Podľa Zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, trvá povinná školská dochádzka desať rokov, najviac však do konca školského roka, v ktorom žiak dovŕši  šestnásty rok veku (ak zákon neustanovuje inak). Povinná školská dochádzka sa týka žiakov základných škôl, žiakov škôl so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, ale aj študentov stredných škôl, ak do nich nastúpili pred dovŕšením šestnásteho roka života. Porušovanie povinnej školskej dochádzky predstavuje neželateľný a škodlivý (sociálno-patologický) jav, a to až do takej miery, že uvedený zákon túto možnosť ani legálne nepripúšťa: „nikoho nemožno oslobodiť od plnenia školskej dochádzky (§19)“.

Napriek tomu je záškoláctvo staré, asi ako samotné (inštitucionalizované) školstvo. Existujú rôzne príčiny záškoláctva (od „nechce sa mi chodiť do školy“, cez konflikty s vyučujúcim, šikanou v škole, alebo problémy súvisiace s rodinnou, ekonomickou, alebo sociálnou situáciou dieťaťa a jeho rodiny). Taktiež poznáme rozličné formy záškoláctva ( s vedomím, a bez vedomia rodičov, on-line záškoláctvo a pod.), rozsah (podľa počtu vymeškaných, neospravedlnených hodín) a podľa toho aj jeho dôsledky. Faktom je, že pokiaľ sa záškoláctvo rozvinie, problémy sa začnú hromadiť a násobiť geometrickým radom. Kým spočiatku môže ísť „len“ o „pár vymeškaných hodín“, pri jeho pretrvávaní sa už rozprávame o znižovaní vzdelanosti, mentálnej kondície žiaka / študenta, stratu pracovných návykov, problémoch so správaním, desocializáciu. Skrátka o tom, čo Trestný zákon nazýva spustnutím dieťaťa.  

Dôsledkami záškoláctva sa zaoberá celý rad inštitúcií: od škôl, cez úrady práce, sociálnych vecí a rodiny,  mestá (mestské úrady),  orgány činné v trestnom konaní (polícia), súdy. Samozrejme, proces má svoj postup, a začína zväčša pohovorom rodičov a dieťaťa s triednym učiteľom, resp. riaditeľom školy. V prípade, že nedôjde k náprave, škola vyvíja ďalšie kroky, tento krát už na „vyšších“ úrovniach. Poďme však po poriadku.

Každý žiak a študent by mal aspoň zbežne poznať školský poriadok školy, ktorú navštevuje. Školský poriadok totiž okrem iného upravuje aj dochádzku žiakov /študentov a postup školy v prípade neospravedlnenej, neodôvodnenej absencie. Hoci si každá škola upravuje ten svoj, obvykle sa v školských poriadkoch „počíta“ s maximálne štyrmi po sebe neodôvodnene vymeškanými hodinami. Ak sú tieto hodiny prekročené, triedny učiteľ oboznámi s problémom riaditeľa školy. Nasleduje predvolanie rodičov do školy.

Po prekročení zväčša pätnástich hodín, kontaktuje vedenie školy úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej „UPSVaR“). Príslušné oddelenie UPSVaR-u môže rodičom dieťaťa (záškoláka) siahnuť na sociálne dávky formou ich krátenia, pozastavenia, ale aj odňatia. UPSVaR môže tiež rozhodnúť o určení osobitného príjemcu prídavku na dieťa, alebo príplatku k prídavku, ale aj dávky v hmotnej núdzi, ak je rodič jej poberateľom. Osobitným príjemcom je obec, v ktorej má rodič trvalý pobyt. Rodič, ak je poberateľom, môže ďalej prísť o náhradné výživné, a môže mu byť znížený rodičovský príspevok na 50% sumy ustanovenej zákonom a to až na dobu troch mesiacov (v prípade, že dieťa si neplní povinnú školskú dochádzku aspoň tri po sebe nasledujúce kalendárne mesiace).

Ak žiak / študent vymešká viac ako šesťdesiat vyučovacích hodín za jeden školský rok, riaditeľ školy dáva podnet na začatie priestupkového konania voči zákonnému zástupcovi. Obec ďalej postupuje v zmysle §6, ods. 4 Zákona č. 596/2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákonnému zástupcovi môže za priestupok uložiť pokarhanie, ale aj finančnú pokutu až do výšky 331,50 eur.

Banská Štiavnica je must have tohtoročnej dovolenkovej sezóny. Keď tak nad tým premýšľam, bola ňou už aj minulý rok a rok predtým taktiež. Pandémia koronavírusu ju postihla tak, ako iné turisticky vyhľadávané lokality. Na čas bolo prázdnejšie v obchodoch,  kaviarňach aj v uliciach, ale chýbajúce kapacity v podobe zahraničných turistov (kvôli lockdownom naprieč Európou a svetom) rýchlo naplnili „naši“. Slovákov v Štiavnici teda bolo stále dosť, ba i viac ako po roky minulé.

Štiavnica, hrdiaca sa prívlastkami slovenská aj svetová je v hľadáčiku mnohých cestovateľov. Navštevujú ju zaľúbené páry, rodiny s deťmi a bežné sú aj autobusy plné dôchodcov, ktorí mesto brázdia zväčša v organizovaných zájazdoch. Štiavnica (ak aj niekedy patrila) už dávno nepatrí len Štiavničanom !

Ani ja nie som rodená Štiavničanka. Ale pamätám si, že ešte pred desiatimi rokmi bola Štiavnica relatívne pokojné mesto. Samozrejme, už vtedy sa operovalo pojmami „v sezóne“ a „mimo sezóny“. Dnes už ale tieto výrazy strácajú na váhe. Štiavnica uviazla v jednej nekonečnej sezóne.  V minulosti prinášali mimosezónne jesene a jari síce nižšie tržby miestnym prevádzkovateľom a obchodníkom, ale zase väčší pokoj domácim obyvateľom. Ja osobne som vždy mala na Štiavnici najradšej jesennú melanchóliu šíriacu sa komínmi územčistých baníckych domcov v kopcoch. Alebo farebné scenérie na Červenej studni a  v Kysihýbli. Tyrkysová voda na Vodárenskej (názov tajchu), ako aj tisícky horiacich sviečok počas Dušičiek na úctyhodných dvanástich cintorínoch mesta. Ale najmä liečivé ticho a poloprázdno v uliciach. Iste, október ani november štatisticky nikdy nedobehnú júl a august, ale spomenuté poloprázdno mizne ako zimné snehy. Pre nás, čo bývame v meste to nie je práve najpríjemnejšia skutočnosť. 

Turisti nám pripadajú ako bezprizorní mimozemšťania. S natiahnutými krkmi a s mobilom v ruke motajú sa po meste, snažiac sa zachytiť poklady štiavnickej večnosti aj každodennosti. Hneváme sa, keď nás na chodníkoch brzdia telá anonymného davu a nebaví nás dookola verklíkovať: „Pardón“ a „Dovolíte prosím“ ??? V reštauráciách čakáme na obsluhu trištvrte hodinu, vadí nám, keď v samoobsluhe nedostať už ani rožky, lebo ich vykúpili chalupári, alebo keď nemáme popoludní voľné miesto v našej obľúbenej kaviarni. Vyrušuje nás zvuk motorov stoviek áut, ktoré sa rinú do mesta nerešpektujúc dopravné obmedzenia. A hákliví sme aj na hlučné noci, keď sa podgurážení 20+ vracajú z podnikov na svoje ubytovania. Iste, aj my, Štiavničania máme autá, chceme jesť zmrzlinu, občas si niečo odfotíme, chodíme sa kúpať na tajchy a niekedy sa domov vraciame s rukou hore. To nie je problém. Problém je to vtedy, keď je ročný stav navýšený o 5000 % !. Len pre obraz: v Správe o stave mesta ešte za rok 2020 I. Kuhn z OOCR Región Banská Štiavnica konštatuje, že: „...medziročný nárast počtu turistov a ubytovaných návštevníkov mesta v posledných rokoch sa pohyboval medzi 15 – 20%“ a že: „ ročne mesto navštívi pol milióna turistov, ktorí v meste nechajú okolo 12 miliónov €“. Na jednej strane tu teda máme nevídaný záujem o naše mesto, ktorým sa radi a hrdo pochválime pri každej možnej príležitosti, na strane druhej, nárast ľudí v uliciach mesto doslovne upcháva a zabraňuje prietoku našej každodennosti. Turisti prinášajú do mesta nemalé peniaze. Žijú z nich predajcovia tovarov, prevádzkovatelia služieb a v konečnom dôsledku aj obyvatelia mesta. Platí ale aj to, že tým pádom máme viac odpadkov, obitých obrubníkov, vyjazdených ciest a poškodených lavičiek. 

Ja s rodinou už dávno netrávim víkendy v našom meste. Naše zákutia, miesta kam sme chodili radi pre ich magický pokoj, sú dnes vykričanými estrádami. Navyše, mnohí návštevníci si pobyt v chránenej krajinnej oblasti vysvetľujú rôzne. Už sme stretli takých, čo pri tajchoch hlučne žúrovali, odpadky hromadili popri dekách a stanoch, vykrikovali, púšťali si hlasnú hudbu, vo vode sa prevážali na nafukovačkách rozmermi vhodných skôr do „nekonečných“ vôd Jadranu. Aby sme sa vyhli nedorozumeniu – nemyslím si, že všetci domáci sú kultivovaní a všetci turisti sú „zvieratá“. Na oboch stranách sa nájdu takí, aj onakí. Faktom však je, že kým turisti odídu, my tu ostávame a preto sme sa svoj životný priestor citliví.  

Pre mňa z toho plynie isté ponaučenie. V Štiavnici som občan mesta, ale všade inde som „na návšteve“. Takže keď sa pre zmenu ja ocitám v pozícii turistu, snažím sa byť ohľaduplnejšia voči ostatným ľuďom a najmä voči domácim. Využívam mestskú dopravu, ktorá predstavuje racionálne riešenie v regiónoch, ktoré trpia premotorizovaním. V neposlednom rade, je to tiež ekologické. Ak už idem vlastnou dopravou, nevyhľadávam miesta, kde sa dá parkovať zadarmo. Nie je to fér voči obyvateľom, ktorí musia „prekračovať“ moje auto na najnevhodnejších miestach (aj keď mne sa také nevhodné zdať nemusia), ani voči scenérii krajiny, ani voči rozpočtu mesta, ktoré navštevujem (avšak do jeho rozpočtu prispieť nechcem?). Keď kráčam po ulici, upozorňujem svoje deti, aby sa držali pokope a nezaberali celú šírku chodníka len pre seba. Okolo nás sú aj iní, ktorí sa možno ponáhľajú do práce alebo domov k svojim rodinám. Obaly z keksíkov a prázdne plastové fľaše nosím v ruksaku a recyklujem ich aj keď nie som doma. Ak sa niekto fotí, počkám a netlačím sa mu do záberu. Ak majú v obchode posledných desať rožkov, vezmem len štyri, hoci by sme zjedli aj všetky. 

Dcéra mi v súvislosti s omikronom, a opätovnej hrozbe zatvárania škôl, povedala: "Vieš mama, nás asi nezatvoria, my máme v triede vysokú zaočkovanosť". Kým ostatné triedy na gymnáziu pozatvárali - niektoré už aj opakovane, tá jej funguje bez prestávky (odmysliac obdobie celoplošného zatvorenia škôl). Som rada, že do školy chodí prezenčne, pretože si ešte živo pamätám, čo s ňou sedem mesačná dištančná výučba spravila. To, že prvú hodinu začínala v pyžame s notebookom na paplóne bol najmenší problém. Nechcem sa rozširovať o tom, čo už popísali iní - o strate návykov, režimu, zhoršenia prospechu, technických problémoch s počítačom, s wi-fi, či o desocializácii. Môžem len konštatovať, že nejde o prehnané tvrdenia a uvedené potvrdzujem z vlastnej skúsenosti hneď dva krát - mám doma ešte osemročného syna. 

Kamarátka žije dlhé roky v Anglicku a nad naším celoplošným zatváraním škôl len krútila hlavou. Kým u nás sa zatvárali školy medzi prvými, u nich medzi poslednými verejnými inštitúciami. Koronavírus sa nakoniec nevyhol ani jej rodine. Zvládli to celkom dobre, treba však povedať, že aj s pomocou druhých ľudí. Kým boli doma v karanténe, dobrovoľníci im nosili potraviny, lieky a pravidelne vynášali odpad spred dverí. Miestna organizácia im viac krát ponúkla pomocnú ruku, volal im psychológ s bezodplatnou ponukou svojich služieb. Kamarátkin lekár sa pravidelne telefonicky informoval o jej zdravotnom stave. Nemocnica ju prijímala vždy na vopred dohodnutý čas. Veci skrátka fungovali ako hodinky. Netvrdím, že im nič nechýbalo, ale čo z toho sme mali k dispozícii mi na Slovensku ? A čo z toho máme k dispozícii dnes, s takmer dvojročnou skúsenosťou s koronou?

Niekto by povedal, že kamarátka s rodinou v Anglicku mala šťastie. Iní, že mali v komunite, v meste, v UK dobre nastavený systém. U nás na Slovensku sa mi pri tejto pandémii  len potvrdilo to, čo som si myslela už dávno. Mocní tohto štátu sa už od čias Rakúsko - Uhorska (a možno aj Veľkomoravskej ríše) spoliehajú na súdržnosť ľudí, na ich vzájomnú výpomoc, na živé rodinné vzťahy, ktoré na Slovensku pomáhajú prečkať ťažké časy... Lenže prístup štátu pri riešení problémov nemôže spočívať na ľudovom princípe: "pomôž si človeče, aj pán Boh ti pomôže..." Čakala by som niečo iné a nemusí ísť nutne o vynášanie smetí z pred dverí...  

Rozhadzovanie verejných financií v očkovacej lotérii možno prinieslo rekordnú sledovanosť verejnoprávnej televízii a peniaze do vrecka pár šťastlivcom, ale aký efekt mala na zvýšenie celkovej očkovanosti v štáte ? Súčasné šeky pre seniorov sú len voľným pokračovaním politickej estrády. Či povinne očkovať, alebo neočkovať sa už u nás podobá na večnú otázku „byť či nebyť“, hoci zdá sa, že pán minister financií má nateraz názor, že: omikron nás všetkých zaočkuje... (TU). A vraj kto sa zaočkovať chcel, ten sa už dal. Ale načo potom tie šeky? Človek by čakal jednotnú, kultivovanú a jasnú štátom prezentovanú propagáciu očkovania. Lenže ryba smrdí od hlavy. Ak to nefunguje hore, potom chaos, konšpirátori, popierači a najmä vystresovaní občania dole sú len kauzálnym vyústením celej situácie.

Preto, ak ste museli kvôli covidu ostať doma, pomôcť si budete musieť viac-menej sami. Zvýhodnenú pandemickú PN-ku už nedostanete, čo je boľačka najmä pre Vašich zamestnávateľov, potraviny a lieky Vám ešte stále nikto nedonesie (česť všetkým dobrovoľníkom, ktorí tak robia na vlastnú päsť). Dištančné vzdelávanie detí z marginalizovaných komunít je v mnohých obciach na Slovensku stále na úrovni: jeden počítač v komunitnom centre pre všetkých. Mimochodom, za rok 2021 opäť na Slovensku prepadlo viac ako 11 000 detí, kým v roku 2020, vraj aj v dôsledku pandémie „len“ okolo 3 000 žiakov. V roku 2021 už podľa predchádzajúcej logiky asi pandémia nebola... 

Takže, v skratke, ak sme čakali, že takmer dva roky skúseností s pandémiou koronavírusu a jej rôznych variant prinesú jednotné postoje na politickej úrovni a prehľadné riešenia v rovine praktickej, mýlili sme sa. Pomoc podnikateľom (najmä tým malým), osamelým ľuďom, sociálne vylúčeným komunitám, či rodinám s deťmi je minimálna a tak treba mať opäť len obyčajné ľudské šťastie, aby sme z toho vyšli, ako tak bez následkov (teraz nemyslím tých zdravotných). 

Mali ste v tom od začiatku jasno, alebo ste aj vy riešili dilemu, či darčeky bude u vás nosiť Ježiško, Dedo Mráz,   alebo Santa Claus ? Alebo ste sa bez okolkov pred svojimi deťmi priznali, že nositeľmi ste vy sami?

Ja som dieťa osemdesiatych rokov a  spoločenské embargo na Ježiška ma ešte lizlo. Hoci rodičia neboli v komunistickej strane a politicky sa nijako neangažovali, neboli ani veriaci, a tak ku nám domov chodil Dedo Mráz. Chodil aj k starkej (otcovej mame), a k väčšine mojich kamarátok a spolužiačok. K babke (mame mojej mamy), ale chodil Ježiško. Pamätám si, že ako dieťa som nechápala tento nesúlad, ale nejako zvlášť som sa ním nezaťažovala. Bola som rada, že vôbec niekto chodí a čo je dôležité - nosí darčeky. S Dedom Mrázom som ale aj tak bola viac „zadobre“. Poznala som ho z knižiek, zo škôlky a školy, z telky. Ježiško ma, priznám sa, privádzal mierne do rozpakov. Nechápala som, ako môže chlapík, ktorý chodí bosí a vyzerá, že sa potrebuje súrne najesť, rozdávať darčeky ostatným. Mala som pocit, že má dosť vlastných problémov na to, aby pozornosť venoval ešte aj cudzím ľuďom. Navyše mi nebol veľmi sympatický. Netváril sa tak vysmiato, ako Dedo Mráz a nemal ani pekný kostým.

V súčasnosti do väčšiny domácností v mojom okolí nosí darčeky Ježiško. My, hoci nie sme nábožensky založená rodina, rozhodli sme sa pre Ježiška tiež. Jednak sme nechceli, aby naše deti zažívali podobnú schizofréniu Vianoc ako ja v detstve (dodnes s tým mám trochu problém), a tiež pre to, že tento variant bol prijateľný aj pre zvyšok rodiny, vrátane jej veriacich členov. Takže Ježiško chodí k nám, k starým rodičom, k ujom a tetám, proste všade. Po Dedovi Mrázovi neostal ani mastný fľak.

 Pamätám si, že v prvej triede, na chodbe pred našou triedou vznikla slovná hádka. Zúčastnili sa jej dva myšlienkové tábory. My, čo sme boli za Deda Mráza a tí druhí, čo boli za to, že darčeky nosia rodičia. Svoje presvedčenie som obhajovala náruživo, mandle som si skoro vykričala z hrdla. Bola som ochotná sa za Deda Mráza aj pobiť, ak by bolo treba. Doma som po tejto udalosti predsa len nenápadne prekutala skrine a zákutia, v štýle „dôveruj, ale preveruj“. Nič som nenašla. Vo svojom presvedčení som spokojne zotrvala ešte jeden celý rok.

 Moja dcéra prestala na Ježiška veriť, keď mala deväť rokov. Popravde, už nám to bolo doma aj trochu trápne, dávať jej stále za pravdu, keď v škole absolvovala podobnú slovnú prestrelku, ako ja v prvej triede. Jej skupina sa z roka na rok dramaticky zužovala, už som mala pocit, že v nej ostane celkom sama. Rozuzlenie prišlo 25. decembra u starej mamy. Našla si pod stromčekom také isté pastelky, aké už od nej v minulosti dostala a navyše také isté, ktoré pred Vianocami nechtiac objavila u nej v šuplíku. Nemalo zmysel zatĺkať. Plakala ako dážď. Farbičky potom ležali v stolíku nedotknuté až do jari.

 Syn má osem a stále na Ježiška verí. Paradoxne, vo všeobecnosti ho neuznáva, neverí na jeho zázraky zjavenia, či ozdravovania, ale na to, že nosí darčeky áno. Pomyslela som si, že čaro Vianoc v očiach detí je obrovské, schopné popierať akékoľvek rácio, skúsenosti a presvedčenia. Dokonca aj vtedy, keď sú už dôkazy neudržateľné. Akú veľkú hodnotu má túžba veriť! Ak by bol môj syn Galileom, slávna veta v jeho podaní by znela: „A predsa ich nosí!“. Je koniec novembra a hádky o Ježiškovi verzus rodičoch už v jeho triede začali. Som zvedavá, či môj syn tento rok ešte vydrží, alebo už prebehne na druhú stranu.

Nedávno sa ma môj osemročný syn spýtal, načo sú mi plienky. Moje hygienické vložky našiel v kúpeľňovej skrinke a zdalo sa, že ho nový objav mimoriadne zaujal. Prekvapil ma, ale nezaskočil. Na podobné otázky som vytrénovaná predošlými skúsenosťami s dcérou. Navyše, dávno u nás doma platí, že o tele, intimite a sexe sa rozprávame citlivo, ale otvorene. Takže som mu vysvetlila, na čo "plienky" používam. Syn pozorne počúval a myslím, že si uvedomil najmä jednu vec - že o svojej mame nevie všetko, ako sa dovtedy mylne domnieval. 

Dcéra ma otázkou z podobného súdka, keď mala asi sedem, obdarila rovno na verejnosti. V obchode sme stáli v rade pred pokladňami, keď sa ma opýtala: "Mami kúpiš mi tieto cukríky?", a prstom ukazovala na balíček kondómov. Zalial ma studený pot a zmohla som sa len na stručné "nie". Ale ona sa nedala odbiť: "Prečo?". Nejako som to zahovorila a venovala sa vykladaniu nákupu na pás. Môj prístup sa mi vypomstil pri ďalšom nákupe. Opäť v tom istom obchode, pred tou istou pokladňou a tým istým regálom. "Mami čo je toto?", spýtala sa ma teraz už prezieravo, zmeniac taktiku. Otázku som vedome prepočula. Ale nedala sa odbiť: "Čo je toto?!", nástojila hlučne. Na chrbte som pocítila pohľady zvedavých nakupujúcich, stojacich v rade za mnou. Pod drobnohľadom verejnosti som zo seba vypotila: "Hygienická pomôcka pre pánov".

Celé zle!!! Dcéra sa odpoveďou samozrejme neuspokojila. Márne hľadala význam slov v bezobsažnej vete, kým sa obecenstvo za mnou schuti pobavilo. Pekné divadielko ! Napriek tomu, že som si za dve minúty pred pokladňou "vytrpela svoje", na ďalší krát sa situácia v obchode, či veríte, alebo nie, zopakovala. "Mama, čo je toto?!", trvala dcéra na svojom, teraz už agresívnejšie, neústupčivo. "Poviem ti o tom vonku, teraz potrebujem vyložiť nákup". Keď sme vyšli von, nečakala som, kedy mi otázku pripomenie. Pochopila som, že mám voči nej dlžobu, nezaslúži si ignoranciu len kvôli môjmu pocitu diskomfortu z témy. Vysvetlila som jej, primerane jej veku, ako to s tým kondómami je. Vyzerala trochu prekvapená, trochu znechutená, ale určite spokojná, že sa konečne dozvedela pravdu o záhadným škatuľkách v regáloch pri pokladniach. 

No a odvtedy, ako som už spomenula, sa o týchto veciach rozprávame doma viac-menej  otvorene. Scenáre o bocianoch, ktoré nosia deti, sa u nás nevyskytujú. O tehotenstve a pôrode majú moje deti reálne predstavy. Na sex sa ma syn ešte nepýta, ale viem, že začne. Som pripravená !

Včera ma zaujala stručná, ale výstižná publikácia z dielne Iuventy s názvom "Všetko, čo sa (ne)hovorí o sexe". Pre syna je ešte nevhodná, ale pre deti a mladých dospelých vo veku od 13 do 30 rokov sa hodí maximálne. Idem si ju stiahnuť a vytlačiť pre moju dospievajúcu dcéru. Asi prevráti očami, keď jej ju budem podávať, ale som si istá, že si ju prelistuje. Ak máte záujem, nájdete ju na:

https://www.iuventa.sk/publikacie/page/5/

Každý rok prepadne na základných školách na Slovensku viac ako 10 000 detí. 

Výnimkou bol pandemický rok 2020, kedy prepadlo "len"  okolo 3000 žiakov. Avšak pandémia si svoju daň stále vyberá. Aktuálny školský rok ukazuje, aké hlboké stopy zanechali zatvorené školy nie len na vedomostnej úrovni žiakov, ale aj ich psychickom zdraví. Takže otázka už teraz znie, koľko detí si bude musieť zopakovať ročník v nasledovnom školskom roku ?

Elena a Maja

Doučujem dve dievčatá z vylúčenej rómskej komunity. Sú to sestry, obe tretiačky. Jedna mala byť štvrtáčkou, ale ako sa mi zahanbene priznala, prepadla. Učíme sa podľa toho, čo práve potrebujú. Moja práca je intuitívna a nesystémová, ale aj tak si myslím, že užitočná. Z jednoduchého dôvodu: aj málo je lepšie ako nič. A tak sa učíme raz o stromoch na vlastivedu, inokedy násobenie a delenie, alebo vybrané slová. Okrem domácich úloh by sme potrebovali pracovať na čitateľskej gramotnosti, komunikačných zručnostiach, učiť sa v širších súvislostiach, možno aj zážitkovou formou. Potrebovali by sme viac času, ktorý z objektívnych príčin nemáme,  väčší záujem rodiny a okolia, ja by som ocenila usmernenia a rady od odborníkov, keďže som len dobrovoľníčka - solitérka, bez pedagogického vzdelania. Rada by som Elene účinne vysvetlila, že už nemôže prepadnúť, ináč sa nedostane na strednú školu. Ešte radšej by som to vysvetlila jej mame, no nemyslím si, že to bude považovať za dôležité. Momentálne neviem, "kam skôr skočiť", koho osloviť v prvom, koho v druhom rade..., ako rozbehnúť organizovanú, koncepčnú pomoc, aby sa dievčatám vodilo lepšie. Obe majú chuť sa učiť, úprimný záujem o sebazdokonaľovanie. Učivo zvládajú často krát lepšie, ako môj rovnako starý syn. On je síce dyslektik a dysgrafik, ale dobre mu to myslí a je šikovný. Má chápavých učiteľov, vnímavých rodičov, ktorí sa mu venujú, chodí na krúžky ktoré ho bavia, doma stavia stavebnice, občas hrá počítačové hry, so mnou si večer číta rozprávky na dobrú noc. Elena a Maja (mená sú zmenené) nemajú ani vlastnú izbu, ani stôl a stoličku, kde by sa mohli v pokoji učiť. Sú rady, keď majú čo do žalúdka, keď sa pre ne na zimu nájde  teplá bunda. Rodičia sú pologramotní a vzdelávaniu nepripisujú žiadnu hodnotu. Môj syn má jednotky a Elena s Majou neustále oscilujú na hrane - či prejdú, alebo neprejdú... Inteligenciu majú na podobnej úrovni ako môj syn, no štartovaciu čiaru do života úplne odlišnú!

Dnes som dievčatám kúpila gumovacie perá, aby nemali v zošitoch škrtance a zátvorky. Hlavne mladšia Maja ich má neúrekom. Mám podozrenie, že je dysgrafička, rada by som s ňou zašla na pedagogicko - psychologickú poradňu. Lenže nie som jej učiteľka, lekárka, ani zákonná zástupkyňa. Nemám vo svojom okolí vybudovanú dostatočnú podporu, infraštruktúru, ktorá by nám pomohla, aby dievčatá neuviazli v sieti nevzdelanosti, nezamestnanosti, totálnej chudoby. Ale nevzdám sa! Pôjdem za rodičmi a ak budú súhlasiť, zájdeme spolu do poradne, k psychologičke, kam bude treba... avšak o čo ľahšie by sa mi fungovalo s podporou ich pani učiteľky, ich školy. S niekým, kto je autorita a komu rodičia aspoň ako-tak dôverujú. Ja som pre nich stále veľká neznáma...

Pomoc priamo v škole 

V pastierskom liste Konferencie biskupov Slovenska zo dňa 18.7.2021 sa v súvislosti s pandémiou koronavírusu konštatuje, že: „viac ako rok je naša spoločnosť poznačená pandémiou, ktorá priniesla strach do všetkých oblastí života“. Podľa Konferencie biskupov Slovenska sme preto všetci dlho čakali na nejakú povzbudivú správu.

A dočkali sme sa. Má ňou byť návšteva Svätého otca na Slovensku v termíne od 12. do 15. septembra. Pozvanie mu adresovali všetci naši biskupi, v mene celej Katolíckej cirkvi na Slovensku, prezidentka Slovenskej republiky, ako aj vláda Slovenskej republiky. V závere spomínaného apoštolského listu sa konštatuje: „Už teraz sa tešíme, že táto návšteva a povzbudenia Svätého Otca nás vytrhnú zo série ťaživých správ, z únavy, nedôvery, znechutenia“.

Na prvé počutie to znie skvelo. Nielen že všetci veriaci majú možnosť privítať na Slovensku po osemnástich rokoch hlavu katolíckej cirkvi, ale dostane sa im aj duchovnej podpory, povzbudenia, „...oživenia ich viery a odhodlania kráčať v stopách Ježiša Krista“.

Otázne však je, ako to počas a bezprostredne po návšteve pápeža bude ďalej s pandémiou,  a či sa v súvislosti s ňou ťaživé správy, nedôvera a znechutenie nebudú opäť šíriť ako huby po daždi. Skrátka, či aj táto návšteva paradoxne k zhoršeniu pandemickej situácie veľkou mierou neprispeje. Cirkev na jednej strane propaguje návštevu pápeža ako niečo, čo nás má duchovne povzniesť a povzbudiť po náročnom období, no zároveň organizovaním multi-podujatia, ktorým návšteva pápeža nesporne je, kráča pandémii v ústrety, rovno do jej otvorenej náruče. 

Iste, dalo by sa protiargumentovať pripravenými bezpečnostnými opatreniami: koridormi v režime plnezaočkovaných a najnovšie už aj v režime OTP (očkovaní, testovaní, po prekonaní covid-u); odporúčaním (alebo nariadením RUVZ) nosiť počas podujatia rúška, alebo respirátory. Nepochybujem, že pre návštevníkov budú „na každom rohu“ k dispozícii dezinfekčné prostriedky, určite bude naplnená zvýšená požiadavka na čistotu. A predsa mi na perách ostáva visieť jedno veľké ...ALE... a síce:

 „Je možné zabezpečiť ochranu návštevníkov pred covidom na masových podujatiach v súvislosti s návštevou pápeža na Slovensku?“ Deti do dvanásť rokov stále nie sú očkované, na podujatia však majú vstup povolený. Tu sa mi núka otázka: deti sa nemôžu nakaziť ? Nemôžu ochorenie bezpríznakovo šíriť ďalej ? Na podujatiach ich dokonca nie je potrebné ani samostatne registrovať!   Plne očkované osoby si môžu slobodne vybrať, či pôjdu do koridoru pre plne očkovaných, alebo OTP. Konferencia biskupov Slovenska teda vsádza na správny úsudok každého zaočkovaného návštevníka. Na podujatí sa okrem vody neponúka žiadne občerstvenie, ale v blízkom okolí budú služby občerstvenia dostupné. Je ťažké si predstaviť, že každý bude svoje jedlo konzumovať v bezpečnej vzdialenosti od ostatných, keďže s rúškom sa najesť nedá! Naopak, skôr si myslím, že ľudí bez rúšok,  čakanie v radoch a skupinkovanie pri stánkoch s občerstvením bude bežný výjav týchto dní.

Nemusíte byť spirituálnej povahy, aby ste mali svojho kandidáta na Roma Spirit 2021. Ak ho ešte nemáte, skúste sa poobzerať vo svojom okolí a popremýšľať. Rómovia, aj Nerómovia – týka sa to všetkých. Alebo to nie je tak?

Slovo spirit, má  v angličtine niekoľko desiatok významov. Najčastejšie sa prekladá ako duch, alebo duša. Potom slovné spojenie Roma Spirit môžeme voľne preložiť ako Rómska duša, alebo Rómsky duch. V širšom význame je to aj živosť, podstata, bytie, alebo vitálny princíp - a práve život, alebo bytie vo svojej podstate, sa nemôže týkať len jedinca, pretože ho ďaleko presahuje, či už je to Róm,-  alebo Neróm. Inými slovami: napriek tomu, že sme každý iný a rozdielny, zároveň sme jedným organizmom, -  zvaným spoločnosť. Preto by sme mali svoju pozornosť a zodpovednosť upriamovať aj voči ľuďom a situáciám, ktoré sa nás bezprostredne netýkajú, ale spoluvytvárajú náš spoločný ľudský časopriestor. 

Otázok, čo trápi rómske komunity na Slovensku je veľmi veľa. Zasahujú oblasť vzdelávania, trhu práce a zamestnanosti, množstvo sociálnych a kultúrnych aspektov. Neexistujú izolovane a teda nie sú odčlenené od väčšinovej spoločnosti, ale naopak, navzájom sa prelínajú, aj podmieňujú. Aj preto sa nikdy nemôžu týkať len Rómov samotných. Projekt Roma Spirit reflektuje túto skutočnosť a vyhľadáva široké spektrum ľudí, jednotlivcov, aj subjekty, inštitúcie, podniky a platformy, ktoré zlepšujú podmienky spolunažívania na Slovensku. 

Projekt je zameraný na oceňovanie tých, ktorí pomáhajú v rôznych oblastiach života, vytvárajú pozitívne vzory a medzikultúrny dialóg, lebo len ten môže viesť k porozumeniu, tolerancii a vzájomnej pomoci. Ak aj Vy máte svojho kandidáta na Roma Spirit, neváhajte ho nominovať. 

Roma Spirit je projektom Asociácie pre kultúru, vzdelávanie a komunikáciu (ACEC). Do aktuálneho 13. ročníka môžete nominovať  svojho favorita do 31.8.2021 vyplnením on-line prihlášky. Spomedzi všetkých prihlásených vyberie Prípravný výbor 21 finálových nominácií a o 7 laureátoch bude v jednotlivých kategóriách rozhodovať medzinárodná Odborná porota a Porota čin roka. Záznam zo slávnostného odovzdávania ocenení odvysiela RTVS 9. decembra 2021, pri príležitosti Medzinárodného dňa ľudských práv. Záštitu nad podujatím prevzala prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová a verejná ochrankyňa práv Mária Patakyová. Bližšie informácie nájdete na webovej stránke www.romaspirit.sk.

Katarína Harvanová

Uvedomujem si, že touto témou sa dostávam do nekomfortnej zóny a idem, ako sa hovorí, s kožou na trh. Aj preto som sa rozhodla pod článok podpísať svojim skutočným menom. Aby som takpovediac úplne prevzala zodpovednosť za svoje názory, hoci ide o veľmi citlivú tému, ktorá tieto dni polarizuje našu spoločnosť. 

K napísaniu článku ma včera inšpirovala moja pätnásťročná dcéra. Len pre poriadok, ona aj my, jej rodičia, sme zaočkovaní už oboma dávkami vakcíny proti Covid-19. Mali by sme byť teda relatívne vysmiati, keďže veríme, že vakcína nás pred ochorením ochráni. Lenže nie sme...

Keď som prišla domov z práce, dcéra sedela v detskej izbe a prázdno pozerala do plafóna. Popravde, trochu som sa vyľakala, týmto nevídaným úkazom u mladej tinedžerky, ktorá zvykne po byte neustále hopsať a čosi švitoriť. Spýtala som sa jej, čo sa stalo. Vraj čítala správy a ohlasujú tretiu vlnu pandémie. „Veď si zaočkovaná“, chcela som ju povzbudiť. „Ale čo ak sa v septembri zase zavrú školy?“, vrhla na mňa spýtavý pohľad plný obáv. Žiaľ, nevedela som jej garantovať, že sa tak určite nestane...

 Možno sa vám zdá, že tento prípad je banálny, ľudia majú ďaleko väčšie problémy ako sú zavreté školy. Ale premýšľajme spolu. Očkovanosť na Slovensku je nízka, stúpa počet pozitívnych, aj preto, že opatrenia sú uvoľnené, cestujeme, stretávame sa v kaviarňach, či na festivaloch. Rúško nosíme zväčša len tam, kde musíme. Ináč si ich väčšina z nás dobrovoľne a preventívne nenasadzuje. Je to normálne, je leto a ľudia majú korony po krk. Chcú normálne žiť. Avšak tá nezaočkovanosť si pomaly ale isto vyberá svoju daň... Takže vráťme sa čisto hypoteticky k nie najlepšiemu scenáru, čo sa môže stať. Zavrú sa školy. Väčšina detí (ale nie všetky!) sú pripravené technicky, majú nachystané notebooky a posťahované aplikácie typu Zoom a Whatsapp. Aj učitelia už nie sú vo svete dištančného vzdelávania nováčikovia, budú sa vedieť poľahky prekonvertovať do virtuálneho módu vzdelávania. Ak sa teda začne znova učiť dištančne, všetci budú viac-menej vedieť, čo majú robiť. No dá sa na to pripraviť aj psychicky ? Iste, mohli by sme diskutovať, ale podľa mňa sa na niečo také pripraviť jednoducho nedá. Môžete presne vedieť čo vás čaká v teoretickej aj praktickej rovine, no pozor!  Frustrácie, úzkosti a depresie nie sú založené na racionálnom spracovaní príčinnosti. Práve naopak, sú obrazom našej bezmocnosti a nie kontroly nad situáciou a okolnosťami. Navyše, ak by to tak bolo, potom by po uvoľnení opatrení všetci depresívni zázračne vyzdraveli a vrátili sa k svojej pôvodnej psychickej rovnováhe. Avšak aj sama prezidentka Zuzana Čaputová nás pred pár dňami informovala o alarmujúcom náraste počtu detských pacientov na psychiatriách. A to aj v čase výrazného uvoľnenia opatrení,   času kaviarní, kúpalísk a festivalov, ako som spomenula vyššie. Takže nie, depresie a úzkosti neskončia sťaby mávnutím čarovného prútika, keď skončí pandémia alebo sa uvoľnia opatrenia. Je to niekedy problém aj na niekoľko rokov. Covid-19 a problém s ním ďaleko neuzatvára register chorôb, ktoré sa na ňom sťaby priživujú. Ak by sme aj vylúčili psychické ochorenia,  pre väčšinu z nás, rodičov, by zatvorenie škôl znamenalo reorganizáciu svojej každodennosti: vybaviť si v práci voľno, alebo home office a popri práci z domu pomáhať deťom s učením, pravidelne variť (keďže školské jedálne sú zavreté) a ešte dodržiavať určitú psychohygienu, to je neklesať na duchu.  Ak sú zavreté alebo obmedzené obchody, prevádzky a úrady, aj tomu sa treba prispôsobiť. Nezabúdajme na rodičov, ktorí majú menšie deti a home office v ich prípade nie je možný, pretože im to povaha ich práce nedovoľuje. Čo zo škôlkármi a malými školákmi, ktorí nemôžu ostať sami doma ? Ale neostávajme „len“ pri školách. 

Všimli ste si, ako prudko narástli ceny ? Čoho ? Predsa všetkého. Potravín, stavebného materiálu, športových potrieb, nábytku, záhradkárskych potrieb... Kamarátka, pracujúca v zahraničnej korporátnej firme podnikajúcej v oceliarskom priemysle mi povedala, že by aj vyrábali, pretože dopyt je obrovský, ale nemajú z čoho. Darmo, lietadlá skoro rok nelietali, v Európe chýbajú vstupné suroviny a materiály. Dopyt je vyšší a ponuka nižšia, čo je jednoduchá ekonomická axióma, ktorá vysvetľuje zvyšovanie cien na trhu. Mrzí ma, že aj v dôsledku útlmu výroby a produkcie vo všeobecnosti, prichádzajú ľudia o prácu. V dnešnej dobe, keď je takmer každá priemerná domácnosť zaťažená nejakou hypotékou alebo úverom to nie je sranda. Ale čo mi je ľúto najviac sú tí, ktorí na pandémiu doplatila absolútne, to je svojim životom. V mojej rodine sme viacerí prekonali Covid-19. Niekto s miernejším priebehom, niekto s ťažším. Ale všetci sme tu, sme nažive. Kamarátov otec to šťastie nemal. Mimochodom, patril medzi antivaxerov a práve ignorovanie pandemickej reality a neskôr bagatelizovanie svojho ochorenia (aj keď ho už mal diagnostikované!) spôsobili, že dnes už nie je medzi nami. Jeho syn, náš kamarát sa tak stal znenazdajky polosirotou a jeho deti prišli o dedka. Lenže je v poriadku uspokojiť sa len s ľútosťou nad tými, ktorí na Covid-19 škaredo doplatili ?

Včera som počúvala jeden podcast na celkom inú tému, ale ku koncu zabŕdol moderátor do konfliktu medzi prívržencami a odporcami vakcinácie. Spomenul, že odporcovia často krát používajú argument v znení: „nie som ovca“. Ovcou má byť ten, kto ide s nemysliacim davom. Pretože ovce nikdy nejdú samé, ale tvoria stádo, ide o beznázorovú masu väčšiny, ktorá sa nechá viesť, hoci aj na porážku len preto, že jej to akási pochybná autorita prikázala. Ja som sa zamyslela, či je možné pri súčasnej štatistickej realite – očkovanosť ani nie 40% populácie, označovať očkovaných za ovce, čiže beznázorovú väčšinu. Ale to len na okraj. V prvom rade, by som ľudí nenazývala ovcami, ani takých, ani onakých, ale ak sa už máme aj my priživiť na tejto analógii, potom je človek-ovca pre mňa vo všeobecnosti ten, kto pri racionálnych témach neuvažuje racionálne a ignoruje vedecké dôkazy (mimochodom, virológia, molekulárna biológia, biochémia a príbuzné vedy patria medzi exaktné vedy!). Danému človeku buď chýba, alebo odmieta kritický a analytický spôsob myslenia, schopnosť selektovať informácie v zmysle ich relevantnosti a legitímnosti. Je to často krát ale aj ten, kto je v názoroch a konaní motivovaný skôr strachom, alebo hnevom a teda jeho pohnútky sú často krát silne emocionálne podfarbené. Ako teda nebyť ovcou ? Pre mňa nebyť ovcou znamená byť v prvom rade zodpovedný. A to je podľa mňa tiež najvyšší princíp, ktorým by sme sa mali riadiť aj pri rozhodnutí, či sa dáme, alebo nedáme očkovať proti smrtiacemu vírusu. Takže, nech už sa rozhodnete akokoľvek, zvažujte veci racionálne, bez zbytočných emócií a buďte zodpovední. Nie len voči ostatným, ale najmä voči sebe samým, lebo každý z vás si to zaslúži!

My, čo máme školopovinné deti s poruchami učenia vieme, aký ťažký bude opäť september a s ním spojený nástup do školy. Dá sa naň vôbec pripraviť ?

Aj keď bude reč o začiatku školského roka, vrátim sa na chvíľu ku koncu toho predchádzajúceho. V polovici mája, keď bolo treba pomaly začať opravovať známky, mi pani špeciálna pedagogička z Pedagogicko - psychologického centra jasne vysvetlila, že môj syn je už „vypnutý“ a nemôžem od neho, čo sa školy týka, čakať „žiadne zázraky“. Aj za cenu horších známok ho treba nechať oddychovať a príliš ho nevysiľovať učením. Keď som sa na ňu spýtavo pozrela štýlom „...to snáď nie, veď sa blížia koncoročné písomky!“, doplnila, že niektoré deti s poruchami učenia zvyknú v júni dokonca užívať tzv. sociálne voľno. Už sa skrátka neučia vôbec. V našom prípade sme zvolili zlatú strednú cestu a syn, hoci mal excelentnú dochádzku a v škole musel plniť všetky zadania, nedostával viac (po dohode s triednou učiteľkou) domáce úlohy. Každý deň som na ňom po škole badala výrazné znaky únavy, bol málo zhovorčivý, posedával, polihoval a vždy potreboval aspoň hodinku – dve na regeneráciu, aby bol schopný podvečer zájsť s loptou aspoň na dvor. A to má ADHD, takže pre nás dovtedy nezvyčajný úkaz ! Našťastie máme chápavú pani učiteľku, ktorá oceňovala, že počas vyučovania dokázal ešte prejaviť snahu, aj keď výsledky neboli dokonalé. A tak sme sa s vypätím všetkých síl prepracovali až k prázdninám. Celý júl ho nechávam oddychovať, na školu je uvalené z jeho strany prísne embargo. Nemôžeme sa o nej ani zmieniť, ak mu nechceme s manželom príliš dvihnúť tlak. Avšak syn vie, že čoskoro príde august a my pomaly a postupne začneme opakovať učivo a dostávať sa „do formy“. Lebo s týmito deťmi to skrátka nejde príliš zhurta.

Rozhodla som sa, že preskočíme čítanku, učebnice zo sloviny aj matiky a necháme na ne ďalej pozvoľne padať prach. Namiesto toho som si zadovážila (po konzultácii so špeciálnou pedagogičkou) iný typ učebníc, resp. špeciálnych pomôcok. Rada by som vám ich predstavila, pretože verím, že predstavujú účinný nástroj pomoci.

1. Čitateľské tabuľky, autor: Novák Jozef

Ako už názov uvádza, ide o tabuľky zostavené zo slabík a slov, určené pre nácvik čitateľských zručností u dyslektikov. Tabuľky sú usporiadané do menšej knihy formátu A5 v hrebeňovej väzbe. V úvode je používateľ poučený, ako správne s tabuľkami narábať. Samozrejme, slabiky, číslice a slová v knihe nie sú usporiadané len tak halabala, ale majú svoju štruktúru, zmysel a význam. Otvorené slabiky, keďže sú jednoduchšie na prečítanie a výslovnosť, majú prednosť pred zatvorenými slabikami. Nasledujú trojslabičné, štvorslabičné, päť a viac slabičné slová atď. Dôraz sa kladie aj na nácvik zrakového rozpätia, keďže deti s poruchami učenia, napríklad v kombinácii s ADHD majú tendenciu predbiehať text skôr, ako ho vôbec prečítajú. Oko je jednoducho rýchlejšie ako myšlienka a slová, bez toho, aby ich poriadne prečítali, si zvyknú potom domýšľať, alebo tipovať. Svoju rolu, okrem samotných slabík a slov zohráva aj ich grafické vyjadrenie (v riadkoch, stĺpcoch, do trojuholníka a pod.), veľkosť písma, sýto žltý podklad a absencia rušivých obrázkov a doplňujúcich textov. Myslím, že aj v prípade, že nemáte potvrdenú dyslexiu u svojho dieťaťa, môžete začať s tabuľkami pokojne pracovať. Určite mu neuškodia a možno vám pomôžu odhaliť problém, ktorý Vaše dieťa má.

1. Čítanie pre dyslektikov, autor: Horecká Mária

1. Jogurtová pleťová maska pre revitalizáciu pleti

 Potrebujeme:

• 1 PL biely smotanový jogurt (aspoň 10% obsah tuku)
• ½ KL medu
• 1/2 KL zomletých jemných ovsených vločiek

Postup:

Všetky ingrediencie zmiešame a nanesieme rovnomerne na tvár, na cca. 10 minút. Pleť by mala masku doslova vsiaknuť. Zvyšok odstránime odličovacím tampónom a vlažnou vodou. Jogurt obsahuje pre pleť prospešné AHA kyseliny, ktoré pleti dodávajú jemný peelingový efekt, hodia sa na mastnú, suchú, aj unavenú pokožku. Jogurtová maska pleť hydratuje, rozjasňuje, napína. Masku je vhodné používať denne po dobu aspoň 2 týždňov.  

1. Domáca čistiaca pleťová voda

Úvod

Doma nepoužívame kozmetiku z drogérií, ani lekární už asi päť rokov. Vlastnoručne si vyrábame takmer všetko: mydlá, šampóny, pleťové vody, masky, peelingy, zubné pasty, krémy a séra. Naša cesta k domácej kozmetike pritom nebola priamočiara. Priviedli nás k nej kožné problémy syna, ktorý mal ako dvojročný diagnostikovaný atopický ekzém. Nepatril k „ťažkým prípadom“ a ekzém sa mu objavoval zväčša „len“ na tvári a krku vo forme červených, šupinatých fľakov, no samozrejme sme začali používať kozmetiku určenú výhradne pre atopikov. Avšak ani relatívne drahé krémy a sprchové gély nepriniesli želaný výsledok. Skončili sme na čistej vode a mastiach predpísanými kožnou lekárkou. Ale ani potom ekzém celkom nezmizol. Ak aj problémy na chvíľu ustali, opäť sa zakaždým objavili. Nevedela som v čom robíme chybu. Všetko sa „zázračne“ vyriešilo náhodou. 

V jednom bio obchodíku som objavila konopné mydlo. Jeho vzhľad ani vôňa ma nijako neočarili a popravde ani cena. No ale čo neurobíme pre svoje deti, všakže. Výsledok sa ale na moje prekvapenie dostavil pomerne rýchlo. Pozitívny účinok mydla bol viditeľný a efektívny. Synovi som ním umývala telo aj vlásky. Za chvíľu ekzém zmizol a viac sa neobjavil – doteraz, a to má už osem rokov ! Spomínané mydlo sme začali používať aj my – ostatní členovia rodiny, a jeho účinky boli rovnako dobré aj pre nás. Konope je totiž známe blahodarnými účinkami pre všetky druhy pleti. Uľavilo sa aj mojej, aj po tridsiatke stále pomerne aknóznej pleti. Odtiaľ viedli naše cesty už len k bio produktom. Nevýhodou však je, že ich ceny sú dosť vysoké a okrem toho som si nikdy nebola celkom istá, či to, čo nakupujem, je naozaj bio, alebo ide vo väčšine prípadov len o vydarený marketingový ťah. 

Surfovaním po internete som objavovala čoraz viac výrobcov domácej kozmetiky. Viacerí z nich sú ochotní podeliť sa svojimi skúsenosťami.  Niektoré rady sú naozaj cenné,  vecne a aj odborne pre nás laikov, ktorí sa ináč v chémii,  ani „daroch“ prírody celkom neorientujeme. Chce to však neustále študovanie a najmä prax. A aby som nezdržiavala siahodlhým úvodom do témy, spomeniem len, že existuje množstvo web. stránok nie len s radami ako na to, ale aj so samotnými surovinami, alebo ak chcete materiálom, pomôckami a v neposlednom rade polotovarmi, s ktorými to zvládnu aj začiatočníci.  Na záver ponúkam môj úplne prvý recept na tuhý šamón. Používame ho dodnes:

Šampúch (tuhý šampón)

 Potrebujete nasledovné suroviny:

Dovoľte mi podeliť sa s Vami s reálnou skúsenosťou mladého dievčaťa a jej rodičov. Pre citlivosť obsahu som zmenila meno hlavnej protagonistky. 

V posledných mesiacoch, po prekonaní prvej a druhej vlny pandémie, sa na nás v súvislosti s ochorením Covid-19 valia informácie o tzv. postcovidovom syndróme. Mnohí z nás spomenuté ochorenie prekonali a tento syndróm na sebe aj spozorovali. Pred pár dňami som na internete čítala krátky článok, v ktorom viaceré kúpele na Slovensku ohlasujú, že sú pripravené prijať pacientov s postcovidovým syndrómom. Čaká ich balneoterapia ušitá na problémy s ťažkých dýchaním, neutíchajúci bolesťami hlavy, kašľom, bolesťami na hrudi a podobne. Skrátka symptómami, ktorými môžu pacienti trpieť aj niekoľko mesiacov po prekonaní Covidu.

Elena strávila sedem mesiacov na dištančnom vzdelávaní viac-menej v útrobách dvojizbového bytu. Von poriadne nechodila, pretože nemala s kým. Jej kamaráti poodchádzali z internátov domov, do miest svojho bydliska, a ona ostala trčať v tom svojom,  síce študentskom, ale vyprázdnenom rodnom meste. Z kamarátok v meste jej ostali dve – tri. To boli tie, ktoré menej opatrní rodičia púšťali z domu, do covidom ohrozených ulíc. Ostatní ostávali predbežne opatrní a ich deti sa obmedzili na spoločenský život na sociálnych sieťach. Elenu  rodičia von púšťali, nie že by sa nebáli o jej zdravie, ale videli, že v ich dcére sa opäť začína ozývať depresia, s ktorou bojovali pred pár rokmi. Nechceli opäť zažiť vlastné dieťa vo fázach hystérie a apatie, ktoré sa nepredvídateľne striedali ako na bežiacom páse. S Elenou vtedy chodievali stískať kľučky na ambulanciách psychológov, ale aj psychiatrov. 

Napriek tomu, že Elena netrávila čas v totálnej izolácii, na svoju samotu sa sťažovala čoraz viac. Najprv jej vadilo, že je veľa sama doma (rodičia chodili do práce, žiadny home-office v ich prípade nebol možný), potom, že pocit osamelosti ju neopúšťa ani vtedy, keď práve sama doma nie je. Jej rodičia, aj keď sa jej snažili venovať v čo najväčšej možnej miere, prirodzene nedokázali suplovať aj role spolužiakov, učiteľov, partiu kamošov. Snažili sa ako vedeli a ona to oceňovala, racionálne chápala, čo sa okolo nej deje a prečo musí ostať doma, no emocionálne strádala za hranicu únosnosti. 

 Elenu Covid zastihol v najmenej vhodnej chvíli. V prvom ročníku na strednej škole. Ledva stihla spoznať svojich spolužiakov a učiteľov a už sedela doma. Presnejšie, od 12. októbra. Prečkala jeseň, Vianoce, Nový rok a aj väčšiu časť jari. No nevedela čakať v pokoji, s rozvahou. Zamerala sa na sledovanie denných správ o situácii s Covidom a aj v čase, keď to už hádam nikoho „nebavilo“ a všetci sme poľavili, ona stále sledovala štatistiky, výhľady a prognózy, počúvala odborníkov a aj laickú verejnosť. Jej svet sa zúžil výlučne na „koronaproblém“. Zaťažovala ním svoju rodinu a najmä seba. Denno-denne, v nekončiacom rutinnom kolobehu. Večer zaspávala rozrušená z negatívnych správ, navyše si v sebe vypestovala presvedčenie, že dobre už nebude. Znamenalo to, že každú, aspoň čiastočne pozitívnu informáciu dokázala prevrátiť na ruby a na jeden dobrý dôvod nájsť aspoň desať zlých. Bolo to niečo ako príklad s poloplným alebo poloprázdnym pohárom. Záleží od uhla pohľadu. U nej bol samozrejme permanentne poloprázdny. Nespavosť, sebaľútosť, smútok a psychické vyčerpanie zaviedlo Elenu nevyhnutne späť do ambulancie psychiatra. 

 „Elena trpí úzkosťou a rozvinula sa u nej agorafóbia“, znel verdikt lekára. Jej mama si najprv myslela, že zle počuje. Agorafóbia ? „Nie je to strach z otvorených priestranstiev ?“, spýtala sa mama lekára. „Je to strach z otvorených priestranstiev, ale aj z opustenia, zo zanechania“, vysvetlil doktor. Eleninej ame to začalo dávať zmysel. 

Prečo ? Najjednoduchšie by bolo povedať: Pretože sú to deti ako každé iné; pretože segregácia je zlá; pretože každé dieťa si zaslúži kamaráta a podobne. Rozmeňme si to teda na drobné:

 ...pretože sú to deti, ako každé iné !

Naozaj ? Podľa mňa áno, aj nie. Deti, ktoré sa ešte stále často stretávajú s namiereným ukazovákom  a označením „cigáň“,  sa  nemôžu cítiť byť súčasťou väčšinovej spoločnosti. Mimochodom to platí aj pre iné skupiny detí a vôbec ľudí, ktorí vytŕčajú z davu, rozumej rovnakosti. Deti, ktoré vyrastajú v sociálnom provizóriu, na periférii mesta, v osade, skrátka niekde, kde noha nás ostatných vstúpi len omylom, nemôžu byť ako „tie naše“. Tie naše si ráno sadajú k  bohato prestretému stolu (áno, pre deti z osady sú aj chlebík so šunkou a zeleninou bohatými raňajkami), obliekajú sa do vypratých a ožehlených vecí, navštevujú školu s plne vybavenou školskou taškou, potom idú na krúžky od výmyslu sveta, pohrajú sa s hračkami, opäť k prestretému stolu, a nakoniec si líhajú do ustlaných, voňavých perín. Tie druhé to doma väčšinou mávajú.... skrátka ináč. 

Lenže toto nemá byť rozprava o tom, ako sa my máme dobre a oni zle. Jasné, že všetci Rómovia, ani tí v osade, na tom nie sú rovnako. Aj medzi nimi sa nájdu deti umyté aj špinavé, hladné aj najedené, ľudia takí, čo žijú usporiadane a aj takí, čo žijú živelne, slušní a aj kriminálnici. Lenže dávame na misky váh toto všetko, keď nám naše dieťa zahlási, že jeho najlepší kamarát v škole je Róm? Nezasvieti nám v hlave automaticky kontrolka, signalizujúca nebezpečenstvo ? Necítime vnútorne, že naše deti sú predurčené na kamarátstva s vyšším sociálnym a ekonomickým statusom ? Tak ako by si mnohí rodičia nesadli do hrdzavej Felície, tak by nechceli, aby sa ich deti kamarátili s Rómami.  Je to totiž aj vec nášho ega a spoločenského postavenia. 

 Niekto by mohol namietať, že ide skôr o to, čo dokáže môjmu dieťaťu priniesť kamarátstvo so sociálne „podvyživeným“ dieťaťom (?) O čom sa budú spolu rozprávať ? Čo budú spolu robiť ? Veď to dieťa nechodí na žiadne krúžky, ledva vie písať, čítať, nemá hygienické návyky. Čo ak to moje stiahne so sebou... ?! Môj syn takých kamarátov má. Zoznámil sa s nimi v škole, neskôr zistil, že bývajú v osade za mestom a čiastočne mu došlo, že žijú asi ináč ako my. Bola mu sympatická živelnosť dvoch okatých chlapcov, asi aj to, že si z ničoho nerobili ťažkú hlavu (možno len naoko). Pre môjho, trochu bojazlivého a svedomitého chlapca, to bola príjemná zmena, niečo ako čerstvý vietor do plachiet. Keďže doma nekategorizujeme ľudí na cigáňov a necigáňov, z počiatku celkom nepochopil, prečo majú inú farbu pleti. Doma zahlásil: „Mama, my máme v škole černochov!“. S manželom sme sa zasmiali. 

 A to bola chyba. Nebolo by asi vhodnejšej príležitosti, ako mu vysvetliť, že sú to Rómovia, že sa od nás odlišujú farbou pleti, že majú trochu iné zvyky, dokonca jazyk, že niektorí z nich žijú ináč, ako my. V záujme stopky rasovým predsudkom sme sa ale tvárili, že o nič nejde, sú predsa ako my a tým to hasne. Ale to je rovnako chybný prístup, ako keď niekoho napochytro onálepkujeme slovom cigáň, so všetkými zaužívanými, negatívnymi konotáciami, ktoré toto slovo obnáša. Synovi to nešlo do hlavy. Nevypytoval sa, takže sme si to uvedomili až neskôr, keď pre zmenu jedného dňa vyhlásil: „Cigáni smrdia a sú sprostí“. S mužom sme otvorili ústa do korán a zasekli sa každý vo svojom pol slove. Zmohli sme sa len na pokarhanie: „Také niečo nechceme viac z tvojich úst počuť!“. Syn nechápal čo zlé povedal, veď to v škole hovoria skoro všetci. „Vieš, že aj tvoji kamaráti sú Cigáni, respektíve Rómovia?“, dodala som. Syn mi neveril. 

Prvá kniha od Roalda Dahla, ktorú som kúpila mojej dcére pred pár rokmi, niesla názov Zázračný prst. Išlo o vydanie z roku 2002, z vydavateľstva Enigma. Dcéra ju dostala na Vianoce pod stromček a prečítala ju na jeden hlt. Mala osem rokov a moja misia zažať v nej svetielko náruživej čitateľky bola úspešne zahájená.

 O pár rokov neskôr som si Čarovný prst prečítala aj ja. Presnejšie, čítala som ho môjmu, ešte samostatne nečítajúcemu, skoro sedemročnému synovi. Výborne sme sa zabávali. Kniha je pútavá, príbeh je jednoduchý a akosi zdravo drsný. Že drsný ? K tomu sa ešte vrátim. Rada by som zdôraznila, že Dahlove knihy sú vizuálne čisté, nehýria všetkými možnými farbami a miliónmi obrázkov, čo je len dobre. Malí čitatelia sa tak ľahko vyhnú rušivým elementom. Okrem toho, aj veľkosť písma je určená pre menších čitateľov. Aj preto je označenie knihy: „vhodná na prvé samostatné čítanie“ svätosvätou pravdou. Verím, že z novšieho vydania z roku 2020, s obrázkami od dvorného ilustrátora autora, Qentina Blake-a, budete rovnako spokojní. Ak teda chcete svoje dieťa motivovať k čítaniu, výberom tejto knihy určite nespravíte chybný krok.

 Od Zázračného prsta sa naša čitateľská jazda s Roaldom Dahlom rozbehla ako po masle. Nasledovali: Jurov zázračný liek, Jakub a obrovská broskyňa, „Kamoš obor, Akčan Tyrok, Hastrošovci. Niečo čítala dcéra sama, niečo som jej predčítavala ja. Bavilo nás to obe. Podobne ako pri Zázračnom prste, išlo o viac – menej útle dielka. Vystupuje v nich málo postáv, dej je kontinuálny, bez zbytočných odbočiek, a aj preto je prehľadný. Čitateľ ostáva bez väčšej námahy stále „v obraze“, ľahko preniká do sveta postáv, čoskoro sa stáva súčasťou ich sveta a všetko prežíva s nimi. K teleportu do útrob Dahlovského sveta určite dopomáha aj svieži, briskný jazyk. Týmto patrí vďaka aj prekladateľom.

  Neviem ako vy, ale niekedy sa stretávam, najmä v súčasnej slovenskej literatúre pre deti, s komplikovaným jazykom. S výrazmi, ktoré patria skôr do beletrie pre mládež alebo dospelých, pretože deti im nerozumejú a ich význam im uniká v záplave riadkov rozvinutých viet a súvetí. Ak dieťa nerozumie, čaro sa stráca. A nepomôže ani vysvetľovanie nepochopeného. Čitateľská jazda sa tým spomaľuje, zadrháva. Nie som literárny vedec, ale dovolím si tvrdiť, že Dahl pracuje so slovami štrukturálne. Slová, ktorým dieťa neporozumie explicitne (a takých je minimum) pochopí z kontextu, ich význam je v texte ukrytý podprahove a okrem priameho výkladu ho dieťa vie zachytiť aj implicitne, intuitívne. V tom spočíva podľa môjho skromného názoru autorova genialita. Roald Dahl je zároveň ukážkou autora, ktorý dokazuje, že aj jednoduchý, zrozumiteľný jazyk môže byť inteligentný a svoje dieťa tak vzdelávame prirodzenejšie, ako formou premúdrených výrazov, často krát obtiahnutých povlakom prvoplánového moralizujúceho obsahu. Áno, aj u Dahla víťazí dobro nad zlom, pretože to je jednoducho základné kritérium každej rozprávky. Ale víťazí v ňom umne, vtipne, vynaliezavo a hravo. Tak, ako to deti (a povedzme si pravdu – aj my dospelí) máme radi ! Samozrejme, je dôležité dodržať plus mínus odporúčanie vekovej skupiny, pre ktorú je tá ktorá kniha určená.

 Z kratších príbehov pre najmenšie deti vyzdvihujem knihu Obrovský krokodíl (my máme vydanie z roku 2004, opäť vydavateľstvo Enigma a opäť skvelý Quentin Blake ako ilustrátor), v ktorej sa „spravodlivosti“ dočkáme práve vyššie uvedeným spôsobom a nesmierne sa pritom nasmejeme. Aj tu vidieť vrstevnatosť Dahlovho jazyka. Obrovský krokodíl je síce zlý, pretože v prírode robí lumpárne a navyše chce zjesť deti, ale tým, ako sa mu na ceste za svojim cieľom smola neustále lepí na päty, a teda paradoxne svojou bezbrannosťou, získava si naše srdcia či chceme, alebo nie. Sme s ním a zároveň proti nemu. Krokodíl sa tak stáva typickým moderným antihrdinom. Jeho tŕnistú cestu ukončí Dahl opäť drsne  – krokodíl končí ako spečený oškvarok na slnku. Sľúbila som, že sa vrátim k drsnosti v diele Roalda Dahla. Myslím si skrátka, že Roald Dahl sa s negatívnymi postavami príliš nepára. Dostanú, čo si zaslúžia, a mám dojem, že u detí tento efekt vyvoláva pocit reálnosti a autentickosti, lebo deti dobre vedia, že keď niekto robí zle, stretne sa skôr s trestom ako pochvalou. Nie že by v jeho rozprávkach výchovný motív chýbal, ale pravdou je, že namiesto: „no, no, to sa nesmie, urob to ako sa sluší a patrí!“,  nám Dahl ukáže, že každá príčina má svoj následok a že za svoje činy si je skrátka každý zodpovedný. Pre chlapcov aj dievčatá, ktoré majú radi divé zvieratá, je ako stvorený jemný príbeh o líščej rodinke, ktorý sa v zápletke mení na boj o prežitie v súboji s chamtivým a pomstychtivým človekom. Opäť víťazí zdravý rozum, figliarstvo a vynaliezavosť. Ide o knižku Fantastický pán lišiak. Kopec akcie nájdete aj v knihe Danny majster sveta. Láskavý príbeh o vzťahu otca a syna, alebo všeobecne: rodiča a dieťaťa, zabalený do napínavej   poľovnícko – pytliackej drámy. Spisovateľ v nej búra zaužívané stereotypy o pytliakoch a prekvapivo nám ukazuje príjemné stránky ináč zakázaného a odsudzovaného pytliactva. Tento príbeh som čítala môjmu osemročnému synovi a bol nim taký okúzlený, že na konci vyslovil prosbu, aby sme sa aj my presťahovali do maringotky. Predstava prikladania dreva do piecky a posedávania na schodíkoch štvorkolesového domčeka pri svite mesiaca vyznievala neodolateľne aj pre mňa. Škoda len, že nežijeme v rozprávke!

 Danny majster sveta nie je jediný príbeh, kde nás autor prekvapí akousi prevrátenou morálkou, resp. prístupom, ktorý je na míle vzdialený stereotypom objavujúcich sa v rozprávkach. Mňa osobne prekvapilo, že v „detskom románe“ Čarodejnice končí malý Luke ako myška (do poslednej chvíle sme dúfali, že bude odčarovaný a vráti sa do svojho chlapčenského tela, no nestalo sa...) a statočne konštatuje, že jeho život neprekročí vek života obyčajnej myšky. Nenechajte sa ale odradiť, Čarodejnice je skvelý detský horor. Áno, počujete dobre, je to horor ! A preto je to výborné čítanie! Ak sa vaše deti radi boja, hurá do toho. Ale počítajte s tým, že sa ešte dlho nebudú chcieť sprchovať a opatrne si budú prezerať cudzie tety na ulici. Ak by sme chceli byť kompletní a vymenovať všetko, čo od Dahla v slovenčine vyšlo, pre poriadok veci uvediem ešte pre najmenšie deti knihy Žirafa, Pelly a ja, čo bola v našom prípade jediná, nesprávne načasovaná kniha. Synovi som ju čítala, keď už bol prvák na základnej a už ho veľmi nebavila. Škoda že sme to nestihli, kým bol ešte v škôlke. Pre starších školákov je tu rozsiahlejšia Matilda, alebo Charlie a továreň na čokoládu a pokračovanie tohto príbehu v knihe Charlie a veľký sklený výťah. Apropo, viacero z Dahlových diel bolo aj sfilmovaných. Keď som mojej dcére, dnes už šestnásťročnej slečne oznámila, že Čarodejnice nanovo sfilmovali, ani na chvíľu nezaváhala a vyhlásila: „To si musíme pozrieť!“.

Dovoľte mi podeliť sa s vami o moju osobnú skúsenosť. 

Syn sa mi narodil v 35 týždni. Mal bežné problémy predčasne narodeného dieťaťa. Nemocnicu sme opúšťali po dva a pol týždni. Pani doktorka mi vtedy povedala pamätnú vetu: "Nebojte sa, bude v poriadku, oni (predčasniatka) sú deti ako všetky iné, len je o nich možno trochu viac počuť keď podrastú". Pravdivosť tejto vety si overujem v praxi dodnes...

Od začiatku som mala pocit, že je mimoriadne aktívny, pohyblivý, vnímavý. Porovnávala som ho s jeho staršou sestrou (porovnávať sa vraj nemá, ale ruku na srdce, kto z nás sa tomu dokáže dôsledne vyhnúť ?). A hoci je zväčša každé dieťa iné, niektoré rozdiely boli u tých mojich markantné, bez zjavného dôvodu. Tak napríklad kuriózny úraz môjho syna, keď sa ako päť mesačný rozhojdal pripútaný vo "vajíčku", prevrátil ho silou vlastnej váhy a tvárou dopadol na zem. Z výšky kuchynského stola. Viem, je to moja chyba. Nemala som ho klásť na stôl a nemala som ho spúšťať z očí. Ani na chvíľu. Keď som na pohotovosti vystrašená, zahanbená, s pocitom nesmiernej viny vysvetľovala, že som ho len chcela mať vo výške očí, kým som varila, a stratila som zo zreteľa jeho pohyblivosť, doktor len krútil nesúhlasne hlavou. Potom ležiacemu bábätku podal prst. Syn ihneď zareagoval, pevne ho chytil, pritiahol k sebe a švihom sa posadil. Doktor aj so sestrou otvorili doširoka oči a pozreli na mňa spýtavo. "Veď som vám hovorila", hlesla som rozpačito. 

Podobných príhod, a aj úrazových, sme mali žiaľ viac aj neskôr. Nieže by sme na neho nedávali pozor. Syn bol mimoriadne vynaliezavý. Nemal ani dva roky, keď si vedel pomocou príborového nožíka vybrať zo zásuvky bezpečnostnú poistku. Bolo potrebné mať oči aj na zadku, ako sa hovorí. Samozrejme, to sa vždy nedá. Aj preto tie rozbité kolená, odreté čelo, škrabance a modriny. Pocity viny a strachu u nás rodičov, no a popravde, potom už aj zvyk a konštatovanie, že náš chlapec je proste taký...

 Bol manuálne veľmi zručný, čo mu ostalo dodnes. Vo veku osem rokov dokáže sám rozložiť oheň, zapojiť čerpadlo a prečerpať vodu, rozumie princípom murovania, betónovania, klampiarskym prácam, vie, čo sú elektrické obvody, ako fungujú žľaby, odtoky, kanalizácia. Otcovu sadu náradia má dávno preskúmanú, zväčša s ňou vie aj narábať.  Baví ho práca s drevom. Všetci obdivujú jeho technické myslenie a schopnosti. Je toho veľa a zároveň je to všetko. Všetko v tom zmysle, že nič iné ho už nezaujíma. A to doslova.

Počítať, písať a čítať sú tri veľké problémy. Presne v tomto poradí ako som ich vymenovala, od najmenej, po najviac závažný. V čítaní je na úrovni prváka, stále sa boríme so  slabikovaním. Ak aj technicky text prečíta správne, nerozumie jeho významu. Príbehy pritom zbožňuje. Nejeden večer trávime pri knižke. Predčítavam ale ja. On je poslucháč. Píše ako počuje, nevníma rozlišovacie znamienka, písmo sa pohybuje niekde na úrovni (ne)čitateľnosti. Krasopis je pre nás veľká neznáma. Málokedy počuje na konci vety otáznik, alebo výkričník. Všetky vety sú pre neho oznamovacie. Nevie, kde má veta začiatok a kde koniec, napriek tomu, že každá začína veľkým písmenom a končí interpunkčným znamienkom. Aby som nezabudla na podstatnú informáciu - syn je druhák na klasickej základnej škole.