Ten pocit, ked sa namaluješ, vyčešeš, dokonca premierovo kulmu použiješ a trendy blúzku nahodiš...ale celý den chliape a tak nakoniec na všetkých fotkách vyzeráš jak zmoknutá vypelichaná Marfuša 😅 Inak, pozdravujem Vás drahé ženice z Vukovara (na fotke s mojim novým sídlom 😎😂 ) a zajtra konečne premiestňujeme svoje barokové zadnice do vysnívanej krajiny ❤
Kočovnícke denníky - časť Albánsko
Z Čiernej Hory sme do Albánska dorazili nevyspatí, dotlčení, hladní a v zlej nálade. Predsudky zatemnili svokrovi hlavu a odkedy sa dozvedel, kde máme namierené, hystericky vyvolával a snažil sa nás odhovoriť od výletu do „hniezda mafie“. Na mňa to malo pramalý vplyv, avšak Tomík podchvíľou začal trúsiť perličky veľmi podobné rétorike jeho drahého papá a to sa mi ani trochu nepáčilo. Starý strašil, že možno nás ani do krajiny nepustia, lebo psí pas tam určite ešte nevideli a otočia nás rovno preč. Nemal pravdu.
Na hraniciach nás privítali milí policajti s úsmevom na tvári, popriali všetko dobré a nech sa nám páči u nich doma. Príjemnejších hraničiarov som jakživ nestretla a prekvapilo ma, keď som si na konci dovolenky uvedomila, že takí vlastne boli všetci, na koho sme tam natrafili. Od predavačiek v obchode, cez majiteľa hotela, pracovníčky v múzeu, chlapíka v stánku s burekmi, až po okolo prechádzajúceho bezdomovca . Asi sme mali šťastie, no nebolo to len tým.. Niečo príjemné akoby bolo v atmosfére, vo vibráciách, alebo čo ja viem ako by to nazval nejaký väčší romantik... Skrátka, netuším prečo, ale od prvej chvíľky som cítila neskutočný pokoj, slobodu a otvorenosť. Svokor prorokoval, že nech sa pripravíme na rozbité, rozhegané cestiská, vhodné akurát pre konský záprah, no dočkala nás úplne obyčajná asfaltka neporovnateľne lepšia od černohorských „magistrál“. 😀
Prvých pár noci sme strávili v mestečku Shkodra. Úplnou náhodou sme natrafili na prerobený zámoček z tureckých čias, v ktorom mali zhruba polovičné ceny, než v istom socialistickom hoteli na Považí, kde som kedysi brigádovala. Dvakrát sme sa nedali núkať a v sekunde sme vybaľovali veci z auta. Izba bola veľká, kamenná, pekne dekorovaná a na posteli bolo miesta viac než dosť. Po „francúzskom lôžku“ Jovanky Broz, sme sa úprimne radovali už len z toho, že nemusíme spať jeden na druhom 😀. Bohaté raňajky a večere, v porovnaní s dietetickým programom, ktorý si pre nás pripravili v Čiernej Hore, pôsobili priam až extravagantne. Jedlá boli navyše servírované v obrovskej sále s masívnymi drevenými stolmi, krbom, do ktorého by sa pokojne zmestilo desať ľudí a vnútornými balkónmi, kde ako na chóruse stáli hudobníci a tanečnice, aby predvádzali nejaký tradičný program. Zvuky balkánskych nástrojov, vône orientálnych korenín, jediné svetlo mihotajúce sa z plameňov v ohnisku, hostia ticho sledujúci tanečnice a starobylý interiér, pôsobili ako stroj času. Mala som takmer pocit, že sedíme na návšteve u sultána a každú chvíľu očakávame jeho príchod. Tomiho predstavivosť sa uberala podobným smerom, ale zašla ešte kúsok ďalej, lebo sa ku mne naklonil a povedal: „Cítim sa ako Paša.... Hmmm...jeho majestátnosť Veľký Tomipaša Spravodlivý...“ 😀
Ráno sme sa vybrali na prechádzku. Učarilo nám malé námestíčko, kde na jednej strane stál kostol, na druhej mešita a v strede boli kaviarne určené na spoločné posedenia po bohoslužbách. Skadarčania živo diskutovali pri nápojoch, nikto sa nikde neponáhľal a nenávistný svet kultúrnych rozdielností, ktorý sme nechali za hranicami Albánska, mi teraz pripadal ako zlá utópia. Páčilo sa nám aj to, že sme nikde nenašli medzinárodné obchodné reťazce. Namiesto toho, krajina bola plná malých obchodíkov s miestnym tovarom a štedré predavačky (a majiteľky zároveň) nám všade dali nejaký malý darček. Či sme dostali taštičku granátových jablk, magnetku, alebo pero, odnikiaľ sme neodišli s prázdnymi rukami.
Dozvedeli sme sa, že určite treba navštíviť ruiny hradu Kalaja e Rozafes, týčiace sa vysoko nad mestom. Cestou tam sme mali možnosť vychutnať si albánsku premávku v plnej paráde. Po širokej vozovke išli súčasne autá, traktor, bicykel v protismere, kamikadze dedko vykračujúci si po stredovej čiare, autobus...v jednom pruhu spal pes (a nie, nebol zrazený), normálne si tam ležal, kým ostatní ho obchádzali. Nemohla som uveriť tolerancií šoférov. Chorváti by už trúbili ako nepríčetní a Černohorcov by rovno roztrhlo od jedu a rozlialo na kolomaž. Všimla som si, že aj môjmu Chorvátovi naviera žilka na spánku a tak rád by si zatrúbil (gény nezakryješ) 😀, no keď sme uvideli pána, ktorý odparkoval koňa v strede kruhového objazdu a odbehol si kúpiť kebab, opadol z nás posledný stres a prispôsobili sme sa rytmu života. V albánskych mestách je zbytočne povolená 50tka, všetci tam chodia 15, lebo viac sa ani nedá 😀.
Kalaja bola naozaj nádherné miesto. Na parkovisku pod hradom ma pobavili českí turisti stojaci pri autobuse, pozerajúci do bufetu a sťažujúci sa jeden druhému: „No jó, pozri jak si tady žerou... a nás tam v Černý Hore nechaj chcípat hlady...“ 😀 Môj zlatý, tak to s tebou súcitím 😀. Od auta po vstupnú bránu sme šliapali dobrý kilometer do prudkého kopca, výhľad stál však za to. Pod vysokým briežkom pomaly tiekla rieka obkolesená skalami a bujným mediteránskym porastom. Scenériu dopĺňali malebné chalúpky žiariace v jesennom slnku a povieval teplý vánok... Škoda, že som si to nemohla lepšie užiť, ale môj vrodený strach z výšok nepustil ani tu. Proste, nie som typ, ktorému by sa zavďačil pohľad z Eifelovky, alebo výlet balónom. Preto som krásu obdivovala len z vyznačených bezpečných miest a bola som disciplinovaná jak nemecký turista. A čo vám nenapadlo Tomicu? Narval sa do okna, resp. do toho, čo z neho zostalo, roztiahol ruky do vetra a sťa Jack z Titaniku vykrikoval „Som kráľ sveta...“...
Kočovnícke denníky - časť Čierna Hora
Pred pár rokmi sme v tombole na plese vyhrali druhé miesto – pobyt s penziou v Čiernej Hore. Keďže vždy chodíme na rovnaký ples, kde je večne tá istá malá skupina ľudí, už po ceste pre výhru sme začuli nespokojné šomranie: „No akurát im treba pobyt pri mori...“ 😀
Pán nám slávnostne podal poukážku a s pátosom prehlásil, že dostaneme apartmánik, v ktorom svojho času pobývala Jovanka Broz (Titova tretia, ale medzi ľudom najoblubenjšia, žena a prvá dáma Juhoslavie). Fíha, tak to bude aký luxus... Tešili sme sa na rozľahlú haciendu plnú fajnového nábytku, vitrážového skla atď....Možno tam bude aj vírivka? Tomi rozhodol, že keď sme ušetrili na ubytku, vyhodíme si z kopýtka inak a navštívime všelijaké atrakcie, múzeá...proste, budeme mať dovolenku snov.
Keď sme dorazili na miesto, prekvapilo ma, že hotel bol celkom ošarpaný, ale poznáte to s tými darovanými koňmi... Recepčná nás tiež zoznámila s príbehom o prvej dáme a dala nám kľúče. Chudák Jovanka, tu niekedy v 60tych-70tych rokoch zrejme ozaj jednu noc prespala a odvtedy, asi z pietnej spomienky na ňu, v tej izbe nič nemenili. Cítila som sa ako za mladých čias na internáte, takže paráda, retro...ale v izbe bola len jedna posteľ. Vzhľadom na pidi priestory, druhá by sa tam ani nezmestila. Letím teda na recepciu, že sme dvaja a ani jeden z nás nie je malý, no pani ma odbila, vraj „To nie je posteľ! To je francúzske dvojlôžko. Musíte sa potlačiť...“. Žeby sme to skúsili? Na moje zhrozenie, posteľ..teda pardón francúzske dvojlôžko, nemalo drevené rošty, ale matrac ležal na železnej vypletanej sieťke a keď si tam môj muž ľahol, skotúľalo ho do stredu a zostal vyvalený ako v koryte 😀 ..a ja som celú noc spala z kopca.
Zmordovaní a dotlčení sme zjedli raňajky štedré ako svokrova rodina a vyrazili na náš prvý výlet. Manžel vybral romanticky znejúci „Kláštor na Ostrove Ruží“. Ľudia nám povedali , že sem chodia bezdetné páry prosiť o bábo a miesto má vraj špeciálnu moc. Dlho sme neváhali. Ja som vošla ako prvá a Tomi zostal vonku stáť so psom. Jediný obyvateľ a človek naokolo, bol dlhovlasý mních, ktorý stál v strede kaplnky a vkuse sa prežehnával. Začujúc moje kroky, sa zvrtol na päte, vytasil drevený kríž a pichol mi ho asi centimeter pred tvár. Viete, tak ako sa to robí v hororoch, kde vyháňajú zlých duchov. Prekvapene som zažmurkala v snahe zazoomovať , no chlap hromovým hlasom prikázal: Pobozkaj kríž! Spravila som, ako povedal, s tým, že teraz ma nechá na pokoji sa pomodliť, ale on sa ešte len rozbiehal. Postupne mi ukazoval na všetky obrázky, čo boli v hojne zdobenom priestore a s rovnakým bojovým „Pobozkaj“ , mi podstrčil pod nos Bibliu, obrazy Ježiša, Panny Márie, všetkých svätých..(ty kokos, ale pravoslávni ich majú teda dosť), aj akúsi skrinku. Tajne som dúfala, že tam nie je relikvia, inak povedané zosušený kúsok tela nejakého lokálneho svätca. Vôbec ma nelákala predstava prikladať pery na obchytkané a určite milionkrát vybozkávané sochy, ale pod inkvizítorským pohľadom mnícha som nemala odvahu protestovať. Keď už nebolo v kostole čo pobozkať a týpek vyzeral, že sa chystá dať druhú rundu, vzala som roha 😀 Tomicu som upozornila, že duchovný je tak trochu fanatik, no nedal sa odradiť a že ide tiež. No, nech sa ľúbi. Po 15tich minútach vyšiel bledý. Pýtam sa: Pobozkal si kríž?
Vraj: „Keby len kríž...všetkých , aj svätého Sávu..dvakrát“ (Sv. Sáva je patrón Srbska a Chorváti ho milujú asi ako Slováci Veľké Uhorsko). Tomi rozhodol, že ideme na pohár vodky (aspoň trojdecový) a návštevu ďalších chrámov si odpustíme. Cestou z baru sme sa chceli zastaviť na pláži, ale pohoršilo nás, že za obyčajné miesto na ležanie pýtajú 5 euro, tak sme to rovno otočili do luxusnej rezidencie Jovanky Broz.
Druhý deň sme si požičali loďku, aby sme si užili jednu z malých pláži na relatívne vzdialených ostrovčekoch. Idylické kúpanie prerušila približujúca sa šedá trojuholníková plutva, v mojich predstavách minimálne 5 metrový ľudožravý žralok s krvavými zubmi a prešpekulovaným inštinktom zabijaka. Nakoniec sa síce ukázalo, že to bol delfín, s ktorým som si mohla plávať ako v tropickom raji, ale to nič nemenilo na fakte, že ja sedlač ilavská neznalá som len tak-tak nevypustila fyziologické výlučky 😀 Predstava čeľustí ma strašila do konca dňa a kúpať som sa viac nešla.
Chlap, ktorý bol Tomici na svadbe za svedka nám voláva len dvakrát do roka: Keď chce ísť zadarmo na dovolenku, alebo keď nám oznamuje, že čakajú ďalšie bábo 😀...
Včera zvoní mobil a Tomi z kúpeľne kričí: „Kto je to?“
„Filip.“
„Hmmm..bohvie, čo chce...“
(Vzhľadom na to, že túto sezónu nás už „navštívili“ a momentálne je sychravo, hovorím položartom: „Ále, čakajú dieťa...“ podávam mu telefón a z druhej strany počujem: „Ahojte priatelia, chceli by sme vám oznámiť, že naša rodinka sa rozrastie...“
Tomica zložil, trochu mrzuto poznamenal, že kým sa dočkáme jedináčika, Filip stihne vylepšiť celoštátne demografické tabuľky o pár percent a následne sme to pustili z hlavy. Len svokor po mne prazvláštne zazeral a mala som pocit, že vo vzduchu visí niečo nevypovedaného.. asi ho zas trápi, kedy bude dedo, alebo čo....
Večer to už nevydržal a referoval Tomici:
„Ona je veštica! Od začiatku som to vedel, ale teraz sa začína prezrádzať! Vie informácie, ktoré jej nikto nepovedal, pamätá si veci z obdobia, kedy ešte nežila.. a vidí budúcnosť! Naozaj.. aj včera mi predpovedala, že mi bude večer zle od žalúdka...Doslova povedala, že „z toho masa sa pos*rete..“ a tak aj bolo...
(Inak, veštba bola inšpirovaná faktom, že mäso, ktoré vyťahoval z chladničky malo napučaný obal, na ktorom svietilo „Akcija 70%“ a predvčerajší dátum, no napriek mojej vehementnej snahe mu v tom zabrániť, si ho vypražil a zjedol. Ale budem mu to vysvetľovať, keď on tak silou mocou túži po paranormálnych aktivitách? )
Nechcela som mu teda kaziť radosť, tak len hovorím: Bravo, konečne ste si to všimli. Aj prababka bola veštica, asi som to po nej zdedila....
Ten pohľad, ktorý nahodil ma rozosmieva doteraz 😀
Ked ležia a pospávajú, no zrazu začujú, že Tomica šuchoce obalom od salámy 😂 😂 😂
Chcela som si zamachrovať, aká som ja dokonalá domáca panička, tak som ponúkla hosťke, ktorá chcela ísť na šoping, že ju odveziem a rovno si kúpim nové šminky, nech mam z nadchádzajúcej dovolenky fajnové fotky. Vzala som kľúče od auta, kartu a vyrazili sme. Po ceste som síce zabudla odbočiť a akosi sme sa stratili (áno, po piatich rokoch života na malom ostrove som dokázala poblúdiť 😀), ale inak všetko išlo podľa plánu...teda, až kým sme nedorazili do podzemnej garáže.
Spravili sme pár kruhov, kým som zbadala voľné miesto a s elánom mne vlastným som sa rozhodla, že mi ho nikto nevyfúkne.
Síce bolo tak trochu v zákrute, z jednej strany stĺp a z druhej nejako príliš blízko zaparkovaný nešťastník, ale je to problém? Ani najmenší.. či? Skúšam na prvýkrát, nič. Ešte trochu zacúvam, musím si nadbehnúť... zasa nič. Do tretice to skoro bolo, ale zadok auta sa až príliš priblížil stĺpu a nechcela som riskovať. Štvrtý raz som zas bola moc natlačená na suseda z druhej strany. Piaty pokus zlyhal už v zárodku.. S pokojom budhistického mnícha si opäť cúvam, keď začujem trúbenie. Netrpezliví Chorváti nezdieľali môj stoicizmus a divokými gestami naznačovali, že pochybujú o mojej šoférskej kompetentnosti, či zdravom rozume vo všeobecnosti. Podľa toho, ako otvárali ústa sami pre seba, som mala pocit, ze ma práve teraz v niekoľkých vozidlách posielajú do pohlavných orgánov, z ktorých som pred 30timi rokmi vyšla, aby som tu mohla dnes takto glamúrne parkovať. Nenechám sa však dekoncentrovať len preto, že niekto je nervák. Veď sme v obchode, nie v nemocnici, nikomu nejde o život, aby nemohol minútu počkať.
Moja spolujazdkyňa mi ukázala na pána, ktorý pobavene stál hneď vedľa jej okienka a opýtala sa: Nedáš mu, nech to skúsi?
-Nie, ja sama! ...to cvik robí majstra. Nebudem sa vzdávať hneď. Po ďalších dvoch pokusoch (a trúbení, ako keď veselá kolóna sprevádza svadbu (tiež som si zatrúbila, nech nie som lúzer)) sa zázračne uvoľnilo veľké miesto rovno mne pred nosom. Žiadna zákruta, žiadny stĺp...Neváhala som a dala to na prvý raz ako kráľ. 😀 V snahe zakryť tento svoj fail, presviedčam hosťku, že mám len príliš veľké auto a nebolo tam naň dosť miesta...Čo čert nechcel, akurát, keď sme vystupovali, tam rovno pred našimi očami na prvý raz nejaký týpek zaparkoval dodávku...
Kým sme vyšli z garáže, začala prietrž mračien...a na parkingu pred drogériou svietilo jedno voľné miesto. Vyzývavo som sa pozrela na hosťku. Hoci sme nemali dáždnik, usúdila, že „šak toľko aj prebehneme“ 😀 Totálne sme vymokli, ale kúpili sme všetko a šťastlivo sa vratili domov. Nakoniec som dostala aj zvláštne vyznamenanie. Vraj: „Vieš, ja na tvojom mieste by som asi nechala auto na pospas osudu a s plačom ušla preč. Nebudem ti klamať, šoférov som videla aj lepších, ale salamistu väčšieho ešte nie. “ 😀
Nie ste dokonalí? Nevadí, obklopte sa ľudmi, čo na vas ocenia iné kvality 😀
Moj muž má morálno-kazatelské okienko: No, veľmi ma to nazúrilo, ale nesmieme v sebe držať hnev. Veď aj Ježiš hovoril, že treba odpustiť svojim vinníkom...A ja som dobrý Kresťan, preto jej teda odpúšťam. a teraz nech si ide aj do p*če! 😂😂😂
(ten pocit, ked sa mieša snaha o duchovné princípy a urazené ego nasrdeného balkánca 😂😂 )
Omg 😂 Celá ja, ked rano výjdem zo sprchy a len tak sedím na posteli, rozmyšlajuc co si oblečiem 😂 😂
Keď je more hladké ako zrkadlo, chlapi na celý deň v Zadare, sezóna skoro na konci a ja si užívam svojich 5 T: ticho, teplo, tekutiny, tepláky a tešenie sa na transport do vysnívaného Rumunska 💃
Idem venčiť psíky a s nadšením sa ku mne pridali skoro všetky deti našich hostí 😀 (celkovo 6 vo veku od 12 do štyroch rokov). Menežujem si túto malú škôlku, všetci poslušní, ideme pomaly, deti sa veselo striedajú sa za vodítkom, niečo vyprávajú, vykrikujú...keď tu prechádzame okolo troch starých sloviniek....
Premerajú si nás kritickým okom a spustia:
- Pozri, tá má ale detí...
(druhá tetka odhaduje náš vek a pri pohľade na najstaršie dievča usúdi)
- ...a rodiť musela začať v 15tich!
- Taká nezodpovednosť...toľko hladných krkov...a ešte aj dva psy so sebou vlečú....
- Hlavná vec, že chlapa nikde...
- Stavím sa, že má každé s iným, veď deti sa jej vôbec nepodobajú...
pani nadôvažok zhodnotí môj outfit a zhrnie: - To sú ti tí hipisáci, len nezavislosť, zábava a zodpovednosť nikde...a takíto sú najplodnejší. 😂😂
Keby mali aspoň pravdu, kravy staré 😂
Môj prvý kotlíkový guláš
Očakávania:
V čarovnej atmosfére začínajúcej jesene, pri povievajúcom prímorskom vánku, ktorý nežne pofukuje zožltnuté lístočky opadávajúceho viniča, rozložím kotlík v záhrade a zapálim pod ním oheň z príjemne voňajúcich halúzok olivovníka. Kým klokotájúci guláš rozvonia terasu, v štýlovom oblečení a barefoot si narobím parádne selfie a budem na nich vyzerať ako bohyňa. Potom pozvem celý dom, sadneme si za stôl a kým pojeme, zahrám pár utešených pesničiek na svojej novej balalajke. Všetci chvália moje majstrovské varenie a hudobný talent, kým ja spokojne vpíjam harmóniu okamihu a celé toto posedenie ma nabíja energiou.
Realita:
Na stopäťdesiaty raz sa mi nepodarilo rozložiť oheň, lebo ten pridr*aný vietor mi to furt hasil. Jeden z hostí usúdil, že bude rozumnejšie vykopať jamu a ohradiť ju kvádrami. Čože? Práca s lopatou v mojich bohémskych víziách nebola.. ale budiž. Chlapi jamu vykopali a ušetrili ma aj ďalšieho zakladania táboráku, keďže už bola vydymená polovica dediny. Slnko pripekalo ako o závod a namiesto pózovania na selfie som musela na drobno nakrájať celú sieťku cibule, kopu zemiakov a štyri kilá mäsa. Pár ochotníkov sa podujalo pomáhať (rozumej kibicovať : „Neprihára to už? Nemá byť tá cibuľa na menšie kúsky? Pridaj tam aj pivo, bez piva to nemá říz! ..aj feferóny...Nie, čo si, feferóny nie....Aha, mám tu malý repráčik, pustíme si repete mix... (o Bože! Ale aspoň nejaký hudobný podmaz, kedže na balalajke som sa akosi za ten jeden deň nenaučila hrať a skončila by som pravdepodobne uviazaná na strome ako ten spevák z Asterixa) ..
Oheň síce horel, no stále hojne dymil a čoskoro som mala oči červené, spuchnuté a vlasy mi smrdeli po udenom rebierku. Fancy sukňa mi začínala priškvŕkať od sálajúceho tepla, tak som sa musela ísť prezliecť do kraťasov. Teraz mi zas priškvŕkavali dorastajúce chlpky na nohách. Zakaždým, keď som zdvihla veko, vyvalila sa na mňa horúca para a pár krát mi aj odkvapla voda na bosú nohu. Odohnala som teda posledné zbytky romantiky a išla som si pre kroksice. Hodiny plynuli, Grúň z vesela dvadsiaty krát vyspevoval Nalej mi vína Malvína, ja už som bola hladná jak baskervilský pes krížený s Čenkovej deťmi, no gulášisko furt nebol hotový! Navyše, ten nový kotlík po jednom raze celý sčernal a vyzeral ako storočná bosorácka rekvizita. Zvedavý hosť chcel vedieť, prečo som vôbec kupovala trojnožku a neinvestovala som rovno do kotliny. Keďže pravda sa mi zdala trápna (trojnožka je romantickejšia predsa, no nie?), povedala som, že kotlina bola drahá a cítila sa pri tom ako debil.
Po štyroch hodinách bolo konečne hotovo. Naložila som si slávnostne prvý tanier, idem si pre chleba a...do ešte úplne horúceho gulášu mi vletela mucha...a rovno tam aj zdochla. Vidiac to svokor, skonštatoval, vraj „typická nevestina kuchyňa“...a odmietol sa zúčastniť na hostine. Darmo som sa bránila, že len chuderka dostala infarkt z teplej tekutiny. Každopádne, okrem vraga, všetkým chutilo a spokojní hostia dostali chuť sa fotiť...na fotke, ktorú mi spravili vyzerám ako dvestokilová spotená, strapatá, červená bečka v starých kraťasoch, ružových kroksicách a okydanom tričku.
Deluxe trápny bonus, hoci som pompézne pozvala celý dom, kotlík sa ukázal byť príliš malý a pre štyroch nevydalo... Na konci dňa som strhaná, bolí ma chrbát, režú oči a láme ma to rovno ísť spať.
Záverom: Kotlíkový guláš – nikdy viac. Kotlík asi necháme len tak povalovat sa na terase pre turistov. Ak by mal niekto náhodou chuť na takúto hrôzostrašnú činnosť.
Viete, ako existuju taki ludia, ktorí keď chytia do ruky nástroj prvý krát a hned na nom vedia hrat? No, tak to neni moj prípad 😂 😂 avšak, na tejto machrovinovej fotke to nevidno 😂
Večer sme sa vybrali na prechádzku do poslednej dediny na ostrove. Len tak, nech trochu zmeníme prostredie. Chodíme tam zriedkavo. Vlastne, za celé tie roky, sme boli maximálne 5x. Pri mori na lavičke sedel akýsi deduško a hneď sa prihovoril Tomici. Že: „Ahooooj, synku. Ako sa máš? A Ivan čo? Poďte na kávu, poklebetíme.“
Čiperný barba Jure (89 rokov) niečím pripomínal svokra, až na to, že bol stále usmiaty a plný optimizmu. Doviedol nás k sebe na terasu a hneď nás ponúkal všetkým možným (na rozdiel od Anice a jej povestného: „Dáte si vodičku, alebo nič?“ 😀 ). V jeho zvedavom pohľade bolo vidieť túžbu po pikoškach. 😀
„Jaaaj Tomica, ty si celá mama. Keď sa na teba dívam, akoby som ju včera prvýkrát videl. Bola vysoká, kučeravá, silných pliec a Ivan sa s ňou promenádoval po celej rodine, pýšiac sa ako páv, že on má mestskú paničku... To bolo furt len: „Moja Vesna nebude za ovcami behať! Moja Vesna nebude vo vinohrade kopať....“ (Aha ho, papľuha, a mne ide vykrikovať, že neviem syr robiť a poriadna robota mi smrdí!..)
Deduško však mal toho ešte veľa zaujímavého v memoároch 😀...Rozprával ako sa žilo za vojny a po nej, ako veľká chudoba nahnala ľudí šetriť a mnohých natrvalo zmenila na lakomcov... No hoci to boli ťažké témy, nebedákal sťa náš vetchý starček. Podával to tak bezstarostne, akoby spomínal na dobrý film. Hovoril ako na Pag prišli talianski vojaci a všetci sa tomu tešili. Vraj: „Taliani sú slabí bojovníci. Tí majú radi život, zaspievať si, vína popiť. Domáci pred nimi schovávali svoje mladé dcéry, no aj tak sa ich kopu poženilo medzi sebou. Oni nikdy nepozerali na ľudí, ako na spodinu. Vychádzali sme s nimi dobre. Aj fešty sme si robili občas. Ale tam kde prišli Nemci, zavládla smrť, drezúra, ponižovanie, strach. Veru, celá Dalmácia sa modlila, nech aj ich vezmú Taliani. My sme dobre obišli...horšie bolo už po vojne.“
Starký hovoril ako sa ťažko robilo, kým im Tito nepostavil cesty a neposlal lode s motorom. Nikdy nezabudne, ako chudáci museli veslovať do Senja ručne, aby si múku boli dať vymlieť.
Tomica povedal: „Áno, aj otec spomína, ako musel veslovať a aké to boli muky....“
no Jure ho opravil: „Ivan sa veru moc nenavesloval v živote. Raz išiel s chlapmi do Zadaru, ale na rukách sa mu spravili mozole a odvtedy sa veslu vyhýbal ako čert krížu. Ušiel on radšej ovce strážiť a tam si celý deň na kopčeku v chládku ležal, popiskoval a do súmraku neprišiel. Keď bolo treba na pole ísť, prvý utekal od motyky a do mora sa bežal máčať. Kúpal sa, mušle lovil a večer zo všetkých najviac horekoval, aký je narobený... 😀 Všetci hovorili „Ivanko je ešte mladý, keď narastie, zmužnie, potom sa remesla chytí.“ No on, ešte ani prvú bradu neoholil a už na lodi do mesta sedel a kým mu neošedivela hlava, nevrátil sa s ničím pomôcť. Iba tu i tam doviezol ženu a syna ukázať, v mori sa vyčvachtať a novou Volgou sa pochváliť 😀“ (Toto je podozrivo iný príbeh od toho, čo rozpráva samotný svokor 😀).
„A vy mu to máte za zlé?“
„Čožeby, dobre spravil, fičúr jeden... 😀 Len ten pátos, s akým hovorí o starých ťažkých časoch, mi ide na nervy...Vždy bol taký negativista. Ja som mu hovorieval, nech nerobí zo všetkého drámu, lebo sa nedožije vysokého veku...“
Potom pridal ešte úvahu: „...veru veru, členovia rodiny nám akosi začali mrieť... nedávno naša sesternica Kate mala pohreb. Chuderka, len 98 rokov mala..a jej sestra 103 má a ešte žije. Aj Šime teraz umrel , sotva 97mičku oslávil. Dúfam, že brata mi zubatá nevezme tak skoro, začal akosi chradnúť v poslednej dobe...“
„Máte brata?“
„Áno, staršieho...“
„A odkiaľ tak dobre poznáte svokra?“
„Veď to mi je rodný bratranec. Deda sme mali rovnakého. Ten už je neborák tiež tam...102 rokov sa dožil veru...My sme ti rodina s tuhým korienkom...Ale Ivan, ak stále bude taký ufrflaný a negatívny, 90tky sa možno nedožije. Mali by ste mu dohovoriť“ 😀
Bolo dobre po polnoci, keď sme sa pobrali od veselého barbu preč. Nemohla som sa zbaviť pocitu, že konečne som našla sympatického člena svokrovej rodiny 😀 Aj som ho na návštevu pozvala. Možno sa ešte niečo zaujímavého dozvieme... 😀
Keď sme prišli domov, starý čakal pri dverách, nervózny a nahnevaný, kde sme toľko boli. Mohli sme sa zabiť v aute, alebo nás okradli a ozbíjali turisti 😀 bohvie akí všelijakí ľudia sa potulujú po ostrove. Už nás videl hotových, ho-to-vých!
Hovorím: „Barba, stretli sme vášho bratranca Jureho...“
Bez toho, aby som dodala čokoľvek iného, starý precedil medzi zuby „Nič mu neverte, všetko sú to klamstvá!“ a zavrel sa do izby 😀. Teraz neviem, čo si mám o tom myslieť 😂 Niečo mi hovorí, že svokrik asi nebol až taký heroický mladý pracant, ako sa nás tu o tom snaží presvedčiť 😅
😂 😂 😂 https://web.facebook.com/624clancz/videos/16856... 😂 baby, kto sa chce pobavit takto na večer, odporučam toto video 😂 😂 tak som sa nasmiala, až mi slzy išli 😂 tu poslednu uplne "zabil" 😂
Hoci bývame len pár minút od mesta, dobré tri týždne som nevytiahla päty z dediny a už mi z toho začínalo hrabať. Furt len upratať, prehodiť s hosťami pár zdvorilostných fráz o počasí (keby sa aspoň menilo, ale furt je len rovnaký úpek), niečo doniesť a čosi odniesť, poľutovať spálený chrbát...proste rutina.. No dnes sa Tomi skoro zrána vyrichtoval, že ide on do Novalje, nech skočím s ním.
Hovorím nemôžem, máme výmenu, musím tu zas zostať..
„Ale veď Nemci hlásili, že pred desiatou neodídu a Talianom som poslal rozpis, vedia, že check in je až od 12..“
Čo ja viem...
„Neboj nič ženica, kým bude desať, vrátime sa a stihneme pekne s predstihom upratať. Za tých pár chvíľ bez teba sa nič katastrofické nestane...“
...
Išli sme teda na nákupy, stavili sa v pekárni pre raňajky a prišli domov. Bolo 9.45..Hneď na parkingu nás odchytili nazúrení Taliani, že platili rezerváciu a nemáme pre nich nič voľného! Že už „dobrú hodinu“ čakajú ako čuráci, kde sme boli a prečo nemajú prichystaný apartmán? Tomica sa ich spýtal, či nedostali voucher a inštrukcie k rezervácii. Samozrejme, dostali, ale nečítali to...šak načo... Ani sme teda nevyniesli nákup z auta a šup ho rovno upratovať po Nemcoch, ktorí ledva stihli päty vytiahnúť, kým znudení Taliani znechutene povzdychovali na terase v zmysle „Čo vám to tak dlho trvá“... Prisámvačku, zo všetkých typov hostí, tento mám „najradšej“.
11.25 apartmán uprataný, hostia ubytovaní, ideme sa vybaliť a že v kľude zjeme tie raňajky, pred pár hodinami kúpené. Ani sme si dobre nesadli, z izby vyletel svokor spenený jak fúria, vysypal na nás všetky vulgárne frázy, ktoré sa za svoj dlhý život naučil.
Vraj o deviatej prišli nejakí Taliani, furt mu vyklopávali na dvere, nadávali kde je ich apartmán a kým sa im on tarzanovskou taliančinou snažil vysvetliť, že majú rezerváciu až od 12tej, Goričko (hoci to nikdy predtým nespravil) vyčíhal príležitosť, ušiel a vybral sa nás hľadať. Malá fenočka, vidiac túto aktivitu, neváhala sa pridať. A tak chudák svokor, nechal hostí rozčuľovať sa na terase, ani dvere nezavrel a hybaj za psami.
O udalosti nám referoval: „Šteňa som chytil hneď, ale ten zlosyn ryšavý utekal ako blázon, fňukal, vetril, tri kolečká okolo dediny spravil a keď už sme mali obaja smrť na jazyku, kapitulačne na mňa pozrel, sám sa vrátil a pri nohe mi došiel až domov, ako keby sa nič nedialo! Takto som si nezašportoval od čias, keď som bol mladý vojak JNA! A ten strach, čo som pri tom zažil, neprajem nikomu!“
Tomica ho chváli: To je od teba pekné, že si sa tak bál o Gorička...
„O neho som sa nebál! Ale keď som si predstavil, že mám tvojej žene povedať, že kým som strážil jej chorobne zbožňovaného psa, ušiel mi a zrazilo ho auto, alebo ho roztrhal susedov vlčiak, poty hrôzy ma oblievali a adrenalín poháňal moje staré kosti tak, že aj na olympiáde by som rekord zabehol.“ 😀
Hovorím: Ste zlatý barba, ďakujem, ak chcete, spravím vám dobrý obed, aby sme sa vám odĺžili..
A on, že: No nehnevaj sa, ale už som sa dneska dosť navytáčal.. nepotrebujem ešte aj obed za trest...😀
Ale hlavna vec, že: „Za tie dve hodiny bez teba sa nič katastrofické nestane.“
Aby sme dostali karavan do dolnej zahradky, museli sme trochu poupravovať terén. Cesta bola totiž v jednom bode priliš úzka, kvôli takej jame, kt. tam isteho času vykopal sused. Ani ja, ani Tomi však nie sme prudko pracovité typy, čo by sa krompáča chytali hoci i počas prijemneho jarného vánku..tak si viete predstaviť, ako nás to lákalo teraz, keď vonku vypekajú 40tky 😀 Rozhodli sme sa, že aby nás, na robotu nezvyknuté lemry, z toho hicu netrafil pri lopatovaní šľak, budeme chodiť pomaličky zahrabávať po nociach. Každú noc po 10-15 fúrikov a za tri dni to máme hotové.
Prvú noc kopeme, nikto nič..len do ticha ospalej primorskej dediny sa ozyva zvuk krompáčov narážujich o kamene a zhrdzavené koliesko fúrika 😀 Druhú noc to už zvedavý strýček z domu poblíž nevydržal a prišiel sondovať, vraj: Tomica, čo to robíte? a moj chlap žartovným tónom hovorí: "Aaaale barba, tela sa snažíme zbaviť." Chlap sa tak zatváril, že som sa musela začať smiať a keď odišiel, Tomici som vytknula, načo vypráva hovadiny, ešte na nás dedúch políciu zavolá 😀 No ten sa k nám viac vypytovať nevrátil 😀
Posledný večer svokra chytila panika, že je to slabo zahádzané a keď tadiaľ pôjde auto, prevrhne sa, zaborí, alebo ho priam vcucne sťa do pohyblivého piesku 😂 ..ah ten náš "Šejkspír" ostrovný, hneď a hneď dramatický scenár vymyslí. Tomica v snahe manifestovať pevnosť svojej roboty, sadol do auta, pobehal po zákope hore dole a to vraga upokojilo...lenže...
Ráno idem venčiť a už začujem klebietku: Vraj Tomo, od Ivana syn a jeho žena cudzinka, niekoho zakopávali pri záhradnom múriku. Na vlastné oči to pán XY videl...ba čo viac, tej čudáčke to bolo ešte aj do smiechu 😀 ...a včera, keď skončili, zem na hrobe autom udupali, asi aby to čajky nelákalo 😀 😀 😀 (Neviem, čím tu týchto pažanov kŕmia, že všetci majú takú bujarú predstavivosť 😀 😀 )
Každopádne, dlho očakávaný prírastok sme po manévrovaní, navigovaní a zdatnej svokrovej hystérií nakoniec do záhrady dostali. A teraz vám ženice s hrdosťou a nadutá od pýchy môžem predstaviť náš nový rodinný prírastok 🙂 Je krajsia ako na fotkách, nadherne vonia, zmestíme sa tam aj so psami ...a je konečne mojaaa 🙂 Rozhodli sme sa, že ju budeme volať Esma.... uz sa nevieme dočkať. Hned ked trochu padne teplota, pojdeme ju vyvenčiť k nejakej rieke.
Keď sme išli na svadobnú cestu, veľmi sme sa tam tešili. Ale svokor vystrájal, že to je zbytočné, nemáme ísť nikde, že Bosna je aj tak škaredá, nič tam neuvidíme a nemáme nikomu hovoriť, ze sme išli, aby ludia zbytočne nezávideli. Po návrate si nepozrel ani jednu fotku...a mňa to veľmi sklamalo.
Keď sme si kúpili nové auto, veľmi sme sa tešili. Ľudia sa radovali s nami, dokonca aj sused albánec chodil okolo neho v kruhoch a vykrikoval Mašaláh 😀 A potom auto zbadal starý a namiesto radosti, nadával, že som prišla z dediny, šoférovala som starú káru a teraz sa chcem vyvážať...a jeho synovi budú kvôli mne len závidieť. Navyše sa v ňom isto do roka a do dňa zabijeme, lebo ma sklenenú strechu ...a ja som bola veľmi sklamaná... (aj som si poplakala).
Keď sme kúpili 3D telky do apartmánov, veľmi sme sa tešili, že si zveľaďujeme biznisík. No potom prišiel starý a povedal, že sme kreténi, hosťom take netreba a bodaj by nám to rozbili hneď prvú sezónu, nech uvidíme, akí sme sprostí a marnotratní...a ja som zase bola sklamaná... (a tak ďalej so všetkým, čo sme kedy zadovážili..od vysávača, po soľnú lampičku, všetko bolo zbytočné, hnusné a bodaj by nám to prinieslo smolu, aby sme sa naučili šetriť...a ja som bola vždy sklamaná...)
Aj dnes sme konečne kúpili môj vysnívaný karavan a veľmi sme sa z neho tešili. Starý prišiel, zúril, že plytváme, vykrikoval koľko by za to mohlo byť tehál na dom, koľko by sa dalo kúpiť kvadrátov pôdy na sadenie, vyjadril, že nám tam bude v lete sparno, v zime bude problem ho parkovať, isto je už nahnitý, vykradnú ho, alebo nás okradnú a zabijú v ňom...a záverom tradične odsúdil môj márnotratný vplyv na Tomicu..Lebo namiesto vracajúcich sa investícií, podlieha mojim sprostým neracionalným vrtchom....a zvyšok dňa sa s nami nevypráva len ním lomcuje jed...ale ja som tentokrát nebola vôbec sklamaná. Naopak. Bolo mi to tak u riti, že som si od radosti objednala ešte aj nové ovčie rúna k posteli a taniere s cibulovymi vzormi. Juch 😀
Ľudia, nežgrlošte a nedajte si kaziť radosť. Ani ja, ani starý si na druhý svet nič nevezme a nejde o to, či po sebe zanecháme kúsok zeme, o ktorý sa budú naši potomkovia vadiť na dedičskom konaní. Ide o to, aby sme si plnili sny... Dnes mám šťastný deň 🙂
Idem kúpiť melón od pocestného predavača a za tých 5 minút, čo som ho vybrala a zaplatila, som sa dozvedela, že: pán bol úspešný námorník, spevák a vraj dosť slávny, vyštudoval najťažšie odvetvie inžinierstva, je vynikajúci záhradkár...
Hovorím to Tomicovi a on sa pýta: A že má veľkého vtáka nespomínal? 😂
No, vlastne tak nepriamo, lebo povedal, že mal mnoho a mnoho žien a 13 vnúčat mu hovorí "najdrahší dedko" 😂
Toľko ľudí má na seba len slová kritiky a tuto ujo sa chváli jako boss 😎 Človek chce kúpiť nejaké ovocie na raňajky a stretne legendu 😂 teraz ľutujem, že som si selfie s ním nespravila 😂
Asi na to ešte nie ste pripravení...
...Tá slávna veta, ktorá v každej dlhodobej snažilke prebudí driemajúceho Tepeša s chúťkami naraziť samozvaného filozofa na poriadne ostrý kôl. Lebo veď čo môže byť vľúdnejšia útecha, než povedať frustrovanej žene, že na to (ešte) nemá? Hlavne vo svete, kde každé tretie tehotenstvo končí umelým prerušením a kde sú asociálne milovníčky alkoholu plodnejšie od jabloňového sadu? „Nie ste pripravení“ je teda úplne logickým záverom. 😀
Či by sme sa však rozčuľovali, alebo to brali žoviálne, čas plynul, paradoxne, rýchlo aj pomaly . Keď bolo treba čakať, odrátavať dni a nádejať sa, vtedy sa vliekol neskutočne. No na druhej strane, ani sme sa nenazdali a máme na krku 30tku a 40tku a naše plány, že v tomto veku už budeme mať „odrodené“, sme museli pozmeniť, lebo akosi sa nám zatiaľ ani nepodarilo začať.
S pribúdajúcimi neúspešnými pokusmi o počatie a liečbou, ktorá príliš nezabrala, sa stále častejšie dostávala na pretras téma adopcie. Priznávam, že prvé úvahy neboli idylické... lebo hoci s mužom ani nie sme z tej istej krajiny, obaja sme počuli takmer totožné hororové príbehy ktoré sa stali „len toj u susedov“. Scenár je asi takýto: Mladí, atraktívni ľudia si vzali sirôtku z domova, dali jej lásku, peniaze, pozornosť, budúcnosť...aby ich neskôr dotyčný démon v koži dieťaťa, okradol, pozabíjal a telá aj s domom podpálil. (Namiesto spálenia môže byť aj zakopanie v záhrade, hodenie do jazera...doplňte si rôzne desivé konce podľa vlastného vkusu.) Filmov s podobnou tematikou je tiež viac než dosť a iróniou osudu, jeden taký sme pozerali úplne na začiatku vzťahu. Doteraz si spomínam na Tomicin zhrozený výkrik: „Jeb*te! Šak to psychopatické dievčisko je vlastne stará rašpľa!“ 😀
No keď sme odsunuli bokom prvotný závoj mystiky, zistili sme, že v skutočnosti poznáme aj naozajstné adoptívne rodinky a hoci niektoré z detí nie sú práve kandidáti na nobelovú cenu za posluch, nie sú v ničom ani trošku horšie od tých biologických a rodičia nie sú v ničom ani trošku nešťastnejší než tí, ktorým bolo dopriate bábo si splodiť.
Naše presvedčenie dozrievalo, až sme pocítili, že to naozaj obaja chceme. A hoci som to tu odbila jednou vetou, nešlo o žiadne rýchlokvasené rozhodnutie, ale o proces, ktorý trval roky a zabral nekonečné hodiny rozdumovania. Pomaly sme začali gúgliť a zhrabúvať informácie. Ja z takého praktického hľadiska – na koho sa obrátiť, kde hľadať, aké papiere zohnať...mužíka zas potiahli (od otca zdedené) dramatické gény a podchvíľou mi čítal články o tom, aký je chorvátsky adopčný systém otrasný, ako tí zo Zadru čakali roky, ako pani XX musela podplatiť úradníčku a potom to už šlo, ako manželský pár „Hentovići“ začal vybavovať dieťa v Zimbabwe a mali ho doma rýchlejšie, než ich susedia „Tamtovići“, ktorí čakali na lokálnom úrade v Zágrebe... atď 😀
Keď sme už pri tých génoch...Čim sme si boli istejší cestou, po ktorej sme sa rozhodli kráčať, tým otvorenejšie sme sa o našu radosť začali deliť s najbližším okolím. A.. žiadne búrlivé reakcie nenastali...teda minimálne, kým sme nespomenuli, že do rodiny by sme radi prijali Rómčiatko.
Moje chuďatenko, marodik, ešte celý oťapený, ospaty, ale ked ma videl, šipka z auta a rovno ku mne sa túliť bežal ❤ Teraz leži vedľa mňa a spinka. Už aj papať žobral, ale do šiestej ma mať ponarkozovu dietu. Dakujem vam drahé dievčatá za moralnu podporu, ste anjeli ❤
zenice, neuverite....prideme domov a tu upratane, oprane, pozehlene!, riady umyte, fenocka vyvencena, spokojne na terase spiaca, ani trochu sa pre nasu nepritomnost netrapiaca, obed navareny...a stary usmiaty, ze "Vitajte, chybali ste mi... " ...tak teraz neviem, bud tu ma niekde broskynku v skrini schovanu, alebo sme sa po ceste domov stratili v caso-priestore a prisli sme do paralelneho vesmiru 😲 milion konspiracnych teorii ma napada 😂
Vcera Tomik:Dobre, vzdavam sa! Vyhrala si. Preco si nahnevana?
- čože???
- no..si nahnevana...
- nie
- tak smutna?
- nie
- si teda urazena?
-NIE
- ale isto! si nasr*ta!
- Tomicko,fakt, nic mi neni...co ta to napadlo?
- No lebo uz ideme dobrych 300 kilometrov a nepovedala si viac ako dve vety...
-a nemozem byt jednoducho zamyslena?
-Mozes...ale potichu!? Ved ta poznam, ty aj rozmyslas nahlas... taketo mlcanlive vystupy nemavas len tak na zamyslenie...si bud urazena, alebo nazurena...tak mi konecne povedz co som spravil, lebo uz to fakt nevydrzim!
😂 😂 :joj: ja si kukam z okna, uzivam sceneriu, rozmyslam nad nesmrtelnostou chrusta a tuto vedla mna prava psychologicka drama 😂
Prva reakcia? Revali sme obidve 😂 ale nakoniec aj usmev bol 🙂
Zobudit sa s pocitom stresu, ze dnes nic nebudete stihat - 1 hviezdicka
Hostia tri hodiny pred check-inom postavajuci na parkingu a znechutene povzdychujuci - 2 hviezdicky
Povadit sa so svokrom, ze Tomici sa ozaj nebudu hodit tie zanovne slipy, co nam tu nechali anglicania - 3 hviezdicky
Zaplatit za jedno dopoludnie 500 kun pomocnej upratovacke a musiet po nej vsetko opravovat - 4 hviezdicky
Sklznut sa na prvom schode, zrolovat na zadnici o poschodie nizsie a vyliat pri tom na seba cely kybel spinavej vody (a dostat mopom po hlave) - 5 hviezdiciek 😅
...tak damy, dnes mam den all inclusive a to este ani 12 neni 😅 😂
Dnes mi svokor rozprával zaujímavý príbeh na svoju obľúbenú nôtu - "Keď som robil vo fabrike"... tentokrát však (chvala Bohu) nebola hlavná téma výroba polystyrénu 😀. Tuto prinášam skrátené zhrnutie:
Vieš, nevesta, kedysi, keď som robil vo fabrike, mal som na starosti svoj vlastný tím. Raz za mnou prišiel nadriadený a hovorí, že nám pridelili nového člena. Už podľa priezviska som vedel koľká bije. Protestoval som, že k nám predsa nemôžu dať cigána. Robíme veľmi zodpovednú prácu s chemikáliami, aj s toxickým materiálom, k nám sa nebude hodiť. Nech ho dajú k stavebníkom, alebo upratovačom... Bál som sa, že nebude chodiť do roboty, alebo bude prichádzať opitý...myslel som si, že sa bude flákať, alebo bude tupý a budem musieť vyčleniť jedného človeka, len aby nad ním dozeral, nech niečo nepokazí... A čo ak bude kradnúť? ....Vtedy každý musel mať prácu, bez ohľadu na to, či bol kompetentný, alebo nie...A tak moje námietky nepomohli, druhý deň mi súdruh šéf doviedol chlapa a že tu máš, začleň ho.
Bol mladší odo mňa, ale hneď som vedel, že to nie je typ, čo mi bude prikyvovať a podriaďovať sa mojej vôli. No bolo to ešte horšie, než som si predstavoval. Do roboty chodil ako hodinky, bol dosť dobrý majster, nikdy nepil, nič nekradol a skoro vždy mal dobrú náladu. Často si pospevoval a s každým sa dal do reči, chlapi si ho rýchlo obľúbili. Ale predsa len mal náturu .... Nezniesol šéfa nad sebou, hľadal vlastné spôsoby ako niečo spraviť a bol vysoko alergický na každú kritiku. Moje dobre mienené rady sa od neho odrážali ako od steny a upozornenia na podstatné detaily, ktoré prehliadol, považoval za buzeráciu pre blbosti.
O čo ťažšie mu padlo vypilovávať drobnosti, o to bol bystrejšej mysle a ostrejšieho jazyka. Všetci ostatní boli takí, že: „áno, súdruh šéf, máte pravdu súdruh šéf, ako poviete súdruh šéf...“ Ale on nie. Namiesto tichého kajania mi v sekunde s úsmevom a maximálne diplomaticky vysvetlil aký som ja vlastne blb. Neuveriteľné, taký dar papuľnatosti! Prešli roky, kým som spoznal druhú takú osobu, nevesta... ( 😀)
Raz som mu niečo vyčítal a on sa ma opýtal: „Ja už to nevydržím. Prezraďte mi, súdruh Ivan, ste ku mne taký zlý preto, že som róm, alebo preto, že ste od prírody tak neznesiteľnej povahy?“ Nahneval som sa a povedal som mu: „Preto, lebo nevieš nič urobiť poriadne, cigo! Od začiatku som ťa tu nechcel a mal som pravdu! Nie si dosť dobrý pre túto pozíciu! “... Čakal som, čím ma zase vysmeje, ale nepovedal nič. Iba sklonil hlavu a ostal ticho stáť. Druhý deň do práce neprišiel. Nadriadenému som nahlásil incident a on povedal, že už o tom vie a človek bol požiadať o preloženie na iné miesto, horšie platené s manuálnou robotou. Ešte som ho potom veľakrát stretol vo fabrike, ale nikdy na mňa už ani nepozrel. Keď ma videl, otočil hlavu a zrýchlil krok. Plánoval som sa mu niekedy ospravedlniť.... mal som síce ešte veľa času, no stále bolo niečo dôležitejšie, až som to nakoniec nestihol. Chlap ochorel a zomrel, už ani neviem od čoho, ešte bol mladý.
Keď som uvidel jeho smútočné oznámenie na dverách fabriky, mal som pocit, že som zlyhal ako vedúci tímu, aj ako človek. Nenapravil som krivdu a niekto odišiel zo sveta s ťažkým srdcom na mňa. Našťastie, v práci mi už nepridelili slobodomyseľného človeka a po čase som na to zabudol.... a potom sa môj syn oženil...😀 Znovu som mal do činenia so vzpurným pohľadom, ohnivou reakciou na každú kritiku, s takým istým neskrotným duchom. Od prvej chvíle som rozmýšľal, koho mi tak hrozne pripomínaš. To spievanie pri robote, jedenie rukami, ten úsmev, z ktorého sa dá vyčítať, že si myslíš, že som debil 😀 Celkom, akoby sa vrátil čas...no kým si nepovedala, že si chceš adoptovať cigánča, nechápal som, že ťa nemám za trest, ale za odmenu. Dostal som ešte šancu pred odchodom napraviť zlyhanie, ktoré ma tak dlho trápilo.
No a keď ste včera pozerali fotku malej neterky a šťastne nad ňou híkali, uvedomil som si, že budete skvelí rodičia a že mi nebude vadiť dieťa žiadneho etnika, lebo viem, že ty ho zvládneš a Tomica ho bude ľúbiť. ...To len, aby si vedela, že stojím pri vás a mám rád všetko, čo máte radi aj vy.
(Povedala som starému, že si to vážim, zavrela sa do izby a teraz neviem ci mam plakat, alebo sa radovať 😅 Čakala som hocičo, ale toto nie... Zaujímavé, čo sa všetko skrýva v duši a mysli druhého... )
Pozajtra to bude mesiac, čo som sa stala tetou tej najdokonalejšej, najkrajšej, najmilovanejšej Mišinky, zlatovlasky princezničky, celej krasnej po mame ❤ ❤ ❤
Ked vám chlap povie, nech minutu počkáte v aute, že ide len kúpiť chleba...ale kým sa ozaj vráti, stihnete si prečítať zloženie prípravku na odstránenie múch zo skla vo všetkých jazykoch, nahráte životný rekord v offline dinosaurovi a vybijete pri tom skoro celú baterku, vypočujete si od okoloidúceho štamgasta ako sa dobre žilo v časoch tita, naplánujete, čo budete variť najbližšie tri mesiace, v číne sa medzičasom narodí dvetisíc ľudí a muža stále nikde...a ked konečne príde s plným košíkom blbostí, zistí, že na chleba zabudol...(facepalm) ...a vraj čakať na ženy je utrpenie, cha!
Jaaaj, nemozem sa prestat smiat 😀 😀 Tomica pre starého z internetu objednal pristrojček na meranie cukru v krvi. Dnes prišiel. A spolu s ním aj dosť hrubý návod na použitie, akurát že od prvej do poslednej strany iba v gréčtine a v žiadnom inom jazyku 😀 Šak balkán jak balkán, no nie? 😀
Tomi premotivovaný výzvou zatrúbil do boja. Nám žiadne návody netreba, dáme to od oka. A tak o pol hodinu mal svokor prst jak rešeto a jediné čo sme sa dozvedeli bolo, že prístroj vie ukazovať nadpisy ako „error 5“, „error 7“, „error 12“ 😀.
Vetchý starček, znechutený z našej neschopnosti a obávajúci sa ďalšieho krviprelievania vyhlásil, že na nás kadí a ide sa popýtať do lekárne. Neni toho paroma, aby tam nevedeli. Keď už teda meral cestu, synáček mu nakázal kupiť nejaké vitamíny a ja som mu dala peniaze na tehotenský test.
A teraz starý volá, spenený od jedu, že čo za hlupane zamestnáva zdravotníctvo. Vraj nielenže mu neporadila ako merať cukor, ešte ho aj s údivom pochválila aký je kanec, keď v jeho veku tehotenské testy kupuje. 😀 😀 😀
...ked maju nase psiky lepsie selfie ako my s chlapom 😅 😂
