"Keď sa mi narodil syn, hneď sme k sebe priľnuli, aj napriek tomu, že bol v inkubátore. Hneď som dôverovala v naše puto, dojčenie a vedela som, že ak ho budem chcieť dobre spoznať, musím mu vedieť načúvať. Myslím tým aj počuť jeho plač a nebyť voči nemu ľahostajná. Mne sa ľahostajnosť prieči. Sama si nedokážem predstaviť, že by ma niečo trápilo a ja by som volala mame, manželovi alebo kamarátke a oni by mi položili telefón, nech sa najprv vyrevem. To je trošku na hlavu a veľmi odcudzujúcí spôsob. Stratila by som v nich dôveru a presne takto nechcem, aby sa cítilo moje dieťa. Mám okolo seba veľa ľudí, čo mi rozprávajú povedačky o posilňovaní pľúc, manipulácii dieťaťom a podobných táraninách. Vždy poviem, že nemám dôvod. A že som s ním rada. Mňa mama tiež nenechala vyplakať a som snáď rozmaznaná?"
Spoznávate sa v predchádzajúcich riadkoch? Alebo naopak patríte do druhej skupiny rodičov, ktorí sa nenechajú plačom svojho dieťaťa vykoľajiť a nevadí im nechať dieťa vyplakať? Či tak alebo onak, čítajte ďalej. V článku budete mať možnosť dozvedieť sa veľa informácií o vzťahovej výchove a jej dôležitom bode, ktorým je práve dôvera v plač dieťaťa. Ešte než sa ale budeme sústrediť naozaj na plač dieťaťa, zoznámte sa aspoň so základnými informáciami, ktoré charakterizujú, čo to tá vzťahová výchova vôbec je.
Kontaktné rodičovstvo
Vzťahová výchova je charakterizovaná ako prirodzený a intuitívny prístup k starostlivosti o dieťa a jeho výchove. Jej princíp je založený predovšetkým na vzájomnej komunikácii, na vnímaní podnetov dieťaťa a citlivom reagovaní na ne. Nejedná sa o súbor presne daných pravidiel, pretože každé dieťa je jedinečná osobnosť a má svoje individuálne potreby, preto aj jeho výchova musí byť iná. V cudzojazyčnej literatúre sa môžete stretnúť s anglickým termínom "attachment parenting" či s českým výrazom "kontaktné rodičovstvo."
Hlavným cieľom vzťahovej výchovy je nadviazať vzťah s novorodencom a udržať ho aj počas ďalších fáz vývinu dieťaťa, teda v období batoľaťa, predškoláka i dospievajúceho. Za týmto účelom sú potom využívané prostriedky založené na biologicky prirodzenom kontakte medzi matkou, otcom a dieťaťom:
- Bonding - jedná sa o nadviazanie vzťahu medzi matkou a dieťaťom (prípadne i otcom) bezprostredne po pôrode. Termín pochádza z angličtiny a doslovne znamená "pripútanie sa." Z vývinového hľadiska sa vlastne jedná o prirodzené pokračovanie prenatálneho vzťahu. Narodené bábätko jednoducho patrí matke na hruď a do náručia, pokiaľ tomu neodporujú vážne zdravotné dôvody. Bonding teda slúži na vytvorenie ranného kontaktného spojenia rodičov s bábätkom počas prvých hodín a dní po pôrode a do značnej miery ovplyvňuje spôsob, akým sa matka bude v budúcnosti o dieťa starať.
- Dojčenie - kontaktné rodičovstvo hovorí predovšetkým o tzv. dojčení na požiadanie, teda dojčení, ktoré by malo reagovať na potreby dieťaťa. Ide o úplný opak dojčenia, ktoré je stále doporučované v mnohých slovenských pôrodniciach (teda dôsledné kŕmenie každé 3 hodiny). Kontaktné rodičovstvo pracuje s myšlienkou, že dojčenie je prínosné aj pre matku - hormóny, ktoré laktáciu riadia (teda oxytocín a prolaktín), podporujú vzťah matky k svojmu dieťaťu a pomáhajú jej zostať pokojnou a uvoľnenou. Kŕmenie na požiadanie možno praktizovať aj s deťmi, ktoré sú kŕmené umelým mliekom.
- Nosenie detí - nosenie detí je staré ako ľudstvo samo a pomáha rodičom s poznávaním dieťaťa a citlivom reagovaní na jeho potreby, poskytuje dieťaťu dôveru v blízkosť matky (alebo otca) a možnosť stráviť viac času v stave bdelej pozornosti a spoznávať tak okolité prostredie, čím sa učí poznávať svet.
- Spoločné spanie - väčšina detí spí lepšie práve pri spoločnom spaní. Pri praktizovaní spoločného spania je možné prisunúť detskú postieľku (s odobranou bočnicou) k posteli rodičov. Tento spôsob uľahčuje život predovšetkým matke pri nočnom dojčení, ktoré je potom oveľa jednoduchšie a žena pri ňom môže spať. Je však potrebné zabezpečiť, aby dieťa nespadlo z postele a nezranilo sa.
- Dôvera v plač dieťaťa - podrobnejšie rozpísané ďalej v článku.
- Vyvážený osobný a rodinný život - cieľom vzťahovej výchovy nie je len spokojné a uspokojené dieťa, ale aj spokojní rodičia. Rodičovstvo je bezpochyby fyzicky, psychicky i emočne náročné, preto treba o svojich potrebách hovoriť, nájsť si v okolí ďalších podobne zmýšľajúcich rodičov. Mamička by mala spať, keď spí dieťa, zapojiť partnera do starostlivosti o dieťa a nájsť si denne aspoň niekoľko minút pre odreagovanie sa, relaxáciu, koníček - proste sama na seba.
- Vymedzovanie hraníc - každé dieťa potrebuje pre svoj rozvoj vymedziť isté hranice, aj kontaktné rodičovstvo teda hranice vymedzuje. Hranice ale nemusia byť striktné a v prípade potreby sa môžu posúvať, prispôsobovať situácii a vyvíjať sa.
Čo teda znamená dôverovať v plač dieťaťa?
Vzťahová výchova pracuje sa zásadnou myšlienkou: "Deti plačú preto, aby s nami komunikovali, nie preto, aby s nami bojovali o moc, či s nami manipulovali, ako predpokladajú tzv. cvičitelia detí."
Ak sa stretávate s ľuďmi, ktorí patria do inej, staršej generácie, určite ste sa stretli s radami, že dieťa sa musí nechať vyplakať, aby si "precvičilo pľúca a zocelilo sa."
Táto myšlienka je rozhodne jednou z tých, ktoré sa snaží vzťahová výchova vyvracať. Plač dieťaťa (obzvlášť malého bábätka) totiž naozaj neslúži na precvičenie pľúc, naopak pri plači sa okysličenie krvi znižuje a rastie hladina stresových hormónov (kortizolu). Ak je dieťa v určitých situáciách (napr. pri zaspávaní - Estevillova či Ferberova metóda) ponechávané vyplakať, k uvoľňovaniu kortizolu dochádza v takýchto situáciách aj potom, kedy to dieťa už navonok vzdá a javí sa pri nich pokojne. Dlhodobý plač spôsobuje chemické reakcie v mozgu, ktoré sa v neskoršom veku a dospelosti môžu prejavovať ako rôzne fyzické, psychické, sociálne či emocionálne problémy.
"Keď novorodenec plače, dáva tým najavo, že mu niečo chýba. Môže mať hlad, mať mokrú plienku, môže mu chýbať mama, byť mu zima alebo horúco. Alebo sa len nudí samo v postieľke a chce nejaké podnety. Zakaždým si poviem: Plače a keby som plakala ja, že je mi smutno a potrebujem pohladiť, pritúliť ... a muž by mi odpovedal že teraz nie, že si z neho robím otroka (obľúbená hláška niektorých ľudí ako reakcia na to, že nenechávam dieťa plakať), tak by som sa tvárila prinajmenšom divne. Moje srdce mi nedá nechať tvora, čo som 9 mesiacov nosila a potom porodila, plakať. Nikdy by som nenechala svoje dieťa vyplakať - toto mi bolo jasné ešte pred otehotnením."
Vzťahová výchova teda plač dieťaťa chápe ako prirodzený prostriedok komunikácie, keď dieťa dáva najavo, že niečo nie je v poriadku. Ruku na srdce, také trojmesačné bábätko naozaj nemá inú šancu, ako dať svoju nevôľu najavo. Každé dieťa potrebuje pocit bezpečia a vedomie toho, že mu rodičia pomôžu, keď niečo potrebuje a samo si pomôcť nevie. A toto pravidlo platí u malých detí a bábätiek ešte o to dôraznejšie. Bábätko nechápe, prečo leží samo v postieľke a hoci kričí ako o život zo všetkých svojich síl, mama stále neprichádza. Nerozumie tomu, že aj mama je unavená a chce sa pozrieť na film. Nedáva mu zmysel, že počas celého tehotenstva spolu s mamičkou boli jedno telo a jedna duša a táto stabilita a životná istota je zrazu preč. Áno, plačom sa vysilí a zaspí. Ale za akú cenu?
"Mrzí ma, keď občas čítam, ako mamička necháva vyplakať aj maličké dojča, pretože usudzuje, že to robí z vypočítavosti. Ukazuje to len a len na nedostatočnú informovanosť danej mamičky. Žiadne bábätko neplače len tak, alebo rodičom naschvál. Hoci máme takmer neplačúce bábätko už od narodenia, bolo niekoľko situácií, kedy plakal napríklad dva, tri dni - bez zjavného dôvodu, nech som urobila čokoľvek, nebolo to dobre. Veľa ľudí by povedala, že toto je tá situácia, kedy by som ho mala nechať plakať do doby, až ho to prejde, pretože predsa nemá dôvod a je to len jeho manipulácie. Lenže vždy, keď sme si odplakali pár takých dní, sa ukázala spätne príčina - vykľul sa zúbok, naskočil ekzém, objavila sa teplota a pod. Toto len dokazuje, že každé bábätko má k plaču nejaký dôvod - aj keby to bola "len" potreba mamičky. Dosiahnuté ciele pri metóde "nechať vyplakať" nikdy nemôžu prevýšiť dôsledky zanechané na psychike dieťaťa."
Ak však budete svoje dieťa vychovávať v duchu vzťahovej výchovy, naučíte sa niečo iné: Čím rýchlejšie a citlivejšie rodičia na plač dieťaťa reagujú, tým viac sa dieťa naučí dôverovať rodičom a svojej schopnosti komunikovať, znižuje sa intenzita jeho plaču a potreba plakať, rodičia viac spoznávajú svoje dieťa a lepšie rozoznávajú aj iné prejavy jeho potrieb.
Aj deti vychovávané kontaktne plačú
Bolo by naivné myslieť si, že ak budete vychovávať svoje dieťa v duchu kontaktného rodičovstva, nespoznáte, čo je to detský plač. Plač slúži aj na uvoľňovanie emócií a napätia - takže aj tieto deti samozrejme plačú. Líši sa ale to, ako na tieto situácie reagujú rodičia. V takýchto chvíľach rodičia uisťujú dieťa o svojej prítomnosti, poskytujú mu svoju náruč a sú mu oporou, nepopierajú však jeho city a potreby. Časom sa potom naučia rozlíšiť rôzne druhy detského plaču, a tým dokážu lepšie reagovať a dieťa skôr utíšiť.
Kto sú tzv. cvičitelia detí?
V predchádzajúcich riadkoch ste sa mohli zoznámiť s pojmom cvičitelia detí. Kto to teda je? Cvičitelia detí sú osoby, ktoré dávajú rodičom dieťaťa rady typu:
- Nenos ju, rozmaznáš ju!
- Musíš dojčiť pravidelne, nie tak často, zakaždým, keď si spomenie.
- Ty ešte kojíš? Už je dosť veľký, aby nepil z prsníka...
- Plačom vás ovláda, má vás skrotených!
- Budeš to ľutovať, zvykne si a nikdy ju už z postele nedostanete!
- Musí mať pevný režim, teraz už by mala dávno spať.
- Nechaj ho vyplakať, len s tebou manipuluje...
- Spať musí vo svojej izbe, aby bola samostatná!
Títo ľudia považujú detský plač za zlozvyk, ktorý je potrebné odstrániť, alebo za prostriedok, ktorým dieťa s rodičmi manipuluje, ovláda ich.
Ak svoje dieťa napriek tomu chcete nechať vyplakať, mali by ste vedieť, že to so sebou prináša rôzne riziká:
- Problémy s dojčením - obmedzenie laktácie, bojkoty dojčenia, predčasné odstavenie dieťaťa, nočné dojčenie pomáha udržiavať dostatočnú tvorbu a tok mlieka.
- Ešte ťažšie zaspávanie dieťaťa počas noci aj počas dňa, nočné pomočovanie, narušenie spánkových cyklov dieťaťa i rodičov.
- Dlhodobé ovplyvnenie vzťahov (súčasných i budúcich): strata dôvery rodičov vo svojej schopnosti sa o dieťa starať (ak sa rodičia naučia nereagovať na plač dieťaťa, pravdepodobne prestanú reagovať aj na jemnejšie prejavy potrieb dieťaťa), strata dôvery dieťaťa v rodiča alebo v seba samého, potláčanie citov, nedôverčivosť k ostatným ľuďom.
- Horšie zvládanie stresu: nereagovanie na plač dieťaťa môže narušiť jeho rozvíjajúce sa schopnosti samoupokojenia sa.
- Zníženie inteligencie: vysoká hladinu stresu vytvára podmienky pre poškodzovanie synapsií, uvoľňovaný hormón kortizol ničí nervové bunky, čo sa môže prejaviť až v nasledujúcich rokoch ako rôzne poruchy inteligencie, učenia a správania.
- Zhoršenie zdravia: napr. rozvoj syndrómu dráždivého čreva.
- Poruchy správania: zvýšené šance na podľahnutie závislosti v neskoršom veku, ustrašenosť, nízke sebavedomie, depresie, vzdor, agresivita, sklon slepo počúvať autority (teda aj vodcu party alebo sekty).
Toľko suché teórie a teraz je načase pozrieť sa na pár príkladov zo života od našich používateliek, ktoré vychovávajú svoje deti v duchu vzťahovej výchovy a dôverujú v plač svojho dieťaťa. Naozaj ich majú vlastné deti vycvičené a rodičia sú otrokmi detí?
"Dcéra má teraz 4,5 rokov a vzťahovú výchovu som praktizovala automaticky, cítila som to tak. S dcérou som si vytvorila nádherný vzťah, nikdy som s ňou nemala žiadny výchovný problém, nezažila som u nej obdobie vzdoru, nikdy som ju nemusela biť, vždy sa s ňou na všetkom dohodnem. Môžem pyšne povedať, že je to najposlušnejšie dieťa v okolí a to mi potvrdzujú aj učiteľky zo škôlky. Bola vždy viac citlivejšia, ustráchanejšia, ufňukanějšia, ale ako nastúpila do škôlky, tak sa rýchlo otrkala a nie je z nej žiaden bojko. Vždy mala problém so spaním, bála sa spať sama, takže má v izbe dvojposteľ a spíme s ňou.
Priznám sa, že niekedy je to trochu otrava, keď už by sa človek rád zvalil k televízii, ale musí uspávať a ešte je hrozne kontaktná, chce sa držať za ruku a celú noc sa na nás lepí a stráži, či sme neodišli. Všetci okolo krútia hlavami, že sme jej otroci, ale ja si to užívam, keď sa k sebe pritúlime a rozprávame si rozprávky, alebo si spievame a to malé teplé telíčko za chvíľku začne oddychovať a ja viem, že to za pár rokov skončí a ja budem tŕpnuť pri telefóne, kedy sa vráti z diskotéky. Ja si svoje deti užívam, neobťažujú ma, tieto roky sú síce najnáročnejšie, ale tiež najkratšie a viem, že prístup, ktorý som zvolila, bol ten pravý."
"U oboch našich dcér som bola absolútne kontaktná. Stále spolu, šatka, spali na prsníku u nás v posteli, stále v náručí. Teraz majú 4 a 6 rokov. Staršia je už v škole. Samostatná, sebavedomá. Keď som videla prváčikov, čo plakali a odmietali ísť do triedy, alebo sa držali mamičky za ruky a nechceli si potriasť rukou s pani učiteľkou, tak som si hovorila, ako som rada, že moja dcéra je samostatná jednotka. Mladšia je v škôlke od dva a pol (ja som sa vracala do práce), tiež žiadny problém, s kolektívom vychádza, neplakala snáď nikdy, parťáčka učiteliek. Mám pocit, že tým, že odo mňa cítili absolútnu lásku, pocit bezpečia a dôvery, že som tu pre nich, tak sa v správny čas odpútali a začali fungovať samé. Je fakt, že lúčenie prebieha vždy búrlivo (objatia, pusinky ...), ale nikdy s plačom - vždy veselo: "Ahoj mami, mám ťa strašne rada a bude sa mi cnieť, ale bežím do školy." Sú samostatné aj doma, nepotrebujú ma mať stále za zadkom (pustia si rozprávku, urobia si kakao v mikrovlnke, vezmú si jedlo. Nie, naozaj neľutujem. Vôbec, určite to bol správny krok vo výchove. "
"Svoju prvú dcéru som nosila od narodenia v babyvaku, v šatke, väčšie potom v nosiči na chrbte. Striedala som nosenie aj s kočíkom, dcéra sa hrala na zemi, spali sme spolu. Robila som vždy len to, čo sa jej páčilo, aby neplakala. Pretože som s ňou bola vtedy sama, chodila som z dediny do mesta na nákupy štýlom - vpredu dieťa v šatke, na chrbte batoh s nákupom. Tým sa vyrovnal chrbát, keď bola ťažšia. Mala som namakaný chrbát, masérky ma obdivovali, mysleli si, že robím fitness.
Ale prečo to vlastne píšem? Dnes ma dcéra takmer 14 rokov, má krásne držanie tela, niekoľko rokov cvičila karate, v škole má samé jednotky, začala chcieť spať sama už neviem v koľkých rokoch presne, ale prišlo to úplne prirodzene. Máme krásny vzťah, ešte teraz sa rady pritúlime. Takže skrátka vidím, že všetci tí, čo ma strašili, čo všetko sa môže stať a čo všetko nás čaká za problémy, nemali pravdu. Tak som rada, že som sa vždy riadila citom."
A ako sa na rodičovstvo pozeráte vy - vychovávate svoje deti v duchu vzťahovej výchovy, alebo inak?
Použité zdroje:
digilib.k.utb.cz
malemimi.cz
motherclub.cz
ja mam 4 mesacnu dcerku a srdce by nedalo, nechat ju vyplakat. tiez pocuvat komentare o tom ako musi plakat, preco tak dlho a casto dojcim, preco ju nosim v nosici a nie v kociku, ... a som velmi rada, za taketo clanky, ktore ma uistuju v tom, ze co robim, robim spravne a mala je spokojna