Najdôležitejšie v živote je vybrať si  tú správnu školu, ktorá  nás posunie bližšie k naším snom. Je len na náš, či pôjdeme týmto smerom, alebo sa rozhodneme  pre iné povolanie. Ja som sa od svojho sna vzdialila na míle ďaleko.

Už prvý kopanček v brušku spustí milión otázok.

Veľa kope? - určite to bude chlapec futbalista.

Pri púšťaní vážnej hudby zaspí? - umelec.

Nadhadzuje sa najmä večer pred spaním? - tanečník.

Rád sa vozí v aute? - taxikár.

Zabudnite na matku s nadhľadom. Zabudnite na vtipné postrehy. Zabudnite na životom ostrieľanú trojkusovú matku. Teraz vám píše vystresovaná prvomatka prváčky, ktorá nenávidí systém, ktorý jej ukradol roky piplané bábätko, nenávidí tie inštitúcie, ktorý ten systém zabezpečujú a stále je presvedčená, že učiteľky na prvom stupni sú platené za to, aby spôsobovali deťom doživotnú traumu. Alebo aspoň ich matkám. Všetkým. Je to jedno, lebo v tomto prípade rozum dovolenkuje.

A tak roním krokodílie slzy, pretože vidím, že môjmu pokladu sa tam nepáči. Asi..? Neviem.

Blog na tému prvá trieda vo mne vrie už dlho, ale ja som stále nevedela čo mám doň napísať. Ak sa mám držať faktov, tak by som napísala, že prvý dojem – zlý. Päť detí z Mišutinej škôlky, ktoré šli s ňou do tejto školy, rozhodili do štyroch tried. Jedine spolužiačky - dvojčatá nechali spolu.

Asi po mesiaci som pochopila, prečo to spravili. Stretla som jednu známu, ktorá mala syna v tejto škole pred desiatimi (!) rokmi a s ním zo škôlky prešlo do jednej triedy tuším 17 spolužiakov. Rodičia týchto detí boli jedna partia, ktorá spolu chodila na dovolenky. Takéto rodičovské komando muselo tú pani učiteľku ničiť. Skúste hádať, ktorá pani učiteľka to bola. Jasné, že tá naša. V tom čase musela začínať, čiže má môj obdiv, že to ustála.

Záverom – Mišutka tam ostala bez kamošiek. Áno, ani to by nemuselo byť v zásade zlé, veď si nájde nové. Ale. Ale Miš sa s nimi nechcela kamarátiť. Vraj jej vadilo, že sú neposlušní a divokí. Myslím, že oni by sa s ňou aj kamarátili, vždy sa k nej správali pekne, ale ona radšej sedela v lavici a kreslila, vystrihovala a lepila.

Doteraz keď som pre ňu chodievam, má okolo seba strašný bordel, ceruzky a fixky všade, pod sebou more strihancov a pred sebou štós kresieb a koláží.

Po dlhšom čase sa opäť vraciam k téme rodičovských združení. V diskusnom fóre mi bola adresovaná takáto otázka:

"Dobry den co s rodicom ktory ZRŠ nezaplati nie preto ze by nemal ale jednoducho postavi si hlavu a povie ze neda ako reagovať kedze vieme ze je dobrovoľné. Vsetci zaplatia len ten jeden nie zrazu po 2 rokoch nezaplati. Dakujem za vas nazor."

Vo všeobecnosti je medzi rodičmi rozšírený názor, že platenie poplatku do RZ nie je povinné. Nuž, je, aj nie je. Pokúsim sa to vysvetliť.

Každé RZ, ktoré má formu občianskeho združenia, sa musí riadiť stanovami. Je to súhrn záväzných spísaných pravidiel pre činnosť inštitúcie, organizácie, a pod. Moje odporúčanie: Preštudujte si ich! Vyhnete sa tak zbytočným nedorozumeniam. Zároveň môžu byť vhodným podkladom pre vaše prípadné argumenty. Uverejnené sú buď na stránke vašej školy, alebo si ich musíte vypýtať.  A nedajte sa odbiť!

Platenie príspevku do RZ je povinné iba pre členov! Ale členstvo v RZ nie je automatické, podmienky sú uvedené práve v stanovách! Zistite si teda, či ste riadnym členom!  V združení by mala existovať prihláška, alebo listina členov aj s ich podpismi,teda aj s tým vašim. Ak nič také neexistuje, platenie poplatku sa pre vás stáva bezpredmetné. Ale pozor! Niektoré RZ majú v stanovách uvedené, že členom RZ sa stávate napr. po zaplatení príspevku, teda aj bez prihlášky. Preto ešte raz zdôrazňujem: Preštudujte si stanovy! 

Ak ste zistili, že ste naozaj riadnym členom združenia, stávajú sa pre vás záväzné (povinné) predovšetkým stanovy samotné. Teda aj bod o platení poplatku, či členského! Samozrejme aj bod, kde sú uvedené sankcie za nedodržanie týchto pravidiel fungovania. A tie sú tiež rôzne, dokonca veľa stanov ich ani neobsahuje. Podľa môjho osobného názoru je to chyba! 

Tak ako to s tými poplatkami vlastne je? Mám či nemám to či ono zaplatiť? Je to povinné? Môžu ma nútiť to zaplatiť? A ak nezaplatím, nemôže učiteľ šikanovať moje dieťa?...

Tieto a mnohé podobné otázky sa len tak hemžia rôznymi fórami, ktoré som prelúskala, kým som sa rozhodla aj v predcházajúcich príspevkoch venovať tejto nie ľahkej a obšírnej téme.

Bezplatné vzdelanie na základných a stredných školách je zakotvené v Ústave SR. Každý, kto má školopovinné dieťa sa nad týmto konštatovaním už iba trpko usmeje. Na každej, i malej dedinskej škole sa platia väčšie či menšie skryté, niekedy priam neviditeľné poplatky. Problém je v tom, že rodičia často nevedia, ktoré poplatky sú povinné (upravené zákonom) a ktoré sú dobrovoľné.

V tomto príspevku vám preto ponúkam krátky prehľad toho, za čo všetko ako rodičia školopovinných detí platíme. Za  nezdokumentované  platby budeme z účtovníckeho hľadiska považovať tie, o prevzatí ktorých poväčšine nedostane darca (rodič) žiaden doklad (príjmový doklad, darovaciu zmluvu a pod.). Teda on SÁM si ich nemôže vo svojom "domácom účtovníctve" relevantne zdokumentovať. Samozrejme predpokladáme, že škola či učiteľ by tieto platby zdokumentované mal mať . 

1. Legálne a zdokumentované  platby

- za povinné aktivity v rámci vzdelávania (legálne a zdokumentované)

Ako som písala v predchádzajúcom príspevku, po mojom "zvolení" za člena rodičovskej rady som pre môj dobrý pocit a tiež preto, aby som bola platným členom, a nielen členom "do počtu" rozbehla kolotoč hľadania informácií o fungovaní združenia ako takom. V prvom rade ma zaujímalo, čo to vlastne rodičovské združenie je, na základe čoho vzniká a pod.  Počas môjho pátrania som narazila na množstvo diskusií a otázok zo strany rodičov. Rozhodla som sa teda, že postupne na tieto otázky budem hľadať odpovede.

V súčasnosti v takej forme, ako ho poznáme z minulosti už "ZRPŠ" neexistuje. Čo teda hovorí naša legislatíva o tejto problematiké? No, dalo by sa povedať, že v podstate...NIČ.  Nič v tom zmysle, že neexistuje žiaden zákon, ktorý sa zaoberá konkrétne vznikom a fungovaním rodičovského združenia ako takým. 

V Zbierke zákonov existovala v minulosti vyhláška o ZRPŠ, ktorá upravovala činnosť, organizáciu, hospodárenie a zánik združenia. Inak, bolo to zaujímave, miestami úsmev vyvolávajúce čítanie. Zaspomínala som si na časy dávno minulé. Na druhej strane však veľa vecí dávalo zmysel a malo to hlavu aj pätu. Ale aj  zmysle tejto starej vyhlášky členmi ZRPŠ mohli byť iba osoby, ktoré sa zapísali do zoznamu členov. Navyše, maximálny ročný príspevok člena mohol byť 20 korún! Vravím, zaujímavé čítanie. Táto vyhláška však bola zrušená spolu so zákonom, ku ktorému patrila.

V súčasnosti má väčšina rodičovských združení formu občianskeho združenia ("o.z."). K tejto transformácii došlo po roku 2004. Vtedy vstúpil do platnosti nový zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov. Ten v §50 umožnil podiel zaplatenej dane (poznáme to pod ľudovým názvom "2% z dane") poskytnúť prijímateľovi, ktorým môže byť aj občianske združenie.

Aby mohlo ZRPŠ (a teda aj škola) tieto financie získať (veď nešlo o zanedbateľnú sumu), mnohé rodičovské združenia sa teda zároveň stali aj občianskými združeniami. 

Ich činnosť upravuje zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov (samozrejme v znení neskorších predpisov). Vyberám pár paragrafov, ktoré by vás mohli zaujímať: 

Tak, prázdniny sú zdarne za nami. Po prvotnom šoku z nového školského roka som dnes prekonala ďalší pri pohľade do kalendára. Veď budúci týždeň už opäť majú deti prázdniny, tentoraz s prívlastkom „jesenné“!  Uf, a ja som si raz dávno sľúbila, že po prázdninách, keď deti pôjdu do školy a škôlky, sa opäť vrátim k písaniu. Ešteže je tých prázdnin toľko, takže vždy je šanca „začať po prázdninách“.

Ale nie  o tom som chcela. Dnes som sa rozhodla venovať  trošku ťažšej téme. Téme, ktorá je spojená so školou, téme, ktorej sa venuje nejedno diskusné fórum práve na začiatku školského roka (bola som upozornená na takéto diskusie aj tu na MK), téme, ktorá je pre mnohých zahalená rúškom tajomstva. Tou témou je „ZRPŠ“, teda tzv. rodičovské združenie. Viem si celkom živo predstaviť, že v tejto chvíli väčšina z vás dospela k rozhodnutiu, že nebude strácať čas čítaním takejto blbosti a radšej si prečíta napr. „Týždeň zo života mamičiek“.  Veď tam sa človek aspoň zasmeje, zlepší si náladu (aj ja to rada čítavam 🙂). Nuž, aj ja som do istého času takto reagovala. Zmenilo sa to nástupom dcéry do škôlky.

Aj takto sa dá

Ako v iných škôlkach, aj v tej našej nastal čas „plenárky“.  Mali sme ju spolu so školákmi, keďže sme jeden subjekt. Možno to poznáte. Všetci rodičia všetkých detí sedia v jednej miestnosti so všetkými pedagogickými a niekedy aj nepedagogickými zamestnancami školy.  Ako novopečený rodič – škôlkar som si len tíško sadla a sledovala, čo sa budediať.

Otvorenie, privítanie, prejav – jeden, druhý, tretí..., sem – tam padla nejaka otázka, ktorá mi prišla skôr ako rečnícka, pretože sa nenašiel  medzi rodičmi nikto (no, aby som bola objektívna, tak poviem skoro nikto), kto by mal odvahu reagovať. Teda reagovať verejne.  Samozrejme, šuškandy  s rukami na ústach fungovali  medzi rodičmi dokonale. A že po kom to tie deti majú! A potom nastal moment, keď pred rodičov predstúpil predseda ZRPŠ s požiadavkou, že si máme za „malkáčov“ zvoliť niekoho do rodičovského združenia.  Ani som sa nestihla ... vlastne nič som nestihla, lebo v tom momente vykríkla kamoška (odvtedy stále rozmýšľam, či jej tento titul neodoberiem) moje meno. A ja som ako v tranze súhlasila. Dodnes si nedokážem logicky odôvodniť tento krok, ale stalo sa. Takto sa začala moja kariéra v ZRPŠ!

Prvé zasadnutie

Nedávno som bola v škole po syna a keď som vchádzala do triedy, videla som situáciu, ktorú tak dôverne poznám. Vychovávateľka naháňala Jakuba, aby si odložil veci do tašky a len čo ma uvidela vo dverách, začala sa sťažovať, že ju nepočúva. Vždy, keď mu niečo káže, tak to neurobí a že sa to opakuje pravidelne.

Rozpovedala mi príklad:

"Jakubko odlož si fľašu do tašky," poprosí ho vychovávateľka.

Kubko vzal fľašu, odniesol ju k najbližšiemu stolu a tam ju nechal.

"Jakubko, ale odlož si tú fľašu do tašky," rozkáže mu vychovávateľka.

Jakub zasa vzal fľašu a preniesol ju o kus bližšie k taške, ale znova jeho pozornosť upútalo niečo iné a tak ju nechal, kde bol, a šiel sa hrať.

Určite ste počuli o úspechu rodičov Emky, ktorým najvyšší súd dal za pravdu a ich dcéra má právo byť integrovaná v základnej škole. Rozhodli sa bojovať a uspeli, to je skvelé.

Trochu ma však zamrzel komentár pani redaktorky, ktorá dodala, že deti v špeciálnych školách sú na okraji spoločnosti.

Prečítala som si aj iný článok na internete, kde mamička so zmeneným menom, aj menom svojho dieťaťa opisuje návštevu špeciálnej školy, kde mal byť integrovaný jej syn, vo variante B: ,,V triede boli ešte štyri "veľmi postihnuté" deti, nič sa neučili, učiteľka im iba púšťala rozprávky, aby boli ticho."

Obe mamičky a ja máme niečo spoločné - dieťa s downovým syndrómom.

Keď sa Vám narodí choré dieťa

Vyrovnáte sa so situáciou a v duchu si poviete, vychovám z Teba toho najlepšieho a najšikovnejšieho človeka. Venujem Ti svoj čas, svoju energiu, všetko Ťa naučím a Ty tie zdravé deti dobehneš. Budem sa o to snažiť, budem to robiť najlepšie ako viem. Hipoterapia, kanisterapia, jasle, škôlky, školy, pomôcky, vitamínové doplnky, kontakt so zdravými deťmi a kopec iných vecí, aby sme našim deťom čo najviac skvalitnili život.