Ahojte! 

Zopár slov, prečo som opäť tu. Prišlo to! 😁 Trochu mi múza nakopla zadok a tiež za to môže fakt, že od vás neustále chodia otázky kedy už bude pokračovanie. Preto trošku obmedzím čítanie, ktoré sa stalo mojím každodenným rituálom a tak trošku aj pracovným a odbehnem aj do písania. Nečkajte pravidelné príspevky. Keď bude čas, isto sem niečo hodím. Tak bez dlhých rečí, ideme na to. Pekné čítanie.

1.Kapitola

Počasie v Londýne sa nedá nazvať inak ako predvídateľné. Cez husté a ťažké oblaky sem-tam vykúka slnko a svojou troškou zarieva vzduch. 

Autom som sa dotrepala na štandardnú tehotenskú prehliadku. Začína mi vadiť bezpečnostný pás, počasie, smog, aj neustále zazerajúci ľudia. 

Keď odídem zo zdravotného strediska vyberiem sa na prechádzku popri Temži. Míňam stánky s jedlom a mám chuť sa pri každom zastaviť, no potom si spomeniem na svoje žalúdočné nevoľnosti a chuť na jedlo ma razom prejde. Pritiahnem si krémový kabát bližšie k telu a vlasy prehodím na opačnú stranu, pretože od rieky fúka šialený vetrisko a ženie so sebou smrad rybaciny a odpadu. Nákladné lode sa hmýria všetkými smermi, alebo kotvia v prístave. Je tu rušno. Skrátka typický Londýn.  

Kapitola 14.

„Ahoj stroskotanec. Tak ako je na dovolenke?“ zvolala Lena veselo do mikrofónu a už len počuť jej hlas bolo ako keby som sa ocitla v našej obývačke. No bolo počuť a to nie som žiaden hlasový analytik, že je jej veselosť len hraná a v skutočnosti smúti. 

Nebolo to ani tak dávno, čo som sa z dovolenky vrátila aj s prekvapením. Teraz sa deje čosi podobné. Spoznala som zaujímavého muža, možno trochu chruňa, ale každopádne sa s ním človek nenudí. 

„No viéš, celé dni ležím na slnku a chytám vitamín D. Popri tom ma obskakujú sexi čašníci. A čo ty? Ako je doma?“

„Farba by sa ti hodila, pretože si mŕtvolne biela. A tu si teda môžeme užívať všeličo, len nie slnečné lúče. A doma? Asi všetko po starom. No chýbaš mi tu. Netušila som, že bývať sama, bude také nudné.“

„V skutočnosti, je tu veterno a slnka pomenej. No možno to bude trvať len nejaký čas a potom sa vyčasí. Alebo, čo keď sa blíži hurikán?“ zrazu ma pochytila panika. Preto mám radšej vnútrozemie.

Kapitola 13. 

Keď som sa konečne vymotal v cestovného kolotoča a vošiel do Noblesu, bol už večer. Tak rád som bol doma, škoda len, že to bude trvať pár dní a potom znova pocestujem späť. 

„Vitaj späť, aj keď za takých nepríjemných okolností. Opálenie ti pristane,“ prehovorila na mňa Silvia a vyšla spoza recepčného pultu. Aj ona sa zmenila za tých pár mesiacov. Mala nový účes a zrejme aj inú postavu, ale to mohlo byť len oblečením. Nikdy som si ju totiž detailne neobzeral. 

„Ty si sa tiež zmenila. Iné vlasy?“ 

„No hej, zmena je život.“

„Tak poďme na tie zlé správy, nech to máme za sebou.“

Kapitola 12.

Viete aká je v Taliansku zima? Taká ako v Anglicku leto. A hoci tu na teplomery svietilo príjemných takmer 20°C mne bolo chladno a ten chlad sa mi šíril z vnútra. Nechápem to, nerozumiem tomu, ale telom mi prúdia ľadové kryštáliky, predierajú sa kosťami aj vnútornosťami a ako by to nestačilo, okrem tých ľadových pazúrov chladu cítim aj bolesť. Otupuje ma to a moja dobrá nálada sa zmenila na znechutenú. To všetko však pekne ukryjem za masku spokojnosti, pretože by som to aj tak nevedela vysvetliť a keď zdvihnem zrak k Inge, tvárim sa dokonale šťastne. Škoda len, že to nemôžem povedať aj naozaj. 

Zadívam sa na muža, ktorý pre nás prišiel na letisko. Je rovnako vysoký ako Peter a aj pekný, ibaže tak inakšie. Má svetlé strapaté vlasy a modré oči. Sústredí sa na cestu, ale občas pozrie do spätného zrkadla, kde sa nám stretnú pohľady. Vtedy si všimnem, že jeho oči sú nezábudkovo modré a bezodné, nos trošičku nakrivo, ale inak je tá jeho súmerná tvárička s jednodňovým strniskom fakt príťažlivá. 

No nie je to ten, ktorému by som dala všetko. Je ním Peter, ale toho nemôžem mať a to ma ubíja. Kiež by bol náš život celkom iný. Kiež by som ho vôbec nebola stretla. Kiež by som sa nenarodila práve mojím rodičom, ale takým, ktorí by sa o svoje dieťa zaujímali a nie ho vyhnali z domu, len čo sa rozhodlo vziať život do vlastných rúk. Bože, spomínam si na to, ako by to bolo včera... vrátila som sa domov zo školy rozhodnutá, že chcem odísť do Anglicka študovať. Už mesiace sa mi v izbe kopili rôzne brožúry. Samozrejme otec s tým nesúhlasil. Vyčítal mi, že som nevďačná, že mám zostať doma a nájsť si prácu, alebo ísť študovať na miestnu univerzitu, pretože príležitostí na študovanie je na Slovensku viac než dosť. Ibaže ja som po tom túžila celú strednú školu. Drvila som sa jazyk, aby som bez problémov vycestovala a dúfala, že mama sa aspoň raz postaví na moju stranu, ibaže to sa nestalo. Mlčky sa postavila k otcovi a na všetko čo vypustil z úst prikyvovala ako zhypnotizovaná. Pochopila som, že doma sa podpory nedočkám. A keď som vyslovila, že aj tak pôjdem, otec povedal, že už sa domov nemám nikdy vracať. Zabudli na mňa a keď som im ešte niekoľkokrát z Anglicka napísala, nikdy mi neodpísali ani nezavolali. Uvedomila som si, že ma zo svojho života nadobro odpísali. Svoje jediné dieťa. A teraz je moja rodina tu so mnou, alebo ja s nimi. Nedarovali mi život, darovali mi lásku a porozumenie a to je viac než čokoľvek. 

Rozhovor medzi naším šoférom a Johnom ma vráti do prítomnosti. Rozprávajú sa taliansky a na to sa ani náhodou nechytám. Len samé Rómeo sem a Júlia tam. 

Zrazu sa ocitáme pred hotelom a myšlienky na detstvo a Petra mi vyšumeli z hlavy. Len čo som sa rozhliadla, zamilovala som sa. Toto miesto si ma naozaj získalo na prvý pohľad. Prišla ku mne Inga, chytila ma pod pazuchu a spolu sme sa zadívali na miesto, kde strávime najbližšie dva týždne. Áno, teraz ma už zachvátila naozajstná radosť. 

Kapitola 11.

„Beka, srdiečko, máš už zbalené? O polhodinu odchádzame na letisko!“ zvolala na mňa Inga spod veľkého schodiska a určite sa so zaklonenou hlavou dívala na poschodie, kedy sa uráčim ukázať dole. Spoza dverí jej hlas znel tlmene, takže som sa mohla vyhovoriť, že ju vôbec nepočujem. 

Bolo skoro ráno, za oknami vládlo šero, ale keďže Inga chcela byť na obed tam, museli sme sa s Johnom prispôsobiť. Prechádzala som sa po izbe hore dole, sprava doľava a kontrolovala, či som si vzala všetky doklady aj lieky na nevoľnosť. 

Bola som v hroznom strese, ale keď som pozrela na mobil, svietila tam správa od Leny. Písala, že nám želá šťastnú cestu, užitie si dovolenky, alkoholom nabité noci, akoby sa to v mojom prípade dalo a ja si mám poriadne a to doslova zatrtkať. Och, také trápne a nechutné slovo, no vyprskla som do smiechu, čo bolo isto jej zámerom. Rozosmiať ma. Už tak dlho som sa poriadne a schuti nesmiala. Akoby dni naplnila melanchólia. Niežeby človek pri pohľade z okna skákal od radosti, ale mohlo by to byť aj lepšie. V januári ešte stále vládli zimné dlhé noci. Kým prídu pekné slnečné rána, ktoré rozžiaria môj deň, ešte sa načakám. No na jar by sa malo narodiť bábätko a to rozžiari dni samo o sebe a zrejme aj noci. 

Vďaka tomu smiechu som sa konečne uvoľnila a usmiala sa na seba do zrkadla. Na pery som si naniesla skvelý nový rúž, voňajúci po čokoláde, hodila na seba šedý kardigán, aby som sa doňho mohla kedykoľvek zamotať ak by ma prepadol náhly chlad. 

Moje najpohodlnejšie rifle už ležali na dne šatníka a musela som si kúpiť nové, pretože sa mi zväčšili úzke boky. Veru, zbohom modelkové rozmery, ale aj tak som bola stále sexi. A keď som sa teraz videla v zrkadle, nové džínsy, (skrátka sveter) a rúž, bola to proste bomba. Z profilu mi trčalo aj bruško ale pohľad spredu na nič neupozorňoval. 

Trošku oneskorený darček ku dňu matiek. 😀 

Pekné čítanie 

Stála som vo dverách knihovne a obdivovala rozsvietený vianočný stromček. Prešiel mesiac  a zem za oknami pokrýval len mierny snehový poprašok, vzduch bol chladný až sa chlad zarýval pod kožu, no tu však bolo príjemne teplučko. 

Na chvíľu som sa v spomienkach vrátila v čase. Do doby keď som bola ešte malým dievčatkom a tak ako teraz, prišli Vianoce. 

U nás na Orave, bolo vždy snehu vyše kolien. A ten sneh sa častokrát zdržal až takmer do mája. Kým inde mali detská chrípkové prázdniny, u nás vládli snehové. A najkrajšie na tom boli práve Vianoce. Vtedy vládol taký pokoj a ticho, žeby človek počul padať z neba snehovú vločku. Nehádali sme a neškriepili, len sme si užívali spoločné chvíle. 

Ako jedináčik som si toho mohla vypýtať veľa a takmer vždy som to dostala, len jedinú vec mi Ježiško nikdy nedal. Navždy som ostala sama... Nikto predsa nechce byť celkom sám, no ja som bola. Napriek tomu, že to boli vždy najkrajšie sviatky v roku, predsa len sa z nich stali najsmutnejšie.   

Tradá... nech sa páči.. pokračovanie :D 

Celá ubolená som sa vytrmácala z lietadla. Lena vzala aj moju tašku a spoločne sme vykročili k taxíkom, ktoré postávali pri ceste. Brali za odvoz nehorázne sumy, ale keďže sme lepší spôsob dopravy nemali, museli sme si priplatiť. 

„Okej, poviem to na rovinu. Nebyť toho, že sme videli kúsok Tatier, toto bol náš najnudnejší spoločný výlet. Žiadna žúrka, žiaden bar. Akosi mi to chýbalo. A chýba mi aj tá odviazaná Beka. Už teraz sa správaš mamičkovsky a to si ešte len na začiatku. Boh mi pomáhaj, keď už bude dieťa na svete,“ gúľala očami a šomrala, no ja som vedela, že sa na bábo teší rovnako ako ja. 

„Ale no ták? Takto žiť sa predsa nedá donekonečna, nemyslíš?“ 

„Ti poviem potom. Ale vieš čo mi zaručene nechýba?“

„Neviem, slovensky hovoriaci ľudia?“ hádala som.

Kapitola 8.

Takto som si to teda nepredstavovala. Na naliehanie Ingy som vycestovala na Slovensko, vzala som so sebou aj svoju najlepšiu kamarátku Lenu, nech aj ona vystrčí ňufák zo svojho baru a vidí svet za denného svetla. 

Lena byt predala, mladá rodinka sa nasťahovala a ona odišla do bytu nad Leovým. Urobili sme si riadnu kolaudačnú párty. Keďže netušila čo je kolaudačná párty, musela som jej to ukázať. Skončila s hlavou v novom záchode a ja som jej držala vlasy, aby si ich nespláchla. Áno, bola to dobrá párty. Okrem jej brata prišlo aj zopár známych. Lena však zapíjala akýsi zvláštny smútok. Preto trčala s hlavou ťažkou ako kamión v kúpeľni a ja som jej robila garde. Po dvoch Adviloch a pohári vody upadla do kómy a zložila sa rovno na kúpeľňovej podložke. Našťastie sa Leo ešte nezdekoval domov a pomohol mi ju preniesť do postele. Tú noc som tam prespala a o svoju kamošku sa postarala. Bola moja rodina a navzájom sme si kryli chrbát. 

Preto so mnou teraz prišla, (teda, dotiahla som ju sem) do tatranského mestečka, ktoré sa trochu podobalo tým poľským pohraničným. Bola takmer ako doma. 

Hoci ešte neboli Vianoce, ulicami sa niesla vôňa Trdelníka, ktorému som nedokázala odolať. Lena si pochutnávala na škoricovom, ja som dala prednosť klasickému s vanilínovým cukrom, ako som si to pamätala od mala. Aspoň jedna milá vec v mojom živote. Spomienky na detstvo. Kedy ešte nebolo všetko na figu borovú. 

Vonku fúkal vietor a ulice boli plné ľudí. Vchádzali a vychádzali z obchodov, horlivo diskutovali, postávali na zastávkach autobusov či prechádzali sa, ako by im patril všetok čas sveta. Poriadne som si pritiahla kabát, chytila Lenu pod pazuchu a vyrazili sme po mačacích hlavách smerom na námestie. Všade bolo rozvešané vianočné osvetlenie a ja som jej to tu chcela trochu poukazovať, kým slnko nezájde za obzor. Nie žeby som to tu voľajako dpbre poznala, ale rada som sa zahrala na sprievodcu. Nočná atmosféra bola inakšia, krajšia, nádherná, ale denné svetlo malo tiež svoje čaro. 

BABY POKRAČUJEME!

Kapitola 7. 

O pár mesiacov som už okupovala svoju hosťovskú izbu u Steelových 7 dní v týždni. Presťahovala som sa sem na žiadosť Ingy, ktorá nemohla zniesť fakt, že ako tehotná budem stále pobiehať medzi Londýnom a vidiekom. Lena to zobrala v celku v pohode, len som jej musela prisahať, že bude krstnou mamou. Ako by som mala na výber niekoho iného. 

Spomenula som si na deň keď sme si s Lenou vychutnávali posledné chvíle v byte.

„Vieš čo?“ spýtala sa ma raz jedno popoludnie, keď sme sedeli na balkóne nášho bytu, prekryté dekami a z úst nám stúpala teplá para. Pili sme horúci čaj, vonku už bolo len niečo okolo 13°C, ale na pomery jesenného Londýna celkom príjemne. 

„Čo?“ opýtala som sa a šibla pohľadom smerom k nej.

6. kapitola 

Anglický vidiek ľudia, je niečo celkom inakšie ako betónový svet priamo v centre, či tesne v okolí Londýna. Všade vládne zeleň a stromy a všetko je tu mnohonásobne krajšie. Aj preto veľa Angličanov opúšťa na víkend štyri steny a hľadá útočisko v prírode. Ja som mala to šťastie, že som na jednom takom úžasnom mieste mohla pracovať a užívať si ho 5 dní v týždni a len na víkendy som cestovala späť. Totiž moji zamestnávatelia, Inga a John Steeloví, obývali jedno zo starých honosných sídiel, práve na takomto mieste. Kedysi tam bývali bohatí lordi, ale Inga s Johnom nemali ani slávnych predkov, ani nijaké tituly pred menom či za menom. Mali len dosť peňazí, ktoré si zarobili tvrdou prácou a rozumom a mohli si také niečo dovoliť. Vzorne sa o to starali, aj keď im už nezostávalo veľa času. Boli to dvaja staručkí ľudia, ktorí ani nemali deti, zato mali mňa. Áno, je to tak. Vlastná rodina ma odmietla a vyhnala z domu, lebo som túžila po slobode a ja som teraz cudzích ľudí nazývala svojou rodinou. 

Nasadla som do svojho Fofa (Ford Focus) a uháňala v ústrety anglickému vidieku. O 45 minút neskôr, som si diaľkovým ovládačom otvorila obrovskú kovovú bránu. Rovnaký kovový plot z akého bola aj brána, sa hadil okolo celého pozemku. Po štrkovej ceste, vedúcej k nádvoriu pomedzi hustý (ako inak) anglický trávnik a zopár stromov, ktoré ju lemovali, som prešla so stiahnutým žalúdkom. Ako tí dvaja ľudia, na ktorých mi v živote veľmi záležalo, prijmú túto novinku? 

Ešte som nestihla ani vypnúť motor, k autu už pohotovo pribehol Tomas. Tomas, bol jedným zo zamestnancov a staral sa hlavne o prichádzajúcich návštevníkov. Aj keď som mu už veľakrát povedala, že mňa takto obskakovať nemusí, nedal sa odradiť. Bol to mladý chalan, ktorý veľmi túžil študovať. Možno preto sme si tak dobre rozumeli. Ale keďže nebol žiaden sociálny prípad, na štúdium si musel zarobiť. Inga s Johnom samozrejme podporovali jeho rozhodnutie a dopomáhali mu k tomu slušným platom. 

Aj teraz mi otvoril dvere, žiarivo sa usmial a uklonil sa, ako by som bola členkou kráľovskej rodiny. Úsmev som mu opätovala.

„Ahoj Tomas.“ Pridržala som sa otvorených dverí a vytiahla sa von.

5. Kapitola

Rozhovor s Petrom ma totálne prebral. Prázdny žalúdok dal o sebe vedieť hlasným kvílením, takže som o predpoludnie mala postarané. Vyzliekla som zo seba prepotené pyžamo a vliezla pod studenú sprchu. Najradšej by som zobudila Lenu a všetko jej povedala, ale vedela som, že pracovala do rána a ešte sa potom o mňa postarala, takže si zaslúži oddych. 

Keď som do seba dostala aspoň zeleninový vývar, inak Lenina špecialita, bolo už popoludnie. Schúlila som sa pod dekou na gauči a ticho sledovala romantický film, pri ktorom sa mi chcelo neustále revať ako malému decku. Aj počasie vonku bolo na zaplakanie a odrážalo moju momentálnu náladu. Načo mi vlastne Peter volal? Čo by odo mňa mohol ešte chcieť? Veď ma ponížil a urobil si zo mňa dievča na jednu noc. Lenže netušil, že mne jedna noc nestačí. 

Vytiahla som si deku až k brade a ticho smoklila do papierovej servítky. 

Keď sa Lena konečne vymotala z izby, bola ako strašidlo. Krátke vlasy jej trčali do strán a veľké tričko zelenej vojenskej farby, na nej len tak viselo, akoby cez noc schudla naraz aspoň päťdesiat kíl. 

„Bré ránko, alebo čo je teraz.“ Ozvala sa ospalo. „Čo sa ti včera prihodilo?“ zaujímala sa a sadla si na bočnú opierku gauča. Potom sa zadívala na telku a znechutene mľaskla jazykom. 

4. Kapitola

,,Čo budeme piť?" zakričala na mňa Lena, len čo sme pristúpili k baru. Odvšadiaľ sa k nám rinula dunivá techno hudba a farebné svetlá nám preblikovali nad hlavami.

,,Tequilu!" zakričala som jej do ucha. 

Ukázala vztýčené palce a pobrala sa za bar. Jej brat Leon lietal z jednej strany na druhú a obsluhoval závratnou rýchlosťou. Raz pri spoločnom pive mi povedal, že po mne túži. Ale keďže je mladší a k tomu brat mojej najlepšej kamošky, čiže skoro rodina, poradila som mu, nech si pomôže pravačkou a zabudne na mňa. Odvtedy sme túto tému už nenačali. 

Lena sa ponorila do svojho sveta. Pred dvomi rokmi sa zúčastnila súťaže mladých barmanov a odvtedy neprestajne stvára tieto dych berúce kúsky. Síce nezískala prvé miesto, zato prišla s novými nápadmi a trikmi. Fľaša alkoholu letela vzduchom a Lena ju poľahky chytila. Za pár minút boli hotové naše drinky. Prísediaci vedľa mňa ju s úžasom sledovali a na záver jej zatlieskali. Pridala som sa aj ja. S úsmevom ju sledovala, kým nevystrúhala krivý pukerlík a neprisadla si ku mne.

,,Tri-štý-ri!" zvolali sme naraz, oblízali soľ z vrchu dlane, hodili do seba panáka a vystrúhali kyslé tváre po zahryznutí do citróna. 

3. Kapitola

Celú cestu lietadlom som pozerala von, malinkým okienkom a sledovala ako sa deň mení v šero, ako slnečné lúče pohlcujú sivé oblaky, také typické pre Londýn. Už teraz mi tie hrejivé dotyky chýbali. A nie len tie slnečné... S ťažkým povzdychom som sa zadívala na svojho pokojne spiaceho prísediaceho. Bol to starší pán, ale keď spal, mal taký spokojný úsmev na tvári, že som sa musela usmiať aj ja. Zavrela som teda na chvíľu oči a poddala sa oddychu. 

Keď som pristála na letisku Heathrow, zavolala som jedinej osobe, ktorej by som sa mohla zdôveriť so svojím trápením. 

„Čau kočka, tak aká bola dovolenka?“ zvolala veselo. 

„Lena...“ môj hlas znel smutne a keď ma počula, už neznela tak šťastne. 

„Doriti! Čo sa stalo?“ znela naliehavejšie a zvedavo. 

2. Kapitola

Táto akcia si žiadala dôkladnú prípravu zovňajšku. Psychiku som totiž mala ako na hojdačke. Chcela som si večer dokonale užiť. Čo chcela, ja som to kurva potrebovala! Vytiahla som z kapsičky holiaci strojček a pustila sa do skrášľovania. Keď som skonštatovala, že takto je to v poriadku, vyčistila som si zuby a navoňala celé telo. Šupla som sa do plaviek, županu a papučiek. 

30 minút ubehlo ako nič, takže som zamkla izbu a výťahom sa zviezla do prízemia, podľa inštrukcií. Nakoniec som nečakala ja jeho, ale on mňa. Aj v župane a bez obleku vyzeral na zožratie. Srdečne sa usmial a potiahol ma za rukáv, aby som sa rozhýbala. 

„Vitaj Rebeka. Už som sa bál, že si to tu celé užijem sám.“ Znova sa milo usmial a ja som sa začala roztápať. 

„Nuž, som žena a trochu mi to trvalo.“

„Tak poď.“ Pokynul rukou a čakal, kedy sa k nemu pripojím. 

Čaute dievčatá.. začala som robiť na niečom, čo sa mi fakt páči... neviem ako to skončí, neviem ako sa to celé bude vyvíjať, ale baví ma to..  :D 

Chcem vás trošku potešiť a navnadiť. Pôvodne som mala iný plán. už dlhšie pracujem na príbehoch, ktoré súvisia s príbehom Až na dno, ktorý som už dávnejšie pridávala. Konkrétne ide o časť PRED a PO. Príbeh o Tesse a jej chlapčekovi bol stredový príbeh. Chcela som postupne začať pridávať prvý diel, potom by som prešla do druhého a tak do tretieho. 

Ale to, čo pridávam dnes je celkom niečo iné. Mám toho viac napísaného ručne ako v notebooku, takže mi to aj dlhšie bude trvať kým to sem pridám, ale s vašou odozvou a podporou to isto hravo zvládnem. Tak nech sa páči...začíname.. 🙂

Jedna noc nestačí

1. Kapitola 

So slnkom za chrbtom som prechádzala po chodníku, ktorý viedol okolo celého hotela. Pod chvíľou som skláňala hlavu, aby som sa ubránila napadnutiu konára pokrytého ihličím, ktorý by sa neštítil vypichnúť mi v sebaobrane oči. 

Čauky - ahojky všetci koníkovci. 🙂

Bola som jednou z tých šťastných, ktoré boli vybrané, aby otestovali skvelú radu štrnástich super-skvele-úžasných produktov od DM na vypucovanie a udržanie čistej  a voňavej domácnosti. Tak tu ich máme: 

Tramtadadááááá 

Počas dvoch týždňov som prala, leštila, umývala a prevoňala celý byt. Veď s týmito výrobkami to išlo hravo. 🙂

Keďže je opakovanie matka múdrosti a mnohé z nás si dajú poradiť na základe skúseností iných, postupne vám ešte opíšem jednotlivé produkty a poviem, čo som o nich zistila.

Začnem napríklad utierkami/handričkami. Každá z nás ich používa, či ide o jednorázové, papierové, alebo také, čo si skrátka operieme a fungujú ďalej. 

Ahojte koníčkári. Mám tú česť opäť pre vás niečo skvelé otestovať a podeliť sa s vami o svoje skúsenosti s týmito výrobkami. Vybrali ma testovať niekoľko produktov od DM-ka. 

Sú to samé skvelé vecičky, tak sa na ne poďme pozrieť.

Balík obsahuje hádam všetko, čo v domácnosti bežne a každodenne používame. Dnes som sa rozhodla začať kuchyňou. Isto mi dá každá žena za pravdu a aj nejeden muž, že v kuchyni trávi väčšinu svojho dňa. Ja, samozrejme nie som výnimka. Všetky chceme čo najrýchlejšie pripraviť deťom chutné raňajky a potom šikovne upratať, aby sme si mohli vychutnať rannú kávičku.

Po raňajkách u nás ostal neporiadok (občas aj z predchádzajúceho dňa) a tak som vytiahla na pomoc profesionálov. Mnohé z vás s nimi majú skúsenosti, ja som však tieto konkrétne výrobky, držala v rukách po prvý raz.  

Takže jedným z nich je tzv. multi-čistič. Mal by si bez problémov poradiť s mastnotou. Vytvára penu a je vhodný hádam na všetky kuchynské povrchy. Ja mám nerezový drez, sklokeramickú varnú dosku a nijako výnimočne, materiálovo obohatenú rúru na pečenie. A práve tá rúra aj doska, dostávajú od mastnoty poriadne zabrať. Tak som vzala čistič a hor sa do práce. A výsledok? Milo som bola prekvapená, ale upozorňujem, pripáleniny to veľmi nerozpúšťa, tak aby ste neboli prekvapení a sklamaní. Píše sa tam, že je to na MASTNOTU. 

A skúsila som aj rúru.