Ako sa rodia cisárovné - 4. časť

Po druhej sekcii, ktorá bola akútna s diagnózou placenta preavia, som pôrodnicu opúšťala s tým, že ma tam už nikto neuvidí. Za ten čas strávený na oddelení som toho stihla zažiť viac než dosť. A to nie len, čo sa týka mňa samotnej. Videla som zblízka rôzne problémy mamičiek, ale aj samotných detičiek. To ma len utvrdilo v tom, že tehotenstvo aj pôrod, to nie je prechádzka ružovou záhradou. Tu ide často nie o život, ale o životy. Naša druhorodená bola síce narodená o mesiac skôr, ale s peknou váhou takmer tri kilá rýchlo napredovala. Museli sme  absolvovať rehabilitácie, lebo uprednostňovala „jednu stranu“, ale inak sme nemali žiadne problémy. 

Manžel aj ostatní členovia našej rodiny ma v tomto rozhodnutí len podporovali. Najmä moja mama mala pred očami krvavú scénu ako z hororu, a tak si ani nevedela predstaviť, že by som do toho rizika išla dobrovoľne ešte raz. Ale...

Ako išiel čas a naše dve dcéry rástli a robili nám radosť, tak mi začala v hlave blúdiť myšlienka...čo keby. Vždy som chcela tri deti. Neviem prečo. Ale čoraz viac som začala mať pocit, že nie sme „kompletní“. My ženy to tak akosi máme, keď po niečom začneme túžiť, je veľmi ťažké sa uspokojiť s tým, že to mať nebudeme alebo, že to nejde. A tak som môj plán o treťom bábätku predostrela môjmu manželovi. Nebol proti, len mal obavy o mňa. Čo keby sa niečo pokazilo, čo keby sa problémy zopakovali. Navrhla som, že pôjdem na vyšetrenie a opýtam sa môjho gynekológa ako to vidí on. Bola som trošku skeptická, keďže mi navrhoval sterilizáciu už pri druhej sekcii. 

Prešli dva roky od pôrodu a ja som bola úplne v poriadku. Po vyšetrení nevidel môj gynekológ problém, aby sme sa o bábätko znovu pokúsili. Keď som sa pýtala, či bude situácia s placentou rovnaká, odpovedal, že môže aj nemusí. Nedá sa to nijako ovplyvniť, ale že to budeme od začiatku sledovať. Domov som odchádzala nadšená a plná očakávaní. 

Keď sme postupne oboznámili naše rodiny s tým, že chceme mať tretie dieťa, tak väčšinou nás odhovárali. Ja sa ani nečudujem, išli sme naozaj do rizika, ale ja som proste cítila, že to inak byť nemôže. Že by som potom celý život rozmýšľala, čo keby...Musím sa priznať, že počatie nášho „tretiatka“ nám trvalo najdlhšie. Čo v preklade znamená asi štyri mesiace. Viem, že je to smiešne málo, ale ja som sa už reálne začala báť, že z toho nič nebude. 

Nakoniec sa to podarilo. Menštruácia mi meškala jeden deň a ja som vedela, že ťa už mám pod srdcom. A mala som pravdu, dve čiarky na asi štyroch testoch to potvrdili. Manželovi som naše tretie dieťatko „darovala“ ako prekvapenie na Mikuláša. Bol nadšený a postupne aj ostatní z našej rodiny. Aj keď strach sme mali všetci, no ja určite najmenej. 

Tehotenstvo po tridsiatke bolo, teda v mojom prípade, úplne iné. Bola som absolútne nemožná, s nízkym tlakom, závratmi, bez energie...Liezla som sama sebe na nervy. A popri tom určite aj dvom našim dcéram a manželovi. Tak, ako povedal gynekológ, od začiatku sme sledovali placentu, ktorá sa pomaly pekne vyťahovala až na zadnú stranu maternice. Absolvovali sme aj dve vyšetrenia na špeciálnej klinike, kde všetko skontrolovali. Tu sme sa dozvedeli aj pohlavie nášho tretieho bábätka. Aj keď nám bolo jasné, že k dvom dcéram pribudne tretia, hneď od začiatku. A náš budúci tatinko kráľ mal obrovskú radosť. 

Termín pôrodu sa blížil a moje brucho bolo obrovské. Pribrala som dvadsať kíl, čo bolo niečo neskutočné. Ku koncu som sa už naozaj cítila ako veľryba. Nevedela som sa dočkať dňa D. Ten znel  - plánovaná sekcia. Na predoperačnom vyšetrení som si hrdo vybrala spinálnu anestéziu a modlila sa za to, aby to do tretice všetko vyšlo. Muselo. Keď som absolvovala posledné vyšetrenie u gynekológa, povedal, že sestrička mi vypíše termín na prijatie do nemocnice. Zobrala som prvý možný.😊 

Do nemocnice som prišla v nedeľu poobede a na druhý deň si mala prísť na svet. Ani som oka nezažmúrila. Ráno ma čakal klystír, sono a posledné kontroly. Manžel bol pri mne, kým sa dalo a bolo vidieť, že ani jemu nie je všetko jedno. Ja som myslela len na to, aby sa podarilo pichnúť spinal. Predo mnou bola naplánovaná ešte jedna sekcia,  tak sme čakali. Srdce mi bilo ako zvon. 

Milý tím lekárov a sestier si ma o pár minút zobral pod patronát. Spinal sa podarilo pichnúť na prvýkrát, viete si predstaviť moje nadšenie. Aj keď musím povedať, že je to veľmi nepríjemná záležitosť, necítiť si polovicu tela. Stála som mala potrebu skúšať pohnúť nohami. Primár mi postupne hovoril o každom kroku, ktorý išiel urobiť. To ešte nevedel, že ja si to všetko aj pozriem. Bola som síce za plachtou, ale nado mnou bola krásna veľká lampa. A v nej moje brucho. Ako na veľkom monitore. Možno som masochista, ale ja som si to ozaj užívala. Celú operáciu, celý pôrod. Áno, bolo to všelijaké, a občas som tie oči musela zatvoriť. Manželovi som svoje brucho opísala ako rozžutú hračku nahnevaného pitbula...No pre mňa bolo podstatné, že som konečne bola pri pôrode. Fyzicky, mentálne, vizuálne. Keď som zbadala jej hlavičku, bol to ten najkrajší moment. Mala toľko vlasov...nádherná. 

No ako ste si už zvykli, ja mávam v pôrodnici vždy akúsi „smolu“. A tak to bolo aj teraz. Malinká slabo dýchala, museli ju viackrát odsávať. Takže mi ju len na chvíľočku doniesli v perinke, aby som ju ovoňala, pobozkala a putovala do inkubátora. Môj bledozelený manžel bol dôkazom toho, že to pre malinkú nebol až taký jednoduchý príchod na svet. My sme ešte s primárom prekonzultovali sterilizáciu, ktorú sme nakoniec urobili. Ale o tom sa dočítate v mojom poslednom článku. 

Následne som putovala na pooperačku, kde ma už čakala stará známa sestrička a absolvovala som všetky „procedúry“ už po tretíkrát. Aké však bolo moje prekvapenie, keď na zotavenie som nemala 48 ale len 24 hodín. Takže na druhý deň ráno po sekcii som sa musela postaviť na nohy. Ale my matky všetko zvládneme. A tak som putovala hore na oddelenie. Malinká už nebola v inkubátore, dýchanie sa upravilo, dostávala už len vitamíny cez infúziu. Bola neskutočná, teda je. Naša treťorodená. Kojenie po sekcii som už mala v malíčku, a tak nás púšťali domov na štvrtý deň po pôrode. 

Do našej rodiny pribudla Judita. Tretia. A naša rodina je kompletná. Moje srdce je uzdravené a slovo sekcia pre mňa znamená len jedno – život. A to v našom prípade hneď štvornásobný. Zachránila mňa aj naše tri dcéry. Ďakujem...

Odkaz na článok 1

Odkaz na článok 2

Odkaz na článok 3