Z Čiernej Hory sme do Albánska dorazili nevyspatí, dotlčení, hladní a v zlej nálade. Predsudky zatemnili svokrovi hlavu a odkedy sa dozvedel, kde máme namierené, hystericky vyvolával a snažil sa nás odhovoriť od výletu do „hniezda mafie“. Na mňa to malo pramalý vplyv, avšak Tomík podchvíľou začal trúsiť perličky veľmi podobné rétorike jeho drahého papá a to sa mi ani trochu nepáčilo. Starý strašil, že možno nás ani do krajiny nepustia, lebo psí pas tam určite ešte nevideli a otočia nás rovno preč. Nemal pravdu.
Na hraniciach nás privítali milí policajti s úsmevom na tvári, popriali všetko dobré a nech sa nám páči u nich doma. Príjemnejších hraničiarov som jakživ nestretla a prekvapilo ma, keď som si na konci dovolenky uvedomila, že takí vlastne boli všetci, na koho sme tam natrafili. Od predavačiek v obchode, cez majiteľa hotela, pracovníčky v múzeu, chlapíka v stánku s burekmi, až po okolo prechádzajúceho bezdomovca . Asi sme mali šťastie, no nebolo to len tým.. Niečo príjemné akoby bolo v atmosfére, vo vibráciách, alebo čo ja viem ako by to nazval nejaký väčší romantik... Skrátka, netuším prečo, ale od prvej chvíľky som cítila neskutočný pokoj, slobodu a otvorenosť. Svokor prorokoval, že nech sa pripravíme na rozbité, rozhegané cestiská, vhodné akurát pre konský záprah, no dočkala nás úplne obyčajná asfaltka neporovnateľne lepšia od černohorských „magistrál“. 😀
Prvých pár noci sme strávili v mestečku Shkodra. Úplnou náhodou sme natrafili na prerobený zámoček z tureckých čias, v ktorom mali zhruba polovičné ceny, než v istom socialistickom hoteli na Považí, kde som kedysi brigádovala. Dvakrát sme sa nedali núkať a v sekunde sme vybaľovali veci z auta. Izba bola veľká, kamenná, pekne dekorovaná a na posteli bolo miesta viac než dosť. Po „francúzskom lôžku“ Jovanky Broz, sme sa úprimne radovali už len z toho, že nemusíme spať jeden na druhom 😀. Bohaté raňajky a večere, v porovnaní s dietetickým programom, ktorý si pre nás pripravili v Čiernej Hore, pôsobili priam až extravagantne. Jedlá boli navyše servírované v obrovskej sále s masívnymi drevenými stolmi, krbom, do ktorého by sa pokojne zmestilo desať ľudí a vnútornými balkónmi, kde ako na chóruse stáli hudobníci a tanečnice, aby predvádzali nejaký tradičný program. Zvuky balkánskych nástrojov, vône orientálnych korenín, jediné svetlo mihotajúce sa z plameňov v ohnisku, hostia ticho sledujúci tanečnice a starobylý interiér, pôsobili ako stroj času. Mala som takmer pocit, že sedíme na návšteve u sultána a každú chvíľu očakávame jeho príchod. Tomiho predstavivosť sa uberala podobným smerom, ale zašla ešte kúsok ďalej, lebo sa ku mne naklonil a povedal: „Cítim sa ako Paša.... Hmmm...jeho majestátnosť Veľký Tomipaša Spravodlivý...“ 😀
Ráno sme sa vybrali na prechádzku. Učarilo nám malé námestíčko, kde na jednej strane stál kostol, na druhej mešita a v strede boli kaviarne určené na spoločné posedenia po bohoslužbách. Skadarčania živo diskutovali pri nápojoch, nikto sa nikde neponáhľal a nenávistný svet kultúrnych rozdielností, ktorý sme nechali za hranicami Albánska, mi teraz pripadal ako zlá utópia. Páčilo sa nám aj to, že sme nikde nenašli medzinárodné obchodné reťazce. Namiesto toho, krajina bola plná malých obchodíkov s miestnym tovarom a štedré predavačky (a majiteľky zároveň) nám všade dali nejaký malý darček. Či sme dostali taštičku granátových jablk, magnetku, alebo pero, odnikiaľ sme neodišli s prázdnymi rukami.
Dozvedeli sme sa, že určite treba navštíviť ruiny hradu Kalaja e Rozafes, týčiace sa vysoko nad mestom. Cestou tam sme mali možnosť vychutnať si albánsku premávku v plnej paráde. Po širokej vozovke išli súčasne autá, traktor, bicykel v protismere, kamikadze dedko vykračujúci si po stredovej čiare, autobus...v jednom pruhu spal pes (a nie, nebol zrazený), normálne si tam ležal, kým ostatní ho obchádzali. Nemohla som uveriť tolerancií šoférov. Chorváti by už trúbili ako nepríčetní a Černohorcov by rovno roztrhlo od jedu a rozlialo na kolomaž. Všimla som si, že aj môjmu Chorvátovi naviera žilka na spánku a tak rád by si zatrúbil (gény nezakryješ) 😀, no keď sme uvideli pána, ktorý odparkoval koňa v strede kruhového objazdu a odbehol si kúpiť kebab, opadol z nás posledný stres a prispôsobili sme sa rytmu života. V albánskych mestách je zbytočne povolená 50tka, všetci tam chodia 15, lebo viac sa ani nedá 😀.
Kalaja bola naozaj nádherné miesto. Na parkovisku pod hradom ma pobavili českí turisti stojaci pri autobuse, pozerajúci do bufetu a sťažujúci sa jeden druhému: „No jó, pozri jak si tady žerou... a nás tam v Černý Hore nechaj chcípat hlady...“ 😀 Môj zlatý, tak to s tebou súcitím 😀. Od auta po vstupnú bránu sme šliapali dobrý kilometer do prudkého kopca, výhľad stál však za to. Pod vysokým briežkom pomaly tiekla rieka obkolesená skalami a bujným mediteránskym porastom. Scenériu dopĺňali malebné chalúpky žiariace v jesennom slnku a povieval teplý vánok... Škoda, že som si to nemohla lepšie užiť, ale môj vrodený strach z výšok nepustil ani tu. Proste, nie som typ, ktorému by sa zavďačil pohľad z Eifelovky, alebo výlet balónom. Preto som krásu obdivovala len z vyznačených bezpečných miest a bola som disciplinovaná jak nemecký turista. A čo vám nenapadlo Tomicu? Narval sa do okna, resp. do toho, čo z neho zostalo, roztiahol ruky do vetra a sťa Jack z Titaniku vykrikoval „Som kráľ sveta...“...
Pri pohľade na neho by sa mi krvi nebol dorezal a už už som videla, ako sa valí aj s kamienkami z rozpadávajúcich sa hradieb dole úšustom do rieky. Hrôzou som zostala úplne paralyzovaná. Tomi sa po pár sekundách, ktoré trvali večnosť pootočil s otázkou „Teraz spravím, akože idem vyskočiť. Odfotíš...?“, no keď uvidel ako sa tvárim, zliezol na trávu a bežal ma utešovať: „ Ljubavi, aha, tu som. Nič sa nemohlo stať, šak som sa držal“...Mala som v úmysle oboznámiť ho so svojimi pocitmi. Avšak namiesto plánovaného: „Som rada, že si v bezpečí, zlatko. Týmto nerozvážnym a nezodpovedným počinom si mi spôsobil nepríjemný stav úzkosti. Prosím, už mi to viac nerob..“ nejakým nedopatrením zo mňa vyliezlo: „Si ma na smrť vystrašil, ty čur*k! Ešte raz sa priblížiš k hocijakému výklenku, dám sa s tebou rozviesť!“ ..Vlastne, informácia bola vypovedaná 😀 Tomi si musel sprosté žartíky žehliť v cukrárni, kde mi najfajnovejšie cukrovinky učičíkali rozdrásané nervy. Vrelo odporúčam koláč Treleče. Tak ma nadchol, že som ho skúšala dokonca sama vyrobiť. Dopadlo to katastrofálne, ale nevadí, o dôvod viac vrátiť sa do Skadaru.
Páčilo sa nám, akí sú tu ľudia komunikatívni a radi sa púšťajú do debaty s hocikým. Tomi si tak „pokecal“ s neznámym bezdomovcom. Ten mu dobrú polhodinu po albánsky niečo vykladal, čo mužík zhodnotil ako kritiku súčasného režimu, lebo vraj: „...dešifroval som kľúčové slová: Tito, Juhoslávia, komunizmus a super...“😀 Okrem neho sme stretli pána, ktorý nám medzi rečou nostalgicky spomenul ako vyrobil svoj prvý falošný pas..a skupinku vojnových veteránov nadávajúcich na srbskú politiku, s ktorými si mal Tomica dlho čo povedať 😀
Ako ďalší sme navštívili zámoček Kruje. Pochádzal odtiaľ najslávnejší Albánec všetkých dôb, Gjergj Kastrioti alias Skanderbeg. Jeho erb ste už určite videli, lebo v súčasnosti ho Albánsko používa ako národnú zástavu. (Viete, ten čierny orol v červenom pozadí.) Skanderbeg bol talentovaný generál a tiež sultánov obľúbenec, no nevedel sa vzdať svojich kresťanských koreňov, tak sa vrátil domov, začal organizovať obranu krajiny a 23 rokov úspešne robil Turkom bariéru k ďalšiemu dobývaniu Európy. Tiež sa veľmi dobre poznal s Tepešom a jeho bratom Radu-om.
V Kruje sme si nakúpili suvenírky, spravili pekné fotky a cez hory sme sa pobrali do Tirany, kde sa môj milovaný manžel...tatadadááá neočakávane stratil (jeho špecialita), ale ani za ten svet si to nemienil priznať (jeho druhá špecialita). Čoskoro sme sa vozili v protismere v úzkej uličke, aby nás vymákli dopraváci. Veď prečo nie, týmto sme ešte neplatili.Rukami nohami sme ukazovali, že „Croato turisto, navigácia fuj, zlá, ulica stratená, kde sme, pojma nemáme“ 😀 Tomica vytiahol peňaženku očakávajúc sumu, no policajt, že to je v poriadku, turistom treba pomáhať a nie ich okrádať.... Sánky nám spadli ako tej maske z vreskotu a náš šok sa ešte vystupňoval, keď sa strážcovia zákona ponúkli, že nás vyprevadia na výjazdovku, ktorú potrebujeme. Tak sa aj stalo. Ešte dvesto kilometrov sme mali z toho zážitok a o ničom inom sme ani nerozprávali. Až kým sme v dedine pri Elbasane nestretli babičku...
Zhrbená starenka prútikom poháňala pred sebou mladé húsky a trvalo jej to jak lačnému..oné veci. Pokojne sme stáli a čakali, veď sme na dovolenke, keď z druhej strany priletel mercedes jak blázen. Chvíľu som čakala, že rozfašírkuje vtáctvo len perie zalieta, no auto zastavilo. Vystúpil z neho namakaný, svalnatý, holohlavý Albánec s hrubiznou zlatou reťazou. Podišiel k babičke, chytil ju pod pazuchu a zdvorilo previedol na druhý kraj cesty. Potom jej vzal prútik, popohnal húsky k majiteľke, vrátil prútik, babuľa ho pohladkala po plešatej hlave, týpek nasadol do svojej besnej káry a odfrčal. S Tomim sme sa cítili jak totálni sedláci, čo si zo starej panej robili etno kino a ani nám nenapadlo pomôcť jej.
Tento zážitok asi najviac vystihuje moje dojmy z celej krajiny. Albánsko, ako som ho ja mala tú česť spoznať, je krajina, kde ešte neprišla skazená konzumná spoločnosť. Ľudia si tu pomáhajú, majú čas jeden na druhého, neboja sa podarovať a nehanbia sa pomoc ani prijať. Neprestali sa navštevovať, nezabudli si vážiť starších a majú rešpekt jeden k druhému. Krajina, kde pred mešitou stojí socha matky Terezy a kde kríž stojí nad mestom pomenovanom po moslimskom pašovi. Miesto, kde je síce chudoba poriadne citeľnejšia než na Slovensku a kravu, kozu, koňa bežne vidíš na ulici, no predsa má človek pocit, že Albánci majú niečo, čo sme kedysi mali aj my, ale časom sme to stratili. Škoda.
Výlet do Draču sme museli zrušiť. Starého vraga „pichalo v srdci“ a „dostával infarkt“. Tomi spanikáril, otočili sme to a hnali sa domov pomôcť vetchému starčekovi. Keď sme prišli záhadne „sa mu uľavilo“ a infarkt sa nakoniec nekonal. Počas celého pobytu nás terorizoval neustálymi telefonátmi, strašením, idiotskými pripomienkami a hlúpymi predsudkami. Hoci to bol tvrdý boj, presvedčiť Tomicu, aby sme zostali, aspoň tých pár dní, oplatilo sa. Zamiloval si Albánsko celé aké je a pochopil, že nie všetko, čo hovorí tatičko, musí byť automaticky pravda. Vlastne, stal sa z neho vášnivý albáncofil a ja tak trochu dúfam, že nájdem v jeho srdci miesto aj pre Rumusko. Dnes sme odišli do Zágreba odkiaľ ráno vyrážame smer Timišoara....a od včera svokra začalo pichať pri srdci....:-/
Tak teraz som sa este len zacala tesit do Durres! 😍 Ake pocasie bolo v Tirane? (Tajne dufam, ze sa aj v oktobri okupem)