Deti plačú preto, aby s nami komunikovali, nie preto, aby s nami manipulovali. Kontaktné rodičovstvo dôveruje v plač dieťaťa
"Keď sa mi narodil syn, hneď sme k sebe priľnuli, aj napriek tomu, že bol v inkubátore. Hneď som dôverovala v naše puto, dojčenie a vedela som, že ak ho budem chcieť dobre spoznať, musím mu vedieť načúvať. Myslím tým aj počuť jeho plač a nebyť voči nemu ľahostajná. Mne sa ľahostajnosť prieči. Sama si nedokážem predstaviť, že by ma niečo trápilo a ja by som volala mame, manželovi alebo kamarátke a oni by mi položili telefón, nech sa najprv vyrevem. To je trošku na hlavu a veľmi odcudzujúcí spôsob. Stratila by som v nich dôveru a presne takto nechcem, aby sa cítilo moje dieťa. Mám okolo seba veľa ľudí, čo mi rozprávajú povedačky o posilňovaní pľúc, manipulácii dieťaťom a podobných táraninách. Vždy poviem, že nemám dôvod. A že som s ním rada. Mňa mama tiež nenechala vyplakať a som snáď rozmaznaná?"
Spoznávate sa v predchádzajúcich riadkoch? Alebo naopak patríte do druhej skupiny rodičov, ktorí sa nenechajú plačom svojho dieťaťa vykoľajiť a nevadí im nechať dieťa vyplakať? Či tak alebo onak, čítajte ďalej. V článku budete mať možnosť dozvedieť sa veľa informácií o vzťahovej výchove a jej dôležitom bode, ktorým je práve dôvera v plač dieťaťa. Ešte než sa ale budeme sústrediť naozaj na plač dieťaťa, zoznámte sa aspoň so základnými informáciami, ktoré charakterizujú, čo to tá vzťahová výchova vôbec je.
Kontaktné rodičovstvo
Vzťahová výchova je charakterizovaná ako prirodzený a intuitívny prístup k starostlivosti o dieťa a jeho výchove. Jej princíp je založený predovšetkým na vzájomnej komunikácii, na vnímaní podnetov dieťaťa a citlivom reagovaní na ne. Nejedná sa o súbor presne daných pravidiel, pretože každé dieťa je jedinečná osobnosť a má svoje individuálne potreby, preto aj jeho výchova musí byť iná. V cudzojazyčnej literatúre sa môžete stretnúť s anglickým termínom "attachment parenting" či s českým výrazom "kontaktné rodičovstvo."
Hlavným cieľom vzťahovej výchovy je nadviazať vzťah s novorodencom a udržať ho aj počas ďalších fáz vývinu dieťaťa, teda v období batoľaťa, predškoláka i dospievajúceho. Za týmto účelom sú potom využívané prostriedky založené na biologicky prirodzenom kontakte medzi matkou, otcom a dieťaťom:
- Bonding - jedná sa o nadviazanie vzťahu medzi matkou a dieťaťom (prípadne i otcom) bezprostredne po pôrode. Termín pochádza z angličtiny a doslovne znamená "pripútanie sa." Z vývinového hľadiska sa vlastne jedná o prirodzené pokračovanie prenatálneho vzťahu. Narodené bábätko jednoducho patrí matke na hruď a do náručia, pokiaľ tomu neodporujú vážne zdravotné dôvody. Bonding teda slúži na vytvorenie ranného kontaktného spojenia rodičov s bábätkom počas prvých hodín a dní po pôrode a do značnej miery ovplyvňuje spôsob, akým sa matka bude v budúcnosti o dieťa starať.
- Dojčenie - kontaktné rodičovstvo hovorí predovšetkým o tzv. dojčení na požiadanie, teda dojčení, ktoré by malo reagovať na potreby dieťaťa. Ide o úplný opak dojčenia, ktoré je stále doporučované v mnohých slovenských pôrodniciach (teda dôsledné kŕmenie každé 3 hodiny). Kontaktné rodičovstvo pracuje s myšlienkou, že dojčenie je prínosné aj pre matku - hormóny, ktoré laktáciu riadia (teda oxytocín a prolaktín), podporujú vzťah matky k svojmu dieťaťu a pomáhajú jej zostať pokojnou a uvoľnenou. Kŕmenie na požiadanie možno praktizovať aj s deťmi, ktoré sú kŕmené umelým mliekom.
- Nosenie detí - nosenie detí je staré ako ľudstvo samo a pomáha rodičom s poznávaním dieťaťa a citlivom reagovaní na jeho potreby, poskytuje dieťaťu dôveru v blízkosť matky (alebo otca) a možnosť stráviť viac času v stave bdelej pozornosti a spoznávať tak okolité prostredie, čím sa učí poznávať svet.
- Spoločné spanie - väčšina detí spí lepšie práve pri spoločnom spaní. Pri praktizovaní spoločného spania je možné prisunúť detskú postieľku (s odobranou bočnicou) k posteli rodičov. Tento spôsob uľahčuje život predovšetkým matke pri nočnom dojčení, ktoré je potom oveľa jednoduchšie a žena pri ňom môže spať. Je však potrebné zabezpečiť, aby dieťa nespadlo z postele a nezranilo sa.
- Dôvera v plač dieťaťa - podrobnejšie rozpísané ďalej v článku.
- Vyvážený osobný a rodinný život - cieľom vzťahovej výchovy nie je len spokojné a uspokojené dieťa, ale aj spokojní rodičia. Rodičovstvo je bezpochyby fyzicky, psychicky i emočne náročné, preto treba o svojich potrebách hovoriť, nájsť si v okolí ďalších podobne zmýšľajúcich rodičov. Mamička by mala spať, keď spí dieťa, zapojiť partnera do starostlivosti o dieťa a nájsť si denne aspoň niekoľko minút pre odreagovanie sa, relaxáciu, koníček - proste sama na seba.
- Vymedzovanie hraníc - každé dieťa potrebuje pre svoj rozvoj vymedziť isté hranice, aj kontaktné rodičovstvo teda hranice vymedzuje. Hranice ale nemusia byť striktné a v prípade potreby sa môžu posúvať, prispôsobovať situácii a vyvíjať sa.
Čo teda znamená dôverovať v plač dieťaťa?
Vzťahová výchova pracuje sa zásadnou myšlienkou: "Deti plačú preto, aby s nami komunikovali, nie preto, aby s nami bojovali o moc, či s nami manipulovali, ako predpokladajú tzv. cvičitelia detí."
Ak sa stretávate s ľuďmi, ktorí patria do inej, staršej generácie, určite ste sa stretli s radami, že dieťa sa musí nechať vyplakať, aby si "precvičilo pľúca a zocelilo sa."
Táto myšlienka je rozhodne jednou z tých, ktoré sa snaží vzťahová výchova vyvracať. Plač dieťaťa (obzvlášť malého bábätka) totiž naozaj neslúži na precvičenie pľúc, naopak pri plači sa okysličenie krvi znižuje a rastie hladina stresových hormónov (kortizolu). Ak je dieťa v určitých situáciách (napr. pri zaspávaní - Estevillova či Ferberova metóda) ponechávané vyplakať, k uvoľňovaniu kortizolu dochádza v takýchto situáciách aj potom, kedy to dieťa už navonok vzdá a javí sa pri nich pokojne. Dlhodobý plač spôsobuje chemické reakcie v mozgu, ktoré sa v neskoršom veku a dospelosti môžu prejavovať ako rôzne fyzické, psychické, sociálne či emocionálne problémy.
"Keď novorodenec plače, dáva tým najavo, že mu niečo chýba. Môže mať hlad, mať mokrú plienku, môže mu chýbať mama, byť mu zima alebo horúco. Alebo sa len nudí samo v postieľke a chce nejaké podnety. Zakaždým si poviem: Plače a keby som plakala ja, že je mi smutno a potrebujem pohladiť, pritúliť ... a muž by mi odpovedal že teraz nie, že si z neho robím otroka (obľúbená hláška niektorých ľudí ako reakcia na to, že nenechávam dieťa plakať), tak by som sa tvárila prinajmenšom divne. Moje srdce mi nedá nechať tvora, čo som 9 mesiacov nosila a potom porodila, plakať. Nikdy by som nenechala svoje dieťa vyplakať - toto mi bolo jasné ešte pred otehotnením."
Vzťahová výchova teda plač dieťaťa chápe ako prirodzený prostriedok komunikácie, keď dieťa dáva najavo, že niečo nie je v poriadku. Ruku na srdce, také trojmesačné bábätko naozaj nemá inú šancu, ako dať svoju nevôľu najavo. Každé dieťa potrebuje pocit bezpečia a vedomie toho, že mu rodičia pomôžu, keď niečo potrebuje a samo si pomôcť nevie. A toto pravidlo platí u malých detí a bábätiek ešte o to dôraznejšie. Bábätko nechápe, prečo leží samo v postieľke a hoci kričí ako o život zo všetkých svojich síl, mama stále neprichádza. Nerozumie tomu, že aj mama je unavená a chce sa pozrieť na film. Nedáva mu zmysel, že počas celého tehotenstva spolu s mamičkou boli jedno telo a jedna duša a táto stabilita a životná istota je zrazu preč. Áno, plačom sa vysilí a zaspí. Ale za akú cenu?
"Mrzí ma, keď občas čítam, ako mamička necháva vyplakať aj maličké dojča, pretože usudzuje, že to robí z vypočítavosti. Ukazuje to len a len na nedostatočnú informovanosť danej mamičky. Žiadne bábätko neplače len tak, alebo rodičom naschvál. Hoci máme takmer neplačúce bábätko už od narodenia, bolo niekoľko situácií, kedy plakal napríklad dva, tri dni - bez zjavného dôvodu, nech som urobila čokoľvek, nebolo to dobre. Veľa ľudí by povedala, že toto je tá situácia, kedy by som ho mala nechať plakať do doby, až ho to prejde, pretože predsa nemá dôvod a je to len jeho manipulácie. Lenže vždy, keď sme si odplakali pár takých dní, sa ukázala spätne príčina - vykľul sa zúbok, naskočil ekzém, objavila sa teplota a pod. Toto len dokazuje, že každé bábätko má k plaču nejaký dôvod - aj keby to bola "len" potreba mamičky. Dosiahnuté ciele pri metóde "nechať vyplakať" nikdy nemôžu prevýšiť dôsledky zanechané na psychike dieťaťa."
Ak však budete svoje dieťa vychovávať v duchu vzťahovej výchovy, naučíte sa niečo iné: Čím rýchlejšie a citlivejšie rodičia na plač dieťaťa reagujú, tým viac sa dieťa naučí dôverovať rodičom a svojej schopnosti komunikovať, znižuje sa intenzita jeho plaču a potreba plakať, rodičia viac spoznávajú svoje dieťa a lepšie rozoznávajú aj iné prejavy jeho potrieb.
Aj deti vychovávané kontaktne plačú
Bolo by naivné myslieť si, že ak budete vychovávať svoje dieťa v duchu kontaktného rodičovstva, nespoznáte, čo je to detský plač. Plač slúži aj na uvoľňovanie emócií a napätia - takže aj tieto deti samozrejme plačú. Líši sa ale to, ako na tieto situácie reagujú rodičia. V takýchto chvíľach rodičia uisťujú dieťa o svojej prítomnosti, poskytujú mu svoju náruč a sú mu oporou, nepopierajú však jeho city a potreby. Časom sa potom naučia rozlíšiť rôzne druhy detského plaču, a tým dokážu lepšie reagovať a dieťa skôr utíšiť.
Kto sú tzv. cvičitelia detí?
V predchádzajúcich riadkoch ste sa mohli zoznámiť s pojmom cvičitelia detí. Kto to teda je? Cvičitelia detí sú osoby, ktoré dávajú rodičom dieťaťa rady typu:
- Nenos ju, rozmaznáš ju!
- Musíš dojčiť pravidelne, nie tak často, zakaždým, keď si spomenie.
- Ty ešte kojíš? Už je dosť veľký, aby nepil z prsníka...
- Plačom vás ovláda, má vás skrotených!
- Budeš to ľutovať, zvykne si a nikdy ju už z postele nedostanete!
- Musí mať pevný režim, teraz už by mala dávno spať.
- Nechaj ho vyplakať, len s tebou manipuluje...
- Spať musí vo svojej izbe, aby bola samostatná!
Títo ľudia považujú detský plač za zlozvyk, ktorý je potrebné odstrániť, alebo za prostriedok, ktorým dieťa s rodičmi manipuluje, ovláda ich.
Ak svoje dieťa napriek tomu chcete nechať vyplakať, mali by ste vedieť, že to so sebou prináša rôzne riziká:
- Problémy s dojčením - obmedzenie laktácie, bojkoty dojčenia, predčasné odstavenie dieťaťa, nočné dojčenie pomáha udržiavať dostatočnú tvorbu a tok mlieka.
- Ešte ťažšie zaspávanie dieťaťa počas noci aj počas dňa, nočné pomočovanie, narušenie spánkových cyklov dieťaťa i rodičov.
- Dlhodobé ovplyvnenie vzťahov (súčasných i budúcich): strata dôvery rodičov vo svojej schopnosti sa o dieťa starať (ak sa rodičia naučia nereagovať na plač dieťaťa, pravdepodobne prestanú reagovať aj na jemnejšie prejavy potrieb dieťaťa), strata dôvery dieťaťa v rodiča alebo v seba samého, potláčanie citov, nedôverčivosť k ostatným ľuďom.
- Horšie zvládanie stresu: nereagovanie na plač dieťaťa môže narušiť jeho rozvíjajúce sa schopnosti samoupokojenia sa.
- Zníženie inteligencie: vysoká hladinu stresu vytvára podmienky pre poškodzovanie synapsií, uvoľňovaný hormón kortizol ničí nervové bunky, čo sa môže prejaviť až v nasledujúcich rokoch ako rôzne poruchy inteligencie, učenia a správania.
- Zhoršenie zdravia: napr. rozvoj syndrómu dráždivého čreva.
- Poruchy správania: zvýšené šance na podľahnutie závislosti v neskoršom veku, ustrašenosť, nízke sebavedomie, depresie, vzdor, agresivita, sklon slepo počúvať autority (teda aj vodcu party alebo sekty).
Toľko suché teórie a teraz je načase pozrieť sa na pár príkladov zo života od našich používateliek, ktoré vychovávajú svoje deti v duchu vzťahovej výchovy a dôverujú v plač svojho dieťaťa. Naozaj ich majú vlastné deti vycvičené a rodičia sú otrokmi detí?
"Dcéra má teraz 4,5 rokov a vzťahovú výchovu som praktizovala automaticky, cítila som to tak. S dcérou som si vytvorila nádherný vzťah, nikdy som s ňou nemala žiadny výchovný problém, nezažila som u nej obdobie vzdoru, nikdy som ju nemusela biť, vždy sa s ňou na všetkom dohodnem. Môžem pyšne povedať, že je to najposlušnejšie dieťa v okolí a to mi potvrdzujú aj učiteľky zo škôlky. Bola vždy viac citlivejšia, ustráchanejšia, ufňukanějšia, ale ako nastúpila do škôlky, tak sa rýchlo otrkala a nie je z nej žiaden bojko. Vždy mala problém so spaním, bála sa spať sama, takže má v izbe dvojposteľ a spíme s ňou.
Priznám sa, že niekedy je to trochu otrava, keď už by sa človek rád zvalil k televízii, ale musí uspávať a ešte je hrozne kontaktná, chce sa držať za ruku a celú noc sa na nás lepí a stráži, či sme neodišli. Všetci okolo krútia hlavami, že sme jej otroci, ale ja si to užívam, keď sa k sebe pritúlime a rozprávame si rozprávky, alebo si spievame a to malé teplé telíčko za chvíľku začne oddychovať a ja viem, že to za pár rokov skončí a ja budem tŕpnuť pri telefóne, kedy sa vráti z diskotéky. Ja si svoje deti užívam, neobťažujú ma, tieto roky sú síce najnáročnejšie, ale tiež najkratšie a viem, že prístup, ktorý som zvolila, bol ten pravý."
"U oboch našich dcér som bola absolútne kontaktná. Stále spolu, šatka, spali na prsníku u nás v posteli, stále v náručí. Teraz majú 4 a 6 rokov. Staršia je už v škole. Samostatná, sebavedomá. Keď som videla prváčikov, čo plakali a odmietali ísť do triedy, alebo sa držali mamičky za ruky a nechceli si potriasť rukou s pani učiteľkou, tak som si hovorila, ako som rada, že moja dcéra je samostatná jednotka. Mladšia je v škôlke od dva a pol (ja som sa vracala do práce), tiež žiadny problém, s kolektívom vychádza, neplakala snáď nikdy, parťáčka učiteliek. Mám pocit, že tým, že odo mňa cítili absolútnu lásku, pocit bezpečia a dôvery, že som tu pre nich, tak sa v správny čas odpútali a začali fungovať samé. Je fakt, že lúčenie prebieha vždy búrlivo (objatia, pusinky ...), ale nikdy s plačom - vždy veselo: "Ahoj mami, mám ťa strašne rada a bude sa mi cnieť, ale bežím do školy." Sú samostatné aj doma, nepotrebujú ma mať stále za zadkom (pustia si rozprávku, urobia si kakao v mikrovlnke, vezmú si jedlo. Nie, naozaj neľutujem. Vôbec, určite to bol správny krok vo výchove. "
"Svoju prvú dcéru som nosila od narodenia v babyvaku, v šatke, väčšie potom v nosiči na chrbte. Striedala som nosenie aj s kočíkom, dcéra sa hrala na zemi, spali sme spolu. Robila som vždy len to, čo sa jej páčilo, aby neplakala. Pretože som s ňou bola vtedy sama, chodila som z dediny do mesta na nákupy štýlom - vpredu dieťa v šatke, na chrbte batoh s nákupom. Tým sa vyrovnal chrbát, keď bola ťažšia. Mala som namakaný chrbát, masérky ma obdivovali, mysleli si, že robím fitness.
Ale prečo to vlastne píšem? Dnes ma dcéra takmer 14 rokov, má krásne držanie tela, niekoľko rokov cvičila karate, v škole má samé jednotky, začala chcieť spať sama už neviem v koľkých rokoch presne, ale prišlo to úplne prirodzene. Máme krásny vzťah, ešte teraz sa rady pritúlime. Takže skrátka vidím, že všetci tí, čo ma strašili, čo všetko sa môže stať a čo všetko nás čaká za problémy, nemali pravdu. Tak som rada, že som sa vždy riadila citom."
A ako sa na rodičovstvo pozeráte vy - vychovávate svoje deti v duchu vzťahovej výchovy, alebo inak?
Použité zdroje:
digilib.k.utb.cz
malemimi.cz
motherclub.cz
Odporúčame
Úžasný článok...mám 2-rocneho synčeka a nikdy som ho nenechala vyplakať.....áno,staršia generácia je toho názoru, že vyplakať je úplne normálne a "veď ono si to aj tak pamätať nebude"....hlaska,ktorá ma maximálne zdvihne zo stoličky...no,čo je najsmutnejšie,že ešte aj pediatricka hneď po narodení dieťatka skonštatuje,že detičky dokážu s nami manipulovať už od chvíle,čo sa narodia.....smutné,veľmi smutné a zjavné, že takýmto ľuďom v detstve "niečo" chýbalo...😞...detičky sú malé len chvíľu a áno,to,že plaču je prirodzené ale taktiez je to jediný spôsob komunikácie s nami ...po narodení synčeka som pochopila veľa veci, synček mi nikdy neplakal bez príčiny a nikdy to nebola jeho manipulácia mnou.....
Krásny článok. Mali by ho rozdávať v poradniach každej maminke👍👍👍👍
U nás vztahova výchova nabehla úplne prirodzene odkedy sme malú priviezli z nemocnice, tak sme to cítili a tak ju vedieme poteraz.
Ešte aj po takmer dvoch rokoch však “bojuje” naše okolie s tým, že je strašne zle naučená s nami spat, stále sa dojčiť, byt na rukách.....nikoho nepresviedčame, že nás názor je správny, ale už teraz vidieť rozdiel v správani rovesníkov, ktorí ako bábätka hodiny vrieskali z kočíka, zatiaľ čo mi sme sa nosili v nosiči, raz maminka raz tatínko
Kiežby bolo stále menej mamičiek, ktoré nechcú “pocut”,keď ich drobček vola k sebe.
Ono su to vsetko pekne teorie a kazda (aj cvicitel aj vztahovy rodic) ma nieco do seba, treba si z toho vybrat a prisposobit sebe. Mam dceru, uz ma 9 rokov, vo vela veciach sme boli ako z knihy vztahovej vychovy ale vo vela veciach nie. Od malicka spavala s nami v posteli (v podstate doteraz), ziadne fyzicke nasilie ani vychovne po zadku, vela objati, lasky, pochopenia, vela slobody - hlavne v tom co si oblecie (ano moje dieta chodi pol roka bose a minimalne oblecene, nieje jej zima, tak jej to vyhovuje, je otuzila), nikdy jej nikto nebranil niekam vyliezt, nieco skusit, hocikedy sa zablatit...
Ale k tomu vresku, ano uz od malicka bola ukricana a velmi skoro si zacala placom vydobijat cokolvek. Sloboda jedneho konci tam, kde zacina sloboda druheho. Zi a nechaj zit. To su moje hesla aj vo vztahu k mojmu dietatu. Napriklad akekolvek vychadzky do toho 7 mesiaca zacinali krikom. Hucala v kocari, hucala v nosici, hucala v satke, v autosedacke, vsade okrem ruk, tam ju chytil amok az po 10 tich minutach. Lenze ja som potrebovala ist von, na vzduch, prejst sa, zblaznila by som sa bez toho. Takze sme sli von, zakazdym s niekolkominutovym vreskom a potom zaspala. Nocny spanok podobne. Zistila som ze ked nespim, nefungujem, oslabena imunita, depresie, mikrospanky. Takze slecinka dostala cumel, navecer huste mlieko (naodsavala som pocas dna to zadne) nocne kojenie sa obmedzilo (tak a teraz ma zabite za to), naucila sa prespat celu noc velmi skoro a ja s nou. Ked citam tu staznosti niektorich mamin ze 2 rocne sa budi 15 krat za noc nechapem. O com to je? Ze sa znicim, sebaobetujem, rozplyniem svoje bytie, nebudem mat energiu absolutne nanic lebo cim menej spis a viac/dlhsie kojis tym lepsia matka si? Blbost. Vydobytok dnesnej rozmaznanej doby. Neverim ze by v celej historii zeny roky nespali (lebo 10 deti bol standard), vkuse kojili, riesili kazdy prd svojho potomka. Neviem, proste treba najst rovnovahu, tak aby materstvo prinasalo pocit radosti, nie obety. Nerobit s dietata stredobod vesmiru, urobit ho sucastou toho vesmiru, rovnakou akou som ja. Niekedy je proste lepsie dat na svoju vlastnu intuiciu ako mudre rady z knih, internetov a pod.
@lujza123 nasa 4mesacna sa nebudi v noci. zaspi okolo 20h a spi do cca 6 hodiny uz asi od 1. mesiaca. aj ked sme cez den vela spolu, je to moj prisavnicek, kojim ju, nosim, ale zas vie byt aj sama, nevyzaduje moju pozornost az na to dlhe kojenie. vecer zaspi, prelozim do postielky a spi. nikdy som ju to neucila, sama sa tak nastavila 😊
Je to krasne, no ako to urobit.. ked citite, ze dieta v noci nespi, lebo chce byt kontaktne?
Pri prvej dcerke po pol roku som padala z noh od nespavosti. Stale sa chcela kojit. A budila sa hadam 20x za noc. Nespala v noci ani ona, ani ja. Tiez som sa branila placu.. trpela som a chodila cez den ako zombie.. vydrzala som tak do 8 mesiaca. Rozhodla som sa. Budem s nou, ale kojit iba raz za noc.. a vysledok? Dve hodiny plakania jednu noc.. dve hodky druhu a potom spala celu noc. A kazdu jednu noc. Konecne sme spali obe. A spala aj ona. Bolo to pre nu dobre, ci nie?
Takze napriek mojmu presvedceniu nenechat plakat.. netreba sa obetovat az do umoru sil, kde to uz hranici aj so zdravim. To bola moja hranica. A bola som rada, ze som to urobila. Potom som sa bila do cela, ze preco ma to nenapadlo skor....
Ale...
pisem to teraz, pretoze mam znova synceka 6 mes.. a opat je celu noc na prsniku. No teraz je to akesi ine... nevadi mi to vstavanie.
Ale ide o jeho spanok... co je pre nho lepsie?
Co by ste robili vy? Isli by ste znova do toho?
Mirka
Až pri tomto článku som zistila že som veľmi dobre spravila keď som nepočúvala partnera hneď po príchode z nemocnice keď mi malinká plakala a povedal mi že nemám za ňou chodiť lebo si na to zvykne a bude rozmaznaná že mám počkať 5-10 min a až potom tak isto som ju stále nosila na rukách proste nechcela som aby mi plakala tiež som počúvala že to neni dobré lebo sa bude chcieť potom stále nosiť ale nie je to tak teraz bude mať o dva týždne 12 mesiacov a pekne dokáže sa aj sama pohrať nepotrebuje sa stále nosiť na rukách. Keď mi veľmi malinká plakala ako 5 mesačná tak svokra ma odstrcila že si musí zvykať aj na nich vtedy ta beznádej co ma pochytila keď som videla moje bábätko aké uplakané žalostne očičká malo a už očkami mi hovorila maminka zober ma nevedela som vtedy co robiť no našťastie mi ju potom partner dal.
Aj teraz keď plače tak ju nenechám vždy idem za ňou a hlavne sa jej páči aj v nosiči a pekne mi v ňom zaspinka. 😉
tento sposob vychovy je urcite zaujimavy, ale vzdy ked sa o niecom takom pise, alebo hovori, prezentuju to ti, ktori nemaju problemove dieta. mna by strasne zaujimalo, co robit s dietatom, ktore place stale. moja dcera 2t novorodenec a plakala, teda co plakala, ona vzdy zurivo revala, aj na rukach. za cele doobedie ( asi za 8hod ), spala 3x10 min. na rukach. cele dni som ju nosila a nie 2-3 dni, ale mesiace, prpadne skoro rok. neodkladala osm ju koli unave, ci filmu, ale koli tomu, ze som jej potrebovala odsat mleiko, najest sa, nachystat veci na kupanie, ci von , navarit, ozehlit a pod. vela z toho som robila s nou na rukach. jedla som blbosti jednou rukou - vsak to tak aj vyzera, pribrala som vela kg a doteraz to nemozem zhodit, na wc som s nou na rukach chodila. ledva som si jednou rukou vyhrnula stahujuci pas, co som potrebovala nosit a z tazkostami to ostatne. a to bolo pri vsetkom. varit a zehlit som s nou nemohla, aby som jej neublizila. vecer nastastie zaspala a ja som ju polozila do postielky a do rana spala celkom fajn ( asi 2x sa zobudila na papanie ), ale cez den, sotva 2hod. pospala. vynimocne dlhsie, hlavne v kociku. a aj som po veceroch zehlila a varila a do postele som sa dostala po polnoci. do 1 hod. bola dcera hore a ja som s nou nie raz skoro padle, co som nevladala chodit. bol uspech ak som si pospala 4hod. za noc.
dcera mala problem s refluxom a preto som ejj mlieko odsavala. aj to som mala problem urobit, lebo aj ked som ju nejak zabavila, tak max. na 5min.
a s tym jedenim na poziadanie? dcera mala reflux lebo papala hltavo ( aj pri kojeni, mlieko mi tieklo prilis dobre ), plakala stale, tak vobec netusim, kedy od hladu, navyse ona koli refluxu chela papat stale a cim viac jedla, tym viac vracala. takze absolutne som nemala sancu dodrzat to, co je v clanku.
Je žiť ale jesť🙈🙈😃
Baby ja som nikdy nenechala vyplácať, vždy som bola pri nich hneď ako zaplakali, čo v noci ci cez deň a neviem ci som dobre urobila.. Teraz majú moji chlapci starší tri roky a mladší jeden a pol.. Starší sa budi hádam päťkrát za noc stále a mladší nespi vôbec, vkuse je hore, každú pol hodinu.. Všetci mi hovoria nechaj ich vyplakat, lebo vidia, že som v koncoch so silami.. A ja nemôžem, nedokážem to, nechať mojich bobačikov plakať... Myslím si, že to ľudia robia len aby to pre nich bolo ľahšie ale pre dieťa je to ťažšie... Toto si vždy poviem, že radšej to ja pretrpim akoby malo malým byť zle... Lenže už sú veľkí a asi naozaj so mnou len cvičia a ja nikdy nespím.. Napriek tomu nedokážem nechať plakať...co by ste vy robili na mojom mieste?
@diana20 nechaj ich vyplakat. Samozrejme az ked vies ze niesu hladni, smadni, pocikani, nemaju strach (tam je predpoklad ze spis s nimi v izbe, lebo myslim ze strach z tmy a samoty je jednym zo zakladnych instinktov ktore uz od praveku pomahali malym ludom prezit). Ked vies ze uz len vymyslaju, chcu 50 ty krat za noc kojit, natriasat na rukach a ine blbosti. Jasne ze pre dieta je tazke ked nedostane vsetko co chce, ale taky je zivot. Ked ti bude v 15 tich bobacik plakat ze chce fajcit, tiez mu to hadam nedovolis len preto ze CHCE
@majamat mala som podobne dietko a veru utisovat kazdy jej plac sa nedalo. Ja som sa snazila aspon trochu normalne najest, stihnut sa umyt a prezliect aspon pred tou 10 rano. Samozrejme mala bola najedena, prebalena, obklopena hrackami a castokrat sa jedovala len preto lebo som sa jej nevenovala a isla jest
@galioska ano mam prve 😊 nasa je vyzorovo na tatina ale povahou chvalabohu nie, zevraj v kuse plakal a rodicia ho nechali tak, proste je taky. a doteraz si pamata ako napr neznasal obliekanie bodycka cez hlavu 😊 ked oblieka malu tak jej hovori, ze on by uz davno jacal. proste vzdy plakal kvoli niecomu len dospely take dovody nechapu a pre nich su to blbosti. no v jedeni neviem aky bol, to musim zistit 😊
@galioska jasne 😉 nasa je vyzorovo na tatina a povahou na mna a s tym papanim, no uvidime. ja som velmi vyberava v jedle od malicka 😊 vyberava bude mozno aj ona ale ak jej trafim do chuti bude snad jest. dnes som ju kojila a popritom jedla, ona prestala pit a tak na mna zacala pozerat ako si davam lyzicku do ust az mi jej bolo luto.
Mam 4 deti.a vsetky ako malinke uplne ukazkove deticky stacilo proste nakrmit prebalit a spinkali.no keby mam skakat okolo 8rocneho co doslova reve za kazdu blbost sa zblaznim a v skole by sa zblaznili este viac.jemu staci ze ho co si trosicku boli a reve jak by z koze drali.ja som zvedava na vysledky o par rokov co s takychto deti vyrastie.
@laska201 no moja to iste. bola v sobotu u svokry a dostala knizku. v nedeli sme isli blahozelat na oslavu a ona sa rozhodla, ze podla knizky uobi darcek - obrazok. ked zistila, ze nema temperky, spustila rev a krik, ze som jej temperky dala do skoly. mali ich na zaciatku roka v zozname, mala ich navyse, lebo mala aj stare, ktore sme pred mesiacom vyschnute vyhodili a bola pri tom, ked som jej to do skoly pripravovala.
dnes rano som jej napisala t.c. pre maminy deti, tkore k nam pridu na jej oslavu narodenin. pozvala ich 9, o 2 vieme, ze neprdu a z tych zvysnych 7 asi 3 maminy maju moje cislo. tak ho mala dat len 4 detom. no ona si nepamatala ktore deti pozvala, stresovala, uz sme nemali cas. no hroza. zas rev. nedovolila som jej, aby sa isla pozriet na zoznam deti. akoze si myslim, ze by si mala pamatat, koho si pozyva. a mala som aj pravdu, nakoniec si spomenula.
no ked nejde nieco podla jej predstav tak tragedia. rev, zurenie a pod.
Úplne úžasný článok 👏👏 hovorí mi z duše - čím viac lásky a istoty dáme deťom od narodenia, tým sú sebavedomejšie a samostatnejšie v budúcnosti ❤️
A uz vidim 10rocneho ako sa rad tuli a obima s maminkou hlavne pred spoluziakmi.Uz od 1 rocnika mi najstarsi ani pusu nechcel dat.teda vzdy dal ale tak ze sme sa museli ohnut aby nas nik nevidel.
krásny článok, ďakujem, tiež sme dostávali pokyny ako dieťa nechať plakať, nešlo to. Naše dieťa cez plač s nami komunikovalo, naučili sme sa rozoznať kedy čo v danej situácii dieťa potrebuje. Dnes má 6 rokov, už tak neplače samozrejme ale ak má dôvod na plač, tak ten dôvod hľadáme. Nikto neplače len tak, ani deti a ani dospelý.
@diana20 toto nie sú podľa mňa veľké deti, nájdi príčinu prečo plačú, ako môžu tak malé deti s tebou manipulovať? To že si vyčerpaná to je fakt to ti verím,..ja som svoje dieťa nechala jeden krát v život vyplakať a viac som si povedala nie! A to má 6 rokov. Nespím v noci od jej narodenia, Posledné roky bolo cikanie bez plienky-kontrola, teraz už nenastavujem ani budíky pýta sa sama , ale problém že sa rozkopáva, sústavne a mám ju potom usoplanú, takže teraz nerobím nič iné, len ju zakrývam a to celú božiu noc a spí ešte so mnou. Choď si s deťmi poobede ľahnúť alebo popros z rodiny niekoho na noc aspoň raz za čas aby si sa vyspala trochu ak teda deti bez teba spať budú.
@diana20 úloha mamy je mnohokrát namáhavá, napriek tomu myslím, že skôr potrebujete vedieť, že v tom nie ste sama a to čo robíte, robíte správne a má to zmysel.. verte nie ste 🙂 tiež mám spánkový deficit 😜 ale mám už 2 väčšie deti, preto môžem povedať - zmysel to má!! Keby Vám niekto aj povedal - nechajte ich vyplakať, vy intuitívne tak nemôžte urobiť.. takze vy nechcete radu ale povzbudenie.. 🤗 posielam ho aj s radou - keď už nevládzete, povedzte si, že raz to predsa skončí.. raz budete len spomínať s úsmevom ako ste kmitala a verte mi, ešte Vám tie chvíle budú sj chýbať.. tak rýchlo nám rastu.. pozdravujem 😘
@miriaminzerat ja som bola v podobnej situacii, aj ked sa dieta nebudi az v takychto strasnych rekordoch. od 4. m sa zhorsil nocny spanok a zacalo sa castejsie budit. v noci niekedy zaspavalo dlho, nie ze sa napije a spi. ja som mala tiez problem zaspat. vysledok - na druhy den rozbita a teraz 3x denne uspavaj v nosici na fitlopte. mali sme rozne spankove obdobia (cez den). dospelo to vsak do takeho stadia, ze pri pohlade na nosic sa mi bolo zle. nevyspana som sa musela hojdat na fitlopte cely cas co sa dieta uspavalo aj spalo (2 a niekedy aj 2,5 h). ak som spomalila, hned sa zacalo mrvit. boleli ma krize, zacalo koleno. nervozna a podrazdena aj smerom na dieta. nakoniec bol problem zaspat aj vecer dojcenim. 4x som vytahovala nosic a uspavala s so slzami. to uz bola posledna kvapka. dnes, dieta prespi v postielke a stale je dojcene. mojkame sa vela, venujem sa mu, co to ide, ale vyborne sa zahra aj samo. cudzich sa neboji, skoro stale sa usmieva. ja som spokojna a stastna mama, ktora uz nereaguje prehnane.
A tiez ste daki vyplakat.. ci ina metoda, alebo preslo samo?
co sa mysli tym vyplakat? az kym dieta nezaspi? tak to som nerobila. ked plakalo, tak som za nim chodila. ale u nas to bolo zlozitejsie. zacinala som vecer, ked som ani za toho oneho dojcenie nepomahalo. ked som len hladkala, spievala atd, to bol len rev. potom som vysla zo spalne, aby som sa upokojila a zistila som, ze aj dieta bolo pokojnejsie az zaspalo. cez den to ale nebolo take lahke. ak by mo dojcenie fungovalo, tak by som to neriesila (nosic nebola alternativa).
Hej nevysvetlila som. Zaspava pri kojeni. Iba odstavit v noci.. ale byt tam, vzat na ruky, len mu nedat prsnik... ked prestane jest.. hadam sa prestane aj budit..pri dcerke fungovalo.. spala potom celu noc.. ale😊doteraz s nou zaspavame
no bola som pri dietati, dotyky a tisenie. na ruky som nebrala. ale to bolo len vtedy, ak sa zobudilo skor a bol aj plac. ak sa zobudilo neskor, tak som normalne nadojcila a tie cykly si spojilo. hlavne to prve budenie bolo take. druhe bolo ok a nakoniec zacalo dieta same od seba prespavat noc. ja som ale nechcela odstavit, mne sa na zdalo este malicke. ono to prislo samo.
Začni písať komentár...
ja mam 4 mesacnu dcerku a srdce by nedalo, nechat ju vyplakat. tiez pocuvat komentare o tom ako musi plakat, preco tak dlho a casto dojcim, preco ju nosim v nosici a nie v kociku, ... a som velmi rada, za taketo clanky, ktore ma uistuju v tom, ze co robim, robim spravne a mala je spokojna