Ako mi krásne Montenegro opäť ukázalo nevľúdnu tvár 😀

Predstava chodenia po stopách predkov nadchla Tomicu natoľko, že toho roku sme sa vybrali za tými jeho, do Čiernej Hory.

V tejto krajine som bola už 3x, no zakaždým mi zážitok pokazili rôzne okolnosti. Dvakrát bol s nami starý protivák, ktorý sa postaral, aby sme si to neužili a raz sme vyhrali pobyt v tombole, snáď v tej najhoršej izbe, aká sa dá na Jadrane nájsť 😀. Nie som fajnovka, ale týždeň spať s mojim veľkým mužom v jednej mini posteli, ktorá má namiesto drevených roštov len tú železnú húpaciu sieťku, PanBoh zaplať...Teraz sa však črtala príležitosť nahradiť si predchádzajúce nepríjemnosti a dať Čiernej Hore novú šancu.

Nezačalo to ideálne. Apartmán, ktorý Tomica rezervoval mal zopár múch. Napríklad lokáciu. Konkrétne mi vadilo, že stál na kopci, ako Ježibabe do pi... S parkingom pod brehom, splnila som si dennú dávku kardia, kým som vôbec došla k vchodovým dverám. Nehovoriac o tom, že vnútri čakali na vyšľapanie ďalšie štyri poschodia bez výťahu. S pribúdajúcimi dňami, som sa čoraz viac desila pomyslenia, že všetko, čo sme na etapy navláčili hore, budeme musieť ponosiť naspäť. Aspoň sme mali pekný výhľad a intímčo, však? ...Výhľad áno, to druhé...nie.

Budva je ľudnatá, turistov je plno a ubytovacích jednotiek ešte viac. Napriek nadmorskej výške, o susedov sme nemali núdzu. Doslova meter od našej budovy stál ďalší panelák. S tetkou, čo každý deň na terase čosi popíjala, by sme si mohli ruku podať. Či pani niekto uniesol a zamkol v byte, alebo sa jej len nechcelo teperiť dole úšustom, neviem, ale kedykoľvek som sa pozrela z okna, vtedy tuho sedela v ratanovej stoličke a civela späť na mňa. Musím priznať, celkom mi to pokazilo pocit súkromia. A chvíľu som sa zamýšľala, či nie je náhodou mŕtva a nemáme zavolať policajtov.

Záhada sa vyriešila v jednu noc. Vďaka novému experimentu, som ťahala dlhú šichtu. Čítala som, že sa dá dobre schudnúť, ak si zakaždým, keď máš chuť na sladké, dáš čaj, alebo kávu. Aká sprostosť! Po piatich čiernych čajoch a troch kávach, som furt mala chuť na keksík, akurát som nemohla zaspať. Naspeedovaná som sa prehadzovala v posteli a nohy sa mi triasli, ako srnčiemu ratlíkovi. Keby aspoň fungoval internet, nech sa mám čím zabaviť... Čas som si začala krátiť chodením po obyvačke a rozmýšľaním nad nespravodlivosťou vyhostenia Jona Snowa za severnú stenu. Zahĺbená v kritike, otvorím okno, nech pustím svieži luft a tu ku mne nočný vánok donesie chrapľavý hlas : „Choď už spať!“ Skoro som si striekla do textilu! Tetka z kresla stála celkom pri zábradlí a nesúhlasne kývala hlavou nad mojim ponocovaním. Definitívne som sa rozhodla, že je živá...a že tento apartmán sa mi nepáči.

Našťastie, dnu sme trávili málo času. Ráno sme vyšli a vracali sa až večer,  lebo komu by sa chcelo tú štreku šľapať 2x? Tomica si prial pasívny oddych, čiže väčšinu týždňa sme preležali na pláži. Vrcholom programu bolo nedeľné stretnutie so vzdialeným príbuzným, ktorý sa venuje genealógií a pozná mnohé príbehy o ich rodine. Paráda! Neznášam bezduché lehnenie pri vode a bola som úprimne zvedavá, čo sa dozviem.

Opálený 50tnik v elegantnom obleku na seba nechal čakať. Predstavil sa nám a keď sme reagovali príliš obyčajne, dodal, že je veľmi dôležitá a známa postava černohorského kultúrneho života. Zo slušnosti sme chvíľu híkali a chlap, teraz spokojný, nám vymenoval svoje akademické tituly, zásluhy, ukázal svoj erb. Od prvého momentu mi bol nesympatický a tento pocit sa prehlboval priamo úmerne s dĺžkou spoločne stráveného času. Nasledujúcu pol hodinu vymenúval, čo kedysi patrilo jeho rodine a ďalších 20 minút minul na to, aby spomenul, čo všetko vlastní teraz. Zaujímavosti o rodostrome, osobnostiach, povahách, zážitkoch...vynechal. Žiadne pútavé pikošky z dejín. Iba pozemky, nehnuteľnosti, pamiatky...

Keď naveľa naveľa skončil s opisom katastra, otočil na politickú nôtu. Nadával, že v krajine okrem Černohorcov žijú aj Chorváti, Srbi, Bosanci a Albánci. Vraj len kazia kultúru. Nepáčilo sa mu ani, že „rôzni šikmookí tu predávajú svoje harabardy“ a že na pláži sú samí Rusi – necivilizovaní a hluční barbari. Ba čo viac! V poslednej dobe tu chodia aj Turci a spôsobujú úplný chaos!

„Čo takého robia?“

„Hrozné veci! Okupujú reštaurácie, nahlas medzi sebou rozprávajú po turecky, fajčia hooku, pijú kávu, spievajú vlastné pesničky a zjednávajú sa v obchode, ako poslední sedliaci! Naviac aj oni si tu otvárajú obchody. S orientálnymi nezmyslami ako sú koberce, lampy, chalvy! Stánky s jedlom! A turisti bez štipky svedomia, si radšej kúpia mäso od Turka, ako by mali poctivo zaplatiť za domáce jedlo v reštaurácií!“

(To bude asi tým, že „poctivý domáci“ pýta 15 euro hádam aj za špagety a kebab máš za 2,50. Túto svoju myšlienku som však neformulovala nahlas v obave, že budem zaradená k nehanebným paštikárom 😀. Zároveň som hlbšie do tašky zasunula tú rozkošnú lampičku, čo som si kúpila poobede. ).

Keď sme sa dozvedeli, ako blízke aj široké okolie nesiahá Černohorcom ani po päty, pán sa vrátil k dejinným témam. Tentoraz vyjadril presvedčenie o skutočnej hodnote modrej krvi, ktorá kvôli komfortu lúzy zostáva dnes zakríknutá. „Pfff, politická korektnosť! Pán je pán a sedliak je sedliak! Tak to bolo a tak to aj ostane!“ ... Podľa jeho „skromného“ názoru, každý by si mal brať ľudí len zo svojej spoločenskej vrstvy. V minulosti to mali dobre vymyslené a bolo chybou meniť fungujúci systém. Slabá krv riedi silnú, obyčajná ponižuje šľachetnú. „Veď nakoniec, aj moderná veda dokázala genetiku! Po predkoch nededíme len vzhľad, ale aj výnimočné dary, talenty, vďaka ktorými sa stali naši praprapradedovia nobilitou...“

Tomica sedel so skleneným pohľadom, sem-tam prikyvoval a bola som si istá, že už dobrú chvíľu nevenuje diskusií pozornosť. Milé od neho! Trepeme sa sem kvôli nemu, tento namyslený chmuľo prebúdza môjho vnútorného boľševika a ON ani neráči počúvať?!?“

Pár minút som sledovala chlapa vyjadrovať svoje názory na genetickú pamäť, keď sa pri nás pristavil chudučký dedko. Oblečený bol skromne, ale čisto a cez ruku mal prehodený pletený košík. Bolo v ňom niekoľko vejárov. Ľudia vedia predstierať chudákov, slepcov, aj chromých, ale ak je niekto strhaný životom, to sa zahrať nedá. Na prvý pohľad bolo jasné, že nešťastník trie núdzu.

Nestihol povedať ani slovo, samoprehlásený zemepán naňho zrúkol:  

„Prac sa odtiaľto! Žobrať je tu zakázané!“ (Od prekvapenia som vypúlila oči.)

„Ja nežobrem, predávam vejáre....“

„Zmizni, som povedal! Nechceme tvoje zbytočnosti!“ Dedko sa pobral preč a ja som nestihla rátať do desať, už pri „dva“ som sa nechala uniesť:  

„Naozaj?!?! Odkedy ste prišli, nás rozsiahlo oboznamujete s tým, aký ste bohatý! A v praxi nemáte euro pre starého človeka?!“ Tomicu nečakaná akcia vrátila do reality a už ma šťuchal, nech prestanem, no ja som bola vo fáze, kedy sa buď roznadávam, alebo rozplačem. (PMS+prebdená noc...)

„Chápem vaše mäkké srdce, panička, ale MOJI predkovia boli obchodníci a JA som dedičom a vyznavačom ich vlastností. Sentiment je pre hlupákov. Majetok sa nenazbiera nerozumným rozhadzovaním!“

„Aspoň ste ho mohli odmietnuť slušne. Ak už každého povýšenecky označujete za barbara, nejako sa od Vás očakáva, že sa budete vedieť chovať!“

Pán si znenazdajky uvedomil, že má ešte povinnosti, ospravedlnil sa a pobral sa svojou cestou.  

My sme zostali dopiť čaj (a chŕliť síru): „Takého lakomca by ani na Pagu nenašli! A tie jeho prázdne tliachania o kultúre miestnych! Včera nás babka poslala u p*čku materinu iba preto, lebo sme prechádzali po verejnej ceste pred jej domom! Čašník sa správal, akoby sme ho otravovali a šofér nás skoro vytlačil z cesty, keď nás na serpetínach obiehal z opačnej strany, než je dovolené. Na hentej pláži pýtajú 50 euro za dve lehátka so slnečníkom a nehanbia sa drankať 40 euro za vstupné na ostrov! Naša suseda v apartmáne je nejaká úchylná čudáčka a....“

„Ženica, počúvaj.  Teraz sa zdvihnem, kúpim od toho dedka vejáre a zajtra pôjdeme niekde inde.“

„A nechcel si toho roku zostať v Budve?“

„Chcel, ale akosi som zrazu dostal chuť na iné miesto.“ 

A tak vás, milé dámy, pozdravujeme z Albánska. Kde sú príjemní ľudia, bezplatné pláže a hlavne INTERNET na izbe 😀