Používame cookies. Viac informácií tu.
Zavri
    Príspevky pre registrovaných používateľov sa ti nezobrazujú.
    kacatto
    Správa bola zmenená    10. mar 2018    

    Moj chlap je skvely, ale za niektore “tahy” by som ho zavesila za gule von oknom.. idem spat skor, on cumi v obyvacke daky debilny dokument na dmaxx. Ja si uz driftujem v hladine alfa a on pride po chvili a opyta sa ma, ci uz naozaj spim alebo len lezim! A ze ci chcem najskor schody ci halu prerobit.. A hadajte, kto od toho momentu sladko spi a kto cumi uz skoro hodinu a pol do stropu a riesi sprostosti!!!! 🤔😣😡 a rano zasa ja budem o 5 vstavat..
    Sorry za vylev, ale snad sa mi ulavi, lebo este aj chrape a fakt mam chut ho tam von tym oknom vyvesit... 😅

    kacatto
    15. dec 2017    Čítané 152x

    Vianoce Vianoce prichádzajú...

    Ako decko som Vianoce zbožňovala. Mamka piekla, vyvárala, upratovala, chystala, a hoci frflala a nariekala, stále piekla a vyvárala a upratovala a chystala ďalej. V telke som pozerala vianočné rozprávky, popri tom jedla medovníky, ležala pod "zasvieteným" stromčekom a čakala, kedy príde už ten Ježiško a prinesie mi hračky, a samozrejme pančuchy, tielka a ponožky.. 

    Ako Puberta už som trochu viac vnímala, že mamka popri tom pečení, varení, upratovaní, chystaní a frflaní vyzerala celkom umorene a občas som jej teda pomohla. Nie priveľmi, lebo puberta. Pod stromček už som sa nezmestila a na Ježiška som už nečakala, ale stále som sa tešila na darčeky. Aj keď som si väčšinu z nich bola predtým sama vybrať a sledovala mamku a. k. a. Ježiška, ako platí. Ako prekvapenie som stále dostávala tie fasa pančuchy, tielka a ponožky. 

    Ako mladá dospelá čaja som už pracovala. A keďže som z Bratislavy, mala som smolu a väčšinu rokov som vždy 24.12. doobeda teda pracovala ja, aby kolegovia a kolegyne, ktorí z "Blááááávy" (ako Bratislavu 99% Bratislavčanov nevolá) neboli, mohli nasadnúť na vlak a ufujazdiť domov.

    Zvyšok článku sa dočítate na mojom blogu (link v profile).

    Pekný piatok!

    kacatto
    7. nov 2017    Čítané 169x

    Ranné vtáča ďalej dokráča; viac zožerie a skôr skape..

    Prokrastinácia je moje druhé meno. Lenivosť tretie, ale to meno už som dlho nepoužila. Pretože aj keby som občas veľmi chcela byť lenivá, nemám nárok. Pretože v momente, ako sa rozhodnem byť lenivá, dzecko sa rozhodne, že just sa celý deň nezastavím. Tak som si tú lenivosť prestala plánovať. A pritom som v nej bola kedysi taká dobrá! Čo dobrá! Ja som bola expertka. Keby sa dala lenivosť študovať, promovala by som s červeným diplomom. Alebo viete čo?! Asi nie, kvôli mojej lenivosti by ma vyhodili, lebo by sa mi tam nechcelo chodiť. 

    Ale späť k tej prokrastinácii. Ak neviete, čo to znamená, tak nebuďte leniví a pogooglite. Že sa vám nechce? Ehm.. Mne by sa tiež nechcelo, ale nemám nárok. Som mama a som lenivá, ale nemám nárok. Tak len prokrastinujem. Čiže odsúvam veci na neskôr. Najmä tie dôležité, zložité, do ktorých sa mi moc nechce. A nechávam si ich čas, keby už nemám na výber a musím konať.

    Dnes bol deň D. Alebo deň, kedy som kamošku Prokrastináciu poslala na chvíľu si oddýchnuť ku kamoške Lenivosti. Nech si dajú pohárik alebo dva dákeho fajnovučkého rosé, podebatia, ktorá má čo nové, poohovárajú ma.. Že mám bujnú fantáziu?! Si píšte.. Každopádne, ich rozhovor si predstavujem asi takto:

    ..viac na mojom blogu, link v "O mne" 😉

    kacatto
    23. aug 2017    Čítané 192x

    Tri hodiny len pre mňa...

    Keď mi vo februári tohto roka potvrdili, že dzecko môže od 1. marca nastúpiť do Spielgruppe, jasala som ako malé děvčátko.. Čo děvčátko, ja som pomaly otvárala šampus! Tri hodiny! TRI HODINY! Tri krát týždenne. V hlave som mala vír myšlienok. Piate cez deviate, dve na tri.. wtf?! Myšlienky mi lietali tak rýchlo, že jednu som poriadne "nevypočula", už sa tam natrepala ďalšia. Vypichnem len tie najhlasnejšie:

    • Konečne začnem chodiť do fitka! Síce som nikdy nebola vo fitku, ale odkedy som začala cvičiť, chcela som tam chodiť. A že 3x do týždňa! Vole, ja ti budem do leta jak laň! Možno budem mať prvý krát v živote ploché brucho! Možno aj náznak nejakého toho svalu tam bude!
    • Konečne...

    Viac na mojom blogu.. link v mojom profile... 😉

    kacatto
    24. mar 2017    Čítané 158x

    I´m a survivor, alebo Kurz prežitia

    Trvalo to dva roky. Dva sakra dlhé a ťažké roky, plné pochybností a zúfalstva a plaču. Veru, toľko sĺz trebalo, toľko "amokov", kriku, revu, hystérie, pocitov.. Že je to celé v prdeli, že som to maximálne pokašľala, že nech robím, čo je v mojich silách, aj tak je to prd platné. Ale! Asi to s tou mojou výchovou nie je až také zlé, ako sa mi celé tie dva roky, ktoré by som romanticky nazvala "kurz prežitia", zdalo.

    Že o čom točím? No moment, možno to o chvíľu začne dávať zmysel. Len mi teraz v makovici víria myšlienky tak rýchlo, že môj neexistujúci prstoklad mi dosť stojí v ceste. A slovná zásoba je tiež nič moc, keďže po prvé, som na rodičovskej a moja slovná zásoba sa dosť okresala a pridali sa slová ako "kako", "pišať", respektívne texty piesní od Fíha Tralala, zvuky zvieratiek.. a po druhé, žijem v zahraničí a to je moja výhovorka. V podstate osprostievam, teda pardón, veľmi osprostievam.

    Každopádne, som si dnes tak uvedomila, že asi som to s tým naším dzeckom nerobila posledné dva roky až tak na prd, a dokonca sa chcem pochvastať, že asi som celkom dobrá. Mama. / Odkaz pre mandželisa: Zlatko, jasné, aj ty máš na tom zásluhy, nie len ja./

    Ako, začiatky boli ťažké. To pre každého rodiča, čo má teda prvé dieťa. Každý v okolí vám síce dáva (nevyžiadané) rady, ale ako naschvál zrovna pre toho vášho krikľúňa nič nie je dosť dobré, aby to zabralo. True story, bro.. 

    Z pôrodnice sme si po 7 dňoch priniesli /malé/ veľké zlaté spinkavé bábätko. Týždeň sme všetkým hovorili a odpisovali na správy, aký je úžasný a plače len keď chce papať, čo bolo síce sakra často, ale ináč bol dokonalá "hračka". No úplný lásky plod. 

    Týždeň sa teda rozkukával *vocogou* a potom sa rozhodol, že ukáže svoju pravú tvár a zmenil sa na dzecko - diktátora. Alebo len v sebe objavil túžbu stať sa operným spevákom a začal cvičiť už ako dvojtýždňový.. Uf, no ak sa ma raz bude /plastikami vytuningovaná/ kvalitnými krémamia udržiavaná Eržébet v Smotánke pýtať, kedy sme v dzecku objavili jeho talent, tak teda napnem moju hruď, resp. tie zvyšky čo ešte gravitácia nepremiestni smerom ku kolenám, a hrdo poviem "keď mal dva týždne".

    Si teraz myslíte, že o čom točím, čo? Že "tej už totálne šibe, asi mala posledné dni teploty a teraz kašle až ju ide zadrhnúť" ?! Jasné, že si z toho robím srandu, ináč by som v takej veľmi peknej blúzočke sedela niekde na psychiatrii a pohúpavala sa dopredu-dozadu a spievala si popri tom Jede jede mašinka..

    Tak po dvoch týždňoch začalo dzecko zjapať, lebo koliky a bruško a tichý reflux a tak. Ale prežili sme, čo mi vtedy prišlo ako nadľudský výkon. Myslím prežiť. A neutiecť dakam do preč. Niekam, kde by mi fundovaní špecialisti ukázali štúdie o tom, ako to JA robím správne, že "ono to proste zjape, lebo ináč nevie vyjadriť, čoho trápi" a že áno, naozaj to niekedy prejde. Ako, mne to vtedy ľudia hovorili, ale non stop sama s malým vrešťanom, nevyspatá, to už bol iný teror.

    Keď ustáli koliky, bol čas na príkrmy. Resp. ono to išlo tak ruka v ruke. Začala som ho tlačiť jedlom a dzecko sa mi za toľké dobroty odvďačilo plnou plienkou. Spal aj tak na hovno, stále bol hladný a chcel mlieko aspoň každé dve hodiny, ale už nezjapal každý večer ako zmyslov zbavený a ja som nevyzerala ako Scratch (veverička z Ice Age, pozn. rekacie), ktorý je uväznený v ľade, a oriešok mi tesne pri ksichte ukazuje prostredník.

    Horšie bolo to, že v tom období už sme boli presťahovaní v Mníchove a mne začínalo šibať zo samoty. Nie, že by som si teraz užívala kopu priateľstiev s veľmi priateľskými Nemcami, ale to je iná story. Už mi až tak nešibe. Či?

    Ďalšie amoky prišli, keď sa dzecko snažilo o prvé pohyby. A tie mu nešli, keďže bol a aj stále je, obrovský. Ako matka, citlivá na potreby môjho dieťaťa, som ho mala jemne animovať k tomu, aby robil pokroky sám. A nechať ho hnevať sa, lebo aj frustrácia patrí k životu a musí sa naučiť s ňou pracovať. Avšak, ako "Hausfrau und Mutter" na plný úväzok som toho umrnčaného zvuku mala po celom dni už tak plné zuby, že by som za návrat do práce alebo miesto v jasliach dala aj obličku. Aj obe.. Aj.. aha, viac ich nemám.

    Lozenie bol pokrok, ktorý dzecko veľmi potešil, a aj mňa, a som si tak hovorila, že konečne sa dostane na miesto, kam chce.. a prestane toľko mrnčať a mne nebude explodovať hlava po "šichte". Ou nou, omyl. Stavanie sa, pády, snaha vytrepať sa na gauč, stôl, hocikam, pády, amoky že to nejde, mrnčanie, plač, zúfalá mater "vymknutá" na balkóne s cigou v hube a hompálajúca sa dopredu a dozadu.. Prvá snaha o chôdzu, "seknutý" chrbát, otrieskané kolená, hlava, matka ktorá dúfa, že nikto nezavolá sociálku, lebo dzecko je viac modré ako nemodré..

    Ale prežila som. JA SOM TO DALA! Trvalo to dva roky, a hoci to všetko s odstupom času nebolo až také hrozné..(Hm, asi som už zabudla, rovnako ako ženy zabúdajú, aký hrozný je pôrod.. ) tak som rada, že to dzecko mám. Ale druhé nechcem. By ma drblo načisto..

    To je ako keď havaruje lietadlo v džungli a všetci sú mŕtvi. Vy ste jediný človek, ktorý to prežil. Prvé dni neviete, čo máte robiť, plačete a čakáte na záchranu. Záchrana nechodí. Tak sa rozhodnete zmobilizovať všetky svoje sily, všetko svoje know-how, čo sú vlastne hovadiny ktoré ste videli v telke alebo vám kamoš povedal, že takto to vo svojej šou robil Bear Grills.. A vydáte sa na cestu za "civilizáciou". Nájdete rieku, prvá "méta" a nasledujete ju, lebo pri rieke je vždy civilizácia. Pamätáte si Eufrat a Tigris a Mezopotámiu a tak ďalej, nie? NIE?! Google dpč!

    A takto sa niekoľko dní aj nocí motáte v džungli, pijete vodu, žeriete myši a opice, lebo si síce kupujete bio eko super food potraviny v najdrahšom vegan shope, ale v džungli nehľadíš na priateľa.. A postupne stromy rednú, zrazu polia, zvuky divokých zverov sa menia na ne-zvieracie, počujete traktor, vidíte človeka ako v tom traktore dačo robí na poli (ja neviem čo, ja som z mesta...), bežíte za ním.. Určite nevyzeráte ako Katy Perry v Roar, ani ako Beyoncé a jej káminy v klipe I´m a survivor, skôr ako smradľavý strašne vyľakaný bezdomovec.. Padnete mu okolo krku a.. ste zachránený!!

    (Pokiaľ to teda nebol dáky narkobarón a nezabije vás, lebo ste objavili jeho kokaínovú plantáž..)

    No a teraz mi povedzte, sadli by ste ešte raz do lietadla?! 

    PS: Možno som trošku hyperbolizovala.. berte ma s rezervou..

    PS po druhé: Asi pošlem link na tento príspevok celej mojej (aj sobášom získanej) rodine, aby mi už dali pokoj s otázkou, kedy urobíme s dzecka veľkého brata. 

    No a čo som týmto všetkým chcela povedať? Teda napísať? Aha, že som to prežila. Aj dzecko. Aj manželis. A dokonca ma stále ľúbi. Aj keď som psycho.

    A že som to dzecko asi dobre vychovala, aj keď neviem, ako by som pomenovala moju výchovnú metódu. Teda vychovala.. zatiaľ sa javí byť dobre vychovaný. Uvidíme, čo všetko mi bude vyčítať, keď príde puberta. Ale na teraz som hrdá, že som "to dala" a že teraz už mi to celkom ide. Tá výchova, ktorúm neviem ako pomenovať.. Možno už aj tie hormóny sa ustálili a tak. Teraz je to celkom fajn.. 🙂

    Link na blog: http://luciakuba.blogspot.de/2017/03/im-survivor-alebo-kurz-prezitia.html

    kacatto
    10. mar 2017    Čítané 78x

    Spielgruppe.. a.k.a. odložte si dieťa, prosím!

    Myslím, že každý z mojich známych vie, aké ťažké je dostať dieťa v centre Mníchova do jaslí alebo do škôlky. Nie, že by mali prehľad vďaka rôznym konšpirátorským stránkam, zdieľaných na Facebooku.. Skôr sa len ocitli na nesprávnom mieste v nesprávny čas a ja som si z chuti zanadávala, poľutovala svoje úbohé Moi, ktoré si asi nikdy v živote neoddýchne a keď raz spustím, neviem prestať. Dodatočne, sorry! 

    ALE! Osud bol ku mne veľmi milostivý a nakoniec nás - a áno, píšem v množnom čísle a dokonca naschvál, prijali do Spielgruppe. Skoro som sa pototo od šťastia a buchla šampus!! To bolo ešte vo februári, šli sme si aj obzrieť "vocogou", vyplnila som prihlášku, súhlasila že sa stanem členom spolku a budem mať dáku *parádnu* úlohu ako napr. písanie zoznamov a počítala dni, kedy tam dzecko začnem odkladať. Áno, odkladať v tom zmysle, ako ste pochopili. Zlá zlá egoistická mater, fuuj! 😀 Tak zlá egoistická mater bude mať tri razy do týždňa po cca. tri hodiny frei a bude môcť robiť, čo len chce. Teda ak odrátam cestu, ostávajú mi tak dve hodiny, ale na bicykli to možno navýšim o 15 minút. Wueeey!

    Tak v pondelok bol ten veľký deň D. Prvý deň. Dzecko akoby sa nevedelo dočkať vstalo pred piatou ráno a ani za ten svet zasa zaspať. O ôsmej už ležal vo svojom tulivaku, tváriac sa, že každú chvíľu odpadne. Keby mohli deti kofeín alebo energy drink, to by bol ten správny čas. Ale tak to teda nie je (vraj) vhodné, tak som ho skrátka obliekla a vyrazili sme. Dúfajúc, že vydrží aspoň do tej dvanástej a cestou odtiaľ mi zaspí v kočíku. To vííííííííš, všakže! 

    "Naša" (si fandím) Spielgruppe je teda spolok, ktorý si prenajíma priestory a kus záhrady domu pre seniorky a na deti tam sú dve vychovávateľky. Mamičky prinesú deti na deviatu (plus mínus hodina, nie všetky sú Nemky..) a idú si užívať život, a o dvanástej si ich vyzdvihnú. Vychovávateľky sú fajn, jedna je taká obroská staršia Fínka a druhá taká priemerná Nemka, obe milé a deti ich žerú. Teda tie, čo už sú zvyknuté. Moje dzecko teda ešte zvyknuté nie je a ešte sa ho ani veľmi nesmú dotýkať.

    Tak teda došli sme v pondelok a započali sme "zvykanie si" či ako by som to preložila do ľúbozvučnej slovenčiny. Dzecko sa najskôr všetkého bálo, detí, vychovávatelie, hračiek, detí... Ale po chvíli sa teda šiel hrať do pieskoviska, lebo tam bola kopa hračiek a najmä "brrrm".Prvý deň sme vydržali hodinu, potom som s vreštiacim a bytostne unaveným dzeckom odišla, lebo už začínal kaziť morálku a empatické deti sa pomaly pridávali. A 12 plačúcich detí je na 2 vychovávateľky celkom zaberák.

    V deň druhý sme tam pobudli 1,5h z rovnakého dôvodu. ALE! Po príchode ma malo dzecko cca. hodinu strašne na háku, tak som sa pomaly vzdialila na lavičku cca. 15 metrov od pieskoviska a užívala si slniečko. Dokonca som sa zvečnila na Instagrame, ak by som si večer hovorila, že to bola určite len fatamorgána.

    Deti zvyknú o 10tej desiatovať (Ordnung muss sein!), ale dzecku sa nechcelo. a to aj napriek tomu, že boli párky! Každopádne, ostatné deti si posadali k stolu a tlačili jedna radosť, len moje sa nudilo, trochu sa poobzeralo, objavilo moje koordináty a zaútočilo. Najskôr sme to dali na spojencov, úsmevy, objímačky, až kým som ho proaktívne neodviedla k deťom aby aj on jedol.. Odvtedy až do 10:35, kým sme odišli, sa zo spojenca stal nepriateľ a na striedačku chytal amoky a mrnčal.. Avšak, pred týmto svojim *sólom* stihol ešte učarovať malej Neele a tá sa na dzecko pozerá ako na poloboha (to má po mne btw.) a kam ide dzecko, ide Neele, a kam ide Neele, ide dzecko. Len sa dzecko nevie tak rýchlo pohybovať na odrážadle (naučil sa to konečne, wueeey!), a ona teda potrebuje ísť rýchlo tak vtedy ide láska bokom. Ináč, dzecko sa jej normálne pokúsilo dať pusu! Som najskôr čumela, že čo ide urobiť, lebo som sa bála že ju chce opľuť.. Ale tak iba snaha o pusu, haha 😀

    Deň tretí sa javil byť o mnoho lepší a už teraz sa pochválim, teda nás, že domov sme odchádzali o pol 12 a to si už dve matky svoje dzecky stihli vyzdvihnúť. Wohooo, nie sme lamy!Vonku bolo sychravo a hoci vychovávateľka s deckami chcela byť vnútri a spievať si s Musikkater (príde postaršia hipsterská ženská s mačacou máňuškou a "spieva" detské pesničky, dosť falošne ale tie deti ju totálne žrali, teda okrem dzecka, to bolo v blate s bagrom), ale deti uprednostnili zablatené pieskovisko a naháňanie kačíc po areály..

    Tak teda mokli, hrali sa v blate. Pôvodne som mala byť vrámci "zvykania si" zasa niekde pomimo, aby ma dzecko nevidelo, ale nebolo kde, ináč by som totálne mokla tri hodiny. A musela som tam byť, keby dzecko chytilo amok. Vydržal zasa cca. hodinu, kým šli deti tlačiť brecle, potom si trochu pomrnkával až to vyvrcholilo do totálneho amoku o 11:15. Dokonca ani to, keď sa bola naňho pozrieť malá Neele, nepomohlo.

    Tak sme šli het.

    A od pondelka pokračujeme. Ja budem za tých pár hodín "voľna" do týždňa bojovať, aj keď viem už teraz, že nebudem mať voľno.. Ale užijem si nákup v Edeke a Rossmanne bez kočíka, budem si môcť pozrieť etikety (srandujem, mám v p).. Budem upratovať, cvičiť, variť, lakovať si nechty, možno sa dokonca po roku dostanem ku kaderníčke! 😀

    To be continued..

    Link na blog: http://luciakuba.blogspot.de/2017/03/spielgruppe-aka-odlozte-si-dieta-prosim.html

    kacatto
    14. feb 2017    Čítané 283x

    Prečo ma môj chlap nepožiadal o ruku na Valentína..

    Päť rokov dozadu, na Sv. Valentína, som to tak trochu pokašľala.. Už tri dni sme bývali v našom byte, s minimom nábytku, bez kuchyne, bez gauča, bez telky, bez všetkého.. a ja som premýšľala, aké menu sa dá "ukuchtiť" v mikrovlnke.. na reštiku neboli peniaze, výplata až na druhý deň.. tak vyhrali nechutné polotovary z potravín pri práci. Lebo po troch dnoch večere a la chlieb s niečím už mi to šlo hore krkom.. A vydala som sa svojou cestou za frajerom k jeho práci, aby sme sa spolu odviezli domov, do mestečka mimo BA, kde sme kúpili ten náš vysnený byt. 

    Pred budovou čakali chlapi s kyticami a ja som si hovorila, aké pekné to je od nich, že kúpili drahej kvety.. A potom to prišlo; teda doviezlo sa. Týpek na Mustangu, ktorý mal na bočných dverách napísané "vezmeš si ma?" (už si nespomínam či po slovensky alebo po anglicky). Pár sekúnd na to vyšiel týpek v obleku z auta, samozrejme s ružami a prstienkom.. ďalších pár sekúnd dievčina, ktorá na celé okolie zahučala "áno", vycmukali sa s drahým a odviezli sa het.. O ďalších pár okamihov prišiel môj chlap, tak som mu teda referovala čo sa udialo a keďže som bola hustá ako med, tak som zahlásila, aké trapné je, keď chlap požiada ženu o ruku na Valentína.. 

    Došli sme domov, zjedli naše polotovary, porobili dačo na byte a bolo po Valentíne. Po romantike ani stopy..

    Pár dní na to som bola požiadaná o ruku, maximálne neromanticky v posteli po sexe, holá, bez nejakého preslovu, a našim rodičom a okoliu sme museli cenzurovať situáciu. Trochu mi z toho bolo a aj je smutno, čakala som niečo na spôsob ako Barney požiadal o ruku Robin, že totálna romantika a osudové všetko.. Dokonca som to po čase aj chlapovi vytkla a on ma potom zdrbal, že si za to môžem sama.. lebo ma chcel požiadať na Valentína, čo však bolo podľa mňa "trápne". Tak ma požiadal o tri dni neskôr tak, ako ma požiadal 😂😂😂

    Prečo to píšem? No lebo dnes tu bude opäť (asi/ snáď) záplava obrázkov prstienkov, šťastných statusov.. budú mať veľa like-ov, kamošky sa budú tešiť.. niektoré dámy dajú status o tom, že zasa samé prstienky (ako na Vianoce, spomínate si?).. No a ak ešte nie ste zasnúbené, ale chceli by ste byť,  ani za toho svätého pred svojim frajerom nekritizujte to, čo vidíte a nerobte si z toho posmešky.. možno aj vás čaká romatika a prstienok a iba ho zneistíte, ak sa budete posmievať a rozmyslí si to.. nechce byť predsa za idiota.. 😜😅 a radšej si nerobte srandu ani z Adely, až zajtra.. 

    kacatto
    10. feb 2017    Čítané 54x

    S.A.B.O.T.A.G.E.

    Čím som staršia, tým viac sa zamýšľam nad totálnymi hovadinami. Ale vďaka týmto drobnostiam, ktoré normálneho človek netrápia, sa občas zamýšľam aj nad vecami, ktoré zmysel majú. Hoci na prvý pohľad sú to ešte väčšie blbosti ako tie, ktoré by "normálny" človek klasifikoval ako hovadiny a mávol rukou. Že dementná, asi stráááááášne unavená frustrovaná mater.

    Anyway, zistila som, že deti sú brutálny sabotéri. Počas deviatich mesiacoch v bruchu asi dostávajú doučovanie z cieleného sabotovania. Že o čom zasa točím? No tak vám vážení a milí uvediem príklad. Teda zopár. Lebo ja som majsterka v písaní zoznamov a aj toto do toho patrí!

    V marci mala moja kamarátka z detstva oslavu 30tky. Ešte som kojila, najmä teda v noci, ale rozhodla som sa, že po vyše roku už by aj stačilo. Hej, milé pro-mamila ženy, JA som sa rozhodla, že už mám toho po vyše roku dosť. Ale o to nejde. Začala som pekne poporiadku, tuším som tu o tom aj písala, a dieťa sa mi podarilo úplne bez revu a napriek prezentovaným strašidelným scenáriám odstaviť. V sobotu bol deň oslavy, už aj kozy mi odpuchli (a.k.a. pokiaľ si ich nedám "opraviť", push upka je moja nová bff) a mohlo sa ísť na párty s mojimi babami, ktoré som nevidela už sakra dlho. Celý týždeň som vymýšľala, čo si oblečiem, keďže konečne pôjdem medzi ľudí do fancy baru, ktorú kabelku si vezmem, ako sa nalíčím, či sa mi podarí z môjho hniezda na hlave vytvoriť niečo, čo má aspoň z diaľky niečo spoločné s účesom. Ešte som si ako vzorná občianka Slovenskej republiky chcela ísť odvoliť a odtiaľ rovno na vidlibus smer party party party. Avšak, mám doma sabotéra..

    Dzecko už večer trochu pokašliavalo, ale skôr iba tak, že "aby sa nepovedalo". Bol piatok, čiže utekať k lekárke sa nedalo, a s takým nijakým kašľom by som ani nešla. By viac ochorel v čakárni. No, tak v sobotu ráno dzecko pokašliavalo stále. Dokonca sa na tom smial. Ako sa však schyľovalo k večeru, dzecko začalo kašľať ako "starý hrniec" a namiesto párty sme šli na pohotovosť.

    Ďalšia sabotáž, ktorú pozná asi väčšina rodičov.. Si predstavte, že konečne večer (?!) o 20:00 nespíte pri telke, chlap vám neprišiel z práce zničený, dokonca aj máte chuť na nejaké to mojkanie.. A ste v najlepšom a zrazu sa vám z vysielačky ozýva srdcervúci plač. Lebo sabotér vycítil, že ste sa zrovna nezaoberali tým, aký je úžasný a aký ste mali s ním /namáhavý/ skvelý deň, a tak sa aj v polospánku práve teraz dožaduje vašej prítomnosti, mlieka, čaju, pomojkania, učičíkania, hocičoho.. len "sakra dotrtkajte a nevyrobte mi súrodenca!"

    Poprípade po X mesiacoch si vytrucujete* poobedie pre seba. Nemáte žiadne plány, nič, s nikým sa nechcete stretnúť (alebo nemáte s kým, ako ja) a v podstate je úplne jedno kam sa pôjde, len nech si vypijete tú kávu teplú, nerozliatu a bez mrnčania a kreslenia popri tom, utierania rozliatej kávy... A potom sa vám zrazu vyhádže celé decko. Keďže lekárka je už off, lebo pracovala do 12tej, chytíte stres, paniku, wtf.. Nie len preto, že dzecku niečo je.. Ale je streda poobede, v sobotu ste sa chceli ísť "venčiť osamote" a.. zasa tá sabotáž.

    Každopádne, týmito pár príkladmi zo života, teda môjho, si len utrieďujem myšlienky. Či? 🙂 Väčšina rodičov by nikdy nikdy N I K D Y  nepriznala, že je nasratá, že zrovna v deň D dieťa ochorie/ urve si ruku alebo nohu/ zvracia alebo hocičo. Vzorne sa postarajú, posťažujú sa, poprípade sa pochvália na sociálnej sieti, že akí sú obetaví. Jasné, decko na prvom mieste, veď nenechám poloskapaté decko doma a ja idem žúrovať, ale určite to zamrzí.

    A viete čo? Ja idem zajtra poobede "von" a čakám, čo sa stane.. Ako sa hovorí, očakávaj najhoršie, dúfaj v najlepšie. A v najlepšom prípade si zajtra budem  ťukať do mobilu v dákom fanca bio eko coffee shope a potom sa prejdem po Theatinerstrasse/ Stachuse a kúpim si dačo na seba. Nech nevyzerám ako bezďáčka v tom fancy bio eko coffee shope.

    Podmaz* popri čítaní článku: https://www.youtube.com/watch?v=z5rRZdiu1UE

    PS: berte s rezervou, mala som coca colu a v nej je strašne veľa cukru a ja som ako hyperaktívne decko..

    * - nič to neznamená, mám rada hviezdičky

    Link na článok/ blog: http://luciakuba.blogspot.de/2017/02/sabotage.html

    kacatto
    7. feb 2017    Čítané 115x

    Tak plynie čas.. Medzi nami dievčatami.. Dom v strání.. Vtáky v tŕní..

    Parental Advisory: Vraj nemôžem pridávať iba linky na môj blog, tak teda využijem pradávne šifrovacie zaklínadlá ctrl+C a ctrl+V a link vám pridám na koniec. Ešte upozornenie: ak niekoho článok poburuje, odporúčam ctrl+ignore alebo ísť sa naobedovať.. Ja som mešuge a iná už nebudem a píšem ako mi prsty po klávesnici klikajú.. 😉 Tak teda copy/ paste:

    Dlho tu nič nepribudlo, však! Nikto neumrel, nič sa nestalo, nebola som brutálne zaneprázdnená, chorá ani nič. To preto, že som teraz iLucka a väčšinu svojho času "online" sa hrám na iPade a nechce sa mi vyťahovať noutbúk. A písať na iHocičom je ako za trest, lebo mám moc tlsté prsty na tie malé písmenká.. 
    Pár týždňov dozadu dzecko oslávilo svoje druhé narodeniny. Vďaka skype-u sa zúčastnila aj rodina - teda babky a dedovia a tetky a ujovia.. Ale netrebalo vyvárať, vypekať ani nič extra špeciál, tak bola oslava taká obyč, asi ešte obyčajnejšia ako minulý rok. A mal všetko rovnako na háku ako minulý rok. Ale zjedol tortu! Wohooo, sladkosť. Anyway, nie o tom som chcela.
    Keď dieťa tu v DE dovŕši dva roky, ide sa na Untersuchung k pediatričke. Aj sme šli. Vyfasovali sme exkluzívny čas 12:00, kedy dzecko väčšinou spí alebo už začína byť odporný, lebo je unavený. Čiže sme sa aj s mandželisom tešili vopred. Aj "zrobil" šouku, a sestrička potom poznamenala, že nabudúce si máme pýtať iný čas. Lebo naposledy mi ten čas iba sucho neoznámila a nezložila, ale no dobre, v lete budem priebojnejšia a vypýtam si 8:00! No a čo že ordinujú od 9! Muhahaaa..
    Dzecko má paniku z lekárov, aj keď nie je unavený. Netuším prečo, nikdy mu nikto nič zlé nespravil, ale v momente, ako vojdeme z čakárne do ordinácie, spustí srdcervúci plač a reve až kým nevychádzame z budovy. Tento krát sme hneď po príchode dostali tri A4 na vyplnenie a tak sme vypĺňali. Ako spí, koľko krát sa za noc budí, či je všetko, kadí do plienok, interaguje s inými deťmi, rozpráva.. Pri poslednom spomenutom sme sa celkom pobavili, lebo na jednej A4 boli vymenované rôzne slová, cca. 20-30 a mali sme zakrúžkovať, ktoré zo slov hovorí a používa. A keďže tam nebolo mama ani brm ani rôzne zvieracie zvuky, odovzdali sme túto A4 bez jedinej čiarky.. No, tak sme vošli dnu, dzecko rev, merali mu tlak, tak ten bol pochopiteľne vysoký.. Potom si dovolili odvážiť a zmerať ho (vraj máme doma 3-4 ročné dieťa, hahaha), a potom chceli testovať rôzne veci, napr. nech ukáže žirafu.. Vtedy som trošku zamrzla, lebo žirafa nie je v ani jednej knižke a celkovo jednoduchšie by bolo, keby mala katalóg autoznačiek a opýtala sa, ktoré z toho je Volkswagen.. Ale našťastie mal na výber iba medzi slonom a žirafou, a asi skôr náhodou drbol po hlave žirafe. 
    Odporúčania od lekárky boli nasledovné: chodiť do spielgruppe, keď už ho teda nezobrali do jaslí, alebo na všelikaké krúžky - hudobná (?! wtf ?!), cvičenie, a viac rozprávať, aby aj on začal. Ako, viac už nejde.. Dzecko kecá celý deň, ale ani srnka netuší, čo hovorí. Možno sa nám prihovára plynulou svahilštinou, ale ako to máme vedieť? A sranda, že s malým japoncom Šimonom pokecá, tak možno to nie je svahilština, ale japončina.. V podstate máme doma génia, ja som to vedela! 😀
    Koniec srandy. Trošku sklamaná, že dzecko nakoniec do jaslí nepôjde, som sa rozhodla, že s ním teda na to Kinderturnen pôjdem a nájdem mu Spielgruppe. Ale! Dostať sa do Spielgruppe je pomaly ťažšie ako stať sa členom v Menze alebo Rotary clube! Som do niekoľkých napísala, samozrejme nie len prihlášku, ale aj mini-esej o našej fasa rodine. Lebo tu v Mníchove je všetko tak preplnené, že normálne sa o miesto musíte uchádzať. A potom vám nedajú IBA vedieť, ale si vás zavolajú "na koberček", aby zistili, či sa im hodíte do konceptu.No tak väčšinou nikto nereagoval, z jednej Spielgruppe mi napísali, že síce "fuck you" ale že od septembra.. Tak nič, dzecku bude musieť stačiť moja spoločnosť. Ou je!Tak dúfam, že aspoň do škôlky ho zoberú. Prihlášku na január 2018 už som pre istotu zadala teraz do systému, s komentárom, že ak by vydalo v septembri 2017, nebudem proti.. Tak čakám, čo sa bude diať ďalej. Už asi nemám žiadne očakávania. Teda čo sa tohto týka. Možno skúsim to Kinderturnen, ale do toho sa mi vôbec nechce.. 
    Ináč, asi sme s manželisom už totálne na hlavu, ale po minuloročnom fiasku s dovolenku som si zasa zajednali dovolenku v Chorvátsku. Tento krát však berieme rovno štyroch babysitterov, tak snáď sa nám podarí aspoň raz deň najesť "normálne".. Možno aj v reštike! Wohooo! 😀
    Zdravím!

    link: http://luciakuba.blogspot.de/2017/02/tak-plynie-cas-medzi-nami-dievcatami.html

    A nepridám žiadny *heštek*, lebo anarchia!!!! :-P