V jeden teplý júlový piatok sme nemali robotu a tak sme sa vybrali kúpať k našim obľúbeným vodopádom na Zrmanji. Je to miesto ako z romantického obrazu. Priezračná chladná voda, smaragdové koberce trávy, starodávny mlyn, vodopády a čistá, voňavá príroda. Pred nami bol idylický deň.
    Tomica nestrácal čas a hodil sa do rieky. Chvíľu plával a potom sa posadil na hornú kaskádu vodopádu. Veselo húpal nohami a spenená voda mu masírovala chrbát. Takýto úžitok som chcela tiež. Lenže, nestihla som sa k nemu ani poriadne priblížiť, strhol ma prúd a už som aj letela o poschodie nižšie. Pravda, na Zrmanji nie sú Niagary. Pád bol možno dva metre a okrem stratených potápačských okuliarov, pár buchnátov a dotlčeného ega, som neutrpela žiadnu újmu na zdraví.
    Keď Tomica videl, že mi nič nie je, rýchlo ho prešiel strach a začal sa vyškierať. Vraj: Očividne si nedávala pozor na hodinách fyziky! Daj, nech ťa podučím. Ak je teleso Y podstatne ťažšie od telesa X, Ypsilon si môže dovoliť sedieť na žliabku, kým X bude zomleté ako žito😀
    Ďakujem, pán profesor, nabudúce si to zapamätám.
    Tiež na Zrmanji, ale o kúsok nižšie, sme našli malú reštauráciu s lúkou a plážou. Nebolo tam veľa atrakcií, no visela tam vodná húpačka. Viete, táká čo býva vo filmoch. Človek sa postaví na pník, chytí sa za rúčku a zhupne sa rovno do jazera. Duša mi pišťala od túžby vyskúšať to, ale mala som strach, lebo som videla príliš veľa videí na tému „Neohrabaná bacuľka sa neudržala na vodnej húpačke a rozbila si hubu po páde na breh“ 😀
    To by som ale nebola ja, ak by môj rozum prevážil nad momentálnymi vrtochmi. A už som aj stála vo fronte. Vyškriabala som na peň a zablokovala som sa. Kým som rozdumovala, či moje mľandravé ruky udržia zvyšok tela, ľudia za mnou začali byť netrpezliví. Na nespokojný dav, čakajúci kým sa pohnem z miesta, som zvyknutá z podzemného parkoviska v Plodinách 😀 Teraz som, ale počula aj ich šomranie. Tomica povbudzuje: „Hajde, hajde, ženica. Ninja faktor!“ Reku, už neni cesty späť. Zdrapila som tú drevenú tyčku a držala ako o život. S výskokom som sa odrazila a už kričím sťa mutujúci Tarzan...až zrazu šplááách. Som vo vode! Celá! Tomica mi kýva so slzami v očiach a neboli to slzy dojatia. Ja neviem, ako elegantne musela vyzerať moja akrobatická zostava, ale všetci na pevnine sa smiali. Ešte aj skupina Nemcov, ktorí sa donedávna tvárili, že ich okolie nezaujíma. A môj muž, napriek zákazu, zhotovil tento foto-klenot, akurát vo chvíli, keď som dopadla 😀.
    Aby bol výlet na Zrmanju kompletný, samozrejme, že som stúpila do miešaviny blata a kravinca. Tentoraz tak hlboko, že sa mi v ňom zasekla šľapka a musela som ju vyťahovať obidvoma rukami. Ale aj tak to bol pekný deň a ešte dlho som z neho žila. Domov som išla dotlčená, mierne zaváňajúca lajnom, ale šťastná 😀.
    Ak niekedy pôjdete okolo, nemiňte príležitosť okúpať sa na Zrmanji. Nie je to síce more, no pre nás s Tomicom je to zážitok, ktorý si radi doprajeme každý rok. Možno aj preto, že je to zadarmo 😀.