Kedysi chodievala v telke Lovkyňa tajomstiev. Pamätáte si? Vedomosťami nadupaná žena v džungliach hľadala vzácne stratené artefakty. Milovala som ten seriál. Genealógia mi ho pripomína. Je pravým lovom na tajomstvá v tej najosobnejšej verzií, akú si človek môže priať. Je vzrušujúca, zábavná a má moc zmeniť svet. Teda, aspoň ten váš. S každým objavom získavate Pandorinu skrinku, v ktorej neviete, čo sa skrýva, pokým ju neotvoríte. A je tu aj element vzrušenia, pretože získanú informáciu nebudete môcť vrátiť späť a niekedy sa dozviete aj veci, ktoré by ste radšej nevedeli.
V starej dobrej archívnej prácičke sa vyžije každý dejepisár, no DNA testy predkov otvorili novú dimenziu spoznávania a mňa veľmi ma pokúšala myšlienka vyskúšať ich. Po výlete do Rumunska viac, než kedykoľvek predtým. Čo si budeme hovoriť, odrádzala ma hlavne cena. 
Ja, večný kritik svokrovej lakomosti,som ťažko bojovala s neochotou vyvaliť za to pár stovák. Keď som v decembri našla super vianočnú zľavu, neváhala som ani sekundu. Kľúč k minulosti skrytý v obyčajnej sline. Prikúpila som jeden test aj chlapovi. Nech viem, čo doma mám Tomica bol spočiatku skeptický. Vraj je to podvod a zbytočne vyhodené peniaze. Uvidia chorvátsku adresu, obom nám napíšu Balkán a na vzorku sa ani nepozrú. Šak čo by som aj chcela za padíka. Mám si ísť dať vyveštiť a výsledok bude rovnaký. Rozprávkový deduško svokrík zase chŕlil optimizmom /ako vždy/ a bedákal, či nám to treba, ešte sa náhodou na staré kolená dozvie, že Tomica nie je jeho syn. Alebo ešte horšie, výjde mu, že je Srb! Snažila som sa mu vysvetliť, že tak to nefunguje. DNA nikomu neprezradí, z ktorej dediny pochádzal jeho pradedo, ani či sa volal Slobodan a bol pravoslávny, namiesto očakávaného katolíka. Test dáva niečo iné, komplexnejší pohľad na etnicitu nositeľa.
Je to normálny jav, že susedné krajiny majú skoro totožné gény. Preto sa výsledky neurčujú po jednotlivých krajinách, ale po regiónoch a preto sa barba Ivan nedozvie, či je čiastočný Srb, alebo nie . Nie je zvláštne, že najviac nenávisti, národnostných treníc a vojen vedú takmer vždy medzi sebou ľudia, ktorí sú si geneticky najbližší? Nie je to však prípad len ex-Juhoslávie. Slováci, Češi, Rakušania a Maďari sú doslova z toho istého materiálu, len v mierne iných percentách. Po celom svete si náckovia a šovinisti s*rú do vlastných radov, ani o tom nevedia.
Pred pár rokmi ma škodoradostne pobavil jeden príbeh. Istý maďarský extrémista si dal samoiniciatívne urobiť DNA test predkov, aby dokázal voličom, že je „čistokrvný Maďar“. Už jeho o niečo inteligentnejší kolegovia ho upozorňovali, že to je fakt zlý nápad, no nedal si povedať. S pompou, ako keď sa Jakubec ženil, rozhlásil po médiách svoj plán a s vidinou 100%-tného ugrofínskeho pôvodu, si test spravil. Od začiatku bolo jasné, že sa strápni. Ugrofínske gény boli počas tisícročnej izolácie prevalcované materiálom od susedov a dnes sú veľmi zriedkavé. V Maďarsku ich má sotva pol percenta populácie. Ironicky, ale logicky, v okolitých hornatých krajinách bývalého Uhorska, sa udržali v početnejších množstvách. Na Slovensku ich má 3% ľudí a v transylvánskych horách, ďaleko od rýchleho života a zmien, si ho miestni Sikuli uchovali v 5tich percentách. Nič viac. Ak by chcel mať dotyčný týpek 100%tny ugrofínsky pôvod, museli by sa jeho predkovia páriť medzi sebou v nejakej izolovanej transylvánskej diere na štýl „Hory majú oči“ aspoň 8 generácií dozadu. To však tento „čistokrvník“ nedomyslel.
Po príchode výsledkov ho čakalo prekvapenie, no „maďarský gén“ to veru nebol. Bez predchádzajúceho upozornenia zistil, že je polovičný Žid. Rasista, antisemitista a nadšený fanúšik Hitlera, otvoril spomínanú Pandorinu skrinku. Najskôr si myslel, že je to žart, alebo chyba, no keď mu babka s dedkom potvrdili, že odhalil ich tajomstvo, nezostávalo mu nič, len ukončiť svoju „žiarivú kariéru“, lebo bol všetkým na smiech. Dnes sa vraj učí po hebrejsky, navštivuje Izreal a pripravuje sa na obriezku, aby mohol konvertovať . Z extrému do extrému.
Tento príbeh vo mne vzbudil vzedavosť. Čo nájdem ja? Som pripravená vytiahnúť kostlivcov zo skrine a odhaliť to, čo nám predkovia nestihli povedať, alebo chceli zatajiť? Sú vôbec nejaké etniká, ktoré by ma zamrzelo vidieť? Budem chcieť bližšie spoznať dedičstvo svojich predkov? O tom vôbec nepochybuem. Konvertovať sa nechystám, ale návšteva daných krajín bude na mojom popise isto. Pocítila som nával vzrušenia, ale neverila som v žiadnu exotiku. Papierovou robotou som zistila, že mám v rodine samozrejme Slovákov a potom Rusov, Maďarov, Rumunov, jednu Rakušanku. Moja mapka, jazykovo a národnostne tak pestrá, bude geneticky veľmi jednosmerná. Všetci patria do východoeurópskej skupiny.
Test žiaľ neprezradí, či v stredoveku prispel k mojim bunkám Viking, alebo mongolský nájazdník. Podiel génov sa z generácie na generáciu zmenšuje. Z mamy máme polovicu, z praprastarých rodičov len po 16tinách, atď. V takej desiatej generácií, má rodokmeň každého z nás 1022 osôb. (Fakt!) Genetický matroš od nejakého 10x pradeda, je ozaj kvapkou v mori a modernou vedou sa zatiaľ nedá vystopovať. Testy ale môžu ukázať 5-7 generácií dozadu, čo je tiež úctyhodné číslo – 62 až 254 ľudí. Možno teda aj na mňa čakajú správy, ktoré mi zmenia život. Keď som robila objednávku, od zvedavosti som bola celá naspeedovaná. O týždeň neskôr testovacie sady dorazili. Ako v amerických kriminálnych filmoch, sme si paličkou, podobnou tej na čistenie uší, vytreli vnútornú stranu líc, vložili do ampuliek s tekutinou a poslali im späť. Starý prehováral Tomicu, nech nejde na poštu. Vraj, nie žeby mal pochybnosti, ale len matka je istá a niekedy je lepšie nevedieť.
Nasledovalo dlhééé čakanie. Konkrétne, osem týždňov. Ale čo vedia dlhoroční neuspešní snažilci o bábo lepšie, než čakať? Čas sme si krátili tipovačkami národností toho druhého podľa zaužívaných stereotypov a veľa sme žartovali. Keď prišiel mail, že analýza je hotová, bola som akurát na Slovensku. V okruhu rodín, sme si skajpovali a výsledky otvárali spoločne. Tomica začal prvý. Ani chvíľu neváhal. Od začiatku tvrdil, že cíti svoje pevné balkánske korene. No starý chodil okolo a v panike hlasno bedákal, čo bude robiť, keď.... Dráma sa však nekonala. Tomimu vyšlo, že je na 77% Balkánec, na 22% Gréko-Talian a 1%tny Turek . Svokor krochkal blahom. Jeho mama gréckeho pôvodu a Tomicovych 22% po babke jasne potvrdili, že vetchy starček sa z otcovstva nevyvlečie .
„Hahaha, jeden Turek...Čo zablúdil?“
Hovorím: 1 percento nie je jeden Turek. To je celá vetva Turkov, ktorých gény sú v tebe dosť silné na to, aby sa dali vystopovať. Keby si niekde v štúrovských časoch hľadal svojho deduška, nosil by turban .
Tomica sa potešil: „Óó, jeho blahorodie, šehzáde Tomičko, má chuť na šerbet a halvet. No, šup, šup, moja prvá manželka, poď rýchlo domov obslúžiť mužića!“
Chlapi mali znamenitú náladu. Tomipaša bol 100%tny Európan. Čínska prababka sa nepotvrdila, ale nikomu to nevadilo. Veď nakoniec, že ju nenašli, neznamená, že ani nebola. Možno existovala len o generáciu ďalej.
Prišla som na radu ja. Zvedavo som otvorila link a našla tam tabuľku a mapu. Kým tabuľka obsahovala buď nulu, alebo percentá ku každej uvedenej oblasti, na mape boli farebne zvýraznené len tie hlavné. Asi aby Američania vedeli, kde hľadať . Ani ja som si nenašla žiadnu nepravdepodobnú exotiku typu africkí krováci. Moji predkovia však očividne milovali multikulturalizmus oveľa skôr, než to bolo moderné a už v tejto malej vzorke boli vyšľahaní jak vaječné bielko.
Najväčšie zastúpenie som, samozrejme, mala z východoeurópskej skupiny. Írečita Slovač s výpomocou od susedov, to vytiahla na pekné čísla a s prehľadom pokorila 80%. Dve balkánske percentá ma neprekvapili a ugrofínske gény, presne tie, ktoré tak zúfalo hľadal „maďarský plnokrvník“, som mala zastúpené tiež dvoma percentami. Ani toto ma nešokovalo. Teda šokovalo, ale už minulý rok v Rumunsku, kde som sa celkom nešetrným spôsobom dozvedela, že moji predkovia tu „nedrakulovali“ a nevyrábali rumunskú bryndzu, ale strážili hranice a potláčali proti-uhorské vzbury.
Teraz prišli na rad prekvapenia:
3% Škandinávia??
„No jó, vždyť moje bába byla Švedka...“ komentoval dedo, akoby to bola tá najnepodstatnejšia vec na svete. Dedo mal predkov zo Severu Ruska, to sme vedeli. Sám sa však narodil na Morave a tvrdil o sebe, že „Já jsú Moravák, ne Rusák.“ O svojej rodine moc nehovoril a keďže naše vzťahy sú viac-menej formálne, nikdy som mu nesedela na kolene a nepýtala sa otázky v duchu: „Deduško a aká bola tvoja babička?“
Teraz sme čumeli s hubami padnutými ako masky z vreskotu a pomaly sme vstrebávali túto novinku.
Nasledoval ázijský zvyšok. Na žlto svietila India. Bola dokonca aj na mapke.
„Bohvie koho môžeme mať z Indie v takom nedávnom príbuzenstve....“
„Moja babka bola počernejšia,“ radoval sa tatík. „Ale z Indie veru nebola. Len toj, od Miškolca...“
„Tá veštica?...“opýtala sa mama a v tej chvíli sme všetci mysleli na to isté
„...No...Veď stále mohla byť ozajstná Indka...“ dodala nepresvedčivo.
„ Koľko Indiek ta už zastavilo na ulici, že ti vyvešti?“
A kým sa mama pýtala tata s akým „i“ sa píše dyk more, ja som vôbec nebola v prekvapená. Tušila som to viac než rok. Vlastne, toto bol jeden z dôvodov, prečo som kúpila testy.
O chudobnej vdove, ktorá nadľudským náporom sama vychovala 4 malé deti, hoci sa jej bohatá svokra vyvaľovala v luxuse, som počula neraz. Využila som teda jednu cestu z Košíc a do Zágreba sme sa vracali cez Miškolc v nádeji, že v jej rodnej dedinke zistím, čo tak strašne iritovalu prababkinu svokru, že vydedila svojho syna i všetkých jeho potomkov. Navždy. Dedina bola malá a pekná. Plná zelene, kvetov... Ako sme sa blížili k prvým domom, nadšene mi zakýval akýsi Cigán tlačiaci káričku so železom. Prvých tetiek v centre sme sa opýtali, či tu nežije rodina XY.
„Ženica hľadá predkov....“ dodal Tomi a ženská povedala: „XY? No jasné, takí tu žijú. Plná osada ich je za dedinou.“
Ako som sa zatvárila, netuším, ale pri pohľade na mňa sa Tomica začal smiať a pani rýchlo dodala: „Ale nebojte sa,to sú pekní Cigáni, takí bledí. Ani moc nekradnú...“
Môj škodoradostný manžel sa po chorvátske hranice neprestával smiať. Čudoval sa, že ohŕňam nosom. Dušu kočovníka mám vraj odkedy ma pozná. Na záhrade mi stojí karavan plný farebných veci, behám bosá celé leto a keď dlhšie necestujem, chytá ma melanchólia. Jedna cigánska prababka do toho skvostne zapadne.
Postupne som prijímala myšlienku, že môj dedo nebol len fanúšikom cigánskej kultúry, ale aj jej nositeľom. Preto vedel všetky tie fancy etno rozprávky a hrať na husle. Preto bol kováč. Zohnala som si literatúru a čítala. Existuje viac skupín Cigánov a každá má svoje tradičné remeslá, ktoré sa dedia. V Maďarsku sú Kalderáši. Muži sú kováči, ženy veštice... všetko sedelo. Taká predstava cigánskej nevesty by rozzúrila nejednu konzervu aj dnes a nie, že pred 100 rokmi... A predsa to bolo akoby nereálne.
Keď sedíte v archíve, alebo sa hrabete v internetových databázach, každé nájdené meno vás poteší a obohatí. Ale je to asi ako na hodine dejepisu, niečo čítate z kníh. Hoci z papierovej roboty zistíte, kto je priamy predok, nie je to ani zďaleka také osobné, ako keď túto informáciu vytiahnu z vášho vlastného tela. Každá vzorka sliny prezrádza,že mám kúsok cigánskeho dedičstva. Zvláštne. Svokor sa rehúňal, že nielen telo, to prezrádza, ale aj módny vkus a predstavy o živote. Vraj, čím ma zbadal to vedel, akurát si nebol istý, lebo sa maskujem švédskou kožou
Mať v DNA horských Maďarov, Cigáňov a Balkáncov, nie je to pravé orechové, ak tam chýba nejaký Žid. So svokrom som sa stavila o sto šekelov , že starý má semitský pôvod. Veď je ako z učebnice o židovských stereotypoch- lakomý, nosatý a presvedčný o vlastnej vyvolenosti. Keď prišli výsledky, naozaj tam boli. V tabuľke ich ale nemal Tomica, 2% židovského dedičstva si nosím sama. Kým všetko ostatné sme vedeli priradiť k nejakej osobe, k týmto percentám sa nikto nehlásil. Vyraďovacou metódou sme prišli na to, že to musí byť zo strany ruských predkov, no dedo o tom nechcel ani počuť a kládol tuhý odpor. Čoskoro sa však dovzieme, odkiaľ vietor fúka. Mama, nadšená z testovania, prekvapená zo škandinávskych koreňov a zvedavá na ďalšie tajomstvá, sa rozhodla, že jednu sadu objedná aj pre seba a otvorí tak dvierka ďalším generáciám predkov, ktorých podiel je vo mne príliš malý na to, aby sa dal nájsť. Na rozdiel od Tomicu, mne genetický profil nevyšiel na sto percent. 1% stálo vyradené bokom a označené ako "neidentifkovateľný mix" . Možno mamík zistí o tejto tajomnej skupine niečo viac 
Poviem vám, keď som začala tento projekt, ani som netušila, čo všetko mi to dá a koľko radosti to prinesie mnohým ľuďom. Hneď keď sme doskypovali, starý pozval Tomicu do reštiky a dokonca sám platil . Vraj teraz už môže ísť do hrobu spokojný. Nasledujúce dva dni sme obvolávali rodinu, oznamovali výsledky tým, ktorých sa týkajú tiež a vládlo medzi nami spoločné nadšenie a vzrušenie.
Túto skúsenosť odporúčam každému. (A myslím si, že by mala byť povinnou terapiou pre všetkých horlivých nacionalistov a rasistov.)
Ak nie ste práve mopslík s rodokmeňom, uzavrieť stávku, že ste „čistokrvný“ je riskantná hra No ak aj budete miešanec, garantujem, že určite vás to nerozosmutní. Ja sa cítim šťastná a bohatá. Za padíka toľko radosti
A pôjdem do všetkých krajín, odkiaľ mám pôvod? No jasné. Švédsko som síce v prvom pláne nemala, ale akosi som to prehodnotila. Už sa neviem dočkať, kedy okoštujem nejaké tie vikingské lakocinky