Ako si vytvoriť rodostrom - tipy a reči 🙂

Vždy som si v kútiku duše želala, aby svokor so mnou zdieľal nejakú záľubu, nech sa máme o čom zhovárať  a nemusíme po sebe len povrkovať. Želanie sa mi nedávno splnilo, ale ako to už býva, zas nie som spokojná, lebo sa otočilo proti mne. 😀 Starý zahorel láskou ku genealógií a nadšený výsledkami mojej práce si uráčil zaželať, aby som mu spravila rodostrom. Po značnom váhaní som sa na to dala. Veď nakoniec, dedičstvo svokrovej minulosti budú v sebe jedného dňa nosiť naše deti. A keď už začínam odznova, napadlo mi, že sa podelím o pár skúseností. Možno to osmelí ďalších hľadačov rodinnej histórie.

Hneď na úvod poviem, že na vlastný projekt budete potrebovať hlavne dve veci – chuť a čas. Kopu času. Ale nebojte sa, nebudú to nudne strávené hodiny.  Ani si nevšimnete, ako vám uletí deň. Počiatočný výskum „v teréne“ by mal byť príjemný a nenáročný. Skladá sa z jednoduchého vypytovania sa. Viem, že to žiaľ nie je samozrejmosť a nie každý pozná vlastných rodičov, či starých rodičov, no v tomto článku predpokladajme, že aspoň nejaké vedomosti o nich máme. Pravá práca teda začína prababkou a pradedkom. No ani kvôli ním nemusíme hneď bežať do archívu. Vaša mama zrejme vie, ako sa volala jej babka. Alebo to vie teta, dedo, tá stará pani, čo býva na konci dediny...Čím viac sa dozviete od ľudí, ktorí vašich predkov poznali osobne, tým menej času strávite hľadaním v knihách. Naviac, touto metódou sa k vám, okrem faktov, dostane i nejaká tá fotka, historka, spomienka, či šťavnatá pikoška.  (Oh a tetušky zvyčajne pečú fajnové koláče a ponúkajú čaj.)

Existuje šanca, že ak prejavíte záujem o tvorbu rodostromu, zistíte, že niekto z blízkych už časť výskumu urobil. Ľudia, ktorí sa bavia dejinami sú skoro ako militantí vegáni – hneď vám o tom povedia a bez škrupúľ verbujú do svojich radov 😀. Nemalo by sa stať, že natrafíte na tajnostkára neochotného podeliť sa o to, čo sám zistil. Skúste tiež poprosiť starkých, či by vám neukázali nejaké rodinné dokumenty, ktoré strážia doma v kredenci. Možno u nich nájdete dôležitý odrazový mostík, alebo si vychutnáte obohacujúci deň počúvaním príbehov starších. Pamätajte však na to, že ak budete tieto rozhovory stále odkladať, zvyšujete šancu, že príbuzní sa poberú na onen svet a  niektoré informácie sa spolu s nimi stratia navždy.

Keď sa minú spomienky pamätníkov a dobiedzaním okolia už viac zistiť nemôžete, je čas vyhrnúť si rukávy a pustiť sa do papierov. Náš hlavný pracovný materiál budú cirkevné kroniky, preto je dôležité vedieť, k akej viere/cirkvi sa hlásili vaši predkovia. Dobrá správa je, že náboženská príslušnosť sa traduje po stáročia a dá sa predpokladať, že váš 10x pradedo bol toho istého vyznania ako vy. V minulosti sa migrovalo hore-dole, menili sa zvyky i jazyky, ale viera zostávala takmer nemenná a konvertitov bolo máličko. V prípade, že sa vaša rodina nehlási k žiadnemu náboženstvu a ani len netušíte, v akom svätostánku sa modlievala prababka, berte to systémom pravdepodobnosti. V kraji, kde prevládajú Evanjelici, začnite evanjelickými spismi. Ak sú v celom chotári len katolícke kostoly, tie budú prvá voľba. Ak ste z mesta, ktoré malo početnú židovskú komunitu a máte nápadne židovské priezvisko, obkuknite synagógy. Niekedy viera určuje aj národnosť/etnicitu a prezrádza viac, než sa na prvý pohľad zdá. Napr. v Transylvánií platí rovnica o troch známych. Pravoslávny = Rumun, Evanjelik = Nemec, Katolík = Maďar.  Škoda, že som si to neuvedomila predtým, než som sa rumunskej komunite chválila svojim sedomhradským katolíckymi pôvodom. Ušetrila by som si štipľavé pohľady. 😀. Na druhej strane, kombinácia cirkevnej príslušnosti + konkrétneho teritória, môže byť dobrá pomôcka pri výskume.

Keď sme si zistili základ, máme na čom stavať a môžeme začať cestovať do minulosti. V prípade genealógie ozaj platí, že trpezlivosť ruže prináša a s trochou odhodlania sa dá dostať ďaleko. Potomkovia starobylých šľachtických rodov vedia vystopovať korene až do stredoveku. No nemusíte byť Habsburg, aby ste sa dopátrali do 17teho storočia. Môj najstarší „úlovok“ je z roku 1670.

Ak sa vám podarí dôjsť na začiatok 20. storočia, ste za vodou a zvyšok práce si môžete vychutnať aj v pohodlí domova. Kvôli ochrane osobných údajov sa informácie o žijúcich, alebo nedávno zosnulých na internete nedozviete. Do hlbšej minulosti zákon nesiaha a väčšina kroník je cca od roku 1920-1910 dostupná online. Konkrétne na familysearch.org.

Niekto chvályhodný dostal skvostný nápad hodiť všetky matriky do elektronickej podoby a sprístupniť ich verejnosti. Ušetril nás turistiky a váhania, do ktorej župy sa vybrať prv, lebo celá databáza je na jednom mieste. Na stránku sa síce treba registrovať, ale k ničomu sa neupisujete a je to zadarmo. Vyhľadávať sa dá buď podľa mena (s filtrami na upresnenie), alebo priamo zo skenov cirkevných kníh, tzv. mikrofilmov. Na prvý nákuk sa vnárať do kroník nemusíte, no k detailnejším výsledkom je to nevyhnutné. Občas sa stane, že osoba prepisujúca texty zle prečítala priezvisko vášho predka a inak, než prácnym listovaním ho nenájdete. Mnohé mikrofilmy ešte nie sú spracované, čo tiež otvára priestor pre ďalšie, povrchným vyhľadávaním nedostupné, informácie. Nakoniec budete robiť to isté, čo by ste robili aj v kamennom archíve, až na to, že v papučiach a bez podprsenky. 😀 Pozitívne je, že nemusíte presne vedieť, pod aký úrad spadala konkrétna dedina. Systém vás automaticky zaradí do spádovej oblasti. Zo zoznamu si vyberiete knižku (napríklad „Krsty 1750-1800“) a môžete začať.  

Teraz ste len vy, staré texty a tajomstvá minulosti. Ctihodného Pánka, ktorý to spisoval, už dávno zobral čas, ale jeho odkaz je tu stále pre nás. Na čítaní atramentových rukopisov je niečo intímne, takmer magické. Akoby ste mali pocit, že toho človeka poznáte. Cirkevní duchovní sú, ako my všetci, rôzni. Čoskoro však zistíte, že z hľadiska organizácie záznamov existujú tri hlavné druhy kňazov – tí, čo si narysujú tabuľôčku a pedatne ju vypisujú s takmer kaligrafickým zdobením, tí, čo na to serú a škrábu bez ladu a skladu písmom, aké by závidel každý doktor. A tí, ktorí síce používajú latinku, ale vôbec to tak nevyzerá.  Napr.

Niektorí sú „zhovorčivejší“ než iní a po okrajoch dopisujú drobné poznámky o svojich ovečkách. Napr. od čoho umreli, či mali nemanželské deti, či vzorne chodili na príjimanie, alebo ich prezývky..atď.  Asi by ma rozladilo, keby župník v kronike komentuje moje nedostatky, no v genealógií je každá takáto správička hotový poklad -lúč svetla, ktorý robí našich predkov akýmisi živšími, reálnejšími.

Z jazykov sa používa najmä latinčina a neskôr maďarčina. Netreba sa toho báť. Matriky sa nikdy nepísali košatými vetami. Záznamy sú zvyčajne vo forme faktografických odrážok a aj bez znalosti cudzej reči rýchlo pochopíte, či sa jedná o krst, sobáš, alebo pohreb. Moje obľúbené sú svadobné zápisky (označené ako matricula copulatorum, registro matrimoniale, alebo házassági anyakönyvi kivonat). K srdcu mi prirástli preto, lebo spomínajú nielen mladomanželov, ale aj ich rodičov, odkiaľ všetci prišli a čím sa živia. Toto je veľmi dôležité pri riešení budúcich dilém, ktoré zaručene vzniknú. Predkovia mali totiž nekonečný zvyk dávať svojim ratolestiam  furt tie isté mená. Pravda, ak bol váš prapradedo jediný Ákoš na celom Záhorí, tento problém vám odpadá, ale takých „hipsterov“ bolo medzi starými generáciami ako šafránu. Prababičky s radosťou dookola vyberali osvedčené evergreeny a tak sa pripravte na záplavu Jánov, Jozefov, Františkov, Štefanov, Karolov, Michalov, Márií, Anien, Terézií, Rozálií, Katarín, Jozefín... Ak sa k tomu pridá nejaké bežnejšie priezvisko, Pánboh zaplať. (Viem, o čom hovorím, lebo nájsť medzi stovkami Márií Varády tú moju, bol riadny záhul. Trvalo mi to veky a cítila som sa ako detektív Poirot.) Niekedy sa stane, že napriek vynaloženému úsiliu, nemáme dostatok informácií a  nezostáva nič iné, len zmieriť sa s tým, že už tu ďalej nezájdeme a preorientovať sa na inú vetvu.

Na začiatku vás môžú mýliť odlišné podoby hľadaného priezviska. Nie je to chyba a  v genealógií je to bežný jav, hlavne v dávnejšíh storočiach. Súvisí so všeobecnou nevzdelanosťou obyvateľstva monarchie. Negramotný občan samozrejme vedel, ako sa volá, ale netušil, ako sa to píše. Kronikár ho zapísal podľa pravidiel svojho materinského jazyka a ako mu to zhruba znelo. Rovnaký pán Hudec môže preto figurovať ako Hudecz, Hugyecz, Hudjec, Huďets atď. Ak teda nájdete pravdepodobného predka, ale jeho priezvisko nie je 100% totožné s tým vašim dnešným, nevylučujte ho ešte z hry.

Ďaľšou mini-komplikáciou vedia byť staré maďarské názvy usadlostí. Nepotrebujeme záblesk geniálnosti, aby sme vydedukovali, že Nyitra bude asi Nitra, ale napr. taká Árvanagyfalu nie je do očí bijúca Veličná. 😀  Na dešifrovanie používam stránku: http://lexikon.katolikus.hu/

Kto nevie po maďarsky, obkec si moc neprečíta, no to nám ani netreba. Jedná sa o zoznam všetkých dedín ex-Uhorska, v ktorých sa nachádza katolícky kostol a k popisku sú vždy pridané náležité mená obcí v miestnych jazykoch, napr. v slovenčine. Potom ujo gúgl ukáže mapu a tadááá, pozerám sa na miesto, kde sa rodili, ženili a zomierali moji predkovia. Toto bol ich domov. Stránku používam aj vtedy, keď farárko škaredo píše a viem z názvu dediny rozlúšiť len prvé tri-štyri písmená 😀.  

Zaujímavým zvykom minulosti, bolo pripisovať k menu nevesty ono povestné „virgo“ – panna. Väčšina žien je tak označených. (Aj vtedy, ak dotyčná  tri mesiace po sobáši porodila a každému zo zúčastnených strán muselo byť už na svadbe jasné, že sa o pannu nejedná. 😀 ). No prípadné tehotenstvo dievčinu nediskvalifikovalo od panického titulu. Virgo sa v praxi používalo viac-menej ako protiklad k „vidua“- vdova a táto informácia vie byť pri hľadaní veľmi nápomocná.  Rovnako bolo zaužívané pri ženíchoch (prvoženáč bol „iuvenis“ a vdovec „viduus“).  

Možno sa niekomu zíde vedieť, že niektorí kňazi používali pri označovaní dátumov „zvláštne“ skratky. Ľahko natrafíte na formuláciu, že tá-či oná udalosť sa odohrala napr. 10.9bris. Pôvod to má v latinských čísliciach (7-septem, 8 – octo, 9 – novem, 10 -decem). Rimania začínali nový rok marcom a pre nich bol december ozaj desiatym mesiacom. 10.9bris je teda dnešný dátum. Nech vás to nepomýli a nezvedie z horúcej stopy 😊

Od 19teho storočia začali byť zápisy viac organizované a uniformované, písané na predtlačené formuláre a prehľadné. Pomaly sa objavuje národné a etnické rozlišovanie medzi obyvateľstvom samotným a stále častejšie sa deťom dávajú pestrejšie mená. Špeciálnu kategóriu vyhradili matrikári rómskej populácií, ktorej k priezvisku v tomto odobí pripisovali poznámku *czigány, alebo újmagyar. Ak si niekto z predkov  nechal tento detail pre seba, teraz sa to dozviete. No bez ohľadu na to, či pochádzate zo starobylej rodiny mlynárov, cigánskych muzikantov a veštíc, bačov, alebo zemanov, vďaka usilovnej práci stoviek urádníkov v dejinách si to môže zistiť každý z nás. Tak smelo do toho 😊