Predstavte si, že vzťah je ako nádoba. Každý deň do nej niečo pridávate – pozornosť, láskavosť, spoločný čas. Ale čo ak do nej dávaš niečo, čo ten druhý vôbec nepotrebuje? A naopak – vaša nádoba ostáva prázdna? 

Harley v publikácii odhaľuje, prečo sa ľudia vo vzťahoch míňajú – a hlavne, ako to napraviť. Jeho myšlienky sú jednoduché, ale prevratné. Každý z nás má emocionálny bankový účet – a ak doňho nič nevkladáme, skôr či neskôr z neho nebude čo vyberať.

💡 Čo si z knihy môžete odniesť do bežného života?

- Naučíte sa, prečo muži a ženy často túžia po odlišných veciach – a ako sa v tom nezamotať.

- Zistíte, že dobrý vzťah nie je o veľkých gestách, ale o malých, pravidelných vkladoch do emocionálneho konta.

- Dozviete sa, ako si s partnerom nastaviť vzťah tak, aby ste sa obaja cítili milovaní a pochopení.

Nikdy sa netreba zahrávať s citmi ľudí, lebo môže to potom zle dopadnúť. Ak to prekročí isté medze, treba počítať s krutou odplatou.

Boli sme dve najlepšie kamarátky, priateľky, spolužiačky a hlavne dôverníčky. Krásnych 17 rokov, život nám pripadal ako krásna farebná gombička. Na svet sme hľadeli ružovými okuliarmi a verili, že láska a všetko ostatné bude ako z románu. Tak sa začal písať príbeh jednej lásky.

Máj 

"Jani, asi som našla svojho princa" s radosťou v hlase mi oznamovala kamarátka.

"Čože? Kedy sa to stalo? Kde ste sa spoznali? Rozprávaj!" nedočkavo som čakala na odpovede, ani som nedýchala.

"Stretli sme sa v meste a prihovoril sa mi. Chcel vedieť, koľko je hodín."

Zrušiť zasnúbenie a natrvalo sa rozísť s priateľom je lepšie riešenie, ako ľutovať celý svoj život. Viem,  zažila som to.  Začnem ale pekne od začiatku...

Mala som krásnych sedemnásť a žiaden priateľ na obzore. Prišlo leto, dni som si krátila obľúbenou činnosťou - bicyklovaním. Najprv menšie trasy, postupne som pridávala viac kilometrov, až sa na konci leta denný pohyb vyšplhal na 100 kilometrov.

A vtedy som ho spoznala. Žiaden krásavec. Na prvý pohľad nesympatický, so značnou nadváhou, viezol sa na babete. Obehol ma, potom sa otočil a zase sa vliekol za mnou. Bolo mi to dosť nepríjemné. Hneď si to aj všimol. Prerušil mlčanie rozhovorom, samozrejme všetko za jazdy. Išiel vedľa mňa. Rozprávali sme sa o škole, o záľubách. Za každú cenu bol odhodlaný odprevadiť ma až domov. Nedovolila som mu to. Nechcela som. Rozlúčili sme sa ešte za jazdy a ja som dúfala, že už ho nikdy v živote neuvidím.

O pár dní neskôr sa konal v meste jarmok. Babka prišla do izby a hovorí : "Janka, vonku pred bránkou ťa čaká nejaký chlapec." Videla,  že so mnou to ani nehlo, veď aký chlapec? Žiadneho som nemala, nikto za mnou nechodil. "Choď pozrieť!" dostala som rozkazom. Pomaličky som sa obula a nakukla som von. Uvidela som ho. V hlave mi vírilo veľa otázok : "Čo tu ten chce? Ako vie, kde bývam? Sledoval ma až domov? Načo prišiel?" Jedna otázka predbiehala druhú. 

"Ahoj, doniesol som ti čokoládu. Bol som na jarmoku, tak som to mal po ceste."

"Ďakujem, ako vieš, kde bývam?"

Ako krásne dokáže osud zamiešať karty! Teraz už viem, že láska na prvý pohľad naozaj existuje. Zažila som ju v najkrajšej podobe.

Zoznámili sme sa v roku 2001 dosť netradične - cez teletext. Moja sestra sa rozišla so svojím priateľom a ja som jej chcela sprostredkovať stretnutie. Dohodla som jej hodinu aj miesto, kde mala mať rande. Do izby prišla sestra a povedala, že sa jej bývalý priateľ ozval a že sa s ňou chce stretnúť. Nechcela som sklamať neznámeho chlapca, tak som išla namiesto nej. Pritom som už priateľa mala.

Mali sme sa stretnúť v meste pri zmrzline na bicykli. Bola som tam prvá. Každého, kto prešiel, som si hneď očami premerala. Zrazu doslova preletel na bicykli fešák. Vysoký, štíhly, čiernovlasý, presne taký, akého som od detstva videla v mojom sne. Nezastavil sa, v duchu som si vravela - škoda. Odrazu sa mi prihovoril spoza chrbta. Bola to láska na prvý pohľad.

Zoznámili sme sa, dali sme si na líca pusu a navrhol, že sa pôjdeme trochu prevetrať na prímestskú oblasť Zemplínskej šíravy. Rozprávali sme sa o živote, o plánoch do budúcnosti, ale svoje sympatie sme tajili. Obloha sa strašne zatiahla. Ja som zmokla iba trochu, no kamarát zmokol do nitky. Hneď som referovala sestre, o aký zážitok prišla. A sestrine stretnutie? Naspäť sa už dokopy nedali.

Dni ubiehali. Predošlý vzťah stále trval, ale nebolo to ono. Jemu stačilo, keď sme mohli byť spolu v práci. Vtedy som to ešte vôbec neriešila. Bol piatok. V sobotu mali byť krstiny v ich rodine, tak odišiel z práce domov skôr. Keď som končila smenu neskoro večer, za vrátnicou ma čakal "ON". Strašná náhoda to bola. Keby priateľ neodišiel z práce domov, dozvedel by sa, že už niekoho mám. Odprevadil ma na autobus, darmo som mu dohovárala, že netreba. Bol milý a pozorný. Začal plánovať ďalšie dni, ako ich budeme spolu tráviť. Pochopila som, že mu nie som ľahostajná a povedala som mu: "Prepáč, už niekoho mám." Nechcela som ho vodiť za nos.
Dni ubiehali, predošlý vzťah sa nemenil. Ja som chcela vzťah, nie také "ručičkovanie" do práce a z práce. Priateľ mi navrhol, že o dva týždne pôjdeme spolu von na celý deň na Vinianske jazero sa okúpať. Bolo leto. Tešila som sa, konečne niekde spolu von, len my dvaja. Kúpila som si nové plavky, osušku. V aute ma informoval o zmene plánu, musí ešte odniesť veci kamarátovi, no mali sme to po ceste. Zdržali sme sa nekonečné tri hodiny. Pri nástupe do auta mi oznámil, že musí ísť domov, lebo auto potrebuje jeho otec do práce. Zaklincoval to pusou na líce. V tom momente som si povedala dosť, mňa nikto za nos vodiť nebude. Nestojím o taký vzťah. Za polrok chodenia dostať desať bozkov na líce? Bolo mi s toho všetkého do plaču, potom len do smiechu, aká som hlupaňa. Naďalej sme sa stretávali v práci, nikdy som mu už nenavrhla stretnutie. Myslel si, že všetko je ako má byť. Tie slová "Nehnevaj sa" mám aj po rokoch v pamäti. 

Sms mi pípla neskoro večer, bol to ON. Bol zvedavý, ako sa mám, dlho sme sa nevideli a nepočuli. Dohodli sme si stretnutie, medzi nami vzbĺkla fakľa. Predošlý vzťah som rázne ukončila. Dlho nemal žiadnu známosť a dnes už je šťastne rozvedený a aj znovu ženatý. 

Zaujal ma článok v prílohe anglického denníka. Písalo sa v ňom o ľuďoch, ktorí sa pokúsili (v 98% úspešne) spáchať samovraždu skočením zo známeho mostu Golden Gate Bridge v San Franciscu. Hlavná časť článku bola spoveďou muža, ktorý tento pád prežil bez vážnejších zranení. Rozprával o tom, že ako padal, myslel na manželku a malú dcérku a na to, že je hlúposť, to čo robí, ale už nebolo návratu...  Priznal sa, ako tento zážitok a zázrak, že ostal medzi živými, zmenili jeho život. Mňa však zaujal príbeh muža, ktorý pád neprežil. Ale mohol...

V jeho denníku sa našla odpoveď. Rozhodol sa skoncovať so životom skočením z mosta, no ako napísal, neurobí to, ak sa na neho cestou usmeje čo i len jedna jediná osoba.
Vylovili ho mŕtveho.

V ten deň som sa snažila usmiať na každého idúceho oproti, kto sa mi zdal byť smutný. Pripadala som si ako chodiaca šanca pre tých, ktorí by to snáď chceli zabaliť.

Po mnohých tragických pádoch umiestnili na Golden Gate Bridge tabuľu s nápisom DON’ T GIVE UP (Nevzdávaj to!) Človek, ktorý sa už rozhodol, si možno všimne aj krízové volanie s výzvou: THERE IS HOPE MAKE THE CALL (Je tu nádej, zavolaj).

Aj ty si chodiaca šanca! Možno nezachrániš svet, ale minimálne môžeš byť šancou pre ľudí v tvojom okolí. Ak v tebe nájdu povzbudenie, nádej, alebo len úsmev, určite to neurobia.

Text a foto: Andrea Ággová