Neviem či existuje iný moment v živote budúcej matky, o ktorom tak úporne premýšľa a predstavuje si ho. Na jednej strane v sebe spája obrovské očakávanie a na tej druhej strach z nepoznaného. Áno, hovorím o pôrode. U mňa predstavoval stred vesmíru, odkedy som zistila, že pod srdcom nosím našu prvorodenú dcéru. 

Počať našu prvú dcéru sa nám podarilo tri mesiace po svadbe. Radosť bola obrovská. Som však ten typ, ktorý chce o tom, čo ho čaká, vedieť čo najviac.  Ktorý nemá rád, keď ide do niečoho nepoznaného. A tak sa môj google premenil na vyhľadávač o všetkom, čo s pôrodom súvisí – prirodzený pôrod, otvorené pôrodné cesty, plodová voda, kontrakcie, krčok maternice, epidural, nastrihnutie, masírovanie hrádze...Dojímala som sa nad videami, kde mamičky rodia, nad fotografiami bábätiek. 

Na druhej strane bol strach. Taký ten prirodzený, keď neviete, do čoho idete. Nepomáhali tomu ani rady kamarátok – užmatiek, kamarátok – ešteniematiek, známych ani rodiny. Informácií bolo veľa, a to len stupňovalo moje predstavy o dokonalom pôrode. Mojom dokonalom pôrode. Chcela som zažiť niečo výnimočné, neopísateľné, držať za ruku manžela, precítiť bolesť, priviesť na svet našu dcéru prirodzeným spôsobom. 

Tehotenstvo som mala ukážkové. Príbytok na váhe 9 kilogramov, žiadne zdravotné problémy. Bola som plná energie, dobrej nálady a užívala si spojenie s našou dcérou. Absolvovala som predpôrodné cvičenia, učila sa dýchať. Najväčší strach som mala z klystíru, na čom sa teraz, po takmer siedmich rokoch, musím úprimne pousmiať. Ani som sa nenazdala a bol za nami 39. týždeň. Každý večer som zaspávala s tým, že to už určite bude. Usilovne som lietala po schodoch hore dolu, umývala okná...a všetky tie rady, ktoré zaručene pomôžu. Prehupli sme sa do 40. týždňa a ani náznak toho, že by sa moje telo pripravovalo na pôrod. To už vo mne začala rásť panika. A google sa zmenil na vyhľadávač o vyvolanom pôrode, oxytocíne, sekcii, spinálnej anestézie... 

V 41. týždni mi gynekológ povedal, že ma vypíše do pôrodnice a malú budú „vyvolávať“. To, čo mi vírilo v hlave, sa nedá ani popísať. Takto predsa môj pôrodný scenár písaný nebol. Do nemocnice ma prijali v nedeľu. Na monitoroch aj ultrazvuku bolo všetko v poriadku. V pondelok ráno som dostala prvú „vyvolávačku“. Ani nie pol hodinu na to, som začala cítiť kontrakcie. Hovorím si, super. Volám manželovi, aby prišiel. Napojená na monitor som s vďačnosťou prijímala správy od sestričiek o tom, ako krásne moje kontrakcie silnejú. Bolo deväť hodín ráno. S manželom nás poslali na „vzdycháreň“. Absolvovala som dlho očakávaný klystír a musím sa priznať, že to bolo to najmenej, čo ma vtedy trápilo. Kontrakcie stále silneli, no slová doktora pri každej ďalšej kontrole boli studenou sprchou. Pôrodné cesty otvorené ani nie na dva prsty. Nechápala som to, tá bolesť bola neznesiteľná. O niekoľko hodín neskôr mi do žily putoval ďalší oxytocín. Bolesti sa stupňovali. A ako som si sľúbila, že nebudem kričať, tak som kričala. Bolo šesť hodín večer. 

Primár po ďalšej kontrole skonštatoval, že pôrodné cesty sa vôbec neotvárajú a navrhol prepichnutie plodovej vody. Mala som pocit, že z môjho pôrodu sa stáva skutočná nočná mora. Po prepichnutí plodovej vody zaznelo konštatovanie, že je zakalená. A toto som si fakt nevygooglila. Nasledovala informácia, že pre dieťa bude najlepšie, ak pôjde von čo najskôr. Samozrejme, ja som oponovala, lebo sekciu som nechcela. Padla teda ďalšia otázka – či chcem vyskúšať epidural. Že s podaním by sa mohli kontrakcie upokojiť a my dáme bábätku a mojim pôrodným cestám trochu času. Samozrejme, súhlasila som. 

Apríl je síce mesiac bláznivý, ako hovorievala moja babka (mimochodom narodená tiež v apríli), ale to počasie vonku je už dosť „na palicu“. Zimné bundy, kabáty, čiapky a čižmy som prácne schovala a ešte prácnejšie znovu vytiahla už aspoň trikrát. V skriniach u detí mám na jednom mieste spolu otepľovačky, krátke tričká aj plavky. Aj som to chcela už pretriediť, ale akože pozriem si predpoveď večernej rosničky či rosničiaka, a hneď si to rozmyslím. 🙂 

A tak som sa v tomto bláznivom období radšej rozhodla, že si doma tú jar predsa len privoláme. Dopomôcť by k tomu mohla jarná výzdoba, čerstvé tulipány, dobrý koláčik, ale aj príjemná vôňa kozmetiky DOVE. Práve tá ma dokáže po dlhom dni večer upokojiť a dobre naladiť. Jasné, že viac ma dokáže naladiť, keď už všetky tri deti spia a manžel ešte nespí, ale taká konštalácia hviezd je málokedy. Takže aj tých pár minút v sprche je pre mňa zadosťučinením. A keďže som sa len nedávno stala ambasádorkou, rozhodla som sa potešiť aj vás, ďalšie milovníčky kozmetiky DOVE. Na Modrom koníkovi sa naša skupinka DOVE – pre skutočné ženy krásne rozrastá, a to je dôvod na premiérovú súťaž.

Zadanie je podľa môjho manžela celkom komplikované, ale tak, je to chlap... 🙂  Ja si myslím, že aj vy máte tohto premenlivého aprílového počasia už dosť, a tak sa pokúsme privolať jar spolu. Spolu s hasthagom #skozmetikoudoveprivolajmejar pridávajte priamo do skupinky svoje fotografie, na ktorých nám ostatným ukážete, ako sa snažíte skoncovať so zimou, privolať slnečné lúče a znásobiť dobrú náladu. Či už to bude veselá výzdoba, tvorenie s deťmi, kytica kvetov, upratané skrine, prvá zmrzlina alebo len spoločná prechádzka, to všetko sa počíta.

Už teraz sa teším na nápady, inšpirácie a originálne fotografie. Súťažné príspevky posielajte do 29. apríla. Posledný deň v tomto bláznivom mesiaci vyberiem jednu z vás, ktorej poputuje jarná dávka dobrej nálady a balíček voňavej kozmetiky DOVE.

A kto ešte nie je v našej skupinke, nech neváha, dozvie sa v nej veľa nového o kozmetike DOVE, novinkách či akciách na produkty. Tak šup šup, nech DOVE – pre skutočné ženy rozkvitne do krásy.

Vaša ambasádorka KATKA

Ahojte dievčatá, volám sa Katka, mám 33 rokov, na krku skvelého manžela, tri skoro dokonalé deti a jedného čiernobieleho kocúra. Písanie je mojím „partnerom“ už od detstva. Už ako malá som si písala vlastné rozprávky, vymýšľala básničky pre maminu, babky, Ježiška či kamarátky. Neskôr pribudli slohové práce. Tými som si na strednej škole aj zarábala (ale ticho) 😊 Ďalší študijný smer bol preto viac ako jasný. Vybrala som si žurnalistiku. Po piatich nádherných rokoch, kde ma okrem písania mimoriadne bavil aj život na internáte, som sa oficiálne stala žurnalistkou. Moje kroky smerovali do redakcie regionálnych novín, kde fungujem s malými prestávkami dodnes. Okrem toho som sa ešte „nanominovala“ aj do regionálnej televízie. Aby toho nebolo málo, tam som stretla môjho manžela, ktorý je kameraman a technik. A tak nás okrem láááásky spája aj pracovné nasadenie. Ponorkovú chorobu zatiaľ nemáme, a to nespomínam, že spolu ešte aj príležitosti točíme rôzne videá, fotíme svadby či detičky. Je to však naše spoločné hobby. 

Po našej svadbe v roku 2013 sa naša rodina veľmi rýchlo rozrástla. V roku 2014 pribudla prvá dcéra Agáta, o tri roky neskôr druhá Zita a v minulom roku posledná Judita. Píšem posledná, lebo všetky tri dcéry sú cisárovné, teda narodené sekciou. O tom vám niekedy určite porozprávam, príbehy sú to ozaj neuveriteľné. A samozrejme aj o našej prváčke, škôlkarke a maminej prísavke. A možno aj o kocúrovi, ktorý dostal meno Oreo. 

Okrem písania  mám rada nakupovanie, dobré víno, knihy, stretnutia s priateľmi, more a jeseň. Vždy sa teším, že ma stretne niečo nové, nemám totiž rada stereotyp. A tak, keď som na Modrom koníkovi objavila výzvu, že DOVE hľadá novú ambasádorku, už bol chrobák v hlave. S touto kozmetikou sa mi totiž spájajú ešte moje dievčenské časy. Vtedy sme hltali reklamy o jednej štvrtine hydratačného krému. Akoby to bolo včera, keď si moja mamina doniesla domov prvú voňavú bielu krabičku. Ja sama som ekzematik a moja pokožka je najmä po sprchovaní suchá. Práve preto som aj v dospelosti siahla po mydlách a krémoch DOVE. Šnúru spokojnosti so mnou už ťahajú aj moje dcéry, keďže DOVE pred niekoľkými rokmi spustil kozmetickú radu pre tých najmenších – Baby Dove. 

Druhá vec, ktorá sa mi s kozmetikou spája je slogan DOVE je iný. Iný nielen ako produkt, ale aj v oblasti marketingu či osvety. V čase, keď sa najmä prostredníctvom sociálnych sietí dostávame do akejsi neexistujúcej bubliny dokonalosti, príde reklama. Sú v nej ženy v spodnej bielizni. Normálne, obyčajné, ozajstné. Niekto by povedal „pri sebe“, s jazvami, s celulitídou, staré, prsnaté...Ja hovorím jednoduché iné – reálne krásne. Pretože, ako je iný DOVE, tak je iná aj každá z nás. A práve týmto mi je značka nesmierne sympatická. Okrem toho sa cez kampane venujú aj mladým dievčatám, ktoré často prichádzajú o potrebné sebavedomie. Ale o tom si tiež určite napíšeme viac. 

A čo dodať? Chcem sa poďakovať tímu Modrého koníka ako aj spoločnosti DOVE, že mi dali príležitosť a vložili do mňa dôveru. Verím, že nám to spoločne pôjde. Veľmi sa teším na prácu ambasádorky. Je to pre mňa výzva, zodpovednosť, radosť. Chcem získať nové skúsenosti, podeliť sa o každodenné radosti aj starosti. Ale najviac sa teším na vás.  Na originálne ženy, manželky, mamy...

A ak máte chuť zistiť o kozmetike DOVE ešte viac, nechcete prísť o žiadne novinky, akcie či súťaže, určite sa pridajte aj do našej skupiny DOVE – pre skutočné ženy.