. To sa opakovalo každú noc. Muž bol tým veľmi znepokojený a šiel na poradu k psychiatrovi. Ten sa ho pýta:

"Čo vám slúži ako dôkaz, že to strašidlo je vaša žena?"

Muž odpovedal:
"Vie do detailov opísať, čo som povedal, čo som urobil, pozná aj moje myšlienky."

Psychiater mu dal vrece bôbu a povedal mu:

"Neopovážte sa otvoriť vrece. Keď sa strašidlo zjaví, opýtajte sa ho, čo je vo vreci."

Muž to skutočne urobil. Keď ho prišla žena strašiť, poprosil ju, aby mu povedala, čo je vo vreci. Strašidlo zmizlo. "Prečo zmizlo to strašidlo? Opýtal sa muž psychiatra. Psychiater sa usmial a hovorí:

"Nečudujte sa tomu. Strašidlo vedelo iba to aj vy poznáte. Čo vy nepoznáte, nevedelo ani strašidlo."

Prosím Vás už máte vonku muškaty či ešte počkate?

@sona6 práve som upiekla... Tvoj recept moj prvý.. Krásnu sobotienku

Sladkú nedeľu

niečo na pobavenie...🙂))

:D :D :D Jeden týždeň som bola objednaná ku gynekológovi na prehliadku, ale jedno ráno, keď som to nečakala, tak mi sestrička volala, že som bola presunutá na vtedajšie ráno na 9:30. Každého som práve vychystala do prace a do školy a už bolo okolo 8:45. Kedže cesta tam trvá 35 minút, naozaj som nemala veľa času nazvyš. Ako väčšina žien v týchto prípadoch, aj ja si veľmi potrpím na hygienu pri takýchto návštevách, ale bolo jasne, že dnes ráno nebudem mat šancu. Rýchlo som vbehla do kúpeľne, strhla pyžamo zo seba, namočila som uterák na tvar, čo ležal vedľa umývadla, umyla som sa nim tam dolu, aby som bola ako-tak prezentovateľna, hodila uterák do špinavého prádla, hodila niečo na seba a utekala k autu. V čakárni som bola iba par minút, keď ma zavolali dnu. Ako to už býva, vyhupla som na stôl, otočila tvar na druhu stranu miestnosti a predstierala, že som niekde inde. Preto ma trochu prekvapilo, keď gynekológ zahlásil: "Aaaah, dnes sme si dali na sebe extra zaležať, však áno?" Neodpovedala som. Zvyšok dna prebehol ako vždy, nejaké nákupy a varenie. Keď prišla moja 7-ročná dcéra zo školy, tak išla do kúpeľne a pýta sa "Mami, kde je môj uterák na tvar?" Hovorím jej "Je v špinavom prádle, vezmi si zo suplika čistý". Ona na to "Nie, potrebujem ten, čo tu bol dnes ráno - schovala som si doňho všetky svoje trblietky.":D:D:D

Profesor začal svoju prednášku a chytil do ruky pohár s trochou vody.

Zodvihol ho tak, aby ho všetci študenti videli a spýtal sa ich:
"Čo myslíte, koľko váži tento pohár s vodou?"
"50 gramov!" ... "100 gramov!"... "125 gramov!" odpovedali študenti.
"Ani ja to skutočne neviem, kým ho neodvážim", povedal profesor, "ale moja otázka je: Čo sa stane, keď ho budem držať takto zodvihnutý pár minút?"
"Nič" - odpovedali študenti.
"V poriadku... a čo by sa stalo, keby som ho držal takto zodvihnutý hodinu?" - spýtal sa profesor.
"Rameno by vás začalo bolieť" - povedal jeden zo študentov.
"Máte pravdu, a teraz čo by sa stalo, keby som ho držal takto celý deň?"
"Vaše rameno by zmeravelo, mohli by ste mať nejaké svalové kŕče a paralýzu a museli by ste ísť určite do nemocnice" - zašpekuloval iný študent a všetci študenti sa zasmiali.
"Veľmi dobre. Ale počas celého tohto - zmenila by sa hmotnosť pohára?" - spýtal sa profesor.
"Nie", odpovedali.
"Potom čo spôsobilo bolesť ramena a svalové kŕče?"
Študenti boli v rozpakoch...
"Čo by som teraz mal urobiť, aby som sa zbavil bolesti?" spýtal sa zas profesor.
"Položiť pohár!" povedal jeden zo študentov.
"Presne!" zareagoval profesor.
"Problémy v živote sú niečo podobné ako toto. Držte ich pár minút v hlave a zdajú sa OK. Myslite na ne dlhý čas a začínajú bolieť. Držte ich ešte dlhšie a začnú vás paralyzovať. Nebudete schopní urobiť nič. Je dôležité myslieť na výzvy alebo problémy vo vašom živote. Ale ešte dôležitejšie je "položiť ich" na konci každého dňa skôr než pôjdete spať.

Toto je spôsob, ako sa nebudete stresovať, budete sa budiť každý deň čerstvý a silný budete zvládať svoje veci a akékoľvek výzvy, ktoré vám prídu do cesty.

Preto keď dnes opustíte svoje pracovisko, pamätajte: POLOŽTE POHÁR!"

Raz prišiel k Sokratovi rozčúlený človek a hovorí: „Počul si Sokrates čo urobil tvoj priateľ? Musím ti to ihneď povedať!“ „Moment“, prerušil ho mudrc. „Preosial si to, čo mi chceš povedať cez tri sitá?“ „Cez tri sitá,“ prekvapene sa opýtal ten človek. „Áno, cez tri sitá! Prvým sitom je pravda. Preskúmal si, či všetko, čo mi chceš povedať, je naozaj pravda?“ „Nie, len som to počul a …“ „Tak teda si to zaiste preosial cez druhé sito, ktorým je dobro.“ Je to, čo mi chceš povedať, keďže nemáš dôkaz, že je to pravda, aspoň dobro?“ Ten druhý človek odpovedal: „Vôbec nie, práve naopak…..“ „Aha!“ Prerušil ho Sokrates. „Tak použime ešte tretie sito a pozrime sa, či to, čo mi chceš povedať a čo ťa tak rozrušilo je potrebné.“ „Potrebné veru nie je….“ „Teda“ usmial sa mudrc, „keď to nie je ani pravdivé, ani dobré a ani potrebné, radšej na to zabudni a nezaťažuj tým seba, ani mňa.“

Keď istý muž prechádzal okolo slonov, zrazu sa zastavil. Šokovalo ho, že tieto obrovské zvieratá boli priviazané len tenkým lanom, ktoré mali uviazané o prednú nohu. Nijaké reťaze, nijaké klietky... Bolo jasné, že slony sa mohli – keby chceli – kedykoľvek zbaviť svojich pút, no z nejakého dôvodu to neurobili. Cvičiteľa, ktorý stál neďaleko, sa spýtal, prečo to tak je.
„Nuž“, odpovedal cvičiteľ, „keď sú slony mladé a oveľa menšie, priväzujeme ich takýmto lanom. V tom veku úplne stačí na to, aby ich udržalo. A ony aj keď vyrastú, žijú s vedomím, že nemôžu odísť. Sú presvedčené, že lano ich stále udrží, preto sa ani nepokúšajú utiecť.“
Muž zostal ohromený. Tieto zvieratá mohli kedykoľvek pretrhnúť lano a odísť, ale keďže si mysleli, že nemôžu, stáli na jednom mieste.
Podobne ako tie slony, mnohí z nás idú životom v domnení, že nemôžu urobiť niečo jednoducho preto, že v tom kedysi zlyhali. Zlyhanie je časť výchovy. Preto by sme sa nikdy v živote nemali vzdávať.

Mal
si dakedy pocit prázdnoty? Že už nemáš, čo druhým dať? Vtedy musíš
pochopiť, že ty sám si najväčším darom, aspoň pre tých, ktorým na tebe
záleži🙂"

Nádherný deň

Deň sa začal zle a mal sa skončiť ešte horšie. Autobus ako zvyčajne, bol nabitý.
Hádzalo ho na všetky strany, a to len podporovalo zlú náladu.
Zrazu som počula hlboký hlas. Prichádzal spredu: “Nádherný deň, čo na to poviete?”
V tlačenici som toho človeka nevidela, ale počula som, ako opisuje jarnú krajinu a upozorňuje na veci, ktoré sa približujú: kostol, park, cintorín, požiarna stanica… Všetci cestujúci to sledovali cez okná. Nadšenie bolo také nákazlivé, že som sa začala v ten deň prvý krát usmievať.
Prišli na moju zastávku. Ledva som sa pretlačila k dverám. Pozrela som sa na nášho sprievodcu. Bol to taký malý človiečik s čiernou bradou a so slnečnými okuliarmi. A v ruke s bielou palicou. Bol slepý.
Vystúpila som z autobusu a všetko moje napätie sa zrazu vytratilo. Boh vo svojej múdrosti poslal slepca, ktorý mi pomohol vidieť. Vidieť, že aj keď niekedy všetko ide zle, keď sa všetko zdá temné a smutné, svet je naďalej krásny. Nôtila som si akúsi melódiu a vyšliapala som po schodoch do svojho bytu. Nevedela som sa dočkať, ako pozdravím
svojho manžela slovami:

“Nádherný deň, čo povieš?”

O deťoch

Tento príbeh je o jednej učiteľke z materskej škôlky. Pani učiteľka pomáha dieťaťu obuť si malé kovbojské topánky. A dieťa ju poprosilo:
-"Pani učiteľka, pomôžte!"
Tak obaja tlačili, ťahali, stále sa do tých topánok nemohli dostať. A keď sa to konečne podarilo, tak si obaja upotení sadli, chlapček sa pozrie na topánky a hovorí:
... -"Pani učiteľka, my sme dali topánky obrátene.."
Tak sa učiteľka pozrela a naozaj. Zachovala však kľud, topánky s menšou námahou dala dole a znovu ich tlačili tentokrát na správne nohy. Potom sa chlapček na topánky pozrie a hovorí:
-"To ale nie sú moje topánky."
Učiteľka sa kusla do jazyka, aby nekričala:
-"To si nevedel skôr?" a dávala mu topánky znova dole a chlapček hovorí:
-"To nie sú moje topánky, to sú topánky môjho brata a mama mi ich necháva nosiť!"
Učiteľka už nevedela, či sa má smiať alebo plakať a znovu pomohla chlapčekovi do topánok. A keď mu po tej úpornej námahe pomáhala do kabátu, tak sa spýtala:
-"A kde máš rukavičky?"
A chlapček hovorí:
-"Já ich mám napchaté v topánkach!"

Stačí iba otvoriť oči
Jeden starý muž sedával každý deň vo svojom hojdacom kresle. Pripútaný na toto jediné miesto si sľuboval, že sa odtiaľ nepohne, kým neuvidí Boha. Raz uvidel malé dievčatko na druhej strane ulice. Jej lopta sa zakotúľala do záhrady starého muža. Pribehla si po loptu, pozrela sa na muža a povedala: "Vidím Vás každý deň, hojdať sa v kresle a pozerať do neznáma. Na čo stále hľadíte? "
"Ach moje drahé dieťa, si ešte príliš malá na to, aby si pochopila." Odvetil muž.
"Možno", súhlasilo dievčatko, "ale moja mama mi vždy hovorí, že kedˇmi niečo vŕta v hlave, mám to povedať, že mi niekto poradí."
"Milé dieťa, nie som si istý, či mi dokážeš pomôcť." - zamrmlal starý muž.
Možno, že to nedokážem, ale možno Vám pomôže už to, že Vás vypočujem.
"Dobre, poviem Ti to, hľadám Boha."
"So všetkou úctou pán Starý muž, hojdáte sa dopredu a dozadu na svojom kresle a hľadáte Boha?" - opýtala sa nedôverčivo.
"Áno, prečo nie? Pred smrťou potrebujem uveriť, že Boh naozaj existuje. Chcem, aby mi zoslal nejaké znamenie." - odpovedal pokojne muž.
"Znamenie?" - zopakovalo dievčatko a pokračovalo: "Boh Vám predsa dáva znamenie zakaždým, keď sa nadýchnete, keď zacítite vôňu kvetov, keď počúvate spev vtákov, keď sa narodí dieťa, Boh Vám dáva znamenie keď sa smejete i plačete, keď cítite ako Vám z očí padajú slzy. Je to znamenie vo Vašom srdci, aby ste ľúbili a objímali. Boh Vám posiela svoje znamenie po vetre a po dúhe a po všetkých ročných obdobiach. Všetky znamenia sú tu a vy im stále neveríte? Boh je vo Vás i vo mne. Netreba ho hľadať, pretože je tu s nami po celý čas. Mama mi hovorí, že ak hľadám niečo veľké a neskutočné, iste som zabudla otvoriť oči, pretože uvidieť Boha znamená uvidieť jednoduché veci."
Dievčatko podišlo k mužovi a položilo svoje detské rúčky na jeho srdce a ticho mu pošepkala: "Pane, Boh je tu a nie tam" - a ukázala prstom na nebo: "Hľadajte ho vo svojom srdci, zrkadle svojej duše."
Pobrala sa preč, krížom cez ulicu a zakričala: "Mama mi vždy hovorí, ak hľadáš niečo úžasné a neskutočné, iste si zabudla otvoriť oči."

Vrabec a slnečnica

Na jednej čiernej skládke v zabudnutom kúte priemyselnej oblasti mesta vyrástla slnečnica, ktorá sa priatelila s vrabcom. Kvet bol smutný, pretože túžil po zelenej lúke a poletujúcich motýľoch.
" Na čo som tu dobrá? " spytovala sa slnečnica.
Vtáčik však hľadel na oslnivo krásnu slnečnicu s otvoreným zobáčikom: " Si taká krásna! Si úžasná! " čvirikal.
" Mnohé veci sú omnoho krajšie, " oponovala múdra slnečnica. " Pozri sa okolo seba! "
Dobrý vrabček sa usilovne rozhliadal, ale vždy mu pohľad padol späť na slnečnicu a s obdivom zapípal: " Ty si najkrajšia zo všetkého! "
Sebavedomie slnečnice každým dňom rástlo tak, že nedbala o to, že kvitne na kope odpadkov. Jej zlatá koruna žiarila čoraz viac.
Jedného dňa na svitaní však kvietok zbytočne čakal na svojho malého priateľa. Až neskoro popoludní začul tiché pípanie pri svojich nohách. Sklonil sa a zbadal vrabca, ktorý sa k nemu vliekol so zraneným krídelkom. " Malý kamarát, čo sa ti stalo ? "
opýtala sa slnečnica. Vtáčik zaševelil: " Zaútočila na mňa jedna čajka a teraz si nebudem vedieť zaobstarať potravu. To je môj koniec. "
" Nie, to nie! " skríkla slnečnica. " Počkaj chvíľu! " Pekný kvet mocne potriasol svojou rozložitou hlavou a k vrabcovi pršal dážď semienok. " Zjedz ich, priateľ môj. Dodajú ti novú silu, " riekla slnečnica. O niekoľko dní bol vrabec znovu zdravý a s vďakou sa zahľadel na slnečnicu. Pohľad na ňu ho však nečakane zabolel - krásny kvet strácal farby, sivasté listy mu ovísali a okvetné lístky hnedli. " Čo sa ti stalo, kvietok môj krásny? " zapípal.
" Môj čas sa skončil, " odvetila slnečnica. " Ale odchádzam šťastná. Dlho som sa pýtala, prečo ma krutý osud nechal vyrásť na skládke. Teraz to už viem. Bola som darom pre teba a vrátila som ti život. Ako si ty bol darom pre mňa, lebo si ma vždy posmeľoval. Zjedz toľko semienok, koľko chceš, ale aspoň zopár ponechaj. Jedného dňa vyklíčia a kto vie, možno tu vyrastie nádherný záhon. "

" Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov. Vy ste moji priatelia.... "
( Jn 15, 12 - 14 )

Návod, ako zaručene uspokojiť ženu:
treba ju hladkať, chváliť, maznať sa s ňou, tešiť sa spolu, zjesť všetko čo uvarila, masírovať ju, lichotiť jej, podporovať ju, upokojovať, vzrušovať ju, hladiť ju, utešovať, objímať, predvídať, telefonovať jej, zabávať, byť šarmantný, galantný, dobývať ju, fascinovať, veriť, obraňovať, rozmaznávať, zbožňovať ju.....atď
Návod, ako zaručene a vždy uspokojiť muža: Prísť nahá.

Riad
Keď umývaš riad, modli sa. Buď vďačný, že máš taniere, ktoré môžeš umývať, lebo to znamená, že bolo jedlo, že si niekoho nakŕmil, že si niekoho zahrnul starostlivosťou, že si varil a prestrel na stôl. Predstav si tie milióny ľudí v tomto momente, ktorí nemajú čo umývať a pre koho prestrieť.

Z knihy Čarodejnica z Portobella - P. Coelho

Manžel obyčajný (lat. Nervolez Vulgaris)

Všetky postavy a udalosti sú vymyslené. Účel básne je výlučne satirický a v žiadnom prípade nevyjadruje skutočné rodinné pomery autorky.

Prišla chvíľa veselá,
mám chuť zabiť manžela.
Pýtate sa: "Prečo asi?"
A mne dupkom stoja vlasy
keď si týždeň prejdem v duchu,
zrátam každú jeho muchu:

V pondelok sa v práci zdržal,
vraj ten projekt nevydržal.
Tvoril ho sám, bez pomoci,
preto prišiel o polnoci.
„Drahá, veď už nebuď taká,
nekrič, odmena ma čaká.“
No len či tú odmenu,
uzriem aj ja pre zmenu.
Naposledy extra prachy,
strovil aj sám, žiadne strachy.
Dal sumičku nemalú,
do hokeja, futbalu.
Veril, že je správny krok
mať členstvo na celý rok.

V utorok nám slnko svieti,
na vychádzku beriem deti.
Vábim ho, nech sa k nám pridá,
jemu to však raz nevydá.
Aj keď domov prišiel včas,
umne sa nás striasol zas,
zatvoril sa do pracovne,
kde do noci usilovne
do laptopu niečo ťukal,
potom ešte futbal kukal.

Streda – zástrčkový deň,
sleduje ma ako tieň,
ja si robím nádeje,
snáď sa niečo udeje...
Dôverne sa ku mne túli,
do hrncov mi očkom škúli:
„Žienka moja premilá,
čo dobré si varila?“
Ja sa dnes naozaj snažím,
miešam šalát, rezne smažím.
A po dobrej večeri,
skončí drahý v posteli.
Ruky po mne však necapká,
do minúty tuho chrapká.

Štvrtok, to je veľká sláva,
v posilke vždy namakáva.
Lebo pracujúci muž,
zaslúži si relax už.
A následne jeho žena,
na materskej vyvalená,
bude za povinnosť mať,
prepotené veci prať
a mastiť boľavé telo,
ktoré sa mu pomstiť chcelo,
že prehnane machroval,
keď s činkami čachroval.

V piatok sa zas sťatý vrátil,
cestou niekde kľúče stratil.
A tak pred susedou Betou,
chcel odomknúť cigaretou.
Beta oči zaostrila,
jazyk dobre naostrila,
cez víkend na stridžom sneme,
prednášala k tejto téme:
Že sa skydol na rohožke,
nohavicu mal v ponožke
a kravatu nakrivo,
vraj bol „Štik, len na pivo!“

V sobotu sa variť chystá,
v kuchyni pohroma čistá:
Olej a soľ po podlahe,
teflónové hrnce drahé
kovovými lyžicami
doškriabe mi z každej strany.
Na jedlo je právom hrdý,
vraj to bola hračka, tvrdí.
A ja od nadšenia výskam,
špinavá je každá miska,
panvica i vareška,
upratujem do dneška.

V nedeľu na gauči dumám,
akú ťažkú pohodu mám.
Žiadny konflikt, hádka dneska,
keď vtom pípne esemeska.
Vyzvedám, ktože to píše,
hlas mu jemne zakolíše:
„Iba Anka, to nič zlatko,
zajtra sa chce stretnúť krátko.“
Anča – vychválená kráska,
to je jeho prvá láska.
Každý týždeň chlapa strieda,
dopustiť však na ňu nedá...

Veru, moje milé dámy,
za pravdu snáď každá dá mi,
že život vydatej ženy
nie je práve raj na zemi.
Ale raďte, čo už s nimi,
s tými chlapmi mrchavými?
Musíme len zaťať zuby
a ďalej ich verne ľúbiť🙂

(Ukážka z knižky
"Príbehy a básničky pre úžasné mamičky")

„Prsia vyložené až vonku, ale dole sa nemôžem dostať k tomu, čo by som potreboval!“ rozhorčoval sa dnes ráno v potravinách jeden pán smerom k vnadami hojne obdarenej predavačke. Tá na neho prekvapene pozrela, no napriek nevľúdnemu tónu to považovala za prihlúply žart, nehodný odpovede a účtovala bez slova ďalej.„Haló, pani, to s tým neviete niečo urobiť? To ma musíte od rána takto dráždiť?“ naberalo ujove jedovanie sa na intenzite.
„A čo by som s tým mala urobiť?“ Spýtala sa vyjavene a mimovoľne odtiahla bujné poprsie ďalej od posuvného pásu.
„No ja neviem, veď vy ste predavačka a máte tu takýto bodrel! Všade vidím len prsia vyložené!"
„Ale ja nemám prsia vyložené, ja za to nemôžem, že ich mám také veľké a vykúkajú mi spod plášťa! Je mi úzky a nedokážem si ho hore viac zapnúť, lebo by som sa udusila!“ kričala zúfalá, zahanbená pokladníčka na svoju obhajobu.
Dotyčný pán najprv očervenel, následne ozelenel a zberal sa čo najrýchlejšie na odchod, len ešte stihol vykoktať: „Ja nemyslím vaše prsia, panebože! To kuracie sú naložené až po vrch mraziaceho boxu a nedajú sa mi kvôli nim vybrať pečienky ani drobky do polievky!“

Svokra príde domov a nájde zaťa ako zúrivo balí svoj kufor:
- Čo sa stalo, čo sa stalo?
- Ja Ti poviem čo sa stalo! Poslal som mail manželke v ktorom som jej povedal, že sa dnes vraciam domov zo služobnej cesty. Prídem domov a hádaj čo som našiel? Moju ženu, tvoju dcéru,
s nahým mužom v našej manželskej posteli. Toto je koniec nášho manželstva, odchádzam.
- Ukľudni sa, hovorí svokra. V tomto celom mi niečo nesedí.
Moja dcéra by niečo také nikdy neurobila. Počkaj chvíľu kým zistím čo sa stalo.
O chvíľu sa svokra vráti s veľkým úsmevom.
- Vidíš, vravela som Ti, že to bude jednoduché. Tvoja žena ten mail nedostala! 😜😜😜

Púpava

Istý človek sa rozhodol, že si pred domom urobí záhradku a bude sa starať o dokonalý anglický trávnik. Záhradke venoval všetok voľný čas. Už sa mu to skoro podarilo, na jar však zbadal na svojom trávniku niekoľko žiarivých žltých púpav.
Rozhodol sa, že ich vytrhá. No na druhý deň zo zeleného trávnika vystrčili svoje žlté hlávky ďalšie dva kvety.
Kúpil prudký jed. Ani to nepomohlo.
Odvtedy sa jeho život premenil na boj proti húževnatým púpavám, ktorých každú jar pribúdalo.
„Čo mám s nimi robiť?“ pýtal sa svojej manželky.
„Prečo sa nepokúsiš mať ich rád.“ odpovedala pokojne.
Skúsil to. Po istom čase mu krásne žiarivé žlté kvety pripadali ako umelecké dielo na jeho smaragdovozelenom trávniku. Odvtedy žil šťastne.

Koľko ľudí ťa rozčuľuje. Prečo sa nepokúsiš mať ich rád?