Na baby teste dve "paličky" a v brušku dve detičky. Dve sú viac ako žiadne, povedala som si dívajúc sa na dva červíky na obrazovke počas ultrazvuku, keď som ich prvýkrát videla. Od toho dňa sa číslovka dva stala mojou súčasťou. Často skloňovanou. To som ešte netušila, čo to znamená byť "dvojmama. Pýšila som sa rastúcim bruškom a odtlačkami štyroch malých rozkošných nožičiek na tričku, ktoré ho obopínalo. Skrine s vecami pre bábätká sa rýchlo napĺňali, veď všetko bolo dvojmo. 

Postupne som naberala rozmery veľryby. Na návšteve u známych mi vtedy asi 6-ročné dievčatko povedalo: „Teta aj moja mamka bude mať bábätko, ale ona nemá také veľké bruško. Nič v zlom, neberte to osobne, ale to je ale tučnota.“ A to som mala ešte ďaleko do termínu.

Mnohí si povedia, že dvojičkovské tehuľky si to odkrútia, majú jeden pôrod a dve deti. Ja svoje tehotenstvo rátam určite minimálne ako jeden a pol tehotenstva, na ktorého konci som sa nevedela už takmer ani pohnúť a poriadne nadýchnuť, lebo ma tá dvojka v bruchu tlačila úplne všade.

BEZ NÁVODU NA POUŽITIE

V krásny júlový deň ich z bruška vybrali a do náruče mi ich dali. Mne, ktorá dovtedy nemala žiadne dieťa, odrazu ani žiadnu voľnú ruku, zabalili na cestu dva uzlíčky, bez návodu na použitie. A začal sa neustály kolobeh kŕmenia, prebaľovania, prezliekania, kúpania. Skončíte s jedným, pokračujete druhým, aby ste sa mohli opäť vrátiť k prvému. Zabijacké tempo na bežiacom páse.

Byť mamou dvojičiek, to nie je len prechádzať sa s dvojičkovským kočiarom, ktorý púta pohľady (často zvedavé, ale i súcitné až ľútostivé, či plné uznania), s dvomi roztomilými bábätkami v rovnakých šatočkách. Byť dvojmamou je úžasné a zároveň aj vyčerpávajúce,  z časti až k zblázneniu. Je to kolotoč hysterického plaču, neobsiahnuteľne veľkej lásky na druhú, strašného vyčerpania do špiku kostí, zúfalstva, ale aj dojatia a opäť raz obrovskej lásky. Mať jedno dieťa je náročné, ale zároveň má "monomama" čas sa na chvíľu zastaviť a vychutnať si to. Takého luxusu som si ja užila pramálo. Často to bolo také náročné, že som na nič iné nemala čas, energiu ani priestor.

PRIEHRŠTIA LÁSKY

Môže sa mylne zdať, že život s dvojičkami je taká minitragédia či horor. Pre mňa boli začiatky skutočne ťažké, až do veku cca 18 mesiacov. Keď sme sa vygúľali z kolík, prvých zúbkov, krokov a noci už neboli také bezsenné, začala sa odkrývať tá krajšia strana spolužitia s dvomi deťmi s rovnakým dátumom narodenia.

Keď vám dve ústa kričia „Mamička, ľúbim ťa“, je to viac ako keď to hovoria iba jedny. Keď už vaše objatie neslúži na prenášanie, dvíhanie, či nosenie, ale aby ukrylo dve rútiace sa strely a vás objímu dva páry rúk, pochopíte, že dve priehrštia lásky sú viac ako jedno.

ROVNAKÉ PROBLÉMY

Dvojičky sa zahrajú samy, síce dosť často s krikom a bojom o hračky, ale zato nemusím riešiť telefonáty typu „Nemohol by sa váš Jožko prísť zahrať s našou Zuzkou?“ Dvojičky sa navzájom ťahajú, motivujú, učia jeden od druhého. Pamätám si, ako Klára začala loziť ako prvá a Tea hnevalo, že ona sa tým pohybom vie dostať k hračke, ktorá sa jej páči, kým jemu sa ujde len to, čo mu do ruky dám ja. Obkukal to od nej a do mesiaca lozil aj on.

Keď máte doma deti v totožnom veku, obom varíte to isté, rozprávate rovnaké rozprávky, riešite rovnaké problémy, ktoré s ich rastom prichádzajú a nemusíte hľadať odlišné riešenia.

KRÁSNE PUTO

Dvojičky len ťažko rozmaznáte, ako sa to ľahko a v krátkom čase dá s jedným dieťaťom. Nikdy neboli jedináčikovia, a preto budú riešiť súrodeneckú žiarlivosť v podstatne menšej miere ako prvorodený, ku ktorému pribudne časom súrodenec.

Na dvojičkovskom vzťahu je krásne to puto, ktoré medzi nimi je. Vzájomne sa síce bijú, hádajú i ublížiť si vedia, ale chráňboh, aby niekto chcel ublížiť jednému z nich za prítomnosti toho druhého. Raz u babky vzal Klárke jej bratanec nasilu hračku a pritom ju zvalil na zem. Teo ju ako namydlený blesk bežal brániť, nehľadiac na to, že bratanec je o hlavu vyšší a raz tak ťažší ako on. Dvojičkám na sebe záleží, starajú sa o seba a v budúcnosti každý z nich bude mať "parťáka" v rovnakom veku, na nič nebudú samy, vždy budú mať niekoho, kto im rozumie a prechádza s nimi podobnými problémami.

DVOJMAMY- ELITA

A ešte jeden bonus plynúci z pozície dvojmamy. Na prechádzkach náš dvojkočiar pútal pohľady a nikdy predtým ani potom sa ku mne na ulici neozvalo toľko cudzích ľudí. Často chceli len vysloviť uznanie, ktoré, priznajme si, dvojmamám právom patrí. Lebo kto už dokáže uspať dve mrzuté deti naraz? Paralelne kŕmiť, či prebaľovať a zároveň riešiť inú potrebu druhého dieťaťa? Nosiť a prenášať ťažké závažia, každodenne ustrážiť, aby sa dve zlatíčka neprizabili? A popritom riešiť nákupy, varenie, pranie, upratovanie, žehlenie.

Áno, my dvojmamy sme elita. A nič nás len tak ľahko nezastraší, nezaskočí, neprekvapí. Alebo, žeby áno? Ale o tom až nabudúce.

JANKA BAUEROVÁ

http://rovnakesaty.sk/blog/ty-a-tvoja-sestra-alebo-keď-je-všetko-dvojmo

Števko je ten vyvolený. "Prvá láska, to je to kúzlo dokonalé, prvá láska, to je celý vesmír v malom. Prvá láska je ten najkrajší gýč, úsmev na tričku a pod tričkom nič." Veď na čo aj, keď máme leto a vonku teplo. "Letná láska je vždy kratučká, len vietor si ju pamätá, letná láska nikdy nepočká, s púpavami odlieta." Verím, že Klárina láska prežije leto a v septembri jej neostanú len oči pre plač.

Števko, lámač škôlkarských srdiečok. Záletník. Keď som ho videla prvýkrát, tak som Kláru presviedčala, že taký svetlovlasý, modrooký typ k nej ani nepasuje. No neda­la si povedať. Párkrát potom na mňa potmehúdsky pozrel, donjuanovsky sa usmial a mal moje sympatie. Držanie sa za ruku a sem tam i za kolienko prerástlo vraj k pusinkova­niu. Pani učiteľky žalovali. A že keď sa ich pýtali, prečo sa pusinkujú, tak vraj oni sa za­milovali. A budú mať svadbu. Očami som nestačila gúľať a pot ma oblieval nie z tých 30 stupňov Celziových čo bolo vonku. Števkovi tiež nebolo všetko jedno, a tak, keď ma pani učiteľky informovali o počte zákuskov, ktoré im na svadbu napečú, radšej odbehol k neďalekému stromu. Išiel akože variť. Pečenú kačku, červenú kapustu a knedľu. V tom momente mal moje po­žehnanie.

RONILA SLZY

Krátko nato prišla Klára do­mov s plačom, že svadba ne­bude. Že Števko sa s ňou už nebaví, ani ju neľúbi a vyme­nil ju za Soňku. Skúsila som ju utešiť, že on to isto bude ľu­tovať, veď v celej škôlke isto niet krajšej a šikovnejšej ako je moja dcéra. A dodala som, že ja s tým Števom zatočím. Aby moja Klárka kvôli nemu horké slzy ronila. Klára sa mi ešte zdôverila, že ju Števko vyme­nil preto, lebo Soňka má kraj­šie vlasy a nosí ich rozpustené, nie ako ona, v cope. No uznaj­te, nenechám kvôli nejakému záletníkovi dcére rozpustené husté dlhé vlasy v tých horúča­vách, aby sa jej paril krk a chr­bát. A keď sme ráno nato prišli do škôlky, tak sa ma nezabudla opýtať, či fakt s tým Števom zatočím. A či zatočiť znamená zbiť. Tak som jej vysvetlila, že ja cudzie deti biť nemôžem, že to som nemyslela vážne, ale to sa len tak hovorí.

NOVÚ SI NENAŠIEL

Števko s našou Klárou asi týž­deň, v ich reči- "nebavil". Už ho i oplakala, i zabudla. Po týždni došla naša Klárka naradostená domov, že Števko jej pošepkal, že ju už opäť chce, nechal Soň­ku a predsa len ľúbi ju a bude svadba. Lebo ona má crocsy a Soňa nie.

Večer pred odchodom na dovo­lenku mi Klára vraví: "Mamka, Števko dnes nebol v škôlke, a tak som mu nemohla povedať." Pýtam sa, že čo také dôleži­té mu nemohla povedať. Ona na to: "No aby si, kým budem v Chorvátsku, nenašiel novú ženu." Zdržiavala som smiech i moč a presviedčala ju, že isto si nenájde, lebo jej páru niet. Po dvoch týždňoch dovolenky som, poviem vám, bola strašne zvedavá, ako to s tou lovesto­ry dopadne. Števko nás týždeň naťahoval, lebo bol chorý a nechodil do škôlky. Každý deň som sa tej našej nevesty pýtala, či teda ten Števko už v škôlke bol a či má alebo nemá novú ženu. A po týždni prišlo rozuzle­nie. Števko do škôlky prišiel a... Ostal verný našej Kláre a žiadnu novú si nenašiel. A keďže Klá­ra bola inšpirovaná svadbou, na ktorej sme víkend predtým boli, spravili si pri strome svadbu aj oni. Vraj tam bol aj "akože" farár. Majú dom, rozumej plá­žový stan na hranie. Ale keďže je ich dom malý, my s ockom k nim na návštevu na kávu prísť nemôžeme, lebo by sme sa tam nezmestili. Tak vraj oni prídu k nám. A keď som sa spýtala, či ona je už teraz Klára Nálepo­vá, tak mi povedala, že nie. Že Števko je odteraz Bauer 🙂 Vie si to zariadiť to dievčisko naše. Asi ju vydám, kým chlapec ne­dostane rozum a nevezme nohy na plecia. 

Pred prázdninami ho opäť upo­zornila, aby si nenašiel novú ženu. Ani týždeň neubehol a už ho chcela ísť skontrolovať. Ale Števko nebol doma, je na prázdninách v Prešove. A tam, poviem vám, pekné dievky ras­tú, ja som toho príkladom. Uvi­díme, či Števko sľub dodrží a ja budem celé prázdniny nervózne vyčkávať na rozuzlenie tejto lo­vestory.

PS: Raz prišla Klára s odtlač­kom zubov na ľavom líci. Že to ju uhryzol Števko. Ale že to bolo z lásky. Ale vraj ho to hryzenie nudilo. Som zvedavá, s čím príde tá naša kráska nabudúce... 🙂

JANKA BAUEROVÁ

http://rovnakesaty.sk/blog/lásky-našej-krásky

Zbožňujem ich. Myšlienkové postupy v ich malých hlávkach, vedúce k pre nich vyplývajúcim záverom. Dvomi slovami - detská logika.

Mám kamošku, matku štyroch detí, piate na ceste. Kým dočítate túto „fanystorku“ možno už aj na svete. Jej prvorodený nerád chodil do škôlky. Každé ráno milión dôvodov, prečo by tam nemal ísť a kamoška ako správna mama našla milión prvý, prečo tam nakluše. Každé ráno boj, krik, plač, slzy. Až to v jedno krásne letné vyriešil po svojom.

Kamarátka si synátora do škôlky vyprevadila, na dverách zamávala a so zvyšnými, v tom čase dvomi deťmi, tretím pod srdcom, sa vybrala na nákup.

Nákup to bol väčší ako obvykle, a tak aj čas strávený v obchode tomu prináležal. Zdolávajúc posledné metre vedúce k domovu, ku ktorému viedol mierny kopček, pre tehotnú ženu tlačiacu kočiar naložený dieťaťom a slušným nákupom hotový výstup na Lomničák, jej zazvonil mobil. Volala suseda, že pred dverami ich bytu stojí Matej - prvorodený.

SÁM CEZ ŠTVORPRÚDOVKU

 Chôdza s rýchlosťou postreleného slimáka sa razom zmenila na štart rakety. Fučiac od behu po schodoch na tretie poschodie s taškami a všetkými deťmi zavolala pani učiteľkám do škôlky, že ak by im chýbal do počtu Matej, tak nech nerobia paniku, že on je už doma. Prečo dôvod na paniku? Lebo 4-ročný chlapec, sám cez 4-prúdovku, utekajúci zo škôlky môže znamenať celkom slušné nešťastie. Našťastie sa nešťastie nekonalo. Podotknúť treba závažný fakt, a teda, že dvere na škôlke boli zamknuté a Matej si to strihol cez okno.

DVERAMI BY HO NEPUSTILI

 Keď už Mária chytila druhý i tretí dych, nastal výsluch. „Prečo si utiekol zo škôlky Matej?“ Odpoveď bola - lebo on chcel byť doma s Vilmou a Gregorom a mamkou, lebo mu za nimi bolo smutno, lebo ich ľúbi. Po takejto odpovedi musí zmäknúť aj náhrobná doska z najtvrdšieho kameňa. A tak sa Mária opýtala už len jednu vec. „A prečo si utiekol cez okno?“ Odpoveď bola gól, za ktorý by sa ani najlepší futbalista sveta nehanbil. „No, lebo dverami by ma nepustili.“

Detská logika.

Týmto istým logickým spôsobom došiel k zaujímavému faktu aj môj Teo. Stále mu opakujem, že keď bude veľa spinkať, vyrastie a bude veľký ako ocko. Pred časom som zachytila jeho debatu s Klárou. „Pozri, aký veľký pipík mám, ako narástol.“ Klára si ho dôkladne obzrela a krútiac nechápavo hlavou sa spýtala, ako je to možné. A čo na to detská logika? „Narástol, lebo veľa spinkal.“ Premisa, premisa, záver 🙂

 JANKA BAUEROVÁ

http://rovnakesaty.sk/blog/cestou-necestou-detskou-hlávkou

Všetci určite poznáme všelijaké traumy, no hlavne tie traumy z detstva, ktoré sú tak silno vryté pod kožou, že ich nevyryje von ani ten najdokonalejší rýľ.

Hm, dnes je čas, aby som aj ja verejne priznala tú moju. Takže predstavte si, nedobrovoľne ležíte na zemi, na chrbte, ruky máte v pozícii ‘vzdávam sa’, tiež nedobrovoľne, a na bruchu máte asi tak minimálne 40-kilovú záťaž. Tá záťaž má nohy, ktoré tlačia na vaše ruky, aby ste nimi nemohli hýbať, a má otrasnú tvár,  ktorá sa na vás škerí.  Tá tvár má otrasné ústa, ktoré práve vyriekajú vetu (s tou odpornou grimasou): „Oslintám ťa.“ A nad vami zrazu visí požuvaná, mľazgavá dlhá slina, ktorá pramení z tej záťaže, ktorá má tvár vašej sestry.  A tuto sa detailné popisovanie tohoto zážitku končí. Záver nechám na čitateľovu predstavivosť.

Takéto situácie vás vedia poznačiť na celý život. Keď som sa prvýkrát bozkávala takzvaný „francuzák“, myslela som, že sa povraciam a ešte hodinu po tomto akte som si dezinfikovala jazyk  a týždeň sa spamätávala z toho, čo sa stalo, že ma niekto znova, po toľkých rokoch, síce iným spôsobom, ale predsa: OSLINTAL!  Takže som mala veľmi dlhú pauzu od tejto slintavej nechutnej aktivity. 

Je pravda, že traumy sú tak silné, že sa ich zbavujeme len veľmi ťažko. Niekedy si na ne zvykneme a akceptujeme ich, niekedy vyhľadávame pomoc, aby sme sa ich zbavili. Mne sa stala iná vec. Mojej zákernej a naschvál slintavej sestre sa narodila nevinná, nechtiac slintavá dcéra. 

A tak si ľahnem na chrbát a vezmem si ju na ruky a zdvíham ju vo vzduchu hore a dole, akoby bola v lietadle (aj keď lietadlo neletí hore a dole), ale my teda lietame, lebo tak sa jej to páči, lebo sa pri tom smeje, lebo je pri tom šťastná, lebo som pri tom šťastná ja. Asi pri treťom opakovaní tohto pohybu  sa k jej šťastnej tvári pridá šťastný prúd tečúcich slín, ktorým  sa dá vyhnúť len dvoma spôsobmi. Položiť ten malý zázrak niekam inam a ukázať jej inú hračku, ktorá absolútne nie je zaujímavá, a ktorá sa ani len máličko nevyrovná zábave, ktorú sme práve mali, alebo zapojiť fantáziu a predstaviť si, že práve mi najdrahšia kozmetická maska lieči tvár. Hádajte, ktorú možnosť si zvolím? 

A to drobné veľké šťastie rehotajúce sa vo vzduchu, mení môj svet. Je tvorcom sveta, kde traumy… Čo je to trauma??? 

http://rovnakesaty.sk/blog/trauma-oslintám-ťa