Týždeň zo života mamičiek

A ako spia vaše deti? Akého majú najobľúbenejšieho mojkáčika? Aký produkt nahradí milovaný Sudocrem? Čítajte ďalej, všetko sa dozviete 🙂

Boli sme na košickom cintoríne a okrem iného sme navštívili a dali sviečky na hroby neznámych padlých vojakov. Reč prišla aj na vojnu a môj muž hovoril dcérke (6 r.) o tom, že bol na vojne (rozumej vojenskej službe).
A Kajka sa ho spýtala: „Ocko? A a v ktorej vojne si bol? V prvej či druhej svetovej?“

* * * * *

Telefonovala som so štvorročným synovcom a blahoželala mu k narodeninám. A on celý natešený mi hovorí: „Jani, a vieš akú super tortu som mal? Mamka mi tam dala aj syfilis!“
Physalis mu tam dala, physalis...
Ale tiež som musela dlho rozmýšľať, že čo to mal vlastne na tej torte.

* * * * *

Dnes ráno prišiel syn k nám do postele a keď som ho zbadala takého strapatého, hovorím: „Musím ťa už objednať ku kaderníčke, už ťa treba ostrihať!“
Syn: „Nieee, hocičo, len ostrihať nie!!
Ja: „Ale prosím ťa! Prečo nie? Vieš, aký budeš fešák? Pozri na tatinka, ako teraz pekne vyzerá, keď je ostrihaný!“ - muž sa bol dať ostrihať asi 4 dni dozadu.
Syn: „Tato, ty si ostrihaný?“
Tato: „Áno, Vilko, už niekoľko dní, ty si si to nevšimol?“
Syn: „No... všimol som si, že vyzeráš nejako divne...“

* * * * *

„Mami keď budem veľká, tiež budem mať také malé cicíky?“

* * * * *

Keď si už myslíte, že téma Sudocrem a dieťa je za vami a váš osemročný vás prekvapí pre zmenu s voskom na vlasy...

Dnes mi malý, 2 ročný, hovorí nejaké jeho slovo, ktoré sa nápadne podobá na sopeľ, no nerozumiem, tak sa pýtam:
„Sopeľ?“
„sipeu!“
„Sopeľ?“
„Sipeu!“
„Povedz áno alebo nie! Sopeľ?“
„Áno alebo nie.“

* * * * *

Muž: „Vyzerá to, že tento rok má byť tuhá zima.“
Ja: „Prečo? Niekde hovorili?“
Muž: „Lebo si moje telo žiada toto na zaobalenie...“ - ukazujúc mi plné ruky sladkostí a chrumiek.

* * * * *

Keď som mala asi 12, bola som taká trapoška na začiatku puberty a písala som si vtedy SMSky s chalanom, čo chodil o 2 ročníky vyššie. Raz ho brat zavolal k nám na návštevu a keď prišiel, tak som šla kamoške, samozrejme celá happy, písať že „neuveríš, kto je u nás, samotný XY“ a ešte kopec trapošín k tomu.
A komu som tú SMSku automaticky poslala?
V izbe som ostala zalezená, kým neodišiel.

* * * * *

Boli sme na návšteve, ktorej súčasťou bol obed. Žiaľ, po prvej lyžičke mi bolo jasné, že toto hostiteľke nevyšlo. Patrím však k tým, čo zjedia a poďakujú, aj keby to bolo piesok z ihriska. Lenže, obed dostali aj moje deti, tak som sa hneď v hlave začala ukľudňovat, že „neboj, slušne si ich vychovala, zjedia bez rečí, alebo slušne odmietnu...“
Pochopila som, že som sa ukľudňovala zbytočne, keď prehovorila moja 5 ročná dcéra: „Janka? A nie je toto jedlo náhodou pre psa?“

* * * * *

Minulý týždeň sme išli ráno do inštitúcií a na frekventovanej križovatke mi vbehlo do cesty auto (malo ísť až po nás + po aute z inej vedľajšej cesty), tak som nahnevane zakoktala: „Bože, to je.. to je, to je...“ - ale nevedela som ho narýchlo ohodnotiť. Zo zadu sa ozve syn (9 r.): „Mama - hňup, debil alebo idiot?“
A dcéra (5 r.): „Nie, nie - to bola buď krava alebo trúba, mala červené auto a to je dievčenské!“

* * * * *

A vaše deti ako spia?

Dnes v aute - ideme a z vonku cítiť smrad.
Manžel: „Smrdi tu vajcovka...“ - kto pozná vajcovku vodu, tak vie).
Na to syn (5 r.): „Ale veď ja som si včera vajcia umyl!“

* * * * *

Rozprávala som synovi, že keď som bola malá, mali sme takú starú telku, že sa dal na ňu aj kvetináč postaviť a že sme ho tam teda aj mali postavený. Syn pozrie na náš televízor a hovorí: „Aj na našu telku by sa dal postaviť kvetináč. Ibaže by hneď spadol.“

* * * * *

„Maminka, ale moje deti nebudú chodiť do škôlky. Ja budem dobrý rodič a nepošlem ich do škôlky. Oni pôjdu rovno do práce!“

* * * * *

Manžel prišiel so synom zo škôlky a hovorí:
„Otvorím skrinku, pozerám čo to má za bundu, takú som ešte nevidel na ňom, potom vidím mokré slipy. Tak ich vezmem, nech viem, či sa náhodou nepocikal, no a vieš, tak, ako ňucháš veci svojich detí. A zrazu pozerám, že sú pokakané. Tak začnem hrešiť malého, že ty si sa pokakal?
A malý mi hovorí: Tato, ale to nie sú moje!
Zavriem skrinku a tam úplne iné meno. Takže idem si umyť papuľu...“

* * * * *

Ráno vravím 5,5 ročnej dcérke: „Adélka choď si umyť zuby, učesať sa a prídi dole na raňajky.“
A a ona mi na to: „A ty si kto, teba ja nepoznám a keď ťa nepoznám, nemusím ta poslúchať.“
Hovorím jej, tak však dobre mladá pani... idem dole, nachystám raňajky a mladá pani príde dole a vraví: „A kde ja mám svoj tanier a hrnček a prečo nemám koláč?“
Ja jej hovorím: „A ty si kto? Teba ja nepoznám.“
Ona: „Ale mami, veď to bola taká sranda, to som ja Adélka, čo si pred 100 rokmi porodila, v bolestiach sa zvíjala, to si už nepamätáš?“

* * * * *

Ranná debata môjho vnuka s mamou (mojou dcérou):

S mojou staršou dcérou, keď bola ešte malá a nevedela veľmi dobre rozprávať, sme prechádzali sme sa po meste, natrafili sme na plagát Kung-fu Panda.
Naraz nahlas vyvalí zo seba: „Ahaaa mamííí! Kunda panda!“ - na celú ulicu. Som sa skoro vlastnou slinou zadusila!

* * * * *

Prezliekam posteľnú bielizeň. Posteľ s úložným priestorom, v nej klasika - vankúše, prikrývky, deky a kopec plyšákov, ktoré som dostala ešte ako puberťáčka, keď som randila. Keď som sa dávnejšie sťahovala od našich, brala som ich so sebou s tým, že ak raz budem mať deti, zahrajú sa. Syna ale plyšáky nebavia, takže mám v posteli účinné lapače prachu. Medzi týmito plyšákmi bol predsa jeden, ktorý sa synovi zapáčil. Bola u mňa práve mama, hrala sa s malým. Ten odbehol za mnou do spálne, nevšimla som si, kedy uchmatol z otvorenej postele "plyšáka" a utekal za babkou. Sadol si k nej a dával mu pusinky. Zrazu počujem: „Nooo zlatíčko, to más teda hračku!“ Nevenovala som tomu pozornosť, keď mama opäť: „Toto je fakt hračka jak oči!“
Nedalo mi to teda, tak nakuknem do obývačky, kde malý sedí na gauči vedľa babky a pusinkuje hračku, ktorú som dostala ešte na rozlúčke so slobodou. Nieeee, on si nemohol zobrať radšej toho milého ježka, alebo myšku!
Najhoršie je, že ho nechce dať z ruky. Dúfam, že kým pôjdeme von, skryjem ho a nestane sa z neho mojkáčik...

Vyberám si peniaze v strede pešej zóny nášho nie najmenšieho mesta. Je teplúčko a krásne popoludnie, mraky ľudí sa pomaly prechádzajú, obďaleč svedkovia vypekajú nejaké náboženské evergríny. Ja naťukám v bankomate sumu, čakám na bankovky, keď v tom moja dcéra (4 r.) bezprostredne zašveholí: „Maminka, ukáž mi, či aj ty máš pod sukňou gaťky!“
Samozrejme, peniaze vybiehajú v rovnakej sekunde, ako mi moje dieťa vyroluje sukňu až po pás, aby zistila, či ich mám aj ja... nuž, zožala som slušný potlesk od okoloidúcich mužov.
PS: Mala som!

Ďakujem za prečítanie, majte krásny čas 🙂

Z.

Krátke správy sú upravované doplnením diakritiky a odstránením „rušiacich“ znakov. V prípade, že obsah nie je úplne gramaticky a štylisticky správny (pre autenticitu niektoré slová a výrazy neopravujem), trošku ho poupravím. Ostatok publikujem v 100% znení.

#zivotmamiciek #zabava #natitulku