„Nie je to o tom, čo sa ti prihodí, ale o tom, ako na to zareaguješ.“ –                Epictetus

...a tak aj bolo. Paleta rôznych emócií popreplietaná slzami. 

Som „iná“, už od detstva ma ťahá ísť inou cestou. Nie som typ človeka, ktorý sa k situáciám stavia bez emócií len preto, že tak robia všetci. Nie som človekom, ktorý sa vzdáva bez boja či typ, ktorý škatuľkuje, nedáva šancu a pri ťažkej životnej rane si zakryje oči a nič ďalej "nevidí". 

Pre mňa bola zdravá princezná

14.01.2014 som sa vďaka božej vôli a svojmu mužovi stala mamou. Tie najkrajšie chvíle netrvali dlho, náš život sa obrátil naruby kvôli krutej diagnóze Karolínky.

Nespomínam si na toto obdobie zistení zdravotného stavu našej dcérky ľahko a dodnes nedokážem o tom otvorene rozprávať. Ale v krátkosti - každý náš deň bol do bodky naprogramovaný - 4x „vojtovka“, ktorá bola vždy zosúladená s kŕmením, aby Karolínka mliečko nevyvrátila, pravidelné návštevy rehabilitačného centra a rutinné sa stali aj návštevy lekárov rôznych odvetí.

„Viete, ja dodnes nedokážem normálne žiť, aj keby som chcela - je to vo mne stále, pretože mi zomrel v náručí“.

25.1.2018: rodina Jakubka podala žiadosť – podnet na prešetrenie zdravotnej starostlivosti mŕtveho Jakubka. V súčasnosti je táto kauza prešetrovaná...

Jakubko zomrel v bolestiach, zomrel mamičke v náručí. Tá si zažila peklo a tvrdí, že nikto neakceptoval jej požiadavky, jej naliehanie, a že jej synovi nebola poskytnutá patričná zdravotná starostlivosť.

„Iba ho plnili klystírmi“

Dňa 20.11.2017 bol Jakubko hospitalizovaný v Dolnooravskej nemocnici v Dolnom Kubíne, pretože nemal stolicu už 8 dní.

Dni predtým sa maminka Jakubka snažila o to, aby sa mu podarilo stolicu vytlačiť, dodržiavala obvodnou lekárkou nariadenú diétu, pitný režim a boli mu podané všetky dostupné a predpísané lieky slúžiace k uvoľneniu stolice. Mamička dokonca navštívila gastroenterologičku v Martine, kde dieťaťu neurobili okrem odobratia krvi žiadne iné vyšetrenia a poslali ich domov so slovami „Príďte, keď sa Jakub vykaká“.

„Pani Janka, prosím Vás, definujte mi spojenie - byť normálny“

Ozvala sa mi pani Dagmar. A ozvala sa mi práve s úvodom, ktorý vyššie citujem. Nechcela, aby som jej meno zverejnila (je jednou z komunity Modrého koníka), chcela len, aby som jej slová „transformovala“ na  svoje a aby som jej sčasti pomohla zápasiť s ľudským nepochopením a ubližovaním.

Dovolím si teda v krátkosti prepísať myšlienky p. Dagmar a posunúť ideu, ktorú mi ponúkla. 

Môj syn je homosexuál

Áno, takto sa mi zdôverila. Jej syn - nazvime ho Aďo - je homosexuál. Ten typ homosexuála, ktorý to priznal rodine a okoliu a presne ten typ, ktorý chce žiť „normálne“.

A vlastne, ako je to normálne? Jednoducho chce žiť bez odsudzovania, bez pohŕdavých pohľadov okolia či dokonca bez strachu. Aďa totiž za jeho orientáciu pred pol rokom zbili tak, že skončil na jednotke intenzívnej starostlivosti s opuchom mozgu. Ako píše pani Dagmar – Boh stál pri ňom. Áno, stál pri ňom aj napriek tomu, že je - ako sa okolie vyjadruje - „úchylný, špinavý homosexuál.“

V živote sa často riadime predstavami iných, respektíve spoločnosti ako takej. Prispôsobujeme sa väčšinovému trendu a pritom si neuvedomujeme, že častokrát to nie je vôbec to, čo sami chceme. Ľútosť sa však dostaví až v čase, keď je už príliš neskoro.

Lenku, sestričku z onkológie a ženu, ktorá vystupuje pod menom @oncology_nurse, som Vám už predstavila. Mala som tú česť spoznať ju a okrem pozitivizmu, ktorý šíri, mi poskytla aj pohľad na ťažko chorých z opačnej strany.

V každom z mojich článkov nechávam malý, často za metaforami skrytý odkaz a ani tento nie je výnimkou. Mojou ideou nie je vniesť skrz tieto riadky pochmúrnosť do vašich dní. Chcem týmto málom len upozorniť, aby si všetci spomedzi nás uvedomili rozdiel medzi našim vnímaním žitia a vnímaním žitia človeka, ktorý odchádza z tohto sveta. Chcem, aby sme ešte teraz, kým je možno všetko v poriadku napravili mnoho vecí v našom bytí, a aby sme konali tak, že si na sklonku svojho života (pokiaľ to bude možné) s pokojom v duši povieme:

„ĎAKUJEM! Môj život bol presne taký, aký som ho sám/sama chcel prežiť!“

Nikto z nás nie je na odchod z tohto sveta pripravený. Verím v to, že nie. Myslím, že človek, ktorý vie, že jeho život končí - bilancuje, ľutuje, ďakuje a pokiaľ má možnosť odchádzať pri zdravej mysli, o tomto aj hovorí. Opýtala som sa teda Lenky na to, čo pacienti na sklonku života ľutujú a spoločne sme zaznamenali výroky zomierajúcich.

„Ľutujem, že som priveľa pracoval a nevenoval dostatok času rodine, deťom a priateľom.“

Všetko čo vidíte, nemusí byť tak, ako sa zdá. Spomeňte si na to vo chvíli, keď budete písať na cudziu stenu.

Pieseň „Cizí zeď„ od Oneman show predstavovať zrejme nemusím. Táto pieseň však vznikla cielene a má poslúžiť na dobrú vec. Na akú? Poďte si to prečítať až do konca, pretože pointa článku je obsiahnutá v závere.

Kazma vs. Leoš Mareš

Kazma Kazmitch, vlastným menom Kamil Bartošek, je internetový influencer a producent, ktorý do svojej kampane 1/10 zapojil Leoša Mareša.

Kauza Kazma vs. Leoš Mareš otriasla pred pár mesiacmi celou Českou republikou. Možno to niektorí z Vás zhliadli, možno nemáte o tom informáciu, je však známe, že to bola najkomentovanejšia, „najhejtovanejšia“ a najsledovanejšia záležitosť posledných čias v ČR, skrz ktorú sa spustil hon na verejného nepriateľa - Kazmu.

Leoš obeťou show

V komunite Modrého koníka sa stretávame s rôznorodými osobnosťami, v prevažnej miere s mamičkami. Mnohé z nich odkrývajú svoje súkromie a ukazujú iným používateľom svoje každodenné radosti, starosti a delia sa s ostatnými o svoje názory. Nájdete tu ženy, ktoré hovoria o svojich problémoch či ťažkom životnom osude, nájdete tu ženy, ktoré len čítajú „steny“ iných, ale aj ženy, ktoré sa snažia iným pomôcť. A práve jednu takúto pomáhajúcu mamičku Vám chcem predstaviť.

Lenka je mladá 31-ročná mamička, ktorá pracuje vo Východoslovenskom onkologickom ústave, na klinike radiačnej a klinickej onkológie. Všimla som si ju na základe jej trefných komentárov, podľa ktorých bolo hneď vidieť, ako veľmi je odovzdaná svojej práci, a práve preto som ju oslovila. Zaujímalo ma, aké boli jej začiatky na onkológii, ako ako matka vníma svoju náročnú prácu, ako zvláda záťaž pozerať sa na ľudské utrpenie a aké sú jej pracovné plány do budúcna.

My sestry sme nádej

Lenka si na svoje prvé dni nespomína s ľahkosťou, pretože bez varovania, či predošlej skúsenosti vhupla do sveta plného ľudského utrpenia a beznádeje. Svoj prvý dojem z práce na onkológii opisuje s rešpektom, pokorou a je v ňom citeľne poznať strach. Citujem: „Stála som na chodbe a chcela som v prvom momente utiecť, lebo som si myslela, že toto proste nedám! Toľko bolesti a zúfalstva pokope som nezažila. Ale ostala som a teraz som za to rada, lebo tuto prácu som si zamilovala hneď počas prvého mesiaca.“

Dnes je Lenka sestrou s niekoľkoročnými skúsenosťami, sestrou empatickou, plne odovzdanou svojej práci a o tom, že svoje poslanie miluje niet pochýb. Svoje povolanie neberie len ako prácu, ale vidí v ňom svoje životné poslanie. Tvrdí, že práca sestry na onkológii je naozaj potrebná, nakoľko nie je len o základných ošetrovateľských činnostiach, ale je to aj vysokošpecializovaná práca.

Špecializovanosť interpretuje práve v tom, že „sestry sú pre chorých neraz jedinou oporou, a bohužiaľ často nahrádzajú pacientom neprítomnú rodinu.“ Títo - ako ich nazývam ja - "anjeli bez krídel" vštepujú pacientom nádej a pomáhajú im nielen medikamentózne, ale aj ľudsky.

„Žiadny z týchto ľudí nemá právo kvôli svojim sexuálnym chúťkam alebo špinavému biznisu ako je pornografia ničiť ľudské životy!“

Kontroverznú novinárku Kristínu Kövešovú zrejme nemusím predstavovať. Je to jedna z tých novinárok, ktorá svoju prácu vykonáva v inom rozmere, pretože sa nevenuje bulváru, ale rieši také kauzy, ktoré sú pre spoločnosť prínosom a chránia „slabších“.

Už dlhšie sledujem Kristínkinu prácu cielenú na odhaľovanie vinníkov detskej pornografie a pedofílie. Sledujem jej neskutočnú snahu upozorniť na tento problém, ktorý je spoločnosťou možno nechcene „skrytý“, ktorý sa verejne málo rieši a o ktorom si možno myslíme, že u nás ešte nedosahuje taký enormný formát, aký v zahraničí.

Keďže som matkou a viem, že nebezpečenstvo na sociálnych sieťach spojené so „získavaním detí“ je obrovské, chcem tiež prispieť k ochrane našich detí. Možno môj článok bude len kvapka v mori, ale keby som to nenapísala, možno by tá moja kvapka v mori chýbala. 

Na nemenovanom fóre som si zriadila účet. Účet 13-ročnej slečny. Bez popisu, údajov či fotiek. Jednoduchý, „holý“ profil. Už počas prvých hodín (podotýkam, nemala som aktívny stav) ma začali kontaktovať muži, ktorí chceli komunikovať. Takmer 95 % z nich však nechcelo len "bežne" písať. Chceli viac.

Týchto "záujemcov" by som vedela sortovať do skupín:

Čítam jej blog... Je takmer polnoc a ja si uvedomujem, koľko nám táto žena zanechala.

Dlho som premýšľala, či tento článok napíšem. Myslím si, že by bola škoda, keby sa na túto osobnosť zabudlo a keby sa nevyzdvihla všetka tá osveta a pohľad na chorobu priamo z prvej rady, ktorý nám Danka, alias "Bubena" ponúkala.

Priznám sa, nečítam blogy často, ale Dankin príbeh obsiahnutý v každodenných statusoch hltám. A tak tu sedím, prezerám 50-stranový príbeh a behá mi mráz po chrbte.

Nemám v úmysle písať nič smutné, nechcem sa venovať priebehu Dankinej choroby. Chcem vyzdvihnúť jej osobnosť, jej bojovnosť, jej nadhľad a zvlášť chcem oživiť dôvody, prečo Danka blogovala do poslednej chvíle a prečo nám denne servírovala veci, o ktorých máloktorý chorý tak otvorene hovorí.

Bubena sa skrz svoje príspevky nechcela sťažovať, či upútavať na seba a svoju rodinu pozornosť. Čo neznášala a najmenej chcela bola ľútosť. Dennodenným prispievaním na svoj blog nám chcela len pripomenúť, aký je život krehký a ako si ho máme užívať, pretože sa na všetko pozerala z opačnej strany a vedela oceniť jeho hodnotu. Často však jej vyjadrenia vyvolávali búrlivé diskusie, mala aj pár odporcov, ktorí jej vyčítali otvorenosť a sarkazmus smerovaný k svojmu zdravotnému stavu. No aj napriek všetkému sa nikdy nebála podať všetko tak, ako to v skutočnosti bolo. Po istom čase sa vyjadrila: „Vidím, že moje písanie splnilo účel, že choré ženy spomedzi nás začali prosiť o pomoc, hovoriť o svojich pocitoch a že sa na koníkovi rozbehla pomoc voči ľuďom, ktorí to sami nezvládajú.“

Po smrti Danky administrátori uvažovali o zmazaní jej blogu, pretože taký je bežný postup. Pod prosbami a nátlakom užívateliek tak nakoniec neurobili, pretože blog mal splniť aj ďalšiu významnú úlohu. Danka si želala, aby si jej príspevky raz prečítala jej dcérka Melody. Svoj „verejný denník“ písala aj kvôli nej a v prípade, že svoj boj nezvládne si želala, aby Melody pochopila, prečo sa jej maminka nemohla naplno venovať a chcela, aby navždy vedela, ako ju nekonečne milovala.

Drahé maminky, 

ak poznáte niekoho, koho životný príbeh je niečím výnimočný a chcel by sa oň s nami na Modrom Koníkovi podeliť, poprosím súkromnú správu.

Opäť rozbiehame pravidelné písanie článkov o Vás, bežných používateľoch, ktorí sa chcú s nami podeliť o svoje šťastie, úspechy alebo trápenie. 

Janka

Najlepšie sa učíme chápať protikladmi. Keď sme zdraví, nevnímame akú silnú hodnotu zdravie má. Všetko si začneme uvedomovať až pri jeho protiklade – chorobe. A tak to bolo aj u nás...

Môjmu otcovi bola diagnostikovaná GBM.

GBM, tzv. glioblastóm je nádor, ktorý vzniká z gliových buniek. Je to najzhubnejší typ nádorov mozgu, ktorý veľmi rýchlo dorastá veľkých rozmerov. Liečba glioblastómu je veľmi komplikovaná. Rakovinové bunky totiž veľmi agresívne prerastajú medzi zdravé bunky a šíria sa nepravidelne všetkými smermi. V dôsledku nepravidelnosti a neohraničenosti sa nedá nádor stopercentne vyoperovať. Navyše nádor dokáže veľmi úspešne vzdorovať chemoterapii a ožarovaniu.

Nebudem opisovať priebeh choroby, ani bolesť a strach ktorú sme prežívali a prežívame dodnes, pretože si myslím, že to si vie sám v sebe predstaviť snáď každý. Chcem sa zmieniť o niečom inom, a to o možnosti, ktorá nám umožňuje predlžovať život nášho otca o mesiace. Znie to kruto, ale áno, u nás sa život od istého času počíta na mesiace.

Zosypali sme sa. Zosypal sa aj on, pretože takáto diagnóza skolí aj toho najsilnejšieho muža. Každý chce predsa žiť! V hlavách nám neustále kolovali otázky: ako to zvládnuť, ako sa odraziť od dna, čakať, či bojovať?!

S touto diagnózou nemáte príliš veľa možností, zvlášť v našej krajine. Okrem tradičnej liečby ako je operácia, chemoterapia a rádioterapia Vám viac možností lekári neponúknu. Oznámia Vám, že ste už všetko „dostali“ a „viac robiť nemôžu“.

Pripomeňme si príbeh jednej neskutočne silnej ženy

„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Keby nebolo nádeje, naše srdce by puklo...

Lucinka sa nám narodila ako krásne a zdravé dievčatko.

Keď mala 5 rôčkov, náš pokojný a radostný rodinný život sa obrátil naruby.

Lucka začala mať veľké bolesti v oblasti bruška. Všetko začalo hospitalizáciou v blízkom meste Trstená a po desiatich dňoch bola Lucka prevezená do Martina.

Za týchto pár dní došlo k mnou spomínanému obráteniu života naruby. Pýtate sa prečo? Pretože mojej dcérke bola zistená príčina tých neskutočných bolestí.

Príčinou bol nádor na pečeni.

Milé mamičky, tento krátky príbeh nebude o utrpení ako boli predošlé, ale naopak - bude o šťastí – dokonca šťastí ŠTVORITOM! Príbeh poskytol @otino

S manželkou Jankou máme dve deti, staršiu dcéru Janku a syna Petra. Obaja už žijú svoje životy so svojimi partnermi.

Bola krásna aprílová sobota, ktorú sme trávili ako rodina pokope. Pri debate syn oznámil radostnú správu – že naša nevesta je tehotná a budú mať dvojičky.

Dcéra Janka sa v tej chvíli zatvárila inak ako prekvapene a zahlásila: „Aj vy budete mať dvojičky?“ Syn sa na ňu nechápavo pozrel a opýtal sa: „akože aj my?“ A dcéra Janka opäť na to: „Lebo aj my čakáme dvojičky.“

A takto nenápadne vyšli obe naše deti s pravdou von a my s manželkou sme sa dozvedeli radostnú správu o tom, že z „nulových“ starkých sa stanú štvornásobní starí rodičia.

Dňa 18.10. prišli na svet synove dve dievčatká a opäť sa v našej rodine zopakovalo čosi duplicitné a nezvyčajné, pretože o 4 dni neskôr porodila dcéra Janka ďalšie dve dievčatká.

„Nechcela som, aby moje dieťa prežilo také detstvo ako ja, preto som si ho chcela dať vziať. Dnes však viem, že by to bola moja najväčšia chyba života.“

Chcem sa Vám zveriť s mojou životnou cestou. Cestou, ktorá je poznačená spleťou neskutočného trápenia na nemocničných lôžkach; cestou, ktorej chýbalo rodinné zázemie a pomoc blízkych; ale aj cestou, počas ktorej som zažila skutočné šťastie zvané materstvo.

Môj štart do života nebol práve najľahší, pretože som sa narodila s rázštepom pery a podnebia. Mamička ma namiesto vytúženého kojenia musela kŕmiť striekačkou. V mojom štvrtom mesiaci života som musela absolvovať prvú operáciu, počas ktorej mi lekári upravili podnebie a pery. Neskôr, v mojich šiestich rokoch života som podstúpila ešte jednu plastickú operáciu.

Potom nastal čas, kedy som sa mala začať tak, ako iní moji rovesníci pripravovať do školy. Čas, kedy som sa mala vytešovať zo svojej prvej školskej tašky, pera, či z nových kamarátstiev. Avšak, čas nástupu do školy sa nekonal. Vlastne konal, no nie do takej školy, akú som si s rodičmi vysnívala.

Bývali sme na dedine, kde najdôležitejšími autoritami boli miestny farár a učiteľ, a práve títo dvaja ľudia mne a mojej rodine zobrali vtedajšiu nádej na to, že bude zo mňa školáčka na základnej škole. Prečo? Pretože na základe môjho rázštepu sa rozhodli, že nepatrím medzi „normálne“ deti a že nastúpim na osobitnú školu.

Viem, krútite hlavami a verte tomu, že aj moja rodina bola z toho šokovaná. Vtedy sa mamka rozhodla, že sa pobije za moje práva a vybavila mi školu vo vedľajšej dedine, do ktorej ma „záhadne“ zobrali bez akýchkoľvek predsudkov, či obmedzení. Vďaka týmto ľuďom, ktorí vo mňa verili a nepovažovali ma za „chorú“ som ukončila základnú školu a aj strednú školu s maturitou.

„Bežte za svojim šťastím a vesmír vám otvorí dvere tam, kde boli predtým len steny.“

Tento príbeh je venovaný všetkým ženám, ktoré túžia zažiť tú najúprimnejšiu a najnežnejšiu lásku života, a to lásku k svojmu dieťaťu.

Môj príbeh sa nezačína ako iné príbehy, ktoré sú popisované šťastným obdobím života, ale začína sa písať v spojení s veľkým utrpením spôsobeným pliagou zvanou leukémia.

Po dovŕšení 15. roku môjho života som si od lekárov vypočula diagnózu, o ktorej som len sporadicky počula z televízie a z kníh. Nevedela som, čo všetko ma čaká a čím si budem musieť prejsť. Nevedela som, že sa mi život otočí naruby a netušila som, že sa mi problémy prvých lások, či kamarátskych nezhôd budú zrazu zdať také malicherné.

V nemocnici som strávila takmer celý rok, ktorý bol spojený s náročnou liečbou, chemoterapiami, zvracaním, slabosťou a s mnohým iným na čo z ťažkosťou spomínam.

Čas plynul a ja som po rokoch našla spriaznenú dušu v mužovi, ktorého som si neskôr aj napriek môjmu komplikovanému zdravotnému stavu zobrala za manžela.