Najdôležitejšie v živote je vybrať si  tú správnu školu, ktorá  nás posunie bližšie k naším snom. Je len na náš, či pôjdeme týmto smerom, alebo sa rozhodneme  pre iné povolanie. Ja som sa od svojho sna vzdialila na míle ďaleko.

Už prvý kopanček v brušku spustí milión otázok.

Veľa kope? - určite to bude chlapec futbalista.

Pri púšťaní vážnej hudby zaspí? - umelec.

Nadhadzuje sa najmä večer pred spaním? - tanečník.

Rád sa vozí v aute? - taxikár.

Nevie sa odtrhnúť od vôní kvetov? - záhradník.

Škôlka

Ako škôlkarka som veľmi  chcela dostať  kufrík s lekárskymi potrebami. To bolo radosti, keď som si ho pod stromčekom našla. Liečila som nielen rodičov, hračky, ale aj naše domáce zvieratá. Utekali, nechceli sa ošetriť a vyliečiť. Tá sada vydržala pri mojom intenzívnom hraní dlhé roky. Kvalitná, odolala. 

Základná škola

Nastúpila som do 1. ročníka a plány sa nemenili. Keď som už vedela čítať, potajme som chodila listovať stránky Zdravovedy do izby rodičov. Tam mala svoje miesto veľká mohutná kniha. Máme ju dodnes. Kniha ma fascinovala vtedy aj teraz.

V poslednom ročníku školy nastal čas rozhodovania , akým smerom sa vyberiem. Pamätám si to ako dnes. Mali sa otvoriť dve triedy na zdravotnú školu s celkovým počtom do 50 žiakov.  Hlásilo sa tam vyše 300. Doba bola ťažká. Veľa žiakov malo rodičov, alebo starých rodičov v tomto odbore a peniaze. Ja som nemala ani jedno z toho. Najviac som sa bála, že cez skúšky neprejdem a pôjdem do 9. ročníka. Nechala som sa presvedčiť a vybrala som si školu, na ktorú brali bez prijímačiek do priemeru 1,2. Neverila som, že ma bude ekonomický smer baviť. 

Stredná škola

Veľká výhoda bola, že som nemusela cestovať. Po čase mi učarovali manažment, biológia, výpočtová technika (najmä ak sme si mohli zahrať hry). Doma som počítač nemala. Škola mala zvieratá, botanickú záhradu a každý rok chovateľskú výstavu. Dvakrát do roka sme mali týždennú prax. Sadili sme stromčeky, hrabali lístie, polievali kvety, kŕmili zvieratá. V 3. ročníku sme končili 2 týždne skôr, aby sme cez letné prázdniny brigádovali. Mali sme to, čo neponúka nikto, iba naša škola. Najviac pre mňa bol výmenný pobyt. Mohli sme si vybrať 2-týždennú brigádu s privyrobením v Maďarsku alebo 1 týždeň relaxu v Poľsku. Poľsko bolo fantastické (o meste bude aj samostatný príbeh). Školu som skončila s vyznamenaním. Ďalej som študovať nechcela. Aspoň vtedy nie.

Súčasnosť

Po škole som sa zamestnala v úplne inom odvetví. Občas ma to ťahalo späť na školu, ale už na iný odbor. Chcela som študovať učiteľstvo. Teraz mám dve ratolesti a onedlho ma čaká rozhodovanie, čo ďalej po materskej. 

Zabudnite na matku s nadhľadom. Zabudnite na vtipné postrehy. Zabudnite na životom ostrieľanú trojkusovú matku. Teraz vám píše vystresovaná prvomatka prváčky, ktorá nenávidí systém, ktorý jej ukradol roky piplané bábätko, nenávidí tie inštitúcie, ktorý ten systém zabezpečujú a stále je presvedčená, že učiteľky na prvom stupni sú platené za to, aby spôsobovali deťom doživotnú traumu. Alebo aspoň ich matkám. Všetkým. Je to jedno, lebo v tomto prípade rozum dovolenkuje.

A tak roním krokodílie slzy, pretože vidím, že môjmu pokladu sa tam nepáči. Asi..? Neviem.

Blog na tému prvá trieda vo mne vrie už dlho, ale ja som stále nevedela čo mám doň napísať. Ak sa mám držať faktov, tak by som napísala, že prvý dojem – zlý. Päť detí z Mišutinej škôlky, ktoré šli s ňou do tejto školy, rozhodili do štyroch tried. Jedine spolužiačky - dvojčatá nechali spolu.

Asi po mesiaci som pochopila, prečo to spravili. Stretla som jednu známu, ktorá mala syna v tejto škole pred desiatimi (!) rokmi a s ním zo škôlky prešlo do jednej triedy tuším 17 spolužiakov. Rodičia týchto detí boli jedna partia, ktorá spolu chodila na dovolenky. Takéto rodičovské komando muselo tú pani učiteľku ničiť. Skúste hádať, ktorá pani učiteľka to bola. Jasné, že tá naša. V tom čase musela začínať, čiže má môj obdiv, že to ustála.

Záverom – Mišutka tam ostala bez kamošiek. Áno, ani to by nemuselo byť v zásade zlé, veď si nájde nové. Ale. Ale Miš sa s nimi nechcela kamarátiť. Vraj jej vadilo, že sú neposlušní a divokí. Myslím, že oni by sa s ňou aj kamarátili, vždy sa k nej správali pekne, ale ona radšej sedela v lavici a kreslila, vystrihovala a lepila.

Doteraz keď som pre ňu chodievam, má okolo seba strašný bordel, ceruzky a fixky všade, pod sebou more strihancov a pred sebou štós kresieb a koláží.

V úvode roka si vybrala dve divožienky, ktoré ju medzi seba veľmi nechceli. Skúšala si ich získať sladkosťami a tak sme vysvetlili, ako to funguje s naozajstnými kamarátkami. Pomohla nám aj pani vychovávateľka, ktorá ju na rôzne aktivity dávala do skupiny s inými dievčatami. A tiež som ju povzbudzovala, že sa môže hrať aj s chalanmi.

Teraz je to trochu lepšie a už sa zapája do rôznych skupiniek aj sama. Viem to, lebo vždy keď idem po ňu, tak ju trochu špehujem.

Srdce mi v každom prípade riadne krváca. A uvedomila som si, že to je presne ten moment, kedy ju už môžem iba z diaľky pozorovať, ale svoj boj si musí vybojovať už viac menej sama.

Nič nespravím ani s tým, že tam nechce jesť. Ani desiatu. Takmer vždy sa mi vráti prinajlepšom nakusnutá. „No..vieš, mami...mňe sa tie prestávky zdajú krátke..“. Ok, také zlé to nie je, niečo stihne - drobná sladkosť zmizne vždy.

Potom neje ani obed od ich fancy kuchára a keď jej obed náhodou chutí, tak mi nosí ochutnávky. Už som degustovala rizoto a domáce pečivo, čo im tam upiekli. A minule na mňa vyskúšala „Mami, ja som nemohla zjesť rožok z desiaty, lebo mi tak chutil, že som si ho chcela šetriť.“

Hm.

Pre mňa najväčší problém je, že moje decko je partizán. Nikdy nechce nič povedať. Ja, prirodzene, zúfalo prahnem po každej novej informácii a tá malá ma odbije niečím ako „Dobre.“, „Ja si už nepamätám.“ alebo „Pani učiteľka hovorila, že mám trénovať písanie...alebo také niečo.“ a viac potom už ani pol slova.

Skúšala som na ňu aj finty, ktoré som našla po internetoch „7 tipov ako sa originálne pýtať dieťaťa na školu“ alebo tak nejak. Nič.

Mojím najväčším úspechom bola veta:

„Mami, ale veď ty by si mala vedieť čo sme mali na obed, keď ho platíš.“

WTF?!

Moje decko je rezistentné na všetky formy výsluchu. Jediné, čo som ešte neskúšala, je svietiť jej stolovou lampou priamo do tváre.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Po dlhšom čase sa opäť vraciam k téme rodičovských združení. V diskusnom fóre mi bola adresovaná takáto otázka:

"Dobry den co s rodicom ktory ZRŠ nezaplati nie preto ze by nemal ale jednoducho postavi si hlavu a povie ze neda ako reagovať kedze vieme ze je dobrovoľné. Vsetci zaplatia len ten jeden nie zrazu po 2 rokoch nezaplati. Dakujem za vas nazor."

Vo všeobecnosti je medzi rodičmi rozšírený názor, že platenie poplatku do RZ nie je povinné. Nuž, je, aj nie je. Pokúsim sa to vysvetliť.

Každé RZ, ktoré má formu občianskeho združenia, sa musí riadiť stanovami. Je to súhrn záväzných spísaných pravidiel pre činnosť inštitúcie, organizácie, a pod. Moje odporúčanie: Preštudujte si ich! Vyhnete sa tak zbytočným nedorozumeniam. Zároveň môžu byť vhodným podkladom pre vaše prípadné argumenty. Uverejnené sú buď na stránke vašej školy, alebo si ich musíte vypýtať.  A nedajte sa odbiť!

Platenie príspevku do RZ je povinné iba pre členov! Ale členstvo v RZ nie je automatické, podmienky sú uvedené práve v stanovách! Zistite si teda, či ste riadnym členom!  V združení by mala existovať prihláška, alebo listina členov aj s ich podpismi,teda aj s tým vašim. Ak nič také neexistuje, platenie poplatku sa pre vás stáva bezpredmetné. Ale pozor! Niektoré RZ majú v stanovách uvedené, že členom RZ sa stávate napr. po zaplatení príspevku, teda aj bez prihlášky. Preto ešte raz zdôrazňujem: Preštudujte si stanovy! 

Ak ste zistili, že ste naozaj riadnym členom združenia, stávajú sa pre vás záväzné (povinné) predovšetkým stanovy samotné. Teda aj bod o platení poplatku, či členského! Samozrejme aj bod, kde sú uvedené sankcie za nedodržanie týchto pravidiel fungovania. A tie sú tiež rôzne, dokonca veľa stanov ich ani neobsahuje. Podľa môjho osobného názoru je to chyba! 

Skúsme sa na to pozrieť možno trošku inou optikou. Predpokladám, že každá z nás má rodinu, alebo v nejakej vyrastala. Sme teda jej členovia. A určite každá rodina má tiež nejaké tie "stanovy", teda pravidlá spolužitia a fungovania rodiny. Čo sa ale stane, ak si niektorý člen "postaví hlavu" a postaví sa k nejakému pravidlu odmietavo? Niekde možno začne diskusia, niekde sa siahne po sankciách, niekde... Nuž, na to si musíme odpovedať každá sama, pretože každá rodina aj jej členovia sú unikáty, ktoré nefungujú rovnako.
 

A ako reagovať na "neplatiča"? V prvom rade legálne v rámci sankcií uvedených v stanovách. Ak však stanovy  sankcie neuvádzajú, nuž... Nemáte v podstate žiadnu inú legálnu možnosť niekoho donútiť to zaplatiť. Žiaľ, z praxe vieme, že sa potom bežne pristupuje k rôznym formám nelegálneho vymáhania poplatku od nátlaku a vydierania, až po šikanovanie rodičov či detí. A práve deti sa vo väčšine prípadov stávaju "rukojemníkmi" tejto situácie. 

Opäť vyjadrím svoj subjektívny názor. V mnohých prípadoch sú takýto rodičia - neplatiči pokladaní za tzv. problémových, či rebelov. Ale iba vo veľmi málo prípadoch sa niekto zaoberá aj dôvodmi ich neochoty, ale niekedy aj neschopnosti platiť. Presvedčili ma o tom mnohé diskusné príspevky. A myslím, že čím väčšia škola, tým menšia ochota diskutovať. 

Ale o tom nabudúce.

Tak ako to s tými poplatkami vlastne je? Mám či nemám to či ono zaplatiť? Je to povinné? Môžu ma nútiť to zaplatiť? A ak nezaplatím, nemôže učiteľ šikanovať moje dieťa?...

Tieto a mnohé podobné otázky sa len tak hemžia rôznymi fórami, ktoré som prelúskala, kým som sa rozhodla aj v predcházajúcich príspevkoch venovať tejto nie ľahkej a obšírnej téme.

Bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách je zakotvené v Ústave SR. Každý, kto má školopovinné dieťa sa nad týmto konštatovaním už iba trpko usmeje. Na každej, i malej dedinskej škole sa platia väčšie či menšie skryté, niekedy priam neviditeľné poplatky. Problém je v tom, že rodičia často nevedia, ktoré poplatky sú povinné (upravené zákonom) a ktoré sú dobrovoľné.

V tomto príspevku vám preto ponúkam krátky prehľad toho, za čo všetko ako rodičia školopovinných detí platíme. Za  nezdokumentované  platby budeme z účtovníckeho hľadiska považovať tie, o prevzatí ktorých poväčšine nedostane darca (rodič) žiaden doklad (príjmový doklad, darovaciu zmluvu a pod.). Teda on SÁM si ich nemôže vo svojom "domácom účtovníctve" relevantne zdokumentovať. Samozrejme predpokladáme, že škola či učiteľ by tieto platby zdokumentované mal mať . 

1. Legálne a zdokumentované  platby

- za povinné aktivity v rámci vzdelávania (legálne a zdokumentované)

• oblečenie na niektoré predmety ako telesná výchova, práca v laboratóriách, dielňach...;
• školské pomôcky, kancelárske potreby;
• doprava do školy;
• mohli by sme tu priradiť aj školu v prírode, prípadne lyžiarsky či plavecký výcvik (pozn. - poniektorí možno budú namietať, že to povinné nie je. Bližšie to vysvetľujem v jednom z komentárov pod príspevkom).

-  za dobrovoľné aktivity a služby (upravené aj legislatívne)

• školské stravovanie;
• predškolské vzdelávanie - tzv. "školné" (materské školy nie sú súčasťou povinnej školskej dochádzky);
• školský klub detí;
• centrum voľného času, školské stredisko záujmovej činnosti;
• základné umelecké školy;
• školské internáty.

2. Dobrovoľné a nezdokumentované platby

- súkromné príspevky na podporu všeobecných aktivít

• napr. dobrovoľné dary rodičov alebo firiem vo forme počítačov pre triedu, dary na záver roka pre učiteľov a pod. - tieto príspevky sú všeobecné a darujúci nepožadujú za ne žiadnu protislužbu.

- súkromné príspevky na vybrané aktivity

• napr. dobrovoľné dary ako nákup lôpt pre družstvo, ďalekohľad pre astronomický krúžok a pod. - darujúci nepožadujú za tieto dobrovoľné dary žiadnu protislužbu.

3. Požadované a nezdokumentované platby pre školu alebo triedu

• platby do “triedneho fondu”;
• platby do “rodičovského združenia”;
• platby za učebnice, školské pomôcky, časopisy používané ako pomocné texty pri vyučovaní, zväčša pri výučbe cudzích jazykov;
• platby za kopírovanie materiálov, skrinky na veci a šatne, príspevky na modernizáciu školy, platby za školské doučovanie;
• platby na prevádzku školy a investície v nej (maľovanie, upratovanie, nákup nových okien a pod.);
• platby spojené s komerčnými aktivitami, ako napr. fotenie triedy súkromným fotografom, predaj rôznych kníh, časopisov, atlasov, ktoré nie sú priamo spojené s vyučovaním;
• platby za mimoškolské aktivity, školské akcie, výlety, návštevy divadiel, koncertov, a pod.

4. Nezdokumentované platby v rozpore s etikou a/alebo nelegálne platby

• platby konkrétnym učiteľom alebo zamestnancom školy výmenou za protislužbu pre konkrétne deti, napr. úplatky za lepšie známky, za prijatie na školu, platby za doučovanie spojené so zlepšením známok.

Na záver

Myslím, že väčšine rodičovskej verejnosti je jasné, že neoficiálne platby rodičov sú vyvolané nedostatočným financovaním školstva.  V súčasnosti mnohí  zdieľajú názor, že čo nezaplatí štát, zaplatia rodičia. Aj keď takáto situácia mnohým rodičom nevyhovuje, žiaľ, nepodnikáme veľa preto, aby sa zmenila. Zdá sa, že neoficiálne platby sú hlboko zakorenenou tradíciou, ktorú si máloktorý rodič trúfa zmeniť, alebo skrátka len nevie, ako na to.  Či sa to dá, tak o tom v niektorom z ďalších príspevkov.

P.S. Budem veľmi rada, ak sa podelíte aj so svojími skúsenosťami, prípadne mi dáte námet, čo vás z tejto témy zaujíma, na čo by sa bolo treba bližšie pozrieť, "rozpitvať to".

Ako som písala v predchádzajúcom príspevku, po mojom "zvolení" za člena rodičovskej rady som pre môj dobrý pocit a tiež preto, aby som bola platným členom, a nielen členom "do počtu" rozbehla kolotoč hľadania informácií o fungovaní združenia ako takom. V prvom rade ma zaujímalo, čo to vlastne rodičovské združenie je, na základe čoho vzniká a pod.  Počas môjho pátrania som narazila na množstvo diskusií a otázok zo strany rodičov. Rozhodla som sa teda, že postupne na tieto otázky budem hľadať odpovede.

V súčasnosti v takej forme, ako ho poznáme z minulosti už "ZRPŠ" neexistuje. Čo teda hovorí naša legislatíva o tejto problematiké? No, dalo by sa povedať, že v podstate...NIČ.  Nič v tom zmysle, že neexistuje žiaden zákon, ktorý sa zaoberá konkrétne vznikom a fungovaním rodičovského združenia ako takým. 

V Zbierke zákonov existovala v minulosti vyhláška o ZRPŠ, ktorá upravovala činnosť, organizáciu, hospodárenie a zánik združenia. Inak, bolo to zaujímave, miestami úsmev vyvolávajúce čítanie. Zaspomínala som si na časy dávno minulé. Na druhej strane však veľa vecí dávalo zmysel a malo to hlavu aj pätu. Ale aj  zmysle tejto starej vyhlášky členmi ZRPŠ mohli byť iba osoby, ktoré sa zapísali do zoznamu členov. Navyše, maximálny ročný príspevok člena mohol byť 20 korún! Vravím, zaujímavé čítanie. Táto vyhláška však bola zrušená spolu so zákonom, ku ktorému patrila.

V súčasnosti má väčšina rodičovských združení formu občianskeho združenia ("o.z."). K tejto transformácii došlo po roku 2004. Vtedy vstúpil do platnosti nový zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Ten v §50 umožnil podiel zaplatenej dane (poznáme to pod ľudovým názvom "2% z dane") poskytnúť prijímateľovi, ktorým môže byť aj občianske združenie.

Aby mohlo ZRPŠ (a teda aj škola) tieto financie získať (veď nešlo o zanedbateľnú sumu), mnohé rodičovské združenia sa teda zároveň stali aj občianskými združeniami. 

Ich činnosť upravuje zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov (samozrejme v znení neskorších predpisov). Vyberám pár paragrafov, ktoré by vás mohli zaujímať: 

§ 3

(1) Nikto nesmie byť nútený k združovaniu, k členstvu v združeniach ani k účasti na ich činnosti. Zo združenia môže každý slobodne vystúpiť.

........

(3) Práva a povinnosti člena združenia upravujú stanovy združenia.

Tak si to trošku zhrňme:

• členstvo v o.z. nie je automatické a k členstvu nikoho ani nemožno nútiť;
• právo slobodne sa združovať je zaručené aj Ústavou Slovenskej republiky v rámci čl. 29. Každý má právo spolu s inými sa združovať v spolkoch, spoločnostiach alebo iných združeniach.
• keďže členstvo nie je automatické, mala by v združení existovať listina členov aj s ich podpismi, ktorými sa do združenia "zapísali";
• najdôležitejším dokumentom o.z. sú stanovy, teda súhrn záväzných spísaných pravidiel pre činnosť inštitúcie, organizácie, strany a podobne;
• stanovy môžu zaväzovať iba jeho členov alebo iné osoby, ktoré s tým súhlasia. 

§ 6

(1) Združenie vzniká registráciou.

(2) ....  K návrhu pripoja stanovy vo dvoch vyhotoveniach, v ktorých musia byť uvedené:

a) názov združenia,

b) sídlo,

c) cieľ jeho činnosti,

d) orgány združenia, spôsob ich ustanovovania, určenie orgánov a funkcionárov oprávnených konať v mene združenia,

e) ustanovenia o organizačných jednotkách, pokiaľ budú zriadené a pokiaľ budú konať vo svojom mene,

f) zásady hospodárenia.

Ak ste si nie istý, ako by to malo vo vašom ZRPŠ fungovať, požiadajte (najlepšie predsedu združenia) o stanovy. Mnohé sú zverejnené aj na stránkach samotných škôl.

§ 11

(1) Zmenu stanov oznámi združenie písomne ministerstvu do 15 dní od jej schválenia a pripojí vo dvoch vyhotoveniach text zmeny.

Návrh na registráciu, ako aj zmeny stanov podliehajú spoplatneniu, v súčasnosti je to za registráciu 66 eur a zmena stanov 16,50 eur.

Pravda je, že právna úprava občianskych združení je iba rámcová, čo na jednej strane zjednodušuje ich registráciu, no na druhej strane komplikuje ich činnosť, ale aj ich kontrolu zo strany verejnosti. A dôkazov o tom nájdeme na diskusných fórach nespočetné množstvo. 

Na dnes teda hádam aj stačí. Nabudúce sa skúsim prepracovať k toľko diskutovaným poplatkom.

Tak, prázdniny sú zdarne za nami. Po prvotnom šoku z nového školského roka som dnes prekonala ďalší pri pohľade do kalendára. Veď budúci týždeň už opäť majú deti prázdniny, tentoraz s prívlastkom „jesenné“!  Uf, a ja som si raz dávno sľúbila, že po prázdninách, keď deti pôjdu do školy a škôlky, sa opäť vrátim k písaniu. Ešteže je tých prázdnin toľko, takže vždy je šanca „začať po prázdninách“.

Ale nie  o tom som chcela. Dnes som sa rozhodla venovať  trošku ťažšej téme. Téme, ktorá je spojená so školou, téme, ktorej sa venuje nejedno diskusné fórum práve na začiatku školského roka (bola som upozornená na takéto diskusie aj tu na MK), téme, ktorá je pre mnohých zahalená rúškom tajomstva. Tou témou je „ZRPŠ“, teda tzv. rodičovské združenie. Viem si celkom živo predstaviť, že v tejto chvíli väčšina z vás dospela k rozhodnutiu, že nebude strácať čas čítaním takejto blbosti a radšej si prečíta napr. „Týždeň zo života mamičiek“.  Veď tam sa človek aspoň zasmeje, zlepší si náladu (aj ja to rada čítavam 🙂). Nuž, aj ja som do istého času takto reagovala. Zmenilo sa to nástupom dcéry do škôlky.

Aj takto sa dá

Ako v iných škôlkach, aj v tej našej nastal čas „plenárky“.  Mali sme ju spolu so školákmi, keďže sme jeden subjekt. Možno to poznáte. Všetci rodičia všetkých detí sedia v jednej miestnosti so všetkými pedagogickými a niekedy aj nepedagogickými zamestnancami školy.  Ako novopečený rodič – škôlkar som si len tíško sadla a sledovala, čo sa budediať.

Otvorenie, privítanie, prejav – jeden, druhý, tretí..., sem – tam padla nejaka otázka, ktorá mi prišla skôr ako rečnícka, pretože sa nenašiel  medzi rodičmi nikto (no, aby som bola objektívna, tak poviem skoro nikto), kto by mal odvahu reagovať. Teda reagovať verejne.  Samozrejme, šuškandy  s rukami na ústach fungovali  medzi rodičmi dokonale. A že po kom to tie deti majú! A potom nastal moment, keď pred rodičov predstúpil predseda ZRPŠ s požiadavkou, že si máme za „malkáčov“ zvoliť niekoho do rodičovského združenia.  Ani som sa nestihla ... vlastne nič som nestihla, lebo v tom momente vykríkla kamoška (odvtedy stále rozmýšľam, či jej tento titul neodoberiem) moje meno. A ja som ako v tranze súhlasila. Dodnes si nedokážem logicky odôvodniť tento krok, ale stalo sa. Takto sa začala moja kariéra v ZRPŠ!

Prvé zasadnutie

Prešlo pár dní a dostala som pozvánku na zasadnutie ZRPŠ. Myslím, že už na tom prvom  veľmi oľutovali, že ma „zvolili“ do tejto funkcie. Ja som to totiž nebrala na ľahkú váhu. Prežívala som akýsi vnútorný pocit zodpovednosti, ktorý mi hovoril, že ja tam nezastupujem iba seba, ale zastupujem predsa všetkých rodičov z triedy. Pravidelne mi v  súvislosti so ZRPŠ prichádzala na um veta:

NEZNALOSŤ ZÁKONA  MA NEOSPRAVEDLNÍ!!!

A tak som začala klásť otázky. Potrebovala som vedieť, ako ZRPŠ funguje, čo je a čo nie je v mojej kompetencii člena, pýtala som si na preštudovanie stanovy, zápisnice z minulých zasadnutí, aby som „bola v obraze“ a... a... a... nakoniec som mala pocit, že ma všetci vnímajú prinajmenšom ako inšpektorku Štátnej školskej inšpekcie.

A čo ďalej?

Nuž, začiatky veru neboli ľahké. Ale môj pocit zodpovednosti silnel a nevedela som tomu nijakovsky zabrániť. A objavil sa ešte iný pocit - pocit „hladu“ po informáciách.  A tak nastúpil "ujo Google“, ktorému vo veľkej miere vďačím za moje súčasné poznatky a ktorý môj „hladný pocit“ ako-tak nakŕmil. Ale keď som si  myslela, že ma už žiaden pocit nemôže „prepadnúť“, objavil sa pocit potreby podeliť sa so zistenými poznatkami. Len... spolu s ním sa vynorili aj pochybnosti, či to bude mať zmyslel. Nuž, možno aj reakcie na tento môj úvodný článok k tejto problematike rozhodnú o tom, či to bude mať zmysel.  

Ale možno aspoň pre môj dobrý pocit... 

P.S. Článok som už raz publikovala, je to úvodný článok k téme školskej "ZRPŠ", poplatkom a pod. Článok však prešiel istým zásahom, "stratil sa" 🙂 a preto ho publikujem opäť.

Nedávno som bola v škole po syna a keď som vchádzala do triedy, videla som situáciu, ktorú tak dôverne poznám. Vychovávateľka naháňala Jakuba, aby si odložil veci do tašky a len čo ma uvidela vo dverách, začala sa sťažovať, že ju nepočúva. Vždy, keď mu niečo káže, tak to neurobí a že sa to opakuje pravidelne.

Rozpovedala mi príklad:

"Jakubko odlož si fľašu do tašky," poprosí ho vychovávateľka.

Kubko vzal fľašu, odniesol ju k najbližšiemu stolu a tam ju nechal.

"Jakubko, ale odlož si tú fľašu do tašky," rozkáže mu vychovávateľka.

Jakub zasa vzal fľašu a preniesol ju o kus bližšie k taške, ale znova jeho pozornosť upútalo niečo iné a tak ju nechal, kde bol, a šiel sa hrať.

"Jakubko, nenechávaj tam tú fľašu!!! " to už si živo predstavujem ako na neho kričí celá červená v tvári (to ako keby som seba videla).

A tak Jakub vezme fľašu a dôjde s ňou konečne k taške. A ona je šťastná, že konečne urobil o čo ho požiadala a odložil si svoje veci. 

Ale ako to býva, nič nie je také jednoduché, ako sa zdá. Po odchode Jakuba z triedy vedľa miesta, kde stála pred tým taška, stojí naša zatúlaná fľaška.

A tak jej ja dopoviem tento príbeh:               

Prídeme domov a fľaši, ako už ten týždeň tretíkrát, niet. 

"Jakubko, kde máš tu fľašu?"

"Ja neviem, mami. Niekto mi ju znova zobral."

A tak sme sa obe zasmiali a mne v tej chvíli došla múdrosť mojej mamy:

Dve uši máme na to, aby jedným dnu, druhým von.

Takže dve uši sú super, len škoda: Ako rýchlo jedným dnu, tak rýchlo druhým von. A zalepiť ucho nám asi nepomôže. Mohlo by sa totiž ľahko stať, že zalepíme to ucho, ktorým to ide dnu. A to by nás už deti vôbec nepočúvali 🙂 

Takže mamičky, nehnevajte sa na svoje detičky. Ony za to nemôžu. S dvoma ušami sa už narodili.

Určite ste počuli o úspechu rodičov Emky, ktorým najvyšší súd dal za pravdu a ich dcéra má právo byť integrovaná v základnej škole. Rozhodli sa bojovať a uspeli, to je skvelé.

Trochu ma však zamrzel komentár pani redaktorky, ktorá dodala, že deti v špeciálnych školách sú na okraji spoločnosti.

Prečítala som si aj iný článok na internete, kde mamička so zmeneným menom, aj menom svojho dieťaťa opisuje návštevu špeciálnej školy, kde mal byť integrovaný jej syn, vo variante B: ,,V triede boli ešte štyri "veľmi postihnuté" deti, nič sa neučili, učiteľka im iba púšťala rozprávky, aby boli ticho."

Obe mamičky a ja máme niečo spoločné - dieťa s downovým syndrómom.

Keď sa Vám narodí choré dieťa

Vyrovnáte sa so situáciou a v duchu si poviete, vychovám z Teba toho najlepšieho a najšikovnejšieho človeka. Venujem Ti svoj čas, svoju energiu, všetko Ťa naučím a Ty tie zdravé deti dobehneš. Budem sa o to snažiť, budem to robiť najlepšie ako viem. Hipoterapia, kanisterapia, jasle, škôlky, školy, pomôcky, vitamínové doplnky, kontakt so zdravými deťmi a kopec iných vecí, aby sme našim deťom čo najviac skvalitnili život.

Často sa stretneme s vetou: Ale moje dieťa nie je také... Nie je také postihnuté... 

Vie... Dokáže... Naučilo sa...

To všetko ste dosiahli, dokázali a patrí Vám za to uznanie, všetko je vydreté, z každého úspechu máte radosť.

ALE!

Porovnávame. Zdravé deti s chorými, choré s viac chorými. Ak máte to šťastie a vidíte vedľa chorého dieťaťa rásť zdravé, zistíte, aké je to nezmyselné, je to neporovnateľné, pretože sú to dve rozdielne bytosti. Ako rodičia máme subjektívny názor na svoje dieťa ovplyvnený láskou a všetkými pozitívnymi vecami, ktoré sme spolu zažili a vieme o nich iba my.

Uvedomte si: Nie sme rovnakí ako rodičia zdravých detí? Pozeráte sa na iné postihnuté dieťa s odporom? Lebo nie je Vaše, nie ste citovo zainteresovaní, nie je také pekné, má inú diagnózu, možno nemá svoj deň.

Možno ste si urobili unáhlený úsudok z prvého dojmu. Bože, čo to dieťa robí, to ako sedí, ako sa správa, vydáva zvuky, nerozpráva? Ešte sa to moje šikovné dieťa od neho naučí jeho zlozvyky, začne po ňom opakovať, napodobňovať.

Tak to teda NIE!

A to je presne dôvod, prečo sa pred nami zatvárajú dvere v bežných základných školách. Ako tie deti vidíte vy, tak ostatní vidia vás, Vaše dieťa.

Pritom je pravdepodobné, že to cudzie "veľmi postihnuté dieťa" možno vyniká  v iných veciach, o ktorých Vy neviete 🙂 V každej spoločnosti Vás môže niekto obohatiť, ak chcete.

Všetky základné školy sú dobré, všetky špeciálne školy sú zlé?

Myslím, že každú školu tvoria všetci zamestnanci, pedagógovia, riaditeľ/ka, deti a rodičia.

Samozrejme, kdesi na začiatku som aj ja mala svoju vysnívanú cestu integrácie, ako to moju dcéru posunie a obohatí. A tak som sa o to začala zaujímať.

Úroveň integrácie na Slovensku, čo to vlastne znamená? Aký majú názor učitelia, psychológovia, čo je dobré pre moje dieťa a čo pre mňa?

Riaditeľ ZŠ

V celom okrese 30x NIE, s úsmevom, bez úsmevu, s výhovorkami, sľubmi, bez slov.

Pedagóg

Mám čo robiť aj s tými deťmi, ktoré mám v triede. V noci opravujem písomky, hľadám materiály. Pre mňa je to práca navyše, ktorú mi nik nezaplatí. Rodičia si myslia, že keď dieťa integrujú, všetko sa naučí od zdravých detí, že im nalejeme rozum do hlavy a všetko za nich odmakáme.

Psychológ

3x úplne rozdielny názor, dvaja odporúčajú variant A, jeden integráciu, druhý špeciálnu školu a variant A a tretí variant B. Ďalej mi rozprávajú, aké by to bolo prospešné, keby to fungovalo tak ako je to navrhnuté, ako sa k nim deti vracajú zo škôl s traumami.

Rodič

Premýšľa dni, noci, týždne, mesiace, aby vybral správny štart pre svoje dieťa, veď predsa na škole záleží. Dostane sa z tej špeciálnej školy niekam?

Rozhodnete sa vtedy, keď pochopíte, že škola tvorí iba malú časť. K čomu ho budete viesť vo voľnom čase, v tom Vás nikto neobmedzuje. Ak niekto tvrdí, že deti zo špeciálnych škôl sú outsideri, na okraji spoločnosti, nie je to chyba školy. Iba Vy rozhodujete, kam Vaše dieťa bude chodiť, či ho budete izolovať, alebo sa bude stretávať s rodinou, priateľmi a venovať sa svojim záľubám. Vzory, ktoré ho ovplyvňujú, má všade okolo seba v rodičoch, súrodencoch, rodine, priateľoch, nie iba v cudzích zdravých deťoch.

Ako to funguje v praxi?

Určite na každej základnej škole inak. Deti môžu byť integrované iba vo variante A, ale dá sa individuálne prispôsobiť. Čítala som viac príbehov o šťastnej integrácii a majú jedno spoločné: ,,Našim deťom sa darí, sú také šikovné a majú samé jednotky!"

A čo vedia? UMMM... Vedia, veď majú samé jednotky! Píšu? Ako píšu? Počítajú? Čítajú? Písmená, slová, vety? Čítajú na jednotky, aj keď nevedia artikulovať, tvoriť vety?

Ako to zvládajú?

Sú tie známky objektívne, alebo skôr motivačné? Všetci sú spokojní. Má to zmysel? Pre rodičov určite, veď vychodil normálnu základnú školu. Áno, to môžeme povedať človeku, ktorý tomu nerozumie, pretože akonáhle  je tam raz variant A, obsah učiva je rovnaký, jedine na inom mieste. Možno nie tak kontrolovanom, ako v špeciálnej škole, kde hodnotenie zodpovedá znalostiam detí.

Prečo by som mala chcieť pre moju dcéru samé jednotky? Nech má takú známku, na akú má. Nech je všade každé dieťa hodnotené tak, ako má.

Prečo som sa rozhodla pre špeciálnu školu?

V jednom článku sa ma pán redaktor opýtal, či som sa vzdala, veď som chcela dcéru integrovať. Nie. Iba som našla správnych ľudí, správne miesto. Už som si nepotrebovala pozrieť ďalších desať škôl a potom sa rozhodnúť. Mali sme dobrý pocit, žiadna neistota.

Preto rozumiem iným rodičom, ak si vyberú inú cestu a hľadajú miesto, kde sa budú ich deti cítiť dobre, je dôležité riadiť sa v živote dobrými pocitmi.

Ľudia odsudzujú veci, ktoré nepoznajú.

Nahlas rozmýšľajú, je tá špeciálna škola vôbec škola? Učia sa tam vôbec?

Môžem napísať iba o tej, ktorú poznám ja, o tej našej.

Deti tam chodia s radosťou. Kladie sa dôraz na také zabudnuté veci ako slušnosť, správanie, kreativita či súdržnosť. Nie preto, že sa to musí, ale preto, že z toho majú radosť. Deti sú hodnotené podľa znalostí zo zvládnutého učiva. Ak ho nezvládajú, hľadajú odpoveď prečo.

Každoročne sú prehodnocované psychológom, či sú v správnom variante, či ho zvládajú celý, alebo ho potrebujú individuálne prispôsobiť. Učitelia sa vzdelávajú, vyrábajú si pomôcky, hľadajú si cesty.

Vidíte pokroky, keď deti, ktoré nevedeli komunikovať, sa to naučia prostredníctvom komunikačných pier a vytvorených knižiek komunikátorov,  slabohovoriace sa zdokonaľujú v reči a hovoriaci si obohacujú slovnú zásobu, lebo na to majú vytvorené predmety a programy. Rovnako to platí pre rozvoj logiky, motoriky a celkový rozvoj.

V kolektíve ide všetko ľahšie ako individuálne, samozrejme sa prihliada aj na ochorenia a diagnózy detí.

V špeciálnej škole nie sú všetky deti mentálne zaostalé, niektoré sú postihnuté telesne, majú oneskorený vývin, alebo poruchy správania.

Všetky školy nie sú na rovnakej úrovni, preto nie je správne písať o všetkých rovnako.

O to viac sa teším, že existujú také ako naša moderná, vybavená iPadmi, interaktívnymi tabuľami, názornými pomôckami, čítacími perami, výškovo nastaviteľným nábytkom s priestorom na relaxáciu, knižnicou, učebňami pre informatiku a praktické vyučovanie, dieľňou či cvičnou kuchynkou.

Škola organizuje a zúčastňuje sa súťaží, deti chodia na exkurzie, podujatia a školské výlety, kde majú rovnaké zážitky ako zdravé deti v bežnej škole. Je zabezpečený dozor pred, cez aj po vyučovaní, je tu aj školská družina a máme na výber zo záujmových krúžkov.

Pedagógovia komunikujú s rodičmi a vždy si na nich urobia čas, aby sa porozprávali ako zjednodušiť, zdokonaliť a skvalitniť učenie, aby ťahali za jeden povraz, veď majú spoločný cieľ.

Deti sem dochádzajú z viacerých okresov, aj to o niečom svedčí.

Želám si, aby si každý vybral pre seba a svoje dieťa, čo je pre nich najlepšie. Aby deti neintegrovali preto, že sa to musí, lebo to nariadil súd, alebo je to moderné, ale preto, aby im uľahčili život. Aby nemuseli dochádzať toľko kilometrov, keď chcú pre svoje dieťa vzdelanie.

Nech sa rozhodnete akokoľvek, treba vidieť obe cesty.

Špeciálna škola je škola, nie je to detský kútik, jej učitelia si zaslúžia rešpekt a uznanie rovnako ako každé dieťa, ktoré do nej chodí. 🙂