@tomiholjubavi: Dnes mi svokor rozprával zaujímavý príbeh na svoju obľúbenú nôtu - "Keď som robil vo fabrike"... tent...

30. jún 2017 •

Dnes mi svokor rozprával zaujímavý príbeh na svoju obľúbenú nôtu - "Keď som robil vo fabrike"... tentokrát však (chvala Bohu) nebola hlavná téma výroba polystyrénu 😀. Tuto prinášam skrátené zhrnutie:

Vieš, nevesta, kedysi, keď som robil vo fabrike, mal som na starosti svoj vlastný tím. Raz za mnou prišiel nadriadený a hovorí, že nám pridelili nového člena. Už podľa priezviska som vedel koľká bije. Protestoval som, že k nám predsa nemôžu dať cigána. Robíme veľmi zodpovednú prácu s chemikáliami, aj s toxickým materiálom, k nám sa nebude hodiť. Nech ho dajú k stavebníkom, alebo upratovačom... Bál som sa, že nebude chodiť do roboty, alebo bude prichádzať opitý...myslel som si, že sa bude flákať, alebo bude tupý a budem musieť vyčleniť jedného človeka, len aby nad ním dozeral, nech niečo nepokazí... A čo ak bude kradnúť? ....Vtedy každý musel mať prácu, bez ohľadu na to, či bol kompetentný, alebo nie...A tak moje námietky nepomohli, druhý deň mi súdruh šéf doviedol chlapa a že tu máš, začleň ho.

Bol mladší odo mňa, ale hneď som vedel, že to nie je typ, čo mi bude prikyvovať a podriaďovať sa mojej vôli. No bolo to ešte horšie, než som si predstavoval. Do roboty chodil ako hodinky, bol dosť dobrý majster, nikdy nepil, nič nekradol a skoro vždy mal dobrú náladu. Často si pospevoval a s každým sa dal do reči, chlapi si ho rýchlo obľúbili. Ale predsa len mal náturu .... Nezniesol šéfa nad sebou, hľadal vlastné spôsoby ako niečo spraviť a bol vysoko alergický na každú kritiku. Moje dobre mienené rady sa od neho odrážali ako od steny a upozornenia na podstatné detaily, ktoré prehliadol, považoval za buzeráciu pre blbosti.

O čo ťažšie mu padlo vypilovávať drobnosti, o to bol bystrejšej mysle a ostrejšieho jazyka. Všetci ostatní boli takí, že: „áno, súdruh šéf, máte pravdu súdruh šéf, ako poviete súdruh šéf...“ Ale on nie. Namiesto tichého kajania mi v sekunde s úsmevom a maximálne diplomaticky vysvetlil aký som ja vlastne blb. Neuveriteľné, taký dar papuľnatosti! Prešli roky, kým som spoznal druhú takú osobu, nevesta... ( 😀)

Raz som mu niečo vyčítal a on sa ma opýtal: „Ja už to nevydržím. Prezraďte mi, súdruh Ivan, ste ku mne taký zlý preto, že som róm, alebo preto, že ste od prírody tak neznesiteľnej povahy?“ Nahneval som sa a povedal som mu: „Preto, lebo nevieš nič urobiť poriadne, cigo! Od začiatku som ťa tu nechcel a mal som pravdu! Nie si dosť dobrý pre túto pozíciu! “... Čakal som, čím ma zase vysmeje, ale nepovedal nič. Iba sklonil hlavu a ostal ticho stáť. Druhý deň do práce neprišiel. Nadriadenému som nahlásil incident a on povedal, že už o tom vie a človek bol požiadať o preloženie na iné miesto, horšie platené s manuálnou robotou. Ešte som ho potom veľakrát stretol vo fabrike, ale nikdy na mňa už ani nepozrel. Keď ma videl, otočil hlavu a zrýchlil krok. Plánoval som sa mu niekedy ospravedlniť.... mal som síce ešte veľa času, no stále bolo niečo dôležitejšie, až som to nakoniec nestihol. Chlap ochorel a zomrel, už ani neviem od čoho, ešte bol mladý.

Keď som uvidel jeho smútočné oznámenie na dverách fabriky, mal som pocit, že som zlyhal ako vedúci tímu, aj ako človek. Nenapravil som krivdu a niekto odišiel zo sveta s ťažkým srdcom na mňa. Našťastie, v práci mi už nepridelili slobodomyseľného človeka a po čase som na to zabudol.... a potom sa môj syn oženil...😀 Znovu som mal do činenia so vzpurným pohľadom, ohnivou reakciou na každú kritiku, s takým istým neskrotným duchom. Od prvej chvíle som rozmýšľal, koho mi tak hrozne pripomínaš. To spievanie pri robote, jedenie rukami, ten úsmev, z ktorého sa dá vyčítať, že si myslíš, že som debil 😀 Celkom, akoby sa vrátil čas...no kým si nepovedala, že si chceš adoptovať cigánča, nechápal som, že ťa nemám za trest, ale za odmenu. Dostal som ešte šancu pred odchodom napraviť zlyhanie, ktoré ma tak dlho trápilo.

No a keď ste včera pozerali fotku malej neterky a šťastne nad ňou híkali, uvedomil som si, že budete skvelí rodičia a že mi nebude vadiť dieťa žiadneho etnika, lebo viem, že ty ho zvládneš a Tomica ho bude ľúbiť. ...To len, aby si vedela, že stojím pri vás a mám rád všetko, čo máte radi aj vy.

(Povedala som starému, že si to vážim, zavrela sa do izby a teraz neviem ci mam plakat, alebo sa radovať 😅 Čakala som hocičo, ale toto nie... Zaujímavé, čo sa všetko skrýva v duši a mysli druhého... )

monciky

tak taky to pribeh by som teda necakala, krasne