Keď som bola malá, veľa veciam som nerozumela. Často som sa stretávala s dokonale zaužívanou frázou "pochopíš to, keď budeš veľká". Nevedela som sa dočkať chvíle, ked už budem "veľká", aby som všetkému chápala, aby mi moja mama vysvetlila veci, ktorým som nerozumela a na ktoré som sa jej zo zvedavou iskričkou v očkách pýtala. Je pravda, že pán "život" to má proste vymyslené skvele a veľa vecí som pochopila sama, len na to proste musel prísť ten správny čas.

Mám dve nevlastné sestry. Vlastne ich nevlastnými ani nemôžem nazvať, lebo to v našej rodine nikdy nebolo cítiť. Len som nikdy nerozumela tomu, prečo vždy cez víkend prišiel nejaký cudzí ujo, zazvonil pri bráne, sestry nasadli k nemu do auta a už ich nebolo. Keď sa vrátili, priniesli si kopu nových vecí, kopec sladkostí a ja som spoza záclony nenápadne sledovala, čo za "dobrého" uja ich to vždy niekam berie a nedokázala som pochopiť, prečo ja musím ostať doma. Závidela som im. Na otázku, čo je to za uja a prečo s nimi nemôžem ísť aj ja, som dostala odpoveď "pochopíš to, keď budeš veľká". Čakala som a čakala, až raz zrazu, ani neviem prečo a ako, mi to zrazu došlo. Ten ujo už k nám dávno nechodil a ja som sa až postupne dozvedela všetku tú nepeknú dospelácku pravdu. Toľko toho o svojich rodičoch nevieme.

Keď som už prišla do veku, že sa so mnou dalo normáne porozprávať, zvykla som sa v kontexte iných vecí mojej maminy opýtať na niektoré veci zo života a jej minulosti, ktoré mi nejak utkveli v pamäti a postupne sa mi vynárali v hlave ako ucelené otázky, ktorým však chýbali odpovede. Trvalo dlhý čas, kým som mala pokope všetky časti skladačky. Teraz viem, prečo mi to moja mama dávkovala postupne a prečo ma od niektorých nepekných odpovedí chcela v detstve uchrániť. Detstvo je predsa také bezstarostné, prečo ho kaziť "dospeláckymi" problémami. 

To, že moje sestry majú iného otca, som vedela už dávno. Už dávno mi došlo, že práve to bol ten ujo, ktorý ich vždy na víkend zobral preč a pochopila som aj to, prečo som s nimi nikdy nemohla ísť aj ja. V hlave som však stále mala veľa otázok. Prečo ste sa rozviedli? Prečo zrazu prestal chodiť? Prečo, keď sme raz boli v meste len my dve, sme sa s ním stretli a ja som dostala zákaz povedať o tom môjmu otcovi? Prečo ho sestra nepozvala na svoju svadbu?Prečo, prečo, prečo?

Preto...skladačku mám kompletnú a poslednú odpoveď som dostala v čase, ked mala mama podozrenie, že sa niečo podobné stalo aj mne. Samozrejme, že som jej klamala. Viem však, že aj tak vie aká je pravda. Je to predsa moja mama a tá vie všetko. Nemusím nič povedať, stačí, že sa na mňa pozrie, stačí, že počuje môj hlas v telefóne. Aká naivná som bola, keď som si myslela, že pred ňou niečo utajím. Tak isto ako platí veta "pochopíš to, keď budeš veľká", platí aj veta "pochopíš to, keď budeš aj ty mama". V prvej sekunde ako som sa stala matkou som pochopila.

Pred dvadsiatimi rokmi bola iná "móda". Dievčatá sa vydávali mladé, po svadbe nasledovali deti. Tomuto "módnemu trendu" sa nevyhla ani moja mama a vydávala sa ako 20-ročná. Po svadbe prišla na svet moja najstaršia sestra, o 4,5 roka neskôr moja druhá sestra. O dva roky na to sa mama rozvádzala. Mala šťastie, že mala na tú dobu dobrú robotu, dobrý plat, dokázala sa o svoje dcéry plnohodnotne postarať. Nehádzala flintu do žita, žila si svoj život, nikoho nehľadala a predsa niekoho našla. U spoločných známych sa náhodne zoznámila s mojim otcom. Ona mala 30, on 26. V dnešnej dobe si 26-ročný "chalan" hľadí to svoje, býva u rodičov, chodí na diskotéky a na rodinu ani nepomyslí (česť výnimkám samozrejme). ON si ju však zobral za ženu aj keď mala dve deti. ON sa rozhodol založiť si s ňou rodinu aj napriek tomu, ze jeho mama bola zásadne proti. Kde to videl zakvačiť si na krk staršiu rozvedenú ženu s dvomi deľmi. ON je s ňou aj napriek problémom 25 rokov. ON je môj otec a vždy bol otcom aj pre moje dve sestry, ktoré boli v tom čase už veľké, aby všetkému rozumeli a aj napriek tomu ho považujú za svojho otca a nikdy mu inak ako otec nepovedali.

Ahojte všetci!

To som ja, vás anjelik, miláčik, kojenček, mraučiačik, zvedavček, stravníček, dcérenka, vnučka, neterka, kamoška, proste ja, Ľubka. Mama ma pustila na internet, že vám môžem napísať. Dnes je výročie môjho dvojmesačného pobytu na tomto svete, a preto som sa rozhodla trochu sa poohliadnuť a zbilancovať, čo som sa za ten čas naučila, urobila, ako sa mi darilo.

Začnem tým, aké sa hrávam hry:

Na vojakov – to mám akože samopal a strieľam rany ratatatata, teda prdiky, zásadne ich púšťam po skupinkách, však jednému by bolo smutno samému

Na Davida Coperfielda alebo majstra útekov Hudiniho – keď ma na noc zabalia do zavinovačky a pevne zaviažu, ja si odtiaľ aj tak dokážem vyslobodiť ručičky, mám na to špeciálny trik, ale nepoviem vám aký.

Keď už sú ručičky vonku, tak sa hrám na Lietadielko – toľko nimi métam, že sa čudujem, že som ešte nevzlietla, ťa gravitácia je potvora stále silnejšia.

...ležali v jednej izbe na troch rôznych posteliach. Jedno mali spoločné. Čakali na smrť...

Bolo mi ťažké tam len tak nečinne stáť. Bolo mi ťažké nerozdávať úsmev, radosť, neukázať im, že život je krásny, bolo to tak ťažké. Chcela som ich potešiť. Na rukách som mala môjho synčeka. Pýtala som sa: Bude to hlúpe, keď pristúpim ku každej z nich a nechám ich, nech sa nabažia pohľadom na neho či dotykom jeho malej rúčky alebo mäkučkého líčka? Idem im rozprávať o Bohu? O tom, že sa nemusia báť umierať? O tom, že život je krásny, keď im ten ich končí? O tom, že sú milované, keď pri tej, čo ležala v strede izby, som badala ťažké psychické problémy? Trápila sa. 

Žena v strede izby

Všimla som si, že si utiera slzy. Rýchlo si chcela nasadiť roztrasenými rukami veľké nevkusné okuliare, ktoré však vo svojej ruke neudržala a aj keby sa jej to podarilo, boli by jej úplne zbytočné, keďže oči mala celé opuchnuté a zalepené hnisom. Ľahla si na bok a jednou rukou mykala nočným stolíkom, ktorý neznesiteľne vŕzgal. A vŕzgal a vŕzgal. Nedalo sa to prepočuť ani prehliadnuť. Viditeľne chcela na seba upozorniť. To sa jej aj podarilo, ale nevedela som jej pomôcť. Chýbala jej blízkosť človeka. Chýbal jej pocit, že je milovaná a chýbali jej možno práve tí, ktorí ju sem zavreli, aby sa zbavili zodpovednosti a starosti o ležiacu starú ženu, ktorá už len čaká na smrť. 

Zavreli ste ju sem? Tak za ňou choďte. Doneste jej čokoládu, hoc ju nemôže požuť. Doneste jej výživu, hoc ju vyvráti. Alebo viete čo? Radšej nenoste nič. Doneste seba. Doneste lásku. Plnú priehršť lásky.

Bolela ma duša. Slzy sa mi tlačili do očí. Ako ste mohli? Ako ste vašu matku, starú matku, prastarú matku, mohli takto nechať? Bolela ma duša. Bolela a bolí. Ale čo ona? Tu, na zemi, má peklo. Možno ju ale čaká nebo. Dúfam, že áno. Zaslúži si ho. Keď pre nič iné, tak pre túto samotu a bolesť.

Ani neviem ako začať, čím začať ani prečo vôbec niečo píšem, asi to bude tým, že keď som na konci so silami potrebujem to dostať zo seba von a znova sa postaviť na nohy.

Môj príbeh sa začal pred rokmi keď som sa narodila veľmi mladým rodičom, ktorí boli ešte sami deti, nie aby mali dieťa, takže aj moje detstvo bolo viac menej o tom ako som vyrastala s deťmi na ulici a učila sa ako bojovať so životom. Rodičovská láska ? to som nikdy nepoznala, nikdy sa mi nedostalo pohladenia, pekného slova ani len pohladenia po tvári hlavne od mamy. Možno to príde niekomu neskutočné ale ja som to tak nebrala, myslela som si, že tak to funguje vo všetkých rodinách, že rodičia nehovoria svojim deťom ako ich ľúbia, nepohladia a nepofúkajú im boľačku na kolenách, nehrajú sa s nimi, to, že chodia na výlety som brala len ako zo scifi filmu, bitky za smeti na koberci a podobné veci som brala ako normálnu vec. Ale áno, pamätám sa, že sa snami raz ocko zahral alebo dva krát a vtedy mu mama vynadala, že robíme bordel a aby sme okamžite prestali (urobiť bordel keď sa s dieťaťom mečujete mi príde trošku divné) ale  hra skončila ako aj tých pár, ktoré sme s ockom zažili. Začala som dospievať a zároveň si uvedomovať, že každodenné bitky napr. za smeti na koberci, nadávky ako ma nenávidí, pretože som jej tým, že som sa narodila v jej 18 zničila život  a podobné vulgarizmy som pochopila, že to čo som do teraz brala ako normálne normálne nie je, a tak v 18 odišla z domu a začala som žiť svoj vlastný život. Vtedy som sa zaprisahala, že moje deti budú milované najviac na svete a nikdy nedovolím aby prežili také detstvo ako ja ale aby ma brali ako milujúcu matku, najlepšiu kamarátku, človeka, ktorý pre svoje deti dýchať a žiť.  

O pár rokov na to som sa vydala a po 7 rokoch som už vážne začala naliehať na manžela, že je už naozaj čas aby sme mali rodinu. A tak som vysadila antiku ale kedže ani po cca 3-4 rokoch sa nič nedialo navštívila som v roku 2009 svojho gynekológa a začal sa kolotoč, ktorý trvá do dnes. Manžel mal spr úplne zlý, bral aj nejaké vitamíny ale nič to nezmenilo na tom, že nás čakalo 1IVF-ICSI. a tak v  novembri 2009 sme začali pichajdovať a išli sme do toho s obrovskými nádejami, že si pod stromčekom nájdeme najkrajší vianočný darček a to v podobe //, bohužiaľ nestalo sa tak, pár dní pred vianocami prišla mrcha takže  5dní po vklade bolo po všetkom, nestihli sme testy ani krvičku...dôvod neznámy, pravdepodobne zato mohli upchaté vajcovody, ktoré sa nepodarilo prepchať ani počas OPU. a tak  vo februári sme išli do Ketka, mali sme ešte 1 mrázačika, ktorý sa krásne rozmrazil, toto však skončilo ešte skôr ako pár mesiacov pred tým, začala som krvácať v deň vkladu a tak moje 1IVF skončilo neúspechom. Chvíľku trvalo kým som sa z toho ako tak spamätala, prišlo sa nato, že som prekonala chlamýdie, ktoré spôsobili zrasty a tak ma čakala laparoskopia stým, že mi jeden vajcovod úplne vyberú, ešte pred tým sme boli v apríli a imuno testoch v Prahe kde viac menej nič nezistili..a tak som v júni 2010 podstúpila laparku s nádejou, že keď mi odstránia poškodený vajcovod bude tu možnosť aj prirodzene otehotnieť keďže manželov spermiogram sa tak rapídne zlepšil, bohužiaľ nestalo sa a prišla ďalšia zlá správa, po prebudení z narkózy mi bolo oznámené, že som prišla o obidva vajcovody pretože boli úplne nefunkčné a poškodené takže možnosť prirodzeného tehu bola definitívne preč a ostávalo nám len 2IVF. ŽIadosť z poistovne schválená, recepty na lieky doma, stačilo ísť lieky len vybrať a v auguste 2010 som mohla začať s 2IVF, bohužiaľ človek mieni osud mení a tak som v septembri manžela opustila, oslávili sme spolu ešte spoločné vianoce a  v januári 2011 som sa odsťahovala :( o pol roka nato sme sa rozviedli a formálne ukončili  manželstvo, ktoré nefungovalo. Nehovorím, že to bolo jednoduché, bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote, po 13 rokoch začať od znova, úplne od začiatku, sama nie je nikdy jednoduché. Aby toho nebolo málo, ukázala sa aj moja mama, ktorá mi krásnymi slovami, gestami a vulgarizmy zase potvrdila aký som ja omyl jej života. Približne v polke roku 2011 som stretla muža s ktorým som do dnes, môj život začínal mať zase zmysel, iskru a hlavne začínal mať dôvod žiť. V apríli tohto roku sme sa rozhodli, že sa ideme začať snažilkovať samozrejme formou IVF, kedže môj priateľ už jednu dcérku má ani netušil čo nás čaká. a tak sme vybrali centrum, nešli sme naspäť kde som bola na 1IVF ale vyskúšali sme centrum v BA, pomedzi to sme vybavovali vyšetrenia, mne vážne ochorel ocko, takže som sa snažila byť sním čo najčastejšie, tiež sme si vybavovali hypotéku aby sme si kúpili väčší bytík. Žiadosť mi schválili po skoro 2 mesiacoch, všetky klasika vyšetrenia boli dobré, priateľov spr bol vynikajúci takže oplodnenie prebehlo klasicky, žiadne ICSI sme nepotrebovali a v auguste sme sa pustli do boja, mala som krátky protokol takže všetko prebehlo tak rýchlo, prvá kontrola v BB u môjho gynekologa, ktorý videl cca 6 vajok, o pár dní nato kontrola v BA a vajká boli len dve, doki zostal zaskočený, že je to dosť málo na to koľko mám rokov ale ako to poznáme ďalej to neriešil, však načo!!!! a tak ďalšie dni boli v strachu čo sa bude diať či vôbec vajká vydržia. na 10DC išli von, boli dve a obidve sa oplodnili, boli to proste bojovníci, ktorý išli 27.08.2012 do bruška a boli by tam do teraz keby... no ale to nikto z nás nevie...na druhý deň teda 28.08.2012 mi zomrel ocko a tak radosť z bubliniek vystriedal obrovský smútok a bolesť v srdci, snažila som sa kvôli bublinkám ale takýto smúsok a žiaľ sa bohužiaľ zo srdca vybrať nedá, do toho vybavovanie pohrebu a všetko okolo toho, ostalo to iba na mne a sestre...na 10DC ako aj pri 1IVF prišlo silné krvácanie a tak to bolo všetko viac menej jasné...o 4dni nato som išla na ku svojmu dokimu na krv, výsledky boli 12,53HCG takže negatívne a tak som poslala kópiu výsledkov do centra aby si to mohli založiť do zložky...ale oni mi v zápetí volali naspäť, že aké negatívne keď od 5 je pozitívne ale aj ked je to nízke číslo som tehu len sa uvidí či to nie je mimo a ako to bude stúpať alebo klesať a tak ma poslali o tri dni znova na kontrolu...tie 3 dni boli neskutočné, dali mi zase nádej, že predsa len mohol sa stať zázrak a čo ak sa to naozaj podarilo, čo ak som sa po toľkých rokoch dočkala aj ja...ale ako vždy aj tento krát som sa mýlila HCG 1,2 takže 2 IVF skončilo tiež neúspešne a bez mrazáčikov keďže obidvaja bojovníci išli do bruška. A tak som bola zase na začiatku plná bolesti a smútku z toho všetkého čo sa mi za posledné týždne stalo, otriasla som sa a začala hľadať spôsoby ako sa dopracovať k dieťatku, objednala som sa na genetiku, na hematologiu, chcem si dať porobiť všetky možné aj nemožné vyšetrenia aby bolo 3IVF v roku 2013 kedy budem mať 33 rokov a bude to môj 3 pokus úspešné...ale ako som už raz písala človek mieni osud mení, bohužiaľ všetko je inak :( po nedávnej návšteve centra som dostala ďalšiu facku...moje vaječníky prestávajú fungovať a je možné, že do pol roka už nebude žiadna možnosť mať vlastné dieťa. Ako som reagovala? nijako, pozerala som sa na dokiho a len som nechápavo krútila hlavou, že to predsa nie je možné, pýtala som sa či je možné aby sa toto všetko stalo v priebehu pár mesiacov. Ale ako sami čítate bohužiaľ pravda je taká áno,stalo sa to mne a je len na mne ako sa k tomu všetkému postavím.

A čo som týmto mojim príbehom chcela vlastne povedať?

Každá z nás, si prešla svojom príbehom, svojím veľkým bojom, či už tu na MK alebo v osobnom živote, každá jedna z nás sa k tomu postavila po svojom, môžete plakať, zúfať, smútiť, nadávať, byť zlá, mrzutá, nepríjemná, histerická, nato máte právo a nikto vám ho nemôže vziať !!! Keď príde tá chvíľa, treba sa vyplakať, dostať to zo seba von aby prišla chvíľa s úsmevom.

Je len a len na nás ako sa k svojmu osudu postavíme, či skloníme hlavu a podvolíme sa tomu čo nám život nadelil alebo hlavu zodvihneme a nevzdáme sa. Je len na nás či budeme vyplakávať do vankúša a neustále dokola sa ľutovať alebo ten vankúš odhodíme a dáme sa do boja. Je len na nás či chceme svoj život žiť alebo prežívať, aký si ho urobíme taký ho budeme mať, preto vám všetkým odkazujem: