26.03.2016 – hore som už od 02.00 hod.

Snažím sa zaspať, ale nedá sa. Čaj a káva samozrejme musí byť (kupodivu káva mi dnes padla dobre). Žiadny problém. Zaujímavé. Som nervózna, ráno idem k lekárom.

O 7.00 vchádzam k obvodnej lekárke pre zdravotnú kartu a výmenný lístok k internému. Výmenný lístok dostanem, ale kartu nie, vraj netreba, už som ju mala so sebou u interného a druhýkrát vraj už netreba. Som zvedavá, lebo sestrička na internom prízvukovala, že mám ju priniesť. Veď uvidím, čo mi pri odberoch na internom sestrička v piatok povie. V najhoršom prípade sa pre ňu vyberiem znova.

Od obvodnej letím ku gynekológovi.

V čakárni som sama, prišla som o hodinu skôr, vždy tak prídem, čo už, radšej skôr ako neskôr. O 8.00 ma volajú dovnútra, teším sa, idem len na pokec. Na pokeci s primárom sa dozviem, že mi budú robiť vaginálnu hysterektómiu a vaječníky mi ponechajú, že som mladá. Aspoňže tak.

Pýtam sa, či to má svoje riziká a dozvedám sa, že každá operácia má svoje riziká. Ale vraj pre mňa je najvýhodnejšia vaginálna hysterektómia povedal primár. Verím mu. Termín nástupu do nemocnice mám 8.4.2019. Pýta sa ma, prečo ešte nemám interné vyšetrenia, hovorím mu, že interný mal veľa pacientiek predo mnou objednaných na predoperačné vyšetrenia a preto mám odber krvi až 29.3. a pre výsledky mám prísť 4.4.

26.03.2016

Budíček mi zvonil klasicky o 3.00 hod. Ale prečo by som ako sova nepozerala do plafónu už od 2.29 hod. a nerozmýšľala nad blbosťami!!!

Vstávam smer kúpeľňa, WC, kuchyňa. Bolesti dá sa. Varím si kávu aj čaj (ženský). Tak ako stokrát predtým letí káva zo mňa, už ju nebudem piť si hovorím, a predsa si ju občas uvarím (chýba mi ten kofeín). Čo keď mi z nej nebude tentokrát zle.

Dva a pol roka dozadu mi brali polyp a po narkóze som už nemohla piť kávu (nescafé), ale napríklad 3 v 1 mi problém nerobí, iba klasická zalievaná a neska (vraj to nie je káva...).

Ale fakt už ju naozaj nebudem piť. Nič príjemné, tak to čajík potom zahladil...

Pusa manželovi na rozlúčku.

25.03.2019

    Budíček 3.00 hod. do práce. Vstávam, varím čaj sebe aj manželovi. No už len 2 týždne do operácie. „Len“. Tuším ma to prestalo dole bolieť. Nie. Neprestalo. Mám aj svalovicu. Ale tá mi nevadí, málo som sa hýbala, tak mi výlet do prírody pripomenul, že sa treba viac hýbať.

V stredu 27.3. idem gynekológovi, predtým ráno rýchlo k obvodnej pre kartu a výmenný lístok pre interného. V piatok na odbery internému. Nezabudnúť! Šup šup do práce.

    Už svitá. Nový deň predo mnou. Klasika pracovný deň, ako každý iný. Od kolegyne dostávam misku v tvare srdiečka, pýtam sa prečo? Len tak, lebo sa ti páči. Úžasná žena. Vraciam sa do kancelárie. Vtom zaznie z rádia pesnička „Pár přátel stačí mít.... když nemáš chuť se smát.... jen dál se snaž ty na to máš“.

    Wau... chce sa mi plakať... nepýtajte sa ma prečo.... neviem.... krásna pesnička.... Išla som sa cez obed prejsť, len tak... pre trochu slnečných lúčov, čo vonku svietia... Pozerám na tváre ľudí, ktorý sa náhlia okolo mňa. Ktovie kam...

Babka na Obchodnej ma skoro prešla s vozíkom, uhnite sa ponáhľam sa.

24.03.2019

    Nedeľa ráno 4.55 hod. Drozd zase spustil alarm ako zmyslov zbavený. Varím si kávu a čaj, sledujem ranné svitanie cez okno. Som zvedavá, čo mi dnešný deň zase prinesie. Doobeda varím, manžel mi pomáha. Kríže a podbruško pobolievajú, ale je to lepšie ako včera a predvčerom.

    O 12. dostane manžel nápad ísť na výlet. Kam, nepovedal. Dozvedám sa to až na Pezinskej babe. Výlet do prírody ma rozptýli určite. Hej? Uvidíme. Verím mu. No už pri menšom kopčeku zisťujem, že to nebude také ľahké ako som si myslela. Napadlo ma, že čo keď to moc prežívam, tú bolesť. Možno to nie je také strašné. Ha ha ha.

Kopčeky ma presviedčajú, že nie moja zlatá, nie, nie.

Za normálnych okolností sa zapriem, leziem do kopca odušu, niekedy (fakt len občas) sa ho snažím dokonca vybehnúť. Ale tentoraz nie. Snažím sa zdržovať manžela, ako sa dá. Jeeej pozri aké krásne snežienky. Jeeeej pozri aké krásne kamene. Jeeej pozri tuším tu boli srnky, alebo čo. Bobky, aha asi zajac... Potrebujem sa napiť... Neviem čo si manžel o mne myslel, ale darilo sa mi zdržiavať, a vďaka tomu zdarne pomaly zdolať zopár kopčekov.

    Fakt malých. Väčšie by som nedala. Keď sme sa vracali z jednej strany cesty a išli na druhú stranu, stretli sme takú skupinku mladých báb. Ja som si na chvíľu sadla do auta, odpočinúť si, že potom pôjdeme na druhú stranu. Baby išli pomaly popri nás, a v tom sa zastavili a rozprávajú sa.

23.03.2019

    Budím sa o 4.53 hod., drozd vyvreskuje za oknom ako zmyslov zbavený, ale ja som rada, že ho počujem. Síce mohol by vrieskať o hodinu alebo dve neskôr, ale čo už. Varím si čaj aj kávu, cez okno sledujem ako svitá, dedina sa budí.

    Idem do obchodu pomaly kľudne, nie ako predtým rýchlo rýchlo, aby mali všetci raňajky pripravené v sobotné ránečko.

Inak teraz začínam rozmýšľať... Vážim si teraz oveľa viac to čo mám.

    Zdravie a rodinu. Nič nie je dôležitejšie. A zase sa bojím. Kurnik šopa aj s takou robotou. Ukazuje sa pekný deň, rozmýšľam čo mi dnešný deň prinesie. Chystám manželovi raňajky a ten ich s chuťou schramstí. K písaniu si sadám až neskoro večer.

    Doobeda som bola u sestry, chlapi, sestra a moja dcéra makali. Ja som bola morálna opora. Aj keď mi to nezabránilo v tom trošku ostrihať stromky, ale len trošku. Zapáranie do netere, 18 ročnej, bolo tiež super.

22.03.2019 – piatok večer.

    Super. Bolesti krížov a podbruška, jasné, klasika, prečo nie?

Rozmýšľam, či s tým mám ísť v pondelok gynekológovi, alebo nie, načo, veď v stredu tam mám predoperačnú kontrolu. Hádam sa to cez víkend nezhorší. Veď takto ma to bolí už od kyretáže... a furt len po doktoroch...

Samozrejme googlim celé poobedie, prečo nie.... Už mám všetko prečítané, už nie sú stránky o hysteroktómii, ktoré by som nečítala. Robota v práci urobená, vypitý liter čaju, ženský a pre istotu aj urologický, človek nikdy nevie. Čo od toho očakávam neviem, hádam sa mi potom trochu uľaví. Nie je to strašná bolesť, ale zaobišla by som sa bez nej...

Vonku je krásne počasie, išla som sa cez obed prejsť. Zablúdila som do obchodu s topánkami a kúpila som si dvoje. Veď boli v akcii – skoro zadarmo. Samozrejme bez opätku. Po operácii nebudem môcť behať v tých štekloch čo mám. Uznajte. Ale sú krásne, aspoň trochu radosti, no nie?

V záhrade už začínajú kvitnúť kvety a mňa to štve. Nebudem môcť byť v záhrade, keď to bude najviac treba. Dočerta! Doma som stihla umyť 3 okná, lebo chcem dať samozrejme dom do poriadku, kým pôjdem na operáciu.

    Je ťažké začať písať o tom, ako som začala bojovať s diagnózou N 92.1., a následnom absolvovaní diagnostickej kyretáže a vybratie maternice. Zistila som, že mi pomáha dať svoje trápenie na papier. Preto tu teraz sedím, píšem a spomínam...

    Diagnóza N 92.1 začala nenápadne. Pri preventívnej prehliadke mi obvodná lekárka zistila, že mám veľmi málo železa, už dlhší čas som sa cítila stále unavená, ospalá, ale ani odpočinok mi nepomáhal.  Zároveň som jej spomenula, že mám v posledných pár mesiacov veľmi silnú menštruáciu a kratší interval medzi jednotlivými menštruáciami. Urobila mi krvné testy a nasadila Ferrogamu, ktorú som poctivo brala a ktorá aj pomohla. Zatiaľ. Zároveň mi odporučila, aby som to spomenula aj svojmu gynekológovi.

    Doma som pri pozretí do menštruačného kalendára zistila, že pôvodný interval 28 dní sa mi skrátil na 21 dní, niekedy dokonca 18 dní a občas aj 14 dní. Preto som sa rozhodla, že pri preventívnej prehliadke v auguste 2018 to už musím s mojim gynekológom poriešiť. V júli 2018 som mala menštruáciu dvakrát a pri kontrole v auguste 2018 som to spomenula môjmu gynekológovi, ktorý mi povedal, že to budeme sledovať. Nebolo treba čakať dlho, ešte v ten istý mesiac som začala krvácať a keďže to neprestávalo a krvácanie bolo dosť silné, tak som na 15 deň krvácania išla ku gynekológovi po radu. Nasadil mi Noretisteron, ktorý mi zabral, ale žiaľ len na mesiac.

    V októbri som krvácala znova dvakrát, ale prestalo to samo. Myslela som si, že sa to už chvalabohu upokojilo a už budem mať kľud. Že to je len taký výkyv. Ale kľud bol len mesiac. V decembri som krvácala znova dvakrát a v januári po poslednom decembrovom menzese som krvácala znova po 14 dňoch. Opäť som navštívila svojho gynekológa, ktorý mi nasadil znova norethisteron na 12 dní s tým, že sa to možno upraví. Neupravilo sa a následne som 5 dní po dobratí norethisteronu dostala znova menzes. Menzes trval 5 dní, a 5 dní po jeho skončení som dostala ďalší.

    To som už išla okamžite k svojmu gynekológovi s tým, že zase otravujem, ale že znova krvácam.  Nasadil mi noretisteron, ascorutin a dicynone, ktoré som mala brať kým krvácam a zároveň mi stanovil termín diagnostickej kyretáže na 19.2.2019. Takmer až do termínu operácie som krvácala ale chvalabohu 5 dní pred operáciou sa to upokojilo. Posledný týždeň som strávila vybehávaním predoperačných vyšetrení (ako napríklad v pondelok ráno obvodnej pre kartu a výmenný lístok, potom internému na odbery, potom s odbermi osobne na kramáre do laboratória, streda opäť internému na EKG a ostatné vyšetrenia...).

    Až posledný deň pred operáciou som si vzala voľno. Práca mi pomáhala preniesť sa cez to strašné čakanie na operáciu, lebo viete aké myšlienky mi chodili hlavou? Čo ak tam nájdu rakovinu, čo ak sa mi vytvorí embólia a umriem tam? Ja nechcem umrieť, chcem žiť, nechcem opustiť svoju rodinu, ja ich ľúbim – takéto myšlienky mi chodili po hlave..... preto bolo dobré, že som nečakala tak dlho doma, lebo by som tam asi nešla....