...Tá slávna veta, ktorá v každej dlhodobej snažilke prebudí driemajúceho Tepeša s chúťkami naraziť samozvaného filozofa na poriadne ostrý kôl. Lebo veď čo môže byť vľúdnejšia útecha, než povedať frustrovanej žene, že na to (ešte) nemá? Hlavne vo svete, kde každé tretie tehotenstvo končí umelým prerušením a kde sú asociálne milovníčky alkoholu plodnejšie od jabloňového sadu? „Nie ste pripravení“ je teda úplne logickým záverom. 😀
Či by sme sa však rozčuľovali, alebo to brali žoviálne, čas plynul, paradoxne, rýchlo aj pomaly . Keď bolo treba čakať, odrátavať dni a nádejať sa, vtedy sa vliekol neskutočne. No na druhej strane, ani sme sa nenazdali a máme na krku 30tku a 40tku a naše plány, že v tomto veku už budeme mať „odrodené“, sme museli pozmeniť, lebo akosi sa nám zatiaľ ani nepodarilo začať.
S pribúdajúcimi neúspešnými pokusmi o počatie a liečbou, ktorá príliš nezabrala, sa stále častejšie dostávala na pretras téma adopcie. Priznávam, že prvé úvahy neboli idylické... lebo hoci s mužom ani nie sme z tej istej krajiny, obaja sme počuli takmer totožné hororové príbehy ktoré sa stali „len toj u susedov“. Scenár je asi takýto: Mladí, atraktívni ľudia si vzali sirôtku z domova, dali jej lásku, peniaze, pozornosť, budúcnosť...aby ich neskôr dotyčný démon v koži dieťaťa, okradol, pozabíjal a telá aj s domom podpálil. (Namiesto spálenia môže byť aj zakopanie v záhrade, hodenie do jazera...doplňte si rôzne desivé konce podľa vlastného vkusu.) Filmov s podobnou tematikou je tiež viac než dosť a iróniou osudu, jeden taký sme pozerali úplne na začiatku vzťahu. Doteraz si spomínam na Tomicin zhrozený výkrik: „Jeb*te! Šak to psychopatické dievčisko je vlastne stará rašpľa!“ 😀
No keď sme odsunuli bokom prvotný závoj mystiky, zistili sme, že v skutočnosti poznáme aj naozajstné adoptívne rodinky a hoci niektoré z detí nie sú práve kandidáti na nobelovú cenu za posluch, nie sú v ničom ani trošku horšie od tých biologických a rodičia nie sú v ničom ani trošku nešťastnejší než tí, ktorým bolo dopriate bábo si splodiť.
Naše presvedčenie dozrievalo, až sme pocítili, že to naozaj obaja chceme. A hoci som to tu odbila jednou vetou, nešlo o žiadne rýchlokvasené rozhodnutie, ale o proces, ktorý trval roky a zabral nekonečné hodiny rozdumovania. Pomaly sme začali gúgliť a zhrabúvať informácie. Ja z takého praktického hľadiska – na koho sa obrátiť, kde hľadať, aké papiere zohnať...mužíka zas potiahli (od otca zdedené) dramatické gény a podchvíľou mi čítal články o tom, aký je chorvátsky adopčný systém otrasný, ako tí zo Zadru čakali roky, ako pani XX musela podplatiť úradníčku a potom to už šlo, ako manželský pár „Hentovići“ začal vybavovať dieťa v Zimbabwe a mali ho doma rýchlejšie, než ich susedia „Tamtovići“, ktorí čakali na lokálnom úrade v Zágrebe... atď 😀
Keď sme už pri tých génoch...Čim sme si boli istejší cestou, po ktorej sme sa rozhodli kráčať, tým otvorenejšie sme sa o našu radosť začali deliť s najbližším okolím. A.. žiadne búrlivé reakcie nenastali...teda minimálne, kým sme nespomenuli, že do rodiny by sme radi prijali Rómčiatko.
Viete, ja som človek, ktorý postupne prehodnocuje svoje zmýšľanie. Snáď je to tým, že nikdy nemám od začiatku všetky dostupné informácie a keď k ním postupne prichádzam, spätne rozvažujem, či sú moje názory naozaj správne. Niekedy ma vie presvedčiť aj diskusia na nete, resp. vie ma podnietiť k hľadaniu ďalších uhľov pohľadov.. a často aj na veľmi podstatnú vec. Veru, či je to zle, či dobre, ja nie som z tých, čo budú nemenne stáť a biť sa do pŕs za svoj názor stoj čo stoj. A čím som staršia, tým som menej vyhranenejšia a viac otvorená možnostiam.
A tak, kedysi dávno, keď prvý krát padla reč o možnosti prijatia dieťatka iného etnika (na SVK a v HR rozumej malého Rómika), moja reakcia bola automatické nie. Prečo? „...no lebo gény nepustia ...šak ako ja nie som rasista, vietnamčíka, alebo černoška v pohode, ale Cigáňa??" ... Odvtedy prešli tri roky a keď mi nedávno svokor povedal, že máme radšej adoptovať dieťa zo Sýrie ako „osadníka“, skoro ma vykotilo, čo je to za debila, keď deli deti na hodné a nehodné. ..Ešteže existujú tie fb spomienky, ktoré tak nemilosrdne pripomínajú všetko, od svadobných fotiek z prvého manželstva, cez úspechy v chudnutí, keď som akurát pribratá, až po blbé názory z mladších čias 😀.
Čo ma teda presvedčilo pozrieť sa na vec z trochu inej perspektívy? ...Ani neviem presne, v ktorom momente prišiel zlom. Môj dedo bol veľký milovník rómskej kultúry. Rozprával nám kočovnícke rozprávky a ja som ich s nadšením počúvala. Kým ostatné dievčatá chceli byť učiteľky, doktorky a modelky, ja som chcela mať vlastný karavan, kotlík, sukne, ktoré štrngajú pri tanci a cestovať po svete. Dedo hovoril o skvelých cigánskych majstroch kováčoch a ja som bola pyšná, že aj on je kováč, ako hrdinovia jeho povestí. Ale postupne som začala chodiť do školy, na ihriská, medzi kamarátov a tam veru nikto nehovoril ako dedo. Namiesto toho som počula iba samé negatívne narážky. „Nedotýkaj sa toho, čo ak to pred tebou chytal cigáň?“ „Keď budeš zlá, predáme ťa cigánom“, „S ňou sa nesmieme hrať, ona je cigánka, určite má vši a všelijaké choroby...“, „Tadiaľ nechoď, tam bývajú cigáni...“. Alebo aj doma: „Uprac si izbu, máš tam bordel ako na Luníku“, „Touto farbou predsa nemôžeme natrieť steny, to by vyzeralo ako u cigánov.“....až som získala dojem že cigán je niečo hrozivé, nečisté, čoho sa treba báť...Bytosť, ktorá ťa nakazí odpornými chorobami a netreba sa ani približovať miestam, kde sa vyskytujú, lebo ťa postihne strašný osud. Niečo ako mix vlkodlaka a ježibaby.
Potom som dospela. Zo strachu, ktorý sme mali ako deti, sa u mnohých zrodila nenávisť a u ďalších povýšenectvo. A stali sme sa ďalšou v dlhom rade generácií, ktorá rómsku kultúru už tisíc rokov odsudzuje a odsúva na pokraj spoločnosti. Pri gúglení som našla jeden článok. Už si presne nepamätám kde, ani ako to znelo od slova do slova. Písal to Róm. Jedna myšlienka ma špeciálne zasiahla. Hovoril, že je veľmi smutný, keď vidí, akí môžeme byť dobrí ľudia. No hoci máme srdce adoptovať deti na diaľku a tešíme sa z našej charitnosti, keď prídu cigánčence koledovať, vyženieme ich s krikom preč, alebo si ich ešte natočíme na mobil a robíme si potom z nich na internete prdel. Vraj by sa mu lepšie žilo keby si myslel, že dobrí ani byť nevieme, než s pocitom, že všetci ostatní sú nám hodní súcitu, len oni nie.
A naozaj, hocikomu som povedala, že chceme rómske dieťa, vypleštil na mňa oči, či som sa nezbláznila. Veď bohvie aké gény zdedí! .
...čo ak bude hyperaktívne v detstve? Protivné a zlé v puberte? Ťažko zvládnuteľné, aj v dospelosti bez disciplíny? S cigánskym vkusom? Alebo kočovník? A bohém? ...No, tak bude „po mne“ 😀
A ak sa nebude chcieť v škole učiť? Bude leňoch a bordelár? – vtedy bude „po Tomici“ 😀
Posledný záverečný triumf: „A čo ak bude ČIERNE?“ – Černejšie od dalmatínskeho deda nebude isto 😀
A ak ti újde do osady? - To bude znamenať len to, že sa cíti osamotený medzi nami, cudzincami. Ja viem, aké je to ťažké byť menšina, hoci sú Chorváti skoro rovnakí ako Slováci, občas mám chuť to tu zabaliť, lebo mi chýba tlupa z môjho kmeňa 😀 Aby on, alebo ona, teda nemala pocit izolácie, budeme ju učiť, že hoci je naša (náš), stále je hrdým nositeľom dedičstva svojho starobylého ľudu. U nás sa nebude "cigánmi" strašiť, u nás to bude pridaná hodnota.
Keď dievčence plánujú tehotenstvo, kupujú kyselinu listovú a vitamíny, aby bolo dieťatko ako v bavlnke. A čo robia adoptívni rodičia v predpríprave na svojho najvýnimočnejšieho potomka „posledného slobodného ľudu sveta“? Ja sa začínam učiť jazyk a Tomi vyberá karavan 😀 Lebo tajne v duši dúfame, že k nám príde malé nomádča a zapadne do našej, už teraz kočovníckej, rodiny.
A viete čo? Dobre, že sme sa nerozhúpali skôr, ešte sme na to asi neboli pripravení 🙂
myslim, ze tymto clankom si pichla so osieho hniezda a som zvedava na odozvu🙂 za mna velky like a drzim palce🙂