Dnes mi prišla ďalšia nádielka kníh...milujem čítanie po večeroch 📖❤️ #knihy #kniha #citanie #volnycas

Pred nejakým časom som tu na MK zahliadla super článok plný Monte aktivít pre deti do auta. Jednoduché ale veľmi zaujímavé aktivity, ktoré ma dostali a tak som sa začala troška zamýšľať nad tým, čo také by som na cestu vymyslela mojej malej šibalke. Monte aktivity síce boli super ale rozhodne pre staršie detičky. Naša Lianka oslávila koncom júla svoje druhé narodeniny a tak som si povedala, že jej na cestu vyberiem niečo čo ju baví aj doma a vie sa s tým pekne zahrať. 

Rozhodla som sa, že sa o tieto úspešné aj menej úspešné tipy podelím aj s vami a možno tak niekomu pomôžem pri zábave na ceste 😉 . Cestovali sme v zápchach aj 13h a Lilinka z toho prespala cca 5-6 takže o program sme museli mať kráľovsky postarané.

Magnetická tabuľka na kreslenie

Začnem teda od toho čo malo najväčší úspech a to bola magnetická tabuľka na kreslenie. Túto tabuľku si z detstva pamätám aj ja a so sestrami sme si na nej radi ulietavali. Na tabuľke je super, že si viete vybrať rôzne veľkosti (ja som vybrala do auta menšiu) a že má v sebe magnetické pero na šnúrke, ktoré dieťa len tak nestratí :-P Môže si teda čarbať hala bala bez toho aby pokreslilo seba alebo svoje okolie a navyše stačí jeden ťah s “páčkou” a čarbanica je fuč 🙂 Lianke som túto tabuľku dala 1x až na ceste v aute a hrala sa s ňou veľmi dlho 😀 

Vodové omaľovánky

Ďalšou osvedčenou vecou boli tiež omaľovánky s vodným perom Water Wow, ktoré po namaľovaní vyschnú a drobec môže spokojne maľovať znova. 

Navliekačky/prevliekačky

Do auta som vzala aj prevliekačky keďže tie ma Lia rada, ale v aute až taký úspech nemali a po pár minútach ich začala rozhadzovať po aute…Tieto navliekačky máme z Lidl a doma ju veľmi bavia, rovnako aj navliekací syr z Aliexpressu.

Detský náučný tablet

Tento tablet sme dostali vďaka môjmu ambasádorovaniu pre #fisherprice . Musím sa priznať, že som voči nemu bola veľmi skeptická, nakoľko sa snažím obrazovky obmedzovať a Lia má vymedzený čas na pozeranie Peppa Pig, či Super Simple Songs… 

Pred nejakým časom však tablet objavila medzi hračkami a začala sa s ním hrať. Stláčať “ikony” spievať si a napodobňovať zvuky zvierat či vecí, tak som sa rozhodla, že si tablet vezmeme do auta, keďže je v celku skladný 😉 V aute sme si spievali abecedu ( vie ju už takmer celú sama ;-P ) rôzne pesničky, stláčali sme zvieratká, napodobňovali ich atď… musím teda povedať, že aj napriek prvotnej neistote som s touto hračkou spokojná. Nevýhodou boli svetielka, zvuky a opakujúce sa pesničky aj 50x za sebou keďže moje dieťa miluje počúvať jednu vec dookola ako obohranú platňu 😀 

Knihy

Tie u nás nesmú chýbať a nie len na cestách :P . Našťastie už sa pre nás skončili tie časy keď bolo Lilke v aute zle a teraz si cestu autom užíva. Preto som si na cestu nabalila aj zopár knižiek, momentálne obľúbenú Peppu, ale aj ľudové riekanky a pesničky, super je tiež Od hlavy po päty - na precvičovanie tela podľa zvieratiek a neskôr si môžete vymýšľať aj vlastné zvieratká a cvičenia. (čo je ale v aute dosť obmedzujúce, no nám to nevadilo 😉 niektoré cviky sme vynechali). Odporúčam aj knihu 10 malých mackov a Čím budem? 🙂

Pesničky a riekanky, audiorozprávky

Hudba je pre Lilku momentálne top. Každý deň si spievame či už pesničky z rádia alebo ľudovky a poslednú dobu veľmi fičíme na starých hitoch z Repete 😀 takže som spravila menší výber Repete do auta, taktiež nesmel chýbať Miro Jaroš alebo audio rozprávky - z Lidl. No super sme si vystačili aj samy. Keďže sa Lilka rada učí rôzne texty a pesničky, opakovali sme si dookola jednu riekanku a ona ju za mňa doplňovala až sa ju naučila sama naspamäť 🙂 

Takže toto sú moje skromné tipy na dlhšiu cestu autom s malým dieťaťom. Niekedy nám už bolo dlho ale našťastie zvládli sme to. 😉

Prozaik, dramatik, režisér i výtvarník, pôvodne učiteľ slovenského jazyka a výtvarnej výchovy. Silvester Lavrík. Kto iný by mal zodpovedať otázku, prečo deťom čítať knihy? Alebo azda Hana Naglik, ilustrátor a autor detskej literatúry? Najlepšie obaja…

Hana Naglik je veľký, zarastený a večne zamračený chlap. Volá sa Silvester Lavrík. Napísal viac ako 20 divadelných hier a niekoľko zbierok poviedok. Knižne mu vyšla zbierka piatich drám pod názvom Hry, v roku 2011 aj román Zu. Najnovší historický román Nedeľné šachy s Tisom sa predáva vo všetkých kníhkupectvách. Založil vydavateľstvo Iron Libri a píše knihy aj pre deti. Jeho prvotina Ester a albatros získala titul Najkrajšia kniha roka a Cenu ministra kultúry za ilustrácie.

Spolu sme sa porozprávali o tom, aká dlhá by bola polička kníh za cenu umývačky riadu, v ktorých knihách sa dá len listovať, prečo deťom čítať a kedy nastane doba všeobecnej blaženosti.

Aké majú byť knihy pre deti? Jednoduché, pekné a skutočné?

            Užitočné. Forma primeraná obsahu, obsah zodpovedajúci forme. Knihy, ani ľudia, by nemali klamať telom, ak nechcú škodiť. Tie, ktoré lákajú čitateľa tým, že sa podobajú na cukrárenské výrobky a ponúkajú ad absurdum zjednodušené príbehy, sú možno atraktívnymi darčekmi, no s knihami v pravom slova zmysle majú spoločné len to, že sa v nich dá listovať.

Myslíte, že je veľa detských kníh?

            Je. A väčšina z nich nestojí za nič. Ale tak je to, tuším, v každej oblasti ľudskej činnosti. Uvážlivý a svedomitý rodič sa však snaží orientovať v tejto záplave, povrchný rodič prenecháva túto zodpovednosť marketingovým oddeleniam veľkých vydavateľstiev. Ak výberu knihy pre dieťa budú rodičia venovať toľko pozornosti, koľko jej investujú do výberu kočiara, či plienok alebo oblečenia, nastane na Zemi doba všeobecnej blaženosti.

Prečo deťom čítať knihy?

            Lebo samé ešte čítať nevedia. A keď už vedia, hlasné čítanie je najbližšie starému dobrému rozprávaniu. Spoločné zdieľanie príbehov, hoci len sprostredkovaných, je najúčinnejší spôsob budovania stabilných hodnotových, sociálnych a emočných postojov dieťaťa. Nikdy nezabudnem na svoju 103-ročnú prastarú mamu, inak ako vo flanelovej nočnej košeli som ju nevidel, ale keď sme sa pousádzali na jej posteli pripomínajúcej hrad a ona tým svojím slabulinkým hláskom začala rozprávať… Aj dýchať sme zabudli.

Je pre deti dôležité naučiť sa rozoznávať dobro a zlo?

            Deti môžeme naučiť tomu, čo je nebezpečné, ostré, horúce. A môžeme im pomôcť, metodicky, pri vyhodnocovaní nových podnetov. Ale nepreceňujme sa. Nepodávajme im obrazy a príklady “dobra” a “zla” ako statické pojmy. Deti potrebujú skôr ovládnuť mechanizmus na ich identifikovanie sa v meniacom sa svete. Aj facka v pravý čas vie byť požehnaním. Kontext, motivácia a cieľ sú dôležité. Môžeme im poskytnúť príklady zo svojho života a sme povinní upozorňovať ich na to, že ich hlavnou životnou úlohou je rozmýšľať, konať a za vykonané niesť zodpovednosť. Samozrejme, netreba im o tom prednášať, treba mať silu tak žiť deň za dňom, minútu po minúte a keď nevládzeme, alebo urobíme chybu, nájsť v sebe odvahu priznať aj to.

Pôvodom ste učiteľ slovenského jazyka a literatúry. Je ťažké viesť deti k čítaniu?

Ako ste to robili Vy, keď ste učili?

            Nie je to nič ťažkého. Bil som ich. Neprečítanými knihami. Tými prečítanými mohli biť oni mňa… No, úprimne povedané – okrem toho, že som im nadšene a zanietene rozprával o tom, čím tie knihy, ktoré im odporúčam, oslovovali v ich veku mňa, okrem toho, že som si z nich spolu s nimi čítal a potom sa o prečítanom s nimi rozprával na osi čitateľská/mimoliterárna skúsenosť; si žiadne špeciálne postupy nepamätám. Teda ak nerátam to, že som si sústavne nehorázne vymýšľal a deti museli byť v strehu, lebo nikdy nevedeli, čo z povedaného myslím vážne a čo je len pokračovaním života v literatúre a literatúry v živote.

Akou knihou začať?

            Toto sú dobré otázky, ale takto, v zovšeobecňujúcej polohe, aj veľmi nebezpečné. Netrúfam si odporúčať ani konkrétny typ detskej knihy, ani konkrétny titul. Čítanie je nesmierne intímna a komplexná činnosť. Vyžaduje si vysokú mieru zainteresovanosti adresáta/čitateľa/poslucháča, vyladenosť a dôveru medzi dospelým, ktorý by nemal rezignovať na svoju úlohu pri ovplyvňovaní toho, čo sa dieťaťu dostáva do rúk. Svoju úlohu zohráva nálada, únava, okolnosti… Takže otázka, s ktoru by som ja odvážil pracovať, by potom znela – ktorých dvadsať kníh by sme mali kúpiť po príchode z pôrodnice ako prvú investíciu do duševnej a mentálnej hygieny nášho dieťaťa? Myslím, že bez “domácej knižnice” v detskej izbe je čerstvý človek oveľa zraniteľnejší ako bez umývačky riadu v kuchyni. Nechcem, aby to vyznelo ako demagógia, ale za cenu tohto zariadenia sa dá obsadiť naozaj dlhá polička s knihami pre deti.

Je dobré, aby si dieťa knihu vybralo samo, alebo majú vyberať rodičia?

            Rozumný a zodpovedný rodič rozhodnutie vždy nechá na dieťa. Ale použije všetok svoj dôvtip, rozhodnosť a strategickú ľstivosť, aby si vybralo to, čo je v súlade s jeho, rodičovým, presvedčením. Len ľahostajný, alebo mentálne lenivý rodič prenecháva neusmernenú voľbu na dieťa. A vôbec – otvorene sa priznávam, že nemám rád ten typ matiek, ktoré sa neunúvajú svojmu dieťaťu vysvetľovať, znova a znova, lebo výchova je repetitívna a sústavná činnosť, že svet nie je detská izba, kde je ono kráľom, ale dovolia mu myslieť si, že celý svet je detská izba. Dieťa nie je a nemá byť pupkom sveta. Ani toho najmenšieho. Ak sa to predsa len prihodí, najviac to ubližuje práve tomu dieťaťu. A typ otcov, ktorí pristúpia na to, že výchova dieťaťa v útlom veku je vecou matky, tak ten už vonkoncom neznášam, o tom sa ani hovoriť neoplatí.

Treba dieťaťu čítať to isté?

            Nie som vývinový psychológ, ani klinický psychiater, takže odpoviem len intuitívne. Kým si dieťa pýta tú istú rozprávku, tak zrejme áno. Ono si tvorí citové väzby na postavy, stotožňuje sa s nimi, učí sa posudzovať ich konanie v etickej, hodnotovej aj kauzálnej rovine. Konfrontuje sa s ich konaním, reagovaním na krízy, peripetie. Riešia svoje starosti a tak bezbolestne ponúkajú dieťaťu reakčné modely aj v jeho živote. Učia ho. A učenie sa realizuje vo viacerých moduloch, viacerých fázach, “utvrdzovanie” učiva pomáha k tomu, aby sa informácia premenila na vedomosť. A na to potrebuje opakovane sa s nimi “stretávať”. Pomáha to, spolu so situáciou v rodine, vytvárať a stabilizovať obraz dieťaťa o svete ako o bezpečnom mieste so zrozumiteľnými a užitočnými pravidlami. Veď mať každý víkend iného otecka môže byť síce zábavné, ale na vnútornom pokoji to nikomu nepridá, dokonca, ani vo vyššom veku. Opakujúca sa činnosť, vrátane návratom k tým istým knihám, či príbehom, však v sebe potrebuje aj aktivizačné prvky. Znesamozrejmujúce otázky, zámerné zavádzanie, hru na “hlúpeho Jana”. Prečo sa, napríklad, neopýtať dieťaťa, ako je to možné, že minule zožral vlk starú mamu a dnes zožrala stará mama nielen vlka, ale aj dieťaťovu večeru? Nepodceňujme detského čitateľa/poslucháča, ak sme pozorní, môžeme sa od neho vela naučiť. Napríklad aj to, že mu môžeme zlatými slovami vykladať o úcte, láske a obetavosti. Ak tak nevládzeme žiť, a napriek tomu ho kŕmime literatúrou, ktorá je plná takéhoto konania, vyrobíme mu problém, ktorý by bez nás nemalo. Ale chybu nehľadajme v detských knihách. Tú medzeru vo vedomí dieťaťa, ktorou mu ťahá na tykadlá, sme vytvorili my, nie autor/ka literatúry pre deti.

Čo keď to deti naozaj nebaví? Pripúšťa sa vôbec táto možnosť? Alebo sa stala  niekde chyba?

            V tom prípade treba dať deti do detského domova a ďalej im nekaziť detstvo. Odhliadnuc od žartovného tónu predchádzajúcej vety – treba si uvedomiť, že nie každý, kto sa odváži mať deti, má zároveň aj predpoklady na to, aby sa stal plnohodnotným rodičom. A snaha sa nepočíta. Tá úprimná už vôbec nie. Ja viem, trochu tu ctenej verejnosti podsúvam tvrdenie, že môj prípad to rozhodne nie je, ale hoci naše deti sú dávno dospelé a svojprávne, nikto nevie, kde a ako som s nimi ako rodič nedokázal držať krok. Ale to neznamená, že sa to na nich nepodpísalo. Treba byť neustále v strehu, operatívne reagovať na podnety a pritom nestrácať azimut. A viesť deti k tomu, aby boli na rodičovi čo najskôr a čo najviac nezávislé. A v tej akútnej fáze, keď to doma vreští, nespoliehať sa na mamičkovské weby, tatíčkovské drísty a opatrnícke mudrovanie starých rodičov a moralizátorské pizúkanie svokier. A už vôbec nie na to, čo o čítaní pre deti, a o výchove vôbec, hovorí obstarožný krokodíl, ktorý má tú drzosť, že píše aj pre deti. Všetko, čo tu hovorím, je výsostne subjektívne. Jedinou mojou kvalifikáciou je moje presvedčenie podporené dlhoročnou praxou.

Čo sa ľahšie píše? Knihy pre dospelých, alebo pre deti?

            Radostné a vzrušúce je jedno aj druhé. Písanie pre deti má pre mňa v sebe aj skytý imperatív zodpovednosti za napísané. Môžem žartovať ako v predchádzajúcej odpovedi, v súlade so svojím naturelom to vlastne ani inak neviem, ale predtým, než sa príbeh skončí, než pôjde dieťa spať, musím aj ako autor, aj ako pedagóg, aj ako svojpomocný rodič, dať všetko do poriadku. Dobro musí zvíťaziť nad zlom, ujo poľovník nad vlkom, pocit zodpovednosti nad bezbrehým fantazírovaním, fabulovaním a fanfarónstvom.

Treba s čítaním niekedy prestať?

            Žartujete? Nikdy! Hoci mám bohaté skúsenosti a fantastické zážitky spojené s percepciou, či tvorbou vo viacerých druhoch umenia, čítanie ostáva pre mňa najhlbším, najtrvalejším a najviac obohacujúcim zážitkom z umenia.

Foto: archív S.L.

Knihy milujem od detstva. A nezmenilo sa to ani s príchodom môjho dieťatka. Práve naopak. Až keď sa totiž stanete mamou, tak vás začne zaujímať tá mamičkovská literatúra, ktorú by ste inak nečítali. Načo aj, nemáte dôvod. Ale keď ten dôvod držíte v rukách, chcete mu byť najlepšou mamou, chcete dostať odpovede na mnohé otázky, chcete dostať povzbudenie, že to zvládnete, alebo sa proste len chcete stotožniť s hrdinkou, ktorá prežíva podobné stavy, ako vy teraz... Teraz, keď máte dieťa a budete ho mať už navždy.

A tak som sa aj ja začala zaujímať, hľadať a čítať. V mojej knižnici tak pribudlo veľa nových kníh a vybrala som ich pre vás presne 10 + 1, ktoré vám chcem odporučiť a ktoré sa zídu každej mame...

Ak sa chcete pobaviť, zasmiať a odreagovať....

Siahnite po Kristíne Farkašovej a jej dvoch skvelých knihách. Už v prvej som sa našla, a smiala sa pri mnohých pasážach, pri ktorých ako keby opisovala mňa. Odporúčam však čítať až keď už nejaký čas to dieťa naozaj máte, nie keď ho ešte len čakáte. Keby knihu Som mama čítam ešte len v období tehotenstva, tak by som sa nevedela stotožniť s určitými situáciami, ktoré boli v knihe opisované a nevedela by som sa na nich tak pobaviť.

Treťou knihou v tejto kategórii je Materská na zbláznenie. Od pôrodu až po výchovu dieťaťa vtipne spísaný príbeh autorky Julie Halpern. Už pri čítaní prvých strán som sa smiala, a aj keď ju ešte nemám dočítanú a práve čítam, verím, že nesklame.

Ak chcete niečo na zamyslenie, motivačné a psychologické...

Určite hľadajte v obchode týchto troch autorov:

Pavel Hirax Baričák a jeho Šlabikáry sú už klasickým bestsellerom. Sú to síce ťažšie knihy na čítanie a nie každému musia byť po chuti, ale niektoré myšlienky, úvahy, rady a príbehy sú na nezaplatenie. Trošku tejto knihe vyčítam, že je taká neprehľadná a nahusto písaná, preto som ju ja čítala snáď 100 rokov. No nakoniec dočítala.

Zdeňka Jordánová je snáď jedna z najlepších autoriek, čo sa týka kníh v oblasti rozvoja. Mám prečítaných veľa jej kníh a ani jedna ma nesklamala. V tejto opisuje život dieťaťa od počatia až do dospelosti a vysvetľuje mnoho príčin, dôsledkov a následkov, ktoré spôsobujú, že naše deti sú také, aké sú. Vedeli ste napr. že dieťatko už v maternici cíti všetky vaše pocity a myšlienky a vie, či je chcené, alebo nechcené a následne sa od toho bude odvíjať aj jeho život??? Zaujímavé však?

Gary Chapman je posledným autorom z tejto trojice a jeho kniha je užitočným sprievodcom pri výchove vášho dieťaťa. Zistíte, ako mu dať skutočne najavo to, že ho ľúbite. Pretože len to, že mu to každý deň hovoríte, vlbec nestačí. Treba mu to prejavovať 5 jazykmi lásky. Akými, tak to sa už dozviete v samotnej knihe.

Ak chcete lepšie organizovať a vychádzať s deťmi...

Mama má čas - je kniha plná návodov, tipov a odporúčaní o tom, ako si nájsť viac času na svoje deti popri všetkých povinnostiach, domácich prácach a iných nutností a aj zbytočných aktivít. Keď som ju začala čítať, veľmi ma nebavila, no neskôr ma vtiahla do deja. Rachel rôzne situácie veľmi dobre opisuje príbehmi z vlastného života a tak je knižka v konečnom dôsledku zaujímavá.

Ako žiť a nezblázniť sa je skvelým návodom, ako vychovávať dieťa od narodenia až do dovŕšenia dospelosti. Je to akoby taký návod, ako s ním vychádzať, ako správne určovať pravidlá, primerané tresty, ako sa dohodnúť atď. Je to skôr literatúra vhodná pre tých, čo už majú staršie deti.

Návod na prežitie pre Bejby je jedna z mojich najobľúbenejších kníh. Viem, Bukovského nie každý má rád, ale táto kniha je perfektná. Je nielen o vývoji dieťaťa (jasné, že sám Bukovský o tejto téme nevie veľa, no kniha vznikla v spolupráci s rôznymi odborníkmi), ale aj plná výborných rád, odporúčaní, ako, čo kedy, prečo... Jednoducho fakt vyše 400 stranový prehľadný a pestrý Návod na prežitie pre BEJBY 🙂 Odporúčam!

Ak chcete dieťa rozvíjať...

... siahite po tejto knižke. Zaujímavo, síce trochu stručne spracovaná, s vývojovými stupňami dieťaťa od narodenia až do 6.rokov s rôznymi úlohami a odporúčaniami, kedy sa ako dieťa vyvíja a ako ten daný vývoj práve v tom období podporiť.

No a na záver čerešnička. Kniha, ktorú by mala mať každá mama, je knihou, ktorá by mala byť akýmsi sprievodcom od tehotenstva, cez narodenie až po starostlivosť o dieťa a jeho výchovu. Takých kníh je na trhu viacero, no nie v každej nájdete všetko a niektoré sú len veľmi stručné. Táto má vyše 500 strán, je prehľadná a nájdete v nej všetko, čo sa týka rôznych tém od narodenia až do 5 rokov veku dieťatka. Je naozaj perfektná.

Tak čo maminy, máte aj vy nejakú mamičkovskú knižku, ktorú by ste mi odporučili?

Bola taká pekná slnečná streda, keď som s Filipom uviazaným na chrbte farbila a strihala mojej kamoške vlasy. On sa nadšene prizeral, čo to mama stvára a mama bola nadšená, že nemraučí 🙂 Keď kamoška oodchádzala, našla som si v prasiatku zapichnutú desaťeurovku. Očká sa mi rozžiarili a už bolo po nej. Sadla som si k môjmu obľúbenému internetovému kníhkupectvu a len tak som naťukala:

MATEŘSTVÍ A SETKÁNÍ ŽENY S VLASTNÍM STÍNEM

Ani neviem, kde som na tento titul natrafila, ani prečo som ho chcela, ale vedela som, že za prvé voľné peniaze si kúpim práve túto knihu. Aj keď jej osud bol mierne ohrozený, lebo poštárka mi nechala trčať celý balíček von zo schránky, ale nakoniec sa knižka dostala tam, kam mala 🙂

Priznám sa, po prvých stranách som ľutovala celých mojich „ťažko“ zarobených 10€. Zdalo sa mi, že sú to len nejaké prázdne reči, bez systému, že autorka ani vlastne nevie, čo chce povedať. Potom začala písať o nejakých tieňoch, čomu som už vôbec nerozumela, ale veď čo by som aj čakala, keď je to v názve 🙂 Minule mi jedna kamarátka povedala, vraj myseľ funguje tak, že ak niečo nechce prijať, rozum to nevie pochopiť. Tak to bolo asi aj so mnou v úvode knihy. Možno som nechcela niektoré veci prijať a možno na ne ešte nie som pripravená. Každopádne, nedalo mi to a knihu som čítala ďalej. Ani neviem ako, úplne ma pohltila. Zrazu mi vety začali dávať zmysel a videla som v nich neskutočnú pravdu.

Táto kniha je ako lekár, ktorý sa snaží nájsť príčinu choroby a nelieči len príznaky. Takisto cieľom tejto knihy nie je radiť zúfalým rodičom, čo majú robiť, ale dať im podnet na zamyslenie, ako to aj sama autorka píše. Obsahovo sa celá kniha nesie v analyzovaní a popisovaní pocitov ženy. Či už z pohľadu tehotnej, rodiacej, dojčiacej, šestonedieľky, partnerky, milenky, vychovávateľky, kuchárky...  Naozaj vyčerpávajúco popisuje, ako sa žena cíti, prečo tomu tak je a prečo je väčšinu sama so seba zmätená. Ale kniha nie je len o žene. Je aj o jej dieťati, čo od neho možno očakávať a prečo na dieťa nefungujú univerzálne triky a takisto je aj o jej partnerovi, aké miesto má pri alebo po pôrode.

Väčšina kníh o materstve poskytuje univerzálne praktické rady. Kedy má žena spať, kedy dojčiť, kedy prebaliť, ako sa starať o novorodenca, na koľko stupňoch prať plienky a ako vyvariť fľaše. Ale táto kniha poskytuje pomoc duševnú, emocionálnu, takú ženskú.... Chvíľami ľutujem, že sa mi do rúk nedostala v období tesne po pôrode, keď som bola zmätená z toho, prečo môjho muža zrazu vnímam viac ako otca, nie ako partnera a trápila som sa tým, prečo už nič nie je ako pred tým. Vedela by som, že to je tým, že sa naozaj v najhlbšej podstate riadim svojimi inštinktami a intuíciou a keby to tak nebolo a bol by muž stále na prvom mieste, asi by nebolo všetko ok.. Totižto, muž bez ženskej opatery prežije, ale novorodenca by to stálo život.

Chcela som písať aj o najzaujímavejšej kapitole, ale taká nie je, lebo všetky ma zaujali rovnako. Zaujalo ma ako to je s matkou a dieťaťom, že v prvých približne dvoch rokoch sú ako keby jeden celok, až potom sa postupne odpútavajú (tu má napríklad otec veľmi dôležitú úlohu) Samozrejme neobchádza ani témy ako dojčenie, nosenie a spoločné spanie. Ale nepristupuje k nim z praktického hľadiska, skôr z toho duševného emocionálneho. Zamýšľa sa nad tým, či pri problémoch s dojčením nemôže byť problém so svojim vlastným ženstvom. Alebo už dávnejšie som premýšľala o vzniku chorôb na emocionálnom základe. Aj to tu autorka prehľadne vysvetľuje, ako dieťa zrkadlí emócie matky a tie sa občas môžu ukázať v podobe chorôb. Ale nezabúda aj na „hmotné“ dôvody ochorenia a ako strava môže za niektoré neduhy.

Práve pri kapitole o strave mi do očí udrela jedna myšlienka, ktorá hoci sa mňa a môjho syna netýka, zasiahla ma veľmi hlboko. „Proč my dospělí reagujeme na přání našich dětí kupovaním pamlskú? Protože je mnohem jednoduší dát dítěti bonbón, než se na chvíli zastavit, naslouchat mu a být s ním v opravdu hlubokém kontaktu. Kdyby to ty mrňousové vědeli vyjádřit, navrhli by nám výměnný obchod: „Vyměním sáček bonbónú za čtvrthodinku hraní.“ Co kdybychom tedy, když nás budou žádat o sladkosti, zkusili odpovědet svou přítomností? Bude to vyžadovat trpělivost a trochu víc volného času.“

Na záver by som o knihe povedala ešte pár slov. Rozhodne nepatrí k tým, ktoré stačí prečítať raz. Myslím si, že je niečo ako Biblia. Koľko krát ju čítaš, toľko krát v nej nájdeš niečo nové. Nie všetkému rozumieš, nie so všetkým súhlasíš, ale v konečnom dôsledku je veľmi poučná a núti Ťa zamýšľať sa nad jej obsahom. A najdôležitejšie : Je určená pre odvážne ženy, ktoré sa neboja čítať pravdu o sebe, o svojej ženskej podstate. O tom, že to, čo nám dnes ponúka spoločnosť nemusí byť vždy to správne, že každá máme v sebe ešte hlboko zakorenené inštinkty a ak nemáme strach, táto kniha nám ich pomôže poodhaliť. Stačí prijať, že nemusíme byť superwomanky, že sme zraniteľné, že tých mužov potrebujeme, lebo s nimi sme v rovnováhe a že materstvo je najprirodzenejší stav, v akom môže žena byť. 

Dojčenie je jednou z tých tém, vďaka ktorej si tu doma, na Koníkovi, vieme často poriadne skočiť do vlasov. Jedny by boli schopné bojovať za dojčenie aj svojim vlastným nahým telom, iné to zľahčujú, ďalšie smútia, že to nešlo tak ľahko. A pritom všetky máme istotne jedno spoločné.

Každá z nás chce pre svoje dieťa to najlepšie a verím, že takisto každá bola odhodlaná dojčiť a urobila pre to všetko, čo bolo v jej silách, aby sa dojčenie rozbehlo úspešne. A práve preto by som vám rada predstavila knihu, ktorá vie s dojčením veľmi pomôcť a poskytne aj odpovede na takmer všetky otázky, ktoré zaujímajú dojčiacu mamičku.  

Pohybujem sa v spoločnosti, kde je dojčenie bežné. V celej našej rodine ženy dojčili aj viac ako to vtedajší pediatri považovali za vhodné. A predsa, keď som otehotnela bála som sa, čo to bude také jednoduché, ako som to vždy videla u svojej mamy, tiet aj babky. (áno, aj babky 🙂  mala som 6 rokov, keď sa narodila moja teta a ja som len nakúkala ako Naty pije na prsníku).

Tak som sa začala pripravovať a už v 15tt som navštevovala kurz dojčenia vedený certifikovanou poradkyňou pri dojčení OZ Mamila, kde sa mi do rúk dostala aj kniha Praktický návod na dojčenie. Musím sa priznať, prečítala som ju jedným dychom.  Prelistovala som si všetky obrázky a znovu sa mi to zdalo také jednoduché.  Až do doby, kým sme si správne priloženie bábätka netrénovali na bábikách. Vtedy ma chvíľami prepadával aj strach, ale stále som verila, že správnou prípravou všetko zdolám.

Praktický návod na dojčenie je kniha, ktorú by si z môjho pohľadu mala zaobstarať každá mamička- čakateľka. Mňa osobne veľmi oslovila už len tým, že neponúka možnosť nedojčiť. V iných knihách som sa stretla s tým, že bolo na pár stranách popísané dojčenie a potom na mnoho stranách popísané typy cumľov, fľašiek a starostlivosť o ne. Proste táto kniha je o dojčení a bodka. Popisuje, aký je najlepší štart dojčenia, ako sa vyhnúť bolestivo naliatym prsníkom, ako spoľahlivo zistiť, že bábätko pije. Aj o tom, ako postupovať, keď dojčenie nejde, tak ako má, čo robiť, keď bábätko nepriberá, čo použiť na dokrmovanie namiesto fľaše,  ako začať úspešne dojčiť po cisárskom reze, čo použiť namiesto cumlíka a prečo jeho používanie môže znamenať komplikácie pri dojčení. Veľmi užitočné sú fotky a kreslené obrázky správneho prisatia a správnej polohy pri dojčení. Takisto som v nej našla mnoho fám a odporúčaní, s ktorými sme sa ako tehuľky určite stretli a vysvetlenie, prečo sú a prečo nie sú pravdivé. Záver knihy je  v duchu rozhovorov s dojčiacimi mamičkami, ktoré knihu príjemne dopĺňajú a uzatvárajú. Posledné strany patria pravidlám, ktoré by mali platiť v Babyfriendly Hospital, avšak aspoň moja skúsenosť bola presné opačná. A práve, čo sa dojčenia týkalo, nedodržali snáď ani jedno z uvedených ☹ 

Celá kniha je ladená neformálne, priateľsky, často som pri jej čítaní mala pocit, ako by mi rady odovzdávala najlepšia priateľka, ktorá to so mnou myslí úprimne dobre. Je praktická (formát A5, váha okolo 350g- šup s ňou do kabelky, keď idem na poradňu 🙂 ),  je v nej množstvo obrázkov dojčiacich mamičiek zväčša zameraných na správnu polohu pri dojčení, správne prisatie, ale aj fotky, na ktorých možno vidieť nezameniteľné puto medzi matkou a dojčiacim sa dieťatkom.

Verím, že mamičky, ktoré sa rozhodnú si túto knižku kúpiť, nebudú ľutovať a budú ju listovať s rovnakým nadšením ako ja 🙂 Nie všetky knihy o materstve, ktoré som si kúpila, stáli za to, ale týchto 6,50€ malo pre mňa neoceniteľnú hodnotu. Ja som si knižku vzala so sebou aj do pôrodnice, lebo ako som správne predpokladala, prax bude iná ako teória a v časoch, keď Filip spal, som si v nej listovala a uisťovala sa, že moje rozhodnutie nepodať mu ani fľašu ani si nasadiť klobúčiky v období, keď sa neprisával, je správne, hoci ma sestričky v Babyfriendly hospital presviedčali o opaku.

Na záver len: Dojčeniu zdar!

PS: Chlapček na obale knihy narodený cisárskym rezom má dnes 3 a ¾ roka a stále sa dojčí.

Doplnene: chlapcek na obale knihy sa prirodzene odstavil vo svojich 4rokoch a 3 mesiacoch

Prešlo niekoľko dní odvtedy, čo som sa začala pohrávať s myšlienkou pravidelne pre vás pripravovať akýsi knižný magazín. Rada čítam a pomyslela som, že by nebolo na škodu podeliť sa s postrehmi aj s inými mamičkami, ktoré rady čítajú a možno by uvítali tip na dobrú knižku.

Dookola som rozmýšľala, akou knihou začať. A vôbec, ako začať. Už som mala pár článkov rozpísaných, ale stále to nebolo ono. Vždy to bolo také umelé a keď som si predstavila, že by som také niečo mala čítať, nudila by som sa. Tak som to nechala tak a čakala, kým to na mňa zase príde. A prišlo. Síce za iných okolností, ako by som čakala, ale predsa. Myslela som si, že prvá kniha bude radostná, pozitívna, bezstarostná. Ale práve smutné udalosti uplynulého víkendu ma nakopli k tomu vybrať si práve knihu od Peggy Pažitnej - Deti môjho srdca, príbehy pokračujú.

Kniha Deti môjho srdca sa mi dostala do rúk asi polroka po tom, čo som prišla o svoje prvé dieťatko a krátko na to som sa dozvedela, že moja vtedy 44-ročná mama má rakovinu štítnej žľazy. Stretnutie so smrťou bolo blízke. Ja sama sa jej bojím a asi preto o nej potrebujem čítať, aby som sa s ňou zoznámila z každej strany. Ale táto kniha ma prekvapila. Čakala som srdcervúce smutné príbehy, plné sebaľútosti a strachu. A viete čo? Úplne to tam chýbalo. Už začiatok knihy je veľmi pozitívny, keď sa na pár dvojstranách prehrabávate fotkami srdiečok, ktoré Peggy - sestrička na detskej onkológii - často nachádza. Či už srdiečko ako fľak, alebo mláka, ako oblak, ako kameň...

Samotné príbehy deti boli často veľmi smutné. Aj som plakala. Ale na druhej strane, či už išlo o príbeh so šťastným koncom alebo nie, každý jeden odovzdával veľké posolstvo. Presne také dovzdávala bubena tu. Je dôležité prehodnotiť priority a tešiť sa z každého nového dňa. Byť vďačný, že máme kde spať a čo jesť. A ak sme zdraví, je to to najcennejšie.

Táto kniha nie je na bežné čítanie. Treba mať na ňu náladu a odvahu čítať o smrti. Aj teraz, ako som sa rozhodla napísať o nej článok, nedokázala som ju prečítať celú, iba som si znovu prelistovala fotky srdiečok a prečítala dva príbehy.

Odkedy Danka zomrela, premýšľam nad tým dňom nocou. A nech už smútime aktívne a zdieľame svoje pocity s ostatnými kobylkami, alebo sa tvárime ako nás tieto emócie hroooozne otravujú, jedna vec je spoločná. Ani jednu z nás táto udalosť nenechala chladnú, bez toho, aby sme si nepoložili otázku PREČO? A nezamysleli sa nad tým, čo je v živote skutočne dôležité. Že je naozaj pravdou, že jeden deň tu sme a na druhý tu byť nemusíme. Žili by sme rovnako, keby sme vedeli, že zajtra zomrieme?