Vydávala som sa s nálepkou „stará dievka“. Nuž, akosi nevydalo a do 25-ky som to nestihla.Prešvihla som to o 2 roky s odôvodnením, že sa ešte nenašiel nik taký     odvážny,  aby si ma vzal. Keby som bola chalan, tak by som hádam aj staromládeneckú daň musela zaplatiť. Manžel, ako inak, bol tiež „starý parobok“. Mal 32. Ajáj, ten by sa nedoplatil! Tak sme sa akosi dali dokopy, a to je tiež príbeh sám o sebe. Endorfíny vtedy museli zo mňa striekať na všetky strany. Napokon sme to dotiahli až do zdarného konca - pred oltár.

Ozaj, svadba! Odmalička ma učili,  že vydávať sa na dedine ako „prespanka“ bola obrovská hanba. Asi preto dodnes nezabudnem na ironickú hlášku cca 70 ročnej susedy, keď sme sa stretli na ulici deň pred svadbou: „No ako, mladucha bez brucha?“  Moje rečové centrum ochrnulo. Pozbierala som všetky zvyšky sebazáchovy. Vypla som hruď, hrdo natiahla krk a zdvihla hlavu najviac, ako sa dalo. Chystala som protiútok. S ešte ironickejším tónom, ako mala suseda, som sa však zmohla iba na: „A to je už teraz hanba vydávať sa „bez brucha“?" Pozrela som sa pritom na mamku priam s vyčítavým pohľadom a otázkami v očiach.  No hotové Kocúrkovo! Zase som v hanbe ostala! Ale to som  ešte netušila, že na to bruško si budeme musieť (spolu so susedou) veru ešte počkať.

Neviem, či niektorá z vás zažila situáciu, že konečne stretla chlapa, o ktorom vedela, že to je ten PRAVÝ a zrazu... Bác! Problém! Ten môj bola cysta  veľká 10 x 11 x 6 cm a obrala ma o vaječník. Bolo to hrozne ťažké. Konečne svadba na obzore a s ňou ruka v ruke prišli obavy, že možno nebudeme mať detičky. To bol aj dôvod, prečo sme ju urýchlili. Pre nás oboch bola svadba dôležitá, tak sme boli vo viere vychovávaní, tak sme to ale aj skutočne cítili.  A podľa lekárov nás momentálne tlačil čas.

Deň „D“ prebehol super a začal reálny manželský život pod neustálym dohľadom lekárov a hlavne svokra bažiaceho po vnúčati. A bábätko nikde. Myslím, že mnohé z vás vedia pochopiť, čo sme prežívali. Všetky tie stresy z novej situácie sa u mňa odrazili na váhe. Pamätám si, ako som manželovi povedala, že sa ešte pokúsim schudnúť, možno to pomôže. A veru pomohlo! Ale asi pomohlo aj to, že som si konečne našla zamestnanie. Psychika sa trošku presmerovala. O pár mesiacov sme sa tešili z našej vymodlenej dcérky.

Prešiel nejaký čas a my sme začali uvažovať o druhom bábätku. Veď roky nám rýchlo ubiehali. A opäť to bolo s problémami. Jeden večer mi zavolala kamoška a prehovárala ma, aby sme s nimi išli na dovolenku. S manželom sme sa teda dohodli, že pôjdeme, veď možno tam „motyka vystrelí“ (aj keď nenazvala by som to práve motykou...). Mňa ale pri pohľade do zrkadla chytila panika. Tehotenské kilá sa ma držali ako kliešť. Mám 2 mesiace na to, aby som s tým niečo urobila! Dovolenka bola super a hneď po návrate domov sme zistili, že chudnúť sa opäť oplatilo. Na dovolenke bol s nami totiž  už aj čierny pasažier – náš synátor. Už vtedy sme si začali robiť srandu, že moje chudnutia majú vedľajšie účinky.

S manželom sme od začiatku chceli 3 deti. Boli sme však radi, že máme aspoň tie dve, lebo nemuselo byť žiadne. Potešili by sme sa síce aj tomu tretiemu, ale nebudeme to absolútne už riešiť s lekármi. Ak príde, príde. Ja som sa teda zamerala na seba. Po dvoch deťoch som mala navyše 20 kíl!!! A nešlo s nimi pohnúť. Tak som sa opäť pokúsila „nakopnúť“. Nakúpila som literatúru, naštudovala si nejaké stránky a rozhodla sa. Začalo to celkom dobre, prvý mesiac som išla s váhou dosť dole. No a druhý mesiac som ...otehotnela!!! Šok! Po tých dvoch ťažších snaženiach to bolo ako blesk. Malý mal iba 8 mesiacov. Ale predýchali sme to a tešili sa, len nás zaskočila tá rýchlosť. Veď aj tak sme chceli 3 detičky. O 9 mesiacov som sa potom hrdila mojim výsledkom  „chudnutia“. Bolo to dievčatko a mne opäť pribudlo ďalších 10 kíl a s nimi aj zúfalstvo.

Každý z nás má strach. Bojíme sa mnohých vecí. Každý iných a inak.

A zažívame aj úzkosť. A tak je to dobré a prirodzené.

Strach a úzkosť nás totižto ochraňujú. Upozorňujú nás na nebezpečenstvo.

Na ohrozenie tela i duše.

Niekedy však strach a úzkosť prichádzajú bez zjavného dôvodu. Vtedy už nechránia. Skôr bránia. V živote. V bežných činnostiach. Fungovaní.

„Neboj sa, to dáš!“

Jak (ne)zničit svým dětem život

Velká část problémů v našem životě pramení z našeho dětství. To je jeden ze základních postulátů psychoanalýzy už od dob Freuda. A popravdě, dětství se více či méně dotýkají při práci s klienty či pacienty všechny psychoterapeutické směry. A víte co? Ono na tom něco je. Klíčovou úlohu v dětství přitom hrají naši rodiče. Právě oni jsou pověstnými sudičkami, které vytyčí směr, kterým se bude ubírat celý náš další život – v dobrém i ve zlém. Jak tedy (ne)zničit svým dětem život a jak se s tím pak vyrovnat z pohledu dítěte i rodiče?

Netradiční předmluva

Úvodem bych vás chtěl varovat. Tenhle text bude pro některé z vás asi hodně tvrdý. Tak tvrdý, že ve vás bude vzbuzovat emoce, a to ne nutně pozitivní. Vím, co dokáže udělat byť jen jeden z těch výroků níže s plnou posluchárnou v zásadě vyrovnaných lidí, často psychoterapeutů, avšak rodičů. A tady těch výroků bude opravdu mnoho. Dlouho jsem přemýšlel, jestli ho napsat nebo ne, ale poptávka po něm od lidí kolem mě nakonec převážila argumenty, proč ne. Nečtěte tento článek prosím v době, kdy se necítíte dobře nebo máte depresi. A pokud se vás, rodičů, tento článek dotkne natolik, že ve vás vzbudí pocity ohrožení, hoďte ho klidně za hlavu s tím, že „co o tom ten cucák ví, vždyť sám nemá děti.“ Přesto se budu snažit o to, abych měl vaši plnou pozornost co možná nejdéle.

Dítě je jednoduché, potřebuje „jen“ bezpodmínečnou lásku a přijetí

Pokud chcete pro své dítě to nejlepší, existuje v podstatě „jednoduchý“ návod – dejte mu bezpodmínečnou lásku a bezpodmínečné přijetí. Co to znamená? Milujte ho, ať je hodné, nebo zlobí, ať nosí jedničky, nebo pětky, ať vystuduje vysokou, nebo s bídou základní školu. Nic jiného od vás dítě nepotřebuje. Ve skutečnosti je tohle pro něj cennější než iPhone, iPad, anebo bezva fotky na Instagramu, a to bez ohledu na to, jak hrubě by se mnou teď třeba vaše dítě nesouhlasilo. Jenže bezpodmínečná láska neznamená, že mu dovolíte a koupíte cokoliv, co si zrovna umane. A to ani tehdy, máte-li výčitky, že ho vidíte jen o víkendech a přes den až pozdě večer, a to ještě spící v posteli. Ne, láska není v penězích, láska se kupuje časem a vašim jednáním.

Aby ste si milé moje nemysleli, že ako tie moje vyrehotané slniečka sú tuti fruti poslušné bábätká, ako sa stále smejú a poslúchajú, dovolila som si zaznamenať jeden deň z môjo všedného života:

7:00 Budíček. Nie, dva budíčky. Z vedľajšej izby sa ozýva krik, ktorý sa nedá dlhšie ignorovať. Dnes poradňa, musím odobrať dve vzorky moču.

7.30 Jeden sáčik som nalepila Ninke na zber moču a niekam sa odplazila, kým som sa to isté snažila urobiť s Eliškou. Kým som ju našla, odplazila sa Eli. Chvalabohu, Ninka tam mala aspoň nacikané, rýchlo prelievam do skúmavky. Eliška medzitým mizne v kúpeľni, nájdem ju podľa mláčky na parketách - sáčok sa odlepil. Zoberiem, dám na podložku, medzitým sa Nina vyváľala v moči. Super. Nalepím Eliške nový sáčok a nalievam ju čajom, nech sa pociká. Prezliekam Ninu.

8.10 Stále nič, pridŕžam Eli aby mi neušla, keď v tom zrazu zbadám Nine v ústach prázdnu skúmavku na moč. Nechcem vedieť radšej, čo vyjde z tej vzorky. Nanešťastie si ju strčila tak hlboko, že sa povracala. Rovno na koberec. Jednou rukou teda držím Elišku, druhou utieram grcky (Vďaka Ti vynálezca vlhčených utierok). 

8.45 Vycikala sa! Rýchlosťou blesku prelievam tých 5 kvapiek do skúmavky (umytej) a prisahám, že si zaobstarám set na cievkovanie detí.

9.15 Napchala som do nich jogurt, komplet obliekla do zimných overalov. Nina sa posrala. Smola, Eliška vreští, lebo jej je teplo a ja rozmýšľam či ju fakt musím prebaliť a či by to tej doktorke predsa len nedala. Usúdim, že mne by pokakanej tiež nebolo príjemne a prebaľujem Ninu. Eliška vreští.

Ideš! Kšic! Mucha jaká si! Sedím v kúpeľni na vani a snažím sa navodiť si ten pocit holywodskych romantických trhákov.  Dve čiarky...Dve čiarky.  Jedna tmavá,

druhá sa tvári akože tam nieje. Ale je tam. A v návode písali, že aj taká sa ráta.  Moje známe filmové interpretky by v tejto chvíli začali kričať a skákať,a plakať, a výskať , a vyskakovať a...najskôr všetko dokopy....v pozadí by znela hudba, ktorá by podčiarkla celý ten slávny okamih.

A ja sedím na vani. Okolo mňa lieta mucha a snaží sa odpútavať moju pozornosť od ocikaného papierika. Vyberám si v duchu emócie, ktoré by sa mali dostaviť. Ktoré by mali prísť samovoľne. Prirodzene. Nenútene. Jednoducho by mali! Práve teraz by mi mali zaznieť fanfáry. Aký zvuk by mali mať tie moje? Do čerta, kde sú?!

V duchu sa usmievam nad budúcou manželovou reakciou.  Na prvý šup.  Nič som nerátala, nepočítala, nemerala, neplánovala...len sme si proste „skúsili“ raz nedať pozor. Vraj prvé pokusy nemajú vysokú úspešnosť. 

                                                                             Bác! 2 //!!!

Dve čiarky. Stále neviem aký postoj mám k nim zaujať. V prvej triede začíname čiarkami. Stredoveký podpis dve prekrížené čiarky... Proste všetko to začína čiarkami.

"K lekárovi som šla som tam s tým, že konečne im niekto povie, že nie som blázon a začnú ma brať vážne. Muž ma čakal na chodbe. Lekárovi som porozprávala všetko. S horlivosťou a zúfalstvom. Iba počúval. Pokojným hlasom mi vysvetlil, že tam budem musieť zostať, že ma budú musieť liečiť. Nechápavo som pozerala a vravím mu, to mi chcete povedať, že som blázon, že mám paranoju, či čo? S úsmevom na tvári mi vraví, že ste prvý pacient za 30 rokov mojej praxe, ktorý si sám určil diagnózu. A tak som sa dostala na psychiatriu.“

Zo začiatku liečby si toho veľa nepamätá. Hospitalizovaná bolo niekoľko mesiacov. Začiatky boli veľmi ťažké. Anna má slzy v očiach, keď mi popisuje ten pocit bezmocnosti.

Len leží na nemocničnej posteli. Cez nezastreté žalúzie na oknách presvitá na pásiky rozrezaná slnečná žiara. Plytko a zrýchlene dýcha. Zdá sa jej, že počuje kroky na chodbe. Nebola si istá. No zaručene niekto hovorí pod balkónom. Našli ju. Vedia, že tu leží. Síce tvrdili, že ju sem zatvorili iba kvôli chorobe, je si istá, že ju chceli v skutočnosti chrániť. Pred nimi. Sú neskutočne zohraní, dokážu sa maskovať, posily majú vo všetkých kruhoch a ovládajú viaceré cudzie jazyky.

        Cíti, že teraz ide o život. Silné lieky, ktorými ju dopujú jej však zabraňujú v pohybe. Je omámená, nedokáže poriadne myslieť. Ich účinok hodinami trošku zoslabol, no každú chvíľu sa otvoria dvere a dostane ranný prídel. Asi už prenikli aj na oddelenie. Nikde nie je v bezpečí. Cíti beznádej, samotu strach. Je sama proti všetkým. Nik jej nepomôže. So samotou v duši, horkosťou sklamania v srdci, čaká na najhoršie.         

        Dostáva ďalšie lieky. Musí otvoriť ústa, či ich skutočne prehltla. To znamená, že má len pár minút, kým prestane ovládať svoje telo. Z postele ako pre kojencov, z ktorej sa bez pomoci ošetrovateľa nedostane, bráni je v tom kovová sieť, schádza a ide sa poumývať, na toaletu, osprchovať. Po zaúčinkovaní liekov by nič z toho nedokázala. A takto to bolo prvé mesiace.

„Spočiatku som ležala medzi ťažkými stavmi. Sprísnený režim. Z postele som sa dostala len keď ma vypustili. Nikto sa tam s vami nemazná. Všade bolo veľa mužov, samý ošetrovateľ, žien pomenej. Ťažké prípady si vyžadovali tvrdé zásahy. Niekedy mi to pripomínalo skôr zásah kukláčov, ako pomoc chorému človeku. Milý tam nebol nikto. Veľa kriku. Spomínam si, ako som šla na obed. Pod vplyvom liekov som ledva vnímala svet. Nevedela som poriadne ani kam mám ísť. Našla som tácky a blúdila po jedálni. Ošetrovatelia len po mne kričali. Keď mi chcel jeden pacient pomôcť, nedovolili mu to. Vtedy mi bolo hrozne. Neviem prečo, no tento zážitok vo mne veľmi silno rezonuje.“

Perinka či zavinovačka? Túto otázku si kladie nejedna mamička, ktorá si chystá pre svoje bábätko výbavičku. Ako sa vyznať v tej širokej ponuke a čo je dieťatko najlešie? A prečo treba vlastne dieťatko po narodení zavinovať?

No zavinovanie je činnosť známa už od pradávna. Ak nakukneme trošku do historického okienka dozvieme sa niekoľko faktov:

• Najstaršou zmienku o zavinovaní poznáme z archeologických vykopávok na dnešnom území Grécka, kde našli skameneliny a sošky ešte z doby bronzovej z pred 2600-2000 rokov p.n.l  
• Najznámejšie zavinované dieťa na svete bol Ježiš Kristus. (Pravdepodobne najslávnejší záznam  je nájdený v novom zákone o narodení Ježiša Lukáš 2: 6-2: 7:
• „Aj porodila svojho prvorodeného syna, a zabalil ho do plienok a uložila do jasieľ;)

Zavinovanie ako spoľahlivú formu upokojovania novorodencov poznali a využívali mamičky po mnohé a mnohé stáročia o čom svedčia obrazy, sochy či kroniky.

Zavinovanie tiež prešlo za tie roky vývojom. Kedysi sa zavinovali deti až do 2rokov, napevno sa obväzmi uťahovali ich ruky i nohy , vraj „aby nebolo dieťa pokrivené“ čo samozrejme viedlo k nesprávnemu vývinu bedrových kĺbov a tiež chrbtice.

Dnes už nezavinujeme do tuhých obväzov a tiež vieme, že zavinovanie prospieva dojčatám hlavne prvé tri mesiace života, poprípade len na spánok do 6mesiacov.