V nemocnici sa ráta každý úsmev. Malí pacienti sa odteraz budú môcť stretnúť so zdravotnými klaunmi cez online video prenos. Smiech pomáha a jeho účinok nezastaví vzdialenosť, ani karanténa. 💪 🙂

Obdobie karantény nás podnietilo k naštartovaniu zdravotných klauniád v digitálnom priestore. Klaunská návšteva online je určená pre deti v nemocniciach a pre vážne choré deti v intenzívnej domácej liečbe. Prebieha formou videohovoru vo vopred stanovenom čase, ktorý si pacient rezervuje na: https://rezervacie.cervenynos.sk/

„Dieťa ostáva dieťaťom - aj keď leží v nemocnici, aj počas pandémie. Vždy sa potrebuje hrať a zabávať. Intenzívne sme pracovali na vývoji a testovaní nového programu Klaunská návšteva online. Teším sa, že už dnes sa zdravotní klauni vrátia do nemocníc aspoň cez obrazovky telefónov, tabletov či počítačov,” hovorí Zuzana Ambro, riaditeľka o.z. ČERVENÝ NOS Clowndoctors.

Prostredníctvom Facebook Messengeru sa dieťa stretne s dvomi profesionálnymi zdravotnými klaunmi, ktorí sa mu budú venovať približne 20 minút. Ak má pacient menej ako 16 rokov, klaunskú návštevu online pre neho musí rezervovať zákonný zástupca. Klaunské návštevy sú pacientom poskytované zadarmo.

Pred potvrdením rezervácie Klaunskej návštevy online si prečítajte dôležité informácie v dokumente Pravidlá klaunskej návštevy online a tiež o spracovaní a ochrane osobných údajov organizáciou ČERVENÝ NOS Clowndoctors.

Smiech a radosť prinášame aj naďalej nielen do nemocníc, ale VÁM všetkým prostredníctvom pravidelných videí na zlepšenie nálady na Facebooku a YouTube. 

„Prezuvkové" návštevy sú iné, ako tie v nemocnici. Namiesto nemocničných dverí zaklopú klauni na dvere domu či bytu, v ktorom býva rodina s ťažko chorým dieťaťom. O tom, ako sa dá aj do tých najsmutnejších chvíľ priniesť kúsok radosti, porozprávala Lucia Barczi, zdravotná klaunka a koordinátorka programu Prezuvky máme.

Čo ti ide hlavou, keď cestuješ na návštevu ku chorému dieťaťu domov?

Na tieto návštevy chodíme vo dvojici. Častokrát sa už v aute s mojím kolegom alebo kolegyňou rozprávame o tom, čo nás čaká, o rodine, koľko má dieťa súrodencov a čo s udialo na poslednej návšteve, aby sme na to vedeli nejakým spôsobom nadviazať. Snažíme sa do klauniády (tak voláme klaunské návštevy) priniesť príbeh, ktorý je ucelený a ktorý má nejakú pointu.

Tieto návštevy sú pre deti, ktoré sú vážne choré. Čo si pod tým môžeme predstaviť?

Väčšinou sú to deti, ktoré sú odkázané na domácu starostlivosť a častokrát sú to paliatívni pacienti. To znamená, že nie je veľký predpoklad na to, že sa ich stav diametrálne zlepší. Aj keď máme prípady, kedy lekárska predpoveď bola veľmi skeptická a napriek tomu to dieťa navštevujeme už dlhé roky.

>> Darujte 2% z dane a prineste radosť chorým deťom vo chvíľach, kedy to potrebujú

Ďalší deň strávený za múrmi nemocnice, prinášajúc úsmev a radosť deťom, rodičom a pracovitému nemocničnému personálu... Dnes nás však na očnom oddelení uvítal srdcervúci nárek. A na akútny nárek sme my, zdravotní klauni, odborníci. Liečime ho intenzívne, no citlivo.

Plač vychádzal hneď z prvej izby, kde bola sestrička s malou Radkou. Keď nás sestrička zbadala, utekala za nami akoby prišlo vykúpenie. Prosila nás, aby sme šli za malou, že sa nedá utíšiť a slzy jej vôbec nepomáhajú pri liečbe chorých očiek. Sestričku sme uistili, že hneď ako sa umyjeme a zistíme kam za kým, pobežíme za Radkou. V sesterni sme podstúpili klasickú dezinfekčno - informačnú procedúru a utekali sme za vzlykajúcou slečnou. „Priviedla som ti návštevu. Keď prestaneš plakať, odlepím ti jedno očko, aby si ich aspoň na chvíľku videla,“ pošepkala Radke. Malé čokoládové očko plné sĺz a s krvavou rankou na bielku na nás kuklo a premeralo si môjho kolegu Karola Žinčicu i mňa. Plač vystriedalo ticho, sestrička očko zalepila späť a odišla.

S kolegom Žinčicom sme sa galantne predstavili a držali ju za ruku. Prezradila som Radke, že obaja liečime hudbou, ale potrebujeme jej pomoc. Do rúk sme jej opatrne vložili hracie vajíčka. Keď malá slečna zistila, že hŕkajú, opatrne sa usmiala. Klaunskí doktori začali smelo spievať „Prší, prší“ a Radka hŕkala do rytmu a po druhej slohe sa už aj pridala. Mala prekrásny hlas!

Keď sme dospievali pochválila sa, že vyhrala prvé miesto v speve v Polomke a že na prehliadke talentov vo Vrátnej tiež zožala veľký úspech. Nuž Žinčica sa chcel presvedčiť, tak ju poprosil, aby zaspievala. Čakali sme všeličo, ale to čo sa stalo bol ďalší zázrak. Radka len šepla, že ona ľúbi horehronské... a spustila anjelský spev.

Hopsalková a Žinčica ostali zamrznutí. Celým oddelením sa niesol Radkin hlas. Spev bol krásny a ťahavý. Mala som zimomriavky aj na nose!

Keď dospievala, Žinčica si poprial, že by rád počul niečo o láske. Radka povedala, že síce ešte nemá frajera, ale vie aj takú. Spustila ešte hlasnejšie a smelšie. Doktor Karol ju celú dobu držal za ruku. A ja, čupiac pri posteli, som držala Žinčicu. Bolo to neuveriteľné. Dvaja klauni prišli potešiť dieťa a zrazu dieťa v posteli s prelepenými očkami spieva pre klaunov. V tej chvíli sme my boli tí, čo dostávajú dar. Duša si poskočila a čistota detského srdiečka naplnila miestnosť aj naše vnútro. 

Júlia je nová pacientka. Sestrička na oddelení nás prosila, aby sme sa dievčatku a jeho rodine špeciálne venovali. V deň našej klaunskej návštevy sa dozvedeli nepríjemnú diagnózu.

Keď nakuknem do nemocničnej izby, vidím obraz ako zo Shelleyho básne. Krásne dlhé ryšavé vlasy splývajú okolo bledučkej tváre dievčatka s privretými očami. Chýba už len vlniaca sa rieka okolo.

Zaklopeme na dvere: ja, teda sestrička Róza a môj klaunský kolega, doktor Púpava. Pri osemročnej Julke sedí jej mladá a krásna mama, vedľa nich pobehuje troj- alebo štvorročná blonďavá copatá sestrička. Rozmýšľam, či Julka už niekedy stretla zdravotných klaunov, no rýchlo zistím, že toto bude premiéra.

Vchádzam so záujmom ako do zázračnej krajiny a pýtam sa Julky, či už dnes videla Púpavu. Otvorí oči a pokrúti hlavou. Sľubujem jej, že mám takú jednu čudnú, smiešnu a veľkú, do ktorej keď fúknem, tak… A to už vedľa mňa stojí doktor Púpava s bublifukom. Fúknem a z bublifuku letia desiatky bublín. Doktor Púpava s nimi poletuje v povetrí. V izbe zavanie vietor, púpavové semiačka padajú na zem, na posteľ…

Viem, že Julka je na začiatku cesty. Trúfalo dúfam, že aj keď bude dlhá, plná zákazov, čudných polôh aj straty krásnych vlasov, zvládne to.

Júlia sa otočí k mame a ticho povie: „Mami, chcem si sadnúť. Mami, ja som hladná.“ Do rúčky jej však kvapká infúzia a mame sa ťažko hľadajú slová, ktorými by vysvetlila, prečo Julka niektoré veci teraz robiť nemôže. Odpovedáme spolu s mamou, že budeme ešte trošku čakať. Lebo semiačka popadali do zeme, a aby pekne narástli, potrebujú… Otváram nad rodinou modrý dáždnik. Julkina sestrička už sedí v maminom lone a s otvorenými ústami pozerá na klaunov a na Julku. Na dáždnik začína padať dážď a z diaľky znie zvláštny zvuk okaríny, ako keď si mraky spievajú zaklínadlo pre rastlinky pod zemou.

Október je mesiacom úcty k starším. Prečítajte si o jednej návšteve v domove seniorov a o tom, že úsmev a povzbudenie potrebujeme v každom veku.

Autorkou príbehu je zdravotná klaunka Eva Okoličániová.

Pani Viera žije v zariadení pre seniorov necelé štyri týždne. Zvyká si pomaly. Izbičku má zariadenú skromne: posteľ, skriňa, pod oknom stôl a stolička. Žiadne dekorácie, fotografie, drobnosti. Najvýraznejší je hnedý koberec s vyobrazením tigra.

Prichádzame. Pani Viera má oblečenú jednoduchú šatovú zásteru. Sedí na deke na kraji ustlanej postele, pôsobí trochu strateno.

Zoznamujeme sa. Vlasy mám zopnuté vo vysokom drdole, zdobí ho biely kvet. Elegantné žltobiele šaty s kvetinovým vzorom a širokou sukňou siahajú po kolená. Nasadený mám perlový náhrdelník s medailónom Ľudovíta Štúra a seriózny výraz.

„Oľga Havranová, rada vás spoznávam,“ potrasiem ruku asi 75-ročnej dáme. Tá sa so mnou zvíta len s nepatrným náznakom úsmevu.

Dnes je SVETOVÝ DEŇ ALZHEIMEROVEJ CHOROBY. Táto choroba postihuje nielen pamäť, ale často pripravuje pacientov o schopnosť vyjadriť svoje emócie a potreby. Zdravotní klauni a klaunky sú vyškolení na to, aby dokázali citlivo komunikovať aj s týmito ľuďmi a úsmevom im spríjemniť deň. 🌸

„Je tu niekde klaunka?“ počujem volať sestričku. Vybehnem za hlasom. „Miškovi odložili operáciu, je z toho nešťastný. Potrebuje rozveseliť,“ vysvetľuje a povie mi číslo jeho izby.

Presunutie operácie na ďalší deň naozaj nie je dôvod k veselosti. Ani pre dospeláka, nieto pre deväťročné dieťa. Opäť na druhý deň nejesť, nepiť a báť sa, ako to celé bude prebiehať a ako to dopadne. A zase o niečo dlhšie zostať v nemocnici.

Ani nemusím hádať, ktorý zo štyroch chlapcov v izbe je Miško. Stojí v kúte za dverami a plače. Priznám sa, že mi ako človeku nie je všetko jedno. Ani ako klaunke. Neviem, či dokážem rozosmiať nešťastného chlapca. No rozhodne to vyskúšam.

„Ahoj, máš nejaké mokré líca, ja ti ich osuším,“ navrhujem mu ako červenonosá doktorka.

„Ale nie, to netreba,“ snaží sa neisto namietať.

„Prosím ťa, to nie je žiadny problém,“ vyťahujem pumpu na balóny, ktorá poslúži ako pohotovostná zásobáreň vzduchu. „Len kde máš tie líca? Kde len môžu byť...,“ uvažujem nahlas.

Máte doma školáka, ktorý si pri každej zmienke o škole zapcháva uši aj napriek tomu, že je už koniec augusta? Po dvoch mesiacoch voľna je pre deti naozaj náročné zasadnúť do školských lavíc a nastaviť myseľ na sústredenie, povinnosti a úlohy. Ako im návrat do školy uľahčiť?

Nastavte režim spánku

Počas leta často necháme deti, aby sa ukladali k spánku neskôr. Ráno ich zase netrápime príliš skorým budením. Hoci cez prázdniny to nemusí byť problém, s príchodom školy treba deťom režim posunúť späť do podoby, akú mal pred letom. V opačnom prípade môžu byť deti v škole unavené, čo sa môže prejaviť na problémoch so sústredením či dokonca zhoršenými školskými výsledkami. Nenechávajte si to na prvý školský deň a začnite deťom upravovať spánkový režim najneskôr týždeň pred začiatkom školy.

Hovorte s deťmi o škole

Hoci väčšina detí počas prázdnin nechce o škole ani počuť, je dôležité s nimi túto tému otvoriť. Pripravte s vašimi deťmi školskú tašku aj všetky potrebné pomôcky. Vysvetlite im, že príchodom školy zábava nekončí – stretnutia s kamarátmi, hry a aktivity vonku môžu pokračovať aj popri škole, napríklad formou krúžkov. Urobte z návratu do školy udalosť, či dokonca malú oslavu. Čím menej sa téme „škola“ budete vyhýbať, tým prirodzenejší bude pre deti návrat do lavíc.

S humorom to ide ľahšie

 Každý večer zaspávam s otázkami, rekapitulujem a ďakujem. Napríklad aj za to, že dve osoby v jednom tele dokážu žiť v takej harmónii ako JA — Mariana a moje DRUHÉ JA — doktorka Frčka Strelená. To je moje klaunské meno. Dve postavy — jedno srdce.

Frčka prináša do môjho života pravdu. Je doktorka a zobúdza sa vo mne pravidelne počas návštev nemocničných detských oddelení. Keď som pred piatimi rokmi po prvý raz vstupovala na onkologické oddelenie ako Frčka Strelená, mala som nohy ako z olova. Nechceli ísť, potvory. Obávali sa niečoho nepoznaného, niečoho, čo naháňa strach, na čo nechceme myslieť...

Ako som tak prechádzala izbami, stretla som na chodbe chlapca s očami veľkými ako svet. Prižmúril ich, zatváril sa, že ma nevidí, a zahľadel sa do diaľky. Nenápadne som pozorovala vyholenú hlávku, ktorej majiteľ pôsobil neuveriteľne nežne. Keď sa nám opäť stretli oči, premietol mi v nich sekundový film o svojom živote. Teda aspoň o posledných mesiacoch, ktoré trávil za stenami nemocnice.

„Ahoj. Som doktorka Frčka Strelená,“ povedala som a priateľsky som natiahla k Samkovi ruku.

„On si žije vo vlastnom svete. Sám sa vyhrá,“ zaznelo z úst okoloidúcej mamy ďalšieho dieťaťa, ktoré bývalo v susednej izbe.

Samko plával chodbou s papierovou lodičkou v ruke, akoby bol na opustenom ostrove.