Nastáva najväčšia kríza. Absolútny pád pod krížom...

Ležím doma vo svojom vlastnom svete a rozmýšľam ako ďalej. 

Koniec hrdinstva!

Do 24 týždňa tehotenstva mám možnosť rozmyslieť si to a ísť na potrat. Neviem si predstaviť zabiť také veľké dieťa, veď to treba už normálne porodiť! Naháňa mi to hrôzu. Musí to byť riadny masaker. A zásah do psychiky. Čo je horšie, zabiť a možno sa zrútiť alebo porodiť a nechať zomrieť a pochovať svoje dieťa, či porodiť a do konca života sa starať? Každá jedna z možností je zláááááá. Dobrá možnosť v tomto prípade neexistuje. A to je straaašššne ubíjajúce ☹

Predvianočný čas je plný melanchólie a mňa navštevuje depresia. Už to trvá príliš dlho. Už nevládzem. 

UŽ NEVLÁDZEM.

Ešte v ten deň popoludní to cítim... začínajú sa mi kotúlať slzy... 

Práve mi odtiekla veľká časť vody, ktorá sa vo vnútri nahromaždila.

Ležím, ani sa nemôžem pozrieť koľko jej bolo. Mám pocit, že všetko, čo do mňa natlačili, vyteká. Pohnem sa a tečie znovu. Do rána mám pocit, že je všetka vonku. Chytá ma beznádej. Hoci sa voda stále tvorí, odteká jej veľké množstvo, toto nevyzerá na úspešný amniopatch.

Znova si poplačem. Už mám všetkého akurát tak dosť. Robím, čo môžem, ale Pán Boh má s nami očividne iné plány...  Nerozumiem im. Prečo, Bože, prečo? Čím si toto moje dieťa zaslúžilo???

"Ešte je skoro, počkáme si na sono do utorka."

Nemusím čakať, viem to. Cítim ako každú chvíľu voda stále odteká. Sme opäť na začiatku ☹

Prichádza záchrana dieťaťa a úľava pre mňa? Amniopatch všetko vyrieši! Aspoň v tom dúfam...

Nastupujem do ružinovskej nemocnice, prejdem opäť kopou vyšetrení, ďalšie sono (ešteže to nie je rtg, inak by sme svietili až do vesmíru), pribudnú ďalšie antibiotiká a lieky, nesmie sa vo vnútri uzavrieť žiadna infekcia. Strieda sa pri mne viacero lekárov, ale doktora, ktorého čakám, stále nikde. Nemôžem však povedať na nikoho zlé slovo, pripadám si ako by som sa ocitla naozaj v "baby-friendly" nemocnici 😉

O pár dní dostávam inštrukcie, ideme na to!

Na ďalší deň ráno: nejesť, len veľa piť, ide sa na odber krvi. Ó, ale aký. Na vozíčku ma vezú celou nemocnicou do Národnej transfúznej služby. Ako každý smrteľník, musím prejsť vstupným vyšetrením. Už tu tŕpnem, ale našťastie spĺňam kritéria a pokračujem ďalej. Usadia ma pohodlne vo veľkom "zubárskom" kresle a napichnú kopou hadičiek. Ide o autotransplantáciu. Separátor odoberá len trombocyty a plazmu, zvyšok krvi mi vracajú cez druhú ruku späť. Dlhá procedúra našťastie končí, prinesú mi sladený čajík a bagetku, ešte zmerajú tep a plánujú ma poslať späť na oddelenie. To ešte netušia, že sa ma tak skoro nezbavia 🙂 

Po týždňoch ležania mám "motáky" pri akomkoľvek postavení sa, nieto ešte po veľkom odbere krvi. Taký nízky tlak tam už dlho nenamerali, začali sa manévre. Ďalší cukrový čajík, voda, sladký koláčik, poloha do ľahu s vyvýšenými nohami... Hurá, po pol hodine stúpa horný tlak na 90, vravím, že lepší už nebude 🙂 tak si zaželáme veľa šťastia a šups jazda vozíčkom naspäť na oddelenie. Zvyšok dňa kľudový režim. Akoby som inokedy behala 🙂

Ráno príde lekár a oznámi mi, že odber nebol úspešný, niekde sa im cestou stratil.

Domáca spálňa sa stáva mojím väzením.

Podložili sme celý matrac od pása ku nohám, ležím tak v príjemnom sklone, akurát naopak ako väčšina ľudí 🙂

Ráno mi raňajky do postele prinesie manžel. Konečne, aspoň pár krát za život 😂 Potom obskakuje starších chlapcov - škôlkarov a po ich odchode zostávam sama.

Po ruke mám najdôležitejšie veci - džbán s vodou, aby som nemusela vstávať ani po vodu a mobil. Večný kamoš proti nude, dôležitý na kontakt so svetom, aby som sa nezbláznila a najdôležitejší bod - aby som si vedela privolať pomoc v prípade núdze. 

Celý deň si čítam, lúštim krížovky, pospávam, chvíľami si poplačem, keď rozmýšľam nad svojou situáciou a cítim bezvýchodiskovosť. Nemôžem veľa rozmýšľať, nerobí mi to dobre, preto zaháňam myšlienky kadejakými aktivitami. Telku mám ďaleko, tú teda nepozerám. 

A ešte čosi, modlím sa.

Je november, začína zima, chlad vládne aj na nemocničnej chodbe v Ružinove. Plná očakávaní kráčam do ambulancie docenta Ferianca. Neviem, čo mám čakať- dočítala som sa všeličo, aj o jeho svojskej povahe. 

V mladom veku získať titul docenta je u nás tiež neobvyklé; robí zákroky, na ktoré si iní lekári netrúfajú, pôsobí ako slovenský doktor Haus.

Tak sa nechám prekvapiť...

Privíta ma podaním ruky. Vec taká samozrejmá a zároveň taká neobvyklá. Objasním mu moju situáciu a on mne vzájomnú dlhodobú nevraživosť s Antolskou. Škoda, že na konkurenčný boj dvoch nemocníc v hlavom meste, dopláca pacient.

Sonom skontroluje bábätko, chlapček sa má dobre, leží síce priečne, ale má ešte kopec času otočiť sa, veď je maličký. Malé ostrovčeky plodovej vody už nevyznievajú tak optimisticky, skôr doktora poteší, že má vyvinuté obličky a vodu v žalúdku, čo je dobré znamenie. Doktor mi opäť vysvetlí vážnosť situácie, podotkne, že existuje nádej na donosenie dieťaťka, ale vzhľadom na veľmi nízky prebiehajúci týždeň je táto možnosť minimálna. 

Takisto otvára otázku, či som pripravená bojovať až do konca, veď ďalšia tehotnosť môže byť perspektívnejšia...

Streda 18.11.2016

Jedna nemocničná izba. Jedna žena bojuje o svoje dieťa ako drak, druhá sa ho práve prišla vzdať. Aká irónia osudu. Horšie to už byť ani nemôže. Toto striedanie na susedných lôžkach mi na nálade nepridáva ☹

Dostávam preventívne antibiotiká, inak sa v najbližších dňoch nič nedeje. Mám len viac ležať. Neutíchajú telefonáty a správy od známych ako nám držia palce, ako budú na našej strane nech sa rozhodneme akokoľvek ale aj moditbové povzbudenia, aby sme to nevzdávali, ze Boh je Otcom zázrakov...

Ale späť. Ranná vizita. Nie, nič som si nerozmyslela, počkáme, kým dieťatko odíde samé. 

A vtedy to prišlo, doktor sa zasmial. Čomu? Mojej naivnosti? Alebo, že chcem ochrániť život? Čomu sa to smeje? Teraz som sa úplne zložila. Nielen, že situácia je sama o sebe neprajná, až takmer bezvýchodisková, ale že namiesto pomoci a podpory, sa mi budú smiať do tváre doktori, je už príliš. Už len revem-revem a revem... Čo bude ďalej, Bože? Ako mám toto zvládnuť? Je toho veľa aj na koňa...

Hľadáme, googlime, informácií o podobných stavoch je na nete pomenej. Až niekto príde s článkom o doc. Feriancovi a jeho "zázračnom" plátaní plodových obalov. Najprv váham, článok je starší, docent ordinuje v inej nemocnici, ako sa k nemu dostať? Som len v 17tt, príliš skoro na daný zákrok. Nemám síce infekciu, čo je ďalšia podmienka, ale ktovie dokedy...

Utorok 17.11.2016 Štátny sviatok, ktorý sa na pokojný deň vôbec nepodobal.

Typické ráno v nemocnici. Všade frmol už od piatej, pobehujúce sestričky a upratovačky, čo na tom, že človek zaspí až nad ránom. To nikoho nezaujíma. Prečo aj, v našom zdravotníctve je človek až na konci ☹

Tak teda, ranné odbery, kontrola odtečenej plodovej vody.

Áno, stále odteká, aj s krvou.

Ranná vizita. Neprišli so žiadnym super nápadom. A tak som ho potrebovala...

Ale aspoň si ma všimli a začínajú konať, hurá. Ďalšie vyšetrenie, odbery, sono. Áno, sono. Uvidím drobčeka. Už sa teším, pohyby ešte necítim, ale hádam sa má dobre.

Pondelok 16.11.2016 Deň D.

Deň, ktorý nám navždy zmenil život.

Nočná návšteva wc. Niečo tečie. Ok, žiaden stres, veď špiníš každú chvíľu. Ale tá krv je svetlá a je jej veľa... Nevadí, kľud. Do rána to bude ok.

Ráno bolo naozaj ok. Všetci odchod do škôlky a do práce. Ležím ešte viac ako predtým, strach je strach.

Popoludnie 14:00. Idem na wc. Čooooo? Znova krv? Tak veľaaaaa? Nieeee, prečoooo? Toto je koniec? Toto je koniec, však!? Toto nemôže byť koniec! Čo mám robiť? Tep 130, srdce mi bije až v niekde v krku, nedokážem normálne rozmýšľať, chytá ma panika...

Nakoniec sa zmobilizujem a volám doktorke, ešte že dnes ordinuje popoludní.

Tretie tehotenstvo, prvé sono.

Žiaľ, mamička, dieťatko nevidím.

Nebude to dobré. Príďte ešte o týždeň, pozrieme sa na to znovu.

Toto mi vravíte teraz, keď som sa zmierila s tehotenstvom a všetkých v okolí pripravila na pomoc našej rodine? Nieeeee.... poplakali sme si. Dali sme dieťatku meno a zaradili ho medzi svätých. Ťažký týždeň ☹ Čo bude teraz? Kyret? Kde, ako?

Po týždni, ten istý doktor, druhé sono.

Srdiečko bije... Čo, kde, to vážne? Neverím, ukážte!

Presne pred 3 rokmi ma v noci osvietilo a bežala som si robiť tehotenský test. Uch, dve čiarky.

Pomóóć, toto nedám (vidina tretieho odležaného tehotenstva bola hrozivá), toto ma zabije (veľké zdravotné problémy), bude to ďalší chlapec (pochybnosti)? Čo na to v práci, veď som naspäť len 1 rok? Zase budú všetci okolo mňa poskakovať a starať sa mi o staršie deti, kým ja budem vylihovať?

Naposledy to bolo čisté šialenstvo - placenta praevia marginalis. Absolútny kľudový režim, neustále krvácania, pobyt v nemocnici, vysoké riziko odlúčenia placenty - neuveriteľný stres ☹ v pohotovosti bola celá rodina aj kamarátky.

A čo teraz? Aké to bude? Ako ďaleko nás budeš, Bože, skúšať tentokrát?

Ešteže som nepoznala odpoveď.

Veľmi ďaleko. A hlavne veľmi hlboko. Pôjdem vám véééľmi hlboko do svedomia, najhlbšie do ľudskej psychiky, hlboko za hranice fyzických možností.... Vyskúšam vás všetkých, aj Teba, aj tvoju rodinu, aj kamarátov a známych, všetci si tým prejdete spolu a tu sa mi ukážete. Akí naozaj ste a čo je vo vás.