Môj príbeh som sa vám rozhodla rozrozprávať preto, aby ste si uvedomili, aké máte neskutočné šťastie, keď máte bábätko. Či už sa narodilo predčasne, alebo načas.
Viem, že je kopu párov, ktoré sa veľmi snažia o bábo a nedarí sa im. To však nebol náš prípad. Končila som školu, bývali sme vo svojom, priateľ mal dobrú robotu a je odo mňa o 6 rokov starší, tak sme sa rozhodli, že nemáme s bábom na čo čakať a vysadili sme antikoncepciu, že neriešime a uvidíme 🙂 Aké bolo naše prekvapenie, keď sme ešte pred štátnicami objavili na teste dve čiarky. Vravela som si - krásne obdobie, skončím školu, ešte aj zamestnávateľ, u ktorého som robila brigádne, ma na tých zvyšných pár mesiacov zamestnal na trvalý, že nech nezostanem do materskej úplne bez peňazí. Bola som na prvej kontrole, všetko bolo ukážkové, krásne bilo srdiečko a my sme boli s drahým šťastní 🙂
Zoštátnicovala som, začalo leto a ja som sa tešila na ďalšiu kontrolu v 12tt. Keď som však pozrela na obrazovku sona, hneď som vedela, že to nie je v poriadku, lebo som videla chvostik, ktorý už v 12tt bábätko nemá. Doktor mi s poľutovaním oznámil, že plod odumrel v 8tt a že musím ísť na kyretáž. Volala som s plačom do roboty, že potrebujem voľno a potom drahému, ktory hneď prišiel z práce domov a bol mi veľkou oporou. Nasledujúce dni som prežila ako v tranze a po kyretáži som sa hneď na 4. deň vrátila do práce - nech na to nemusím myslieť. Keď som sa gynekológa pýtala, čo sa stalo, vysvetlil mi, že veľa tehotenstiev končí takto a že presnú príčinu asi už nezistíme, ale že ak chcem, môže ma aspoň poslať na vyšetrenie krvi, či nemám vysokú zrážanlivosť, že sa mohli tvoriť v placente zrazeninky.
Čakali sme na výsledky, medzitým sme boli s priateľom na dovolenke ne Kréte, kde sme minuli peniažky, ktoré boli pôvodne na malé, museli sme si proste užiť. Tu ma požiadal o ruku, takže sme boli opäť šťastní. Výsledky krvi sme mali až v novembri a zistili mi zvýšenú zrážanlivosť krvi. Mysleli sme si teda, že už vieme prečo sa to stalo a začali sme znovu "pracovať" na bábe 🙂
Podarilo sa znovu celkom rýchlo, už vo februári sme mali pozitívny test. Nasledovala kontrola u hematológa, z ktorej som odchádzala úplne zničená, lebo som čakala, že budem brať injekcie na riedenie krvi a on mi predpísal len kyselinu listovú, ktorú berie každá tehotná... Bola som z toho rozhodená, bála som sa a hnevala sa na doktora.. (To nehovorím o tom, že keď som prišla na odber krvi, vysmial ma, že čo tam robím, že tieto testy sa robia až po treťom! potrate..) Nevadí, rozhodla som sa teda, že sa budem alternatívne liečit, brala som kali mur - soľ na riedenie krvi, pila rybí olej na podporu funkcie štitnej žľazy a homeopatiká. Bola zo mňa šťastná tehuľka, všetko bolo v poriadku, drahý chodil so mnou na kontroly, rástlo bruško.
V 20tt ma poslal môj gynekológ na sono aj inému doktorovi, aby videli vývoj bábätka dvaja a bolo to objektívnejšie. Ten ma však vystrašil, že plod je veľmi nízko a že mám ísť ešte k svojmu dr, či sa neotváram. Našťastie bolo všetko v poriadku. V 30tt som opäť bola poslaná k tomu druhému doktorovi, to bolo 14.8.2013. Stále si niečo mrmlal, že to nezodpovedá týždňu a že to nenamerá. Keď sme sa konečne spýtali, čo to znamená, povedal, že niiiiiič, len budete mať menšie dieťa a ľahší pôrod. Lenže Anetkine bruško v raste zaostávalo až o 4 týždne a to sa mi zdalo moc. V piatok som teda ešte išla môjmu doktorovi, že sa bojím a že nech to pozrie ešte aj on. Hneď zmeral prietoky a mne sa začal znovu rúcať svet. poslal ma do rizikovej poradne, kde ma najprv zvozili!!!, že prečo navštevujem rovnakého špecialistu v jeden deň, že im to poisťovňa nepreplatí! Počas sona sa doktor vysmial môjmu doktorovi, že predsa v 30tt sa nerobia prietoky.. Lenže keď začal merať Anetku, zrazu spravil prietoky aj on a už ma prijímali do nemocnice, vraj na pozorovanie. Medzitým som si vybavila ešte hematológa, ktorý mi už zrazu predpísal injekcie na riedenie krvi s posmešnou poznámkou, že to vám už ale teraz nepomôže...
Opäť som volala do práce, nech mi zrušia smeny, drahému, že mi musí doniesť veci do nemocnice a mamine, nech mi kúpi nejakú nočnú košeľu, že žiadnu nemám. V piatok 16.8. som teda bola prijatá na pozorovanie. Aké bolo moje prekvapenie, keď mi v podvečer pichli injekciu na vývoj pľúc, to už som vedela, že to fakt nie je dobré. O pol ôsmej prišla doktorka a povedala, že musím ísť na pôrodnú sálu, no to ma skoro vystrelo. Ešte pred dvoma dňami som mala mať "len menšie bábo a ľahký pôrod" a zrazu idem na pôrodnú sálu! Vraj len na pásy, že ma musia mať stále pod dohľadom a sledovať malú. Na pásoch som bola viacmenej o hlade, lebo nevedeli, kedy bude sekcia. V sobotu mi dali kašovitú stravu a v nedeľu to vyzeralo na ukončenie tehotenstva. Stihli mi pichnúť 3 zo 4och injekcií na vývoj pľúc a v nedeľu v noci zistili, že malá sa prestáva hýbať, tak že ideme na to.. Viete si predstaviť ten telefonát môjmu chlapovi o 3:30, že ideme rodiť, vraj má prísť asi o hodinu a pol, vtedy sa začnem preberať.
Rodila som v celkovej anestéze aj keď doktor povedal, že majú dať len spinál, ale ja som bola psychicky pripravená na to, že budem proste spať. Povedala som, že nie som pripravená a dosť silná na to, aby som to malé človieča hneď videla, tak ma nakoniec uspali...
Zobudila som sa a hneď zbadala môjho chlapa, ktorý mi oznámil, že máme dcérku, narodila sa 18.8.2013 (na meniny mojej nebohej babičky) o 4:00 a má 820g a 36cm a dýcha vraj sama. Bola som ešte oťapená po anestéze, ale toto si pamätám. Môj drahý bol a je mojou obrovskou oporou. Všetko vybavil, všetko mi doniesol, malej kúpil plienky. Proste všetko bolo na jeho pleciach a on to zvládol ukážkovo. Nebolo nám všetko jedno, ale povedali sme si, že musíme myslieť pozitívne a všetko bude v poriadku. Potom ju išiel prvý krát pozrieť a povedal mi, že je celá chlpatá 🙂 Múj muž vie vždy všetko odľahčit 🙂 Rana po sekcii ma veľmi bolela, ale vravela som si, dcéra ti bojuje, tak nebuď padavka 😀
Anetka mala hadičku s kyslíkom do nošteka, vraj pre istotu, na tretí deň už iba vzduch a na štvrtý už dýchala úplne sama.
Videla som ju na druhý deň, keď už som mohla (aj keď s veľkou námahou) chodiť. Bola krásna a vôbec som neplakala, tešila som sa, že ju môžem vidieť. Večer som jej priniesla prvé vytlačené kolostrum. Mliečko sa mi krásne rozbehlo a kedže moja malá mala dávku na začiatku 3,5ml, mohla by som zásobovať ešte ďalšie tri vačšie deti 🙂 V nemocnici som s ňou bola 2 týždne, kým nepribrala na 930g a nebola stabilizovaná a bez antibiotík. Za ten čas prekonala jednu slabučkú infekciu, ktorú si našťastie včas všimli a zlikvidovali ju. Po dvoch týždňoch som išla domov, čo psychicky pomohlo aj mne - že som už nebola zavretá v nemocnici - aj môjmu priateľovi - že nebol už doma iba s našim psíkom. Boli sme si veľkou oporou navzájom, keď mal ťažkú chviľku on, pomohla som mu, a naopak. Fakt som si nemohla vybrať lepšieho muža.
Každý deň som odsávala mliečko a keď prišiel drahý z roboty, išli sme za Anetkou. Prichádzali tie krásne chvíle ako prvý dotyk, prvé klokankovanie. A najkrajšia chvíľa počas nemocničného pobytu Anetky, keď sme prišli na návštevu a povedali nám, že si nemusíme dávať návleky, že nám Anetku privezú vo vyhrievanej postieľke. Mala okolo 1700g a prvý krát sme ju pestovali v perinke. Postupne sa učila piť z fľašky a 4.10.2013 som bola prijatá do nemocnice, aby som sa o ňu naučila starať. Domov nás pustili 8.10.2013 s hmotnosťou iba 1940g, bola veľmi drobunká, ale krásna.
Nasledoval kolotoč rôznych vyšetrení a kontrol, ktoré sa vždy nakopili v jeden týždeň. Raz sme dokonca za 4 dni boli u 6 doktorov. Ale už nám to pomaly odpadáva a kontroly máme až v júni a v septrembri. Teraz už chodíme iba na rehabilitácie, cvičíme vojtovu metódu, na injekcie synagis na ochranu proti respiračnému vírusu a k pediatričke.
Anetka je krásne zdravé dievčatko, všetky kontroly dopadli dobre. Gagoce si, usmieva sa, má energie aj za tri deti, točí sa na bok a s mojou pomocou aj na bruško. Je neskutočne spoločenská, má rada návštevy. Chodíme s ňou od začiatku von a nijako ju neizolujeme, veď ako inak by si budovala imunitu? Jediné v čom je iná, že je ešte stále veľmi drobunká, teraz má takmer pol roka a 4200g a 56cm. Je to naše slniečko.
Chcem povedať všetkým ženám, ktoré prežívajú alebo prežili niečo podobné, že úsmev na tvári, aj v zložitej životnej situácii, nám pomôže ľahšie ju prekonať. A tiež sa chcem poďakovať všetkým, ktorí mi boli psychickou oporou - od môjho snúbenca, cez rodičov, brata, svokrovcov, švagrinú, kamarátky, kamarátov, kolegov až po mamičky tu na koňovi. Všetkým vám ďakujem. Ľúbte sa a ľúbte svoje deti.
držím palce,nech Vám rastie do krásy 🙂