Poznáte tú úľavu, keď je všetko upratané a na svojom mieste. Ako dlho potrvá, kým deti narobia neporiadok? Do bytu udrie blesk alebo sa prirúti víchrica. Nebudete predsa upratovať samé do jeho dospelosti. Deti sú súčasťou rodiny, žijú s vami v domácnosti a mali by rodičom pomáhať. Učia sa tak samostatnosti a zodpovednosti. A rodičia sa musia obrniť trpezlivosťou.

Janko alebo Zuzka nevnímajú neporiadok tak, ako ich rodičia. Chcú skúmať veci okolo seba a hračky, knihy, riady v kuchyni vyhadzujú preto, že je to pre ne prirodzené. Chvíľu robia jednu činnosť o pár minút druhú. Rodičia však vnímajú iba spúšť. 

Deti napodobňujú svojich rodičov a tento princíp platí aj v upratovaní. Keď dieťa vidí rodičov upratovať, rado pomôže. Hračky môže ukladať do škatúľ alebo boxov na hračky. Hoci bude spočiatku nemotorné a pomalé, nezabúdajte, že v ňom treba pestovať pocit, že jeho pomoc je pre vás nenahraditeľné.

Vypestujte v dieťati zvyk, že po každom dohraní a pred spaním je dôležité si hračky upratať.

Veci majú svoje miesto

Čo ešte dieťa zvládne? Postupne vám môže pomáhať s prácami, na ktoré bude stačiť. Patrí sem utieranie prachu, nosenie bielizne do práčky, vykladanie bielizne z práčky. S narastajúcim vekom rastie aj odmietanie upratovať. Dosahovať splnenie príkazov krikom a vyhrážkami však nemá veľký význam. Dieťa sa učí tak, že chápe súvislosti. Keď vám pomôže s upratovaním, zostane viac času na iné aktivity.

Upratovanie! Veľké a či malé - otravné, ale potrebné. No okrem toho môže byť aj BIO!

Po nechemických prostriedkoch na čistenie občas siahneme z číreho zúfalstva a inokedy v snahe šetriť nielen životné prostredie, ale aj naše zdravie. Dámy z Modrého koníka sa o skúsenosti s „bio“ upratovaním ochotne podelili a tú sú ich rady.

Preč s vodným kameňom

Najväščím postrachom v kúpeľni, čo sa udržovania čistoty týka, je určite vodný kameň a špina zažratá do škár medzi dlažbou. S vodným kameňom, ktorý sa veľmi rád usadzuje hlavne v spodnej časti sprchových kútov, hravo zatočila @elizee. Jej rada znie: namočiť papierovú kuchynskú utierku do octu, priložiť na „postihnuté“ miesto v kúpeľni. Nechať celú noc pôsobiť a ráno sa už len tešiť z výsledku.

Kameň je nepriateľ aj pre práčky. Jednou zo zaužívaných rád je vyliať do bubna 1 - 3 litre octu, vhodiť tam nejaké staré handry (bubon sa pri žmýkaní nesmie točiť naprázdno z bezpečnostných dôvodov) a zapnúť prací cyklus na vyššiu teplotu. Je ale dosť možné, že tento recept si neporadí len s usadeninami, ale aj s hadicami od práčky.  @misena92 však na ocot nedá dopustiť, používa ho ale len 2-krát ročne na generálnu očistu. Tu je jej konkrétny postup:

1 kg kryštálovej sódy (natrium carbonat - pracia sóda) - dostať ju kúpiť v drogérii či v predajniach poľnohospodárskych a vinohradníckych potrieb,

„A to ty dnes nerobíš „sobotu“?“ neveriaco a veľmi rázne sa ma pri ostatnej návšteve spýtala mamina.

„A ty si to vieš predstaviť pri týchto štyroch (rozumej deťoch), keď sú doma? Nie, mami, ja robím „pondelky“.“ Odpovedala som s čo najväčším kľudom, teda aspoň som sa snažila tak tváriť. Zároveň som si uvedomila, že som sa práve vzpriečila tomu, čomu ma dlhé roky mamka učila! Motýliky v bruchu vyplývajúce z určitého rešpektu voči rodičovi tam teda boli. Mamkinu reakciu radšej opisovať nebudem.

Len na vysvetlenie: „robiť sobotu“ u nás na dedine znamenalo vyupratovať celý dom aj dvor. Nebudem konkrétna. Myslím, že každá z nás vie, čo si má predstaviť pod pojmom upratovanie. Teda aspoň dúfam! Podstatné bolo „urobiť sobotu“ do maximálne 12 až 13 hodiny, aby poobede „už bol pokoj“. S prešvihnutím určeného času som riskovala nielen mamkin hnev, ale aj všeobecnú verejnú hanbu minimálne na našej ulici. Dokonca som v tom najhoršom prípade mohla kvôli tomu ostať "na ocot". Až teraz som prišla na dôvod, prečo som sa nakoniec musela vydať až cca 200 km od mojej rodnej!

Inak, kvôli pokoju v rodine som nakoniec večer predsa len nabehla aspoň s mopom na podlahy. Manžel mal z toho úžasnú srandu, lebo vie, že večer s mopom behať nezvyknem. Ja som ale mala priestor rozmýšľať. Spomínala som, ako som neznášala soboty. Bolo mi neuveriteľne ľúto, že hodnota mojej osoby je meraná rýchlosťou upratovania. Veď „sestra by to už dávno mala hotové“! Vravela som si, že keď budem mať raz vlastnú rodinu, tak nebudem na prvé miesto klásť poriadok. Že s rodinou radšej pôjdem na nejaký výlet. Že, že, že... Na druhej strane som ale zbožňovala ten pocit čistoty a poriadku, ktorý som si na konci soboty vychutnávala. A tešila som sa na nedeľu, ktorá bola na dedine taká výnimočná. Skrátka milovala som poriadok, aj ho stále milujem, len som ho nerada robila a trvá to dodnes. Určite viete, o čom hovorím.

Keď som sa prelúskala cez všetky tie spomienky a rukou si ukradomky z líca utrela stekajúcu slzu tváriac sa, že to sa tak potím z toho mopu, uvedomila som si ešte niečo. Keď sa stretnem s kamoškami – maminkami, tak skôr či neskôr sa v našich rozhovoroch téma poriadku spomenie. V rebríčku želaní „mať upratané“ je na popredných priečkach. Nie dovolenka, nová kabelka či topánky, ale mať tak aspoň jeden deň doma upratané. Uvedomila som si, že akonáhle k nám niekto príde, ako prvé „riešim“ poriadok. Teda v našom prípade pri 4 deťoch väčšinou neporiadok. Mám tendenciu sa hneď za tento stav ospravedlňovať. V panike je najľahšie všetko hodiť na deti. Hádam ma nikto neudá, že ich takto „zneužívam“ a sem – tam nimi maskujem moju lenivosť, či nechuť upratať. Ale musím si začať dávať pozor.  Moja najlepšia kamoška začala robiť na „sociálke“.  Vždy, keď sa ohlási, tak sa jej spýtam, či chce prísť na kávu, alebo na šetrenie! 🙂

A naozaj. Uvedomujem si, ako málo by mi stačilo, keď už o dovolenke môžem len snívať. Zachovať po uprataní tento stav aspoň 24 hodín. No, budem reálna, stačila by aspoň polovica.  Ale keď to tak veľmi chcem, prečo to tak aj nemám? Našla som niekde na to celkom fajn odpoveď: Pretože sú aj veci, ktoré chceme viac. Ale to je už iná téma. Nad tou sa budem zamýšľať možno pri umývaní okien.