Nadviažem na svoj predošlý článok o recyklácii Kde skončí vaša kefka?, v ktorom píšem, ako sa CURAPROX rozhodol zbierať od zákazníkov (nie len svoje vlastné) kefky. Tie sa v rámci programu Ekovír - Kolokefka recyklujú a vyrábajú sa z nich smetné koše na triedenie odpadu pre slovenské školy.

Keď som tu pred dvoma týždňami začínala ambasádorovať pre CURAPROX, navštívila som ich "základňu" v Bratislave, ktorá ma očarila nie len krásnym minimalistickým dizajnom a skvelou atmosférou, ale aj ich snahou produkovať čo najmenej odpadu. Ako reakciu na obetu zákazníkov priniesť použité kefky na recykláciu sa rozhodli vykročiť z vlastnej zóny pohodlia a stanovili si dosť odvážny cieľ - do konca roka 2017 zredukovať svoj kancelársky odpad až o 90%. Aby vedeli, koľko to vlastne je, museli si svoje mesačné smetie najprv sami roztriediť a odvážiť, pričom zistili, že produkovali viac ako 100 litrov stlačených plastov a kovov, 10 kg papiera, 10 kg zmesového odpadu (áno, desať kíl) a približne 10 kg skla. Do konca roka chcú produkovať iba desatinu z toho s tým, že bioodpad poctivo skompostujú!

Zvyk je železná košeľa a ak chceli, aby vír vtiahol všetkých zamestnancov, chcelo to vizuálne pripomienky. A tak som na mydle na záchode našla nápisy "Čapujeme" a "Obal nevyhoď!". Čapujú si aj saponát na umývanie riadu a na chladničke sa vyníma krikľavý nápis "Neplytváme". Obedy z domu alebo z donášky si nosia vo vlastných nádobách. Očakávať podobnú iniciatívu od slovenskej firmy je také... neslovenské! :D

Z rozložiteľného odpadu si vyrábajú kompost na hnojenie záhradky. Do štýlového "scandi" kompostéra teda putujú všetky šupky z ovocia a zeleniny, škrupiny z vajec, rolky toaletného papiera, servítky, halúzky, orezy a piliny, tráva, lístie zo stromov, slama, káva, čajové vrecúška, orechové škrupiny a drevený popol. Tento jednoduchý vynález premení odpad rastlinného pôvodu na výživné hnojivo v ich záhrade, kde okrem kvetov pestujú aj šťavnaté jahody. Navyše, ušetrí náklady a emisie, ktoré by vznikli pri zvoze do mestskej kompostárne. Kancelárske dážďovky teda konvertujú odpad na bioodpad. 

Nepoužívajú igelitové, iba papierové alebo látkové tašky. Plastové minismotany do kávy vystriedala smotana v skle. A nie z kravičky, ale mandľová vlastnej výroby. 

Priznám sa, vďaka tomu, čo som videla a tiež čítaniu veľmi pútavého blogu týždeň po týždni, som vtiahnutá do Ekovíru aj ja a už vymýšľam, čo by sa dalo u nás doma zlepšiť. Ešte predtým, než ma bude kritizovať ďalšia "triedička odpadu už od narodenia", verejne priznávam: áno, osvietilo ma až v 33 rokoch! Mám však stále šancu niečo zmeniť a hlavne preniesť toto zmýšľanie na svoju dcéru, na svoje okolie a neskôr aj na svoje ďalšie deti. A aby som nezabudla, možno inšpirujem aj vás. 

Pamätám sa, ako mi pred pár rokmi kolegyňa položila na stôl modrý KeepCup ekopohár s viečkom na kávu, pretože sa už nemohla pozerať na to, ako deň čo deň naklušem do officu s plastovým kelímkom bezkofeínového latte od Starbucksu. Pekne som sa poďakovala, urobila si doň kávičku v práci, ale nabehnúť s ním do coffeeshopu a nechať si urobiť latte doňho mi pripadalo trápne. Až keď mi Debs ukázala fotky plastov na hladine oceánu, ktoré spolu s ďalšími dobrovoľníkmi lovili v čase svojej súkromnej dovolenky, pochopila som, čo mi chce povedať. Každý kus plastu, ktorý používame, musí niekde skončiť. A keďže sa plast výborne osvedčil hlavne na jednorázové účely, odpadu zatiaľ len pribúda. A najlepšie sa ho zbaviť tam, kde ho nikto nevidí, napríklad do mora...

Naša generácia nebola vychovávaná v duchu potreby recyklovať kvôli životnému prostrediu. Za socíku sme recyklovali, lebo nebolo na výber. Na nákup sme nosili

skladaciu sieťku (doteraz nechápem, ako sa celý nákup vošiel do tej sieťky), Salvatorku sme kupovali zásadne v sklenenej fľaši, papierové sáčky boli samozrejmosť. Nosila som šaty aj peračník po sestre - aj to je istá forma recyklácie, v tom čase veeeľmi neželanej. Do sáčku od mlieka mi mamka ešte pár krát zabalila desiatu, všetko sa využilo. Nikdy nás netrápilo, kde odpad skončí, zdalo sa, že spaľovne stíhajú páliť a kontajnery neboli nikdy tak preplnené ako teraz. Dnes pripadá 329 kíl odpadu na priemerného Slováka ročne, z čoho väčšina končí na skládkach. To nás zaraďuje na chvost Európskej únie. 

My ľudia nie sme zákerní ničitelia Zeme, mnohých z nás totiž ani nenapadne sa zamýšľať nad tým, kde skončí napríklad taká zubná kefka, keď ju vyhodíme do koša. Určite by sme na odpad, jeho dopad na životné prostredie a jeho recykláciu hľadeli inak, ak by sa tomu venoval dostatočný priestor v škole, ale hlavne, ak by nám to vysvetlili rodičia. Jedna vec je vysvetliť a druhá tak žiť. Ak rodičia neseparujú odpad, lebo veď "našich pár odpadkov predsa životné prostredie aj tak nezachráni", ťažko čakať, že si tento zvyk osvoja deti, keď vyrastú. Navyše vyhodiť takú kefku do žltého kontajnera nestačí. Napríklad kefka Curaprox je z polypropylénu (značka PP), vlákna z iného plastu – polyesteru. To je kombinácia, ktorú u nás nikto kvalitne nevyseparuje na jednotlivé plasty, a preto sa nerecykluje. Vedeli ste o tom? Ja nie. Na zhodnocovanie plastov nám chýbajú kapacity. Vo väčšine miest sa z kopy vyseparovaných plastov vytiahnu tie najhodnotnejšie a zvyšok sa podrví. V minulosti putovala skoro všetka drť do cementární, no dnes tie naše spaľujú zväčša rakúsky odpad, pretože Rakúšania zaň dobre platia! Náš plastový odpad, vlastne surovinu na energetické využitie, berú len vtedy, keď im chýba. Inak ide na skládky.V Rakúsku sú totiž skládky zakázané alebo veľmi drahé. 

Ľudia sú často nepoučiteľní, ale ak by začali ekologicky vyrábať firmy, uvedomujúc si, že ľudia nikdy nebudú dôkladne recyklovať, situácia by sa mohla zmeniť rapídnejšie. Našťastie aj na Slovensku pribúdajú malé aj väčšie spoločnosti, ktoré zmýšľajú enviromentálne a neváhajú investovať do ekologickejších produktov. Jednou z takých je aj značka Curaprox, ktorá tento rok prišla s programom Ekovír. Ten je snahou strhnúť čo najviac ľudí a firiem na cestu minimalizovania odpadu. Ekovír pozostáva z troch projektov; Kolokefka na recykláciu kefiek, Kancel bez koša, ktorý som si všimla na návšteve Curadenu v Bratislave a Curaprox Goes Green, čo je pokus o navrhnutie čo najekologickejšej kefky, na ktorom sa podieľajú svetoví vedci a inovátori. Kým sa im to podarí, projekt Kolokefka premení ťažko zrecyklovateľné plastové kefky na užitožné veci. Sympatické je, že iniciatíva prišla zo Slovenska a ich úlohou je dostať Švajčiarsko na svoju stranu, hoci to nebude lacné ani ľahké. A určite budú potrebovať aj našu pomoc. 

Neviem, či ste to vedeli, ale od júna 2017  urobíte veľmi dobre, ak použitú kefku Curaprox nezahodíte do koša, ale ju (vrátane detských kefiek a hlavíc na sonickú kefku) prinesiete do Smile Shopu. Tých je v Bratislave sedem, v Košiciach dva a po jednom v Banskej Bystrici, Piešťanoch, Trenčíne, Trnave, Nitre, Prešove, Poprade, Žiline, Michalovciach a v Prievidzi. Vsuňte kefku do Kefkovničky a gilotína jej odsekne zatiaľ nerecyklovateľnú hlavičku 🙂 Aj vaša kefka tak skončí ako materiál na výrobu jedného z košov na triedenie odpadu, ktoré darujú slovenským školám spolu s osvetou o potrebe recyklovať. Za vašu snahu pripojiť sa k boju za čistú planétu dostanete symbolickú zľavu 5 centov na ďalší nákup. Hlavnou motiváciou by však malo byť podporiť spoločnosť, ktorá vynakladá veľké úsilie, aby zmenila svet k lepšiemu a to tak, že začína sama od seba. 

Možno ste niektoré zaregistrovali, že v apríli sa konal víkend s CURAPROXom v Jasnej pre desať mamičiek z Modrého Koníka vybratých na základe súťažnej otázky. To, že som sa prihlásila, bola v skutočnosti naozaj náhoda, lebo dovtedy som sem chodila len nakupovať a predávať, a len občas som nakukla do blogov či fóra.

Páčilo sa mi, ako netradične to CURAPROX poňal. Boli to skvelé tri dni nabité informáciami a zaujímavými ľuďmi. Po víkende, kde sme si popri naberaní vedomostí aj kvalitne oddýchli, bolo našou úlohou sprostredkovať všetko, čo sme sa naučili nielen v našich rodinách, ale aj formou článku na Modrom Koníku. Príspevky z všetkých účastníčiek víkendu si môžete pozrieť TU. Ten môj sa vám, zdá sa, celkom páčil a tak som sa rozhodla pridať ešte jeden, zameraný špeciálne na tie najmenšie zúbky.

CURAPROX je značka, ktorú sme používali aj tak, no predtým som ani zďaleka nepoznala všetky ich produkty. Napríklad som nevedela, že diskrétne krídelká môže mať aj cumlík!

Počas školenia som sa naučila naozaj veľa a doma sme tak ešte zlepšili svoju starostlivosť o chrup. Obaja s Palkom sme začali používať jednozväzkovú kefku, ja som konečne zahodila strach z krvácania ďasien pri čistení medzizubkou a ako mi počas víkendu poradil zubár Adam, vydržala som to päť dní. Mal pravdu, potom krvácanie prestalo, keďže som odstránila práve tie baktérie, ktoré to krvácanie spôsobovali.

Amálke sme začali čistiť aj prvé dva minizúbky každý deň bez pasty a dnes, keď ich už má šesť, sa kefky nebojí. Práve naopak, každý večer po večeri poslušne otvára zobáčik a čaká, že jej odtiaľ ocko kefkou povymetá všetky nečistoty. Hryzenie do kefky počas dňa jej navyše masíruje ďasná a môžem povedať, že prerezávanie zúbkov sa u nás zatiaľ zaobišlo bez veľkého plaču, či teploty. Odolajte prosím pokušeniu varovať ma, že „veď počkaj, keď pôjdu stoličky...“ – áno, rada si na to počkám a dám vám potom vedieť 🙂 .

Osveta sa neskončila len u nás doma. Medzizubné kefky som predstavila aj rodičom, bratom, a synovia mojej sestry dostali odo mňa po Smartke. Po napísaní prvých recenzií na CURAPROX víkend a produkty sa mi blogovanie zapáčilo, preto som začala prispievať článkami na Modrý Koník pravidelne. Je to nielen aktivita, ktorá ma baví, blog je aj nástroj ako upriamiť pozornosť na to, čím sa v živote zaoberám, prezentovať svoje názory a postrehy a dostať na ne spätnú väzbu. Takže vlastne vďaka CURAPROXu som začala blogovať!