Cez víkend, keď Zuzka sedela na svojom obľúbenom mieste, do mysle sa jej začali vkrádať zvedavé otázky. Kto je vlastne jej biologická matka a prečo ju opustila? A čo jej otec? V diaľke sledovala Haxa ako veselo naháňa motýľa. Vyrušil ju zvedavý ňufák Lejly, ktorý sa obtieral o jej ruku. Vždy to robila, keď sa s ňou chcela pozdraviť. 

"Moja milá a ty tu čo robíš?" poškrabkala ju za uchom. 

"Prišla som ťa pozrieť." ozval sa veselý hlas Petra za stromom, o ktorý bola opretá. Zasmiala sa. 

"Naozaj? A kde máš pána?" pokračovala v jeho načatej hre. 

"Neviem, ušla som mu. Bol strašne pomalý." zasmial sa Peter a prisunul sa k nej. Zuzka sa rozosmiala. "Konečne sa usmievaš." povedal Peter vážne a milo sa na ňu usmial. Veselo sa na neho pozrela a zrak sklopila na Lejlu. Odrazu k nim pribehol Hax a začal do svojej psej susedky dobiedzať. Tá sa postavila a ladným krokom sa začala prechádzať po lúke. Hax jej bol neustále pri zadných labkách a občas do nej hravo skočil. 

"Oni sú skoro ako my dvaja." usmial sa Peter, keď ich sledoval. Zuzka vážne zdvihla obočie. 

Po ceste mlčali. Peter stále premýšľal nad jednou otázkou. O dva mesiace má mať maturitný večierok. Veľmi túžil, aby tam bola s ním. Stále však nevedel, ako by sa jej to mal opýtať. Obával sa jej plachosti, aby ju nevystrašil.

"Nie som zvyknutá na to, že takto mlčíš. Niečo ťa trápi?" spýtala sa Zuzka tesne pri dome. Peter si odkašľal a pozrel do jej pokojných očí.

"Vlastne, tak trošku áno." odpovedal vážne.

"A mohla by som ti nejak pomôcť?" spýtala sa povzbudivo. Peter hľadel do zeme.

"O dva mesiace mám mať maturitný večierok a chcel som sa spýtať, či by si naň nechcela ísť spolu so mnou?" odhodlal sa a skúmavo jej hľadel do očí. Zuzka prekvapene zažmurkala. Pozerala raz na neho a raz do zeme. "Nemusíš mi odpovedať hneď, ak nechceš. Máš na to dva mesiace." usmial sa na ňu veselo. Zasmiala sa.

"Pôjdem s tebou, rada." povedala potichu. Peter sa nadšene usmial. Zuzka sa musela smiať tiež, keď videla jeho rozradostený výraz v tvári.

Znenie článku

"Premýšľal som nad tým, čo si mi hovorila, keď som ťa odprevádzal. Čo by bolo podľa teba dobré, v tejto situácii, urobiť?" spýtal sa Peter vážne. Zuzka na neho uprela svoj nevinný pohľad.

"Ty svojho brata poznáš lepšie ako ja. Nemôžem ti radiť." pokojný hlas, ktorý vyšiel z jej úst ho prekvapil. 

"Ty sa na neho ani trošku nehneváš?" spýtal sa zmätene. Zuzka si vybrala kvietok z bundy a skúmavo si ho prehliadala v prstoch. 

"Pozri na toto." vystrela prsty Petrovi pred tvár oproti slnku. "Nezdá sa ti, že keď cez ne presvitá slnko, tak žiaria? Keby sme mali možnosť vidieť Ježiša ako presvetluje naše nedostatky, bolo by to podobné." povedala zaujato. Stále sledovala ako slnko presvecuje medzierky medzi jej prstami. Peter ju nemo pozoroval. Hoci mala v sebe ešte stále dievčenské črty, to, čo nosila v sebe ju robilo neskutočne príťažlivou a ženskou. Keď sa otočila na Petrovu stranu a uvidela jeho skúmavý pohľad, stiahla prsty a zahľadela sa na Haxa, ktorý si veselo chrúmal Petrovu paličku. Peter sa nadýchol a posadil sa na trávu vedľa Haxa. Začal ho škrabkať za uchom. 

"Prečo si sa rozhodla veriť v Ježiša?" spýtal sa Peter zvedavo. Vždy sa jej to chcel opýtať a práve teraz mu prišlo, že je tá správna chvíľa. Zuzka na neho pozrela. 

"Ja si skôr myslím, že On sa rozhodol pre mňa. Prečo mi tvoj brat povedal, že som kukučka?" rozhodla sa Zuzka otočiť otázku. Stále nad tým premýšľala. Mohla sa opýtať mamy, ale neprišlo jej to správne. Peter na ňu zamračil obočie. 

"Ahoj Zuzi, už si prišla zo školy? Ako bolo?" spýtala sa Alenka od sporáka. Práve dovárala obed na zajtra.

"Dobre, mamička." Zuzka položila tašku na zem a posadila sa chrbtom k Alenke. Skúmavo sledovala šatku, ktorou jej Peter previazal koleno.

Alenka nabrala jedlo a položila tanier pred Zuzku. 

"Čo to máš?" zvedavo nazerala na jej stranu. Zuzka sa otočila k mame a nevinne zažmurkala. Alenka zhíkla. "Čo sa ti stalo?" rýchlo si kľakla k jej kolenu. "Kto ti to takto starostlivo ošetril?" spýtavo ku nej zdvihla pohľad. Zuzka mlčala. Alenka jej opatrne šatku odviazala a prekvapene pozerala na skorocelové listy, ktoré na rane mala. Vzala lekárničku, ranu jej dôkladne vydezinfikovala a prelepila. Zuzka si k sebe vzala šatku, ktorú Alenka položila na stôl. Zovrela ju v dlani.

"Neboj sa, mamička, som v poriadku. Iba som bola trošku neopatrná a spadla som po ceste. Peter bol nablízku a pomohol mi." veselo sa usmiala. Alenke sa rozsvietili oči láskou.

"Všimla som si, že si v poslednej dobe s Petrom dobre rozumiete. Som rada, za vás oboch." povedala milo a na chvíľu si sadla vedľa nej. Zuzka sa usmiala a začala jesť. 

Zuzka mala zrovna šesťnásť rokov, keď sa jej prvýkrát do uší dostali kruté poznámky o tom, kto vlastne je. Práve prechádzala po lúčnej ceste domov zo školy, keď si ju stopli dvaja spolužiaci z vedľajšej triedy. Jeden z nich bol Juraj, Petrov brat. 

"Zuza, vieš o tom, že si kukučka?" šplechli jej do tváre. Zuzka na nich uprela svoj belasý, nevinný pohľad. Nechápala, prečo jej to hovorili. Pridala do kroku a snažila sa nevšímať si ich. Juraj ju však dobehol a nečakane posotil. Zuzka spadla kolenom rovno na ostrý kameň. Potom sa obaja začali smiať a ušli. Všetko to z diaľky sledoval Peter. Bol nahnevaný z toho, čo videl. Práve jeho brat ubližoval dievčaťu, ktoré malo v jeho srdci výnimočné miesto. Zuzka sedela na zemi a so slzami v očiach pozerala na svoje rozrazené koleno. Viac, ako to, ju však bolelo srdce z toho, čo počula. Nechápala, prečo sa terčom posmechu stala práve ona. Peter k nej potichu pristúpil a pomaly sa sklonil k jej kolenu. Vystrašene sa na neho pozrela. Po ceste k nej, uvidel skorocel a natrhal ho. Teraz ho intenzívne zvieral v ruke a skúmavo pozoroval jej ranu.

"Veľmi ťa to bolí?" spýtal sa citlivo.

"Ani nie. Iba to trošku krváca." odhodlala sa na neho pozrieť. Usmial sa na ňu. Bol jej blízky priateľ a vždy sa k nej správal veľmi láskavo a citlivo. Bola rada, že to bol práve on, kto sa tu teraz objavil.

"Ošetrím ti to." povedal Peter vážne a z ruksaku si vytiahol fľašu s čistou vodou. Opláchol listy skorocelu, očistil pomaly ranu, poukladal lístky tam, kde bola rana najviac otvorená a obviazal jej to so šatkou, ktorú nosil zaviazanú o ruksak. Zuzka sa na neho s láskou pozerala. Jeho dotyk bol veľmi profesionálny. Priam akoby to robil samotný doktor.

"Skúsiš sa postaviť?" spýtal sa Peter priateľsky a podal jej ruku. Prijala ju a tak jej pomohol vstať. Noha ju trošku bolela, tak sa Peter rozhodol odprevadiť ju až úplne k domu.

Vilma mala ukážkové tehotenstvo. Silvia ju nechala hospitalizovať v súkromnej nemocnici pár dní pred vypočítaným pôrodom. Ten začal presne tak, ako mal. Odtiekla jej plodová voda a už o tri hodiny sa ozval prvýkrát plač malého dievčatka. Vilma ho nevidela. Silvia sa o to postarala. Alenka už potom nikdy viac Vilmu nevidela. Silvia prišla iba s malým novorodeniatkom vo vajíčku, spolu s papiermi, kde boli ako otec a matka malého dievčatka označení Alenka a Roman. Silvia mlčky vzala Vilmin kufor a nechala dieťa vo vajíčku v rukách Romana. Bez jediného slova. Alenku tento okamih veľmi bolel. Nevedela si predstaviť, čo asi Vilma musela prežívať. Keď však uvidela tváričku malého dievčatka prvýkrát, všetka bolesť sa zmenila v lásku a nehu. Vytiahla bábätko z vajíčka a materinsky si ju privinula k sebe. Privoňala si k jej malému telíčku. Tá vôňa sa jej uložila hlboko do srdca.

"Volá sa Zuzka." prerušil jej premýšľanie Romanov hlas, ktorý v rukách držal rodný list dieťatka. Alenka sa na ňu s láskou usmiala.

"Moja malá Zuzanka, môj vysnívaný poklad, Božie požehnanie, tak teda vitaj u nás." Alenkin hlas bol dojatý. Priblížila sa k jej malej hlavičke, ktorú chránila tenká čiapočka a jemne ju na ňu pobozkala. Bábätko sa anjelsky usmialo so zavretými očkami. Okamžite si tak získala celé Alenkino srdce.

Dievčatko rástlo veľmi rýchlo a Alenka nikdy neoľutovala, že sa pre ňu rozhodla. Mala práve tri roky, keď niekto kúpil pozemok blízko nich a rozhodol sa stavať. Bola to mladá rodina s dvomi synmi. Prvý, Peter, mal šesť a druhý, Juraj, bol tak starý ako Zuzka. O rok sa nasťahovali a stali sa príjemnými susedmi. Alenka bola za nich vďačná, pretože Zuzka tak mohla vyrastať s deťmi v podobnom veku.

Zuzka bola veľmi láskavé dievčatko, nikto nepochyboval, že je Alenkina, pretože mala úplne rovnakú povahu. Hoci, po dedine sa viedli aj rôzne klebety, vždy utíchli, keď kráčala Alenka s Romanom a Zuzkou okolo. Spoločne tvorili nádhernú rodinu, ktorú spájali silné korene. 

Prepaľujúca chvíľa, kedy Alenka najviac trpela bola, niekoľko mesiacov po Zuzkiných šiestich narodeninách. Roman chodieval brigádovať do lesa ako pilčík. V jeden jesenný podvečer, kedy bola obloha zaliata zvláštnou červenou farbou sa do Alenkiných uší dostali kruté slová Romanovho kamaráta. 

Týždne prechádzali rýchlo. Vilma si začala zvykať na nový domov a čoraz viac sa Alenke otvárala. Boli práve spoločne na lúke, kde Alenka rada zbierala bylinky. 

"Teta Alenka? Prečo vlastne nemáte deti?" spýtala sa Vilma počas toho, keď jej Alenka vysvetľovala ako vyzerá materina dúška. Alenka na ňu zdvihla pohľad a chvíľu mlčala. 

"Nebolo nám to dopriate. Ja ale ešte verím v zázrak. Milujem deti." usmiala sa na ňu očami. 

"Budeš skvelá mama. Chcem, aby dieťa, ktoré porodím malo mamu, ako si ty." odhodlala sa Vilma priznať nahlas. Alenka na ňu prekvapene zdvihla obočie. Nevedela, čo jej má na to odpovedať. Vilma ju pohladila po ruke a pokračovala v zbieraní byliniek. Alenku to v srdci hlboko dojalo. Zároveň jej to darovalo pokoj v tom, čo ju už dlhý čas tak veľmi ťažilo. 

"Ďakujem." povedala ticho a pohladila Vilmu po vlasoch. Obe sa na seba ticho usmiali. 

Raz podvečer, keď Alenka niesla večeru Vilme do izby začula jej rozhovor s otcom. 

"Dobre, na budúci mesiac vám ju priveziem. O všetko, ohľadom pôrodu, sa postarám. Potom už sa nemusíme nikdy stretnúť." povedala tónom, akoby vybavovala nejaký obchod. Alenka smutne sklopila pohľad a mlčala. Všetky slová už boli vypovedané. Nemala viac silu niečo hovoriť. 

Silvia sa zdvihla a tak nečakane, ako prišla, aj odišla. Ostala po nej len vôňa po parféme. Alenka si rezignovane sadla za stôl a zvesila hlavu. Roman k nej pristúpil a pohladil ju po zvesených ramenách. Nehovorila nič. Svojmu manželovi sa nikdy nepriečila. A vlastne sama nevedela, čo je v tejto situácii správne. 

Na ďalší mesiac ku nim Silvia doviezla vysoké dievča so smutnými očami. Spod voľného trička jej vykúkalo malé bruško. Neochotne vošla dnu a pozdravila sa. Alenka k nej s láskou pristúpila a pohladila ju po ruke. Venovala jej priateľský úsmev. Vilma však mlčala a pozerala do zeme. 

"Keď by sa čokoľvek stalo, volajte na toto číslo. Každý mesiac budem chodiť sem, aby som ju vzala ku súkromníkovi do poradne. O nič sa nemusíte starať. Keď sa dieťa narodí, vezmem si Vilmu zase k sebe." podala im vizitku s telefónom na nejakého doktora, potom sa otočila na Vilmu. "Ak by ti volal otec, vieš, čo máš povedať." Silviin hlas bol rázny a vecný. Vilma ticho prikývla. Silvia sa náhle otočila a odišla. Alenka na ňu hľadela s prekvapeným výrazom v tvári. Nechcela veriť vlastným očiam, že sa s dcérou ani len nerozlúčila. Chcela jej niečo povedať, ale Silvia bola taká rýchla, že po nej ostal iba prach na príjazdovej ceste. Keď sa trochu spamätala, podišla k Vilme a nežne sa na ňu zahľadela. 

"Vitaj u nás, Vilmuška, nie si hladná?" snažila sa o rozhovor. Vilma na ňu pozrela uboleným pohľadom a pokývala hlavou, že nie. "Tak ti aspoň ukážem tvoju izbu." povedala Alenka milo, vzala jej kufor a viedla ju po schodoch hore. Keď otvorila dvere, Vilma sa nesmelo poobzerala dookola a posadila sa na posteľ. Zhlboka sa nadýchla a vydýchla. 

"Ďakujem, teta Alenka." povedala Vilma tichým hlasom. 

Milé ženy, doktor Slíž má pre Vás jeden dôležitý odkaz. 🙂 Prajeme usmiaty deň. 

"Ona ma hrozne sklamala." povedala stroho.

"Kto?" spýtala sa Alenka prekvapene.

"Veď Vilma. Moja dcéra. Je tehotná." Silvia si chytila tvár do dlaní a pokrútila hlavou. Alenka sa ju snažila pohladiť. Silvia však okamžite zakryla svoju bolesť a opäť sa narovnala. "Niečo by som od teba chcela." povedala priamo. Alenka mlčala a zahľadela sa na Romana. S prekvapeným výrazom Silviu stále sledoval.

"My si to dieťa nemôžeme nechať. Martin sa pohybuje vo vysokých kruhoch, kde sa od neho očakáva, že bude mať dokonalú rodinu. Vybavila som Vilme individuálny plán výučby, aby kým porodí, sa mohla naďalej venovať štúdiu. Chcem, aby, na ten čas, bývala tu s vami. Potom si to decko môžete osvojiť. Martin sa o tom nesmie dozvedieť." jej plány Alenke úplne vyrazili dych. Nevedela, čo má na to povedať. Musela sa postaviť a napiť vody. Roman sa neveriacky zahľadel do okna. "Ak mi nepomôžete, pošlem ju na potrat." Alenka na ňu zdesene pohliadla. Vedela, že by bola toho schopná. Rozbúšilo sa jej srdce naliehavosťou.

"Silvia, počuješ vôbec, čo rozprávaš a čo od nás žiadaš? Veď to je do nebavolajúce šialenstvo. Čo na to hovorí Vilma?" spýtala sa Alenka zhrozene.

"Ona do toho nemá čo hovoriť. Veď sama je ešte len decko." odfrkla. Alenka pokrútila hlavou.

Kde bolo tam bolo... v jedno krásne sobotné ráno som na tehotenskom teste našla dve jasne ružové čiarky...
Ale nie... preskočme históriu trošičku vpred, nech tu nie si do budúceho týždňa.🙂

Keď sa môj prvorodený syn Viktor naučil v roku chodiť, postupom času automaticky vyvstávala otázka - čo ďalej?
Vozenie v kočíku na dlhé prechádzky bolo síce fajn... no prišla doba covidová, zákazy a príkazy... a voziť dieťa v kočíku okolo bloku začínala byť pekná nuda.
Autíčko? Trojkolka? Motorka?
Priznám sa, že nejaký extra hlboký výskum som si nerobila.
Otvorila som prehliadač, ťukla do Google okienka - "odrážadlo pre deti" a odentrovala.
Niekde v prvej trojke odrážadiel, ktorú mi vtedy Google ponúkol, bolo veľmi vkusné odrážadlo, pre mňa dovtedy len z počutia známej značky Zopa.

Ponuku som rozklikla a vedela som, že inam už klikať nemusím. 🙂

Easy way odrážadlo malo jednoducho šmrnc.

A že to bola naozaj skvelá kúpa, sme sa s manželom presvedčili takmer okamžite.
A to z pár jednoduchých dôvodov.

1. Ľahkosť
Napriek tomu, že pôsobí veľmi robustne, disponuje neuveriteľnou ľahkosťou. Tú som ako matka ocenila hlavne vtedy, keď som sa z prechádzky vracala a unavený Viktor nechcel už ísť ani pešo a ani na odrážadle a musela som ich niesť oboch.
Vďakabohu, že takých situácii bolo málo.

Keď sa dieťa narodí, nikto nevie, aké bude. Ani Anna to nevedela. Mala dve dcéry a hoci sa narodili v rovnaký deň, každá v sebe niesla iné posolstvo. Alenka bola krehká a útla. Jej duša bola zahalená jemnosťou a nežnosťou. Milovala prírodu, Boha a svojich rodičov. Silvia bola živelná a cieľavedomá. Presne vedela, čo od života chce. Túžila po tom, čo jej rodičia nevedeli poskytnúť. Jej srdce sa vždy radovalo, keď mohla byť stredobodom pozornosti. Aj keď to bolo na úkor vlastnej sestry. Alenka bola tichá, nikdy svoju sestru neohriakla za jej správanie. Za to otec, ten jediný jej vedel dohovoriť tak, že sa zakaždým hanbila. Žiaľ miesto toho, aby sa poučila, prekypovala čoraz väčšou žiarlivosťou k Alenke.

Keď sa Alenka zoznámila s Romanom, nezniesla sa pozerať na ich čistú lásku. Na určitú chvíľu na Silviine správanie zmenilo, keď sa zoznámila s Martinom. Dokázal jej dať všetko, po čom tak odjakživa túžila. Po svadbe však opustila rodný dom a dlho o nej nikto nič nepočul. Obe mali vtedy iba devätnásť rokov. 

Roman miloval Alenku celým svojím srdcom. Keď jej ochoreli rodičia a túžila sa o nich postarať, bez reptania súhlasil a presťahovali sa ku nim. Nemali deti. Hoci veľmi po nich túžili. Alenkina túžba po deťoch však ešte viac vzrástla, keď obaja rodičia zomreli. Roman dlho premýšľal, modlil sa, ich túžba však nebola vypočutá. Až raz k nim nečakane pricestovala jej sestra.

"Ach Alena. Nechápem, ako si sa tu takto mohla zakopať." zaznel Silviin pohŕdavý hlas. Roman mal čo robiť, aby ju okamžite nevyhodil. Poznal však Alenkine srdce. Dokázala odpustiť svojej sestre každú uštipačnú poznámku. Alenka si totiž v srdci niesla všetko, čo ju mama s láskou naučila. V takejto situácii jej vždy zaznel jej láskavý hlas: "Alenka, odpúšťaj. Vždy, keď budeš cítiť tlak výčitiek od svojej sestry. Lebo v Biblii je skvelý návod na to, ako si uchovať svoje srdce čisté: Vtedy pristúpil k nemu Peter a povedal: „Pane, keď sa brat prehreší proti mne, koľkokrát mu mám odpustiť? Či až sedem ráz?“  Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti, nie sedem ráz, ale až sedemdesiatkrát sedem. (Biblia, Matúš 18:21-22)

"Silvia, som rada, že si prišla. Hoci ma mrzí, že si ani raz nenavštívila mamu a otca. Chýbala si im." povedala Alenka pokorne.

"Nič mi nevyčítaj. Ty nevieš, aké náročné je starať sa o dieťa." Silvia sa na ňu povýšenecky pozrela a posadila sa na stoličku. Alenku táto poznámka v srdci veľmi zabolela. Roman k nej pristúpil a s láskou ju objal. Usmiala sa na neho. Akokoľvek ju bolela nenaplnená túžba, jej láska k manželovi ju vždy dokázala potešiť. Bola vďačná Bohu, že ho má.

A je to tu! Zdravotní klauni pre vás pripravili novú reláciu P. R. D. - Praktické Rady Doktorské. Odborníci s červeným nosom vám odhalia taje z oblasti medicíny, ľudského tela a zdravovedy. V prvom diely so sestričkou Endorfínou Skúmavou uvidíte, čo ste ešte nevideli. Téma je kurie oko.

Relácia P. R. D. je pre všetky deti, ale aj ich rodičov, ktorí si chcú zlepšiť náladu. Na ďalší diel za môžete tešiť o týždeň v piatok. 

"Už?" spýtal sa mierne v šoku. Prikývla som so zaťatými zubami. Rýchlo utekal do pracovne. Keď sa vrátil ku mne, v ruke držal moju tašku a pomohol mi pomalými krokmi dostať sa von. Všetkým ešte stihol zakričať, že sa mu onedlho narodí syn. 

Bol nádherný jarný deň a ja som v rukách držala malé klbko našej zhmotnenej lásky. Nechápala som ako. Aj to bol pre mňa jeden z nádherných Božích tajov. Joel mi zamilovane bozkával ruku a so slzami v očiach sa díval do Simeonovej malej tváričky. Naklonil k nemu ruku a položil mu ju na hlavičku. 

"Žehnám ti, môj drahý synček. Môj najdrahší poklad. Nech si vždy vedený po Božích cestách. Nech ti Pán podaruje veľa pokoja a odhodlania do tvojho, ešte teraz, malého srdiečka. Nech stále vieš, kto si v Ježišovi a svietiš všade, kde sa objavíš. Milujem ťa, aj spolu s tvojou mamičkou. Ste pre mňa to najvzácnejšie, čo som do života od Boha mohol dostať. Môj Simeon." 

Keď to hovoril, kotúľali sa mi slzy po lícach. Táto chvíľa bola tak intímna, tak vzácna, že som dokázala iba mlčať a vychutnávať si ju srdcom. V plnosti. Vďaka. Bože, mám k tebe nahromadenej toľko vďačnosti, že neviem sformulovať tie správne slová. Ty si hoden všetkej chvály, tu na zemi i hore v nebi. Nikdy nebudem schopná darovať Ti dar, ktorý by dokázal obkolesiť Tvoju majestnátnosť. Vďaka. Vydýchla som a privrela oči. 

Prešli tri mesiace. Ja som sedela na terase a sledovala ako zapadá slnko. Naklonila som pohľad doprava, v kolíske pokojne spinkal náš malý chlapček. Jeho tvár bola taká nádherná, akoby som sledovala ruku Majstra pri tvorbe umeleckého diela. 

Začula som jemné buchnutie dverí a Joelovu pokojnú chôdzu. Rozpoznala som ju už na diaľku. Usmiala som sa, keď sa ku mne naklonil, odhrnul mi vlasy a nežne ma pobozkal na krk. 

Po pár dňoch, keď som mala už dostatok síl postaviť sa, rozhodla som sa navštíviť Joela počas rehabilitácie. Môj ošetrujúci lekár, doktor "Víchrica", ako ho nazval Joel potom, čo nám nečakane oznámil, že som tehotná, mi v tom pomohol. Nakoniec sme sa s ním, spolu s Joelom, zblížili natoľko, že sa z nás stali priatelia. 

Keď som prišla na fyziatricko-rehabilitačné oddelenie Joelovi práve pomáhali zdvihnúť sa z vozíka. Mal dostatočne silné ruky, takže s ním nemali veľa roboty. Bol mi otočený chrbtom a ja som so záujmom sledovala ako sa veľmi snaží urobiť prvé kroky. Stálo ho to veľmi veľa námahy, videla som to na jeho napnutom chrbáte. Keď sa otočil, aby zmenil trasu ešte stále sa sústredil na svoje nohy. Mal privreté oči a silne zovretú tvár. Do srdca mi vošiel obdiv k nemu. Bol cieľavedomý a húževnatý. A prejavovalo sa to aj teraz. Niekoľkokrát prešiel tam a späť. Keď zdvihol pohľad jeho tvár bola zamračená bolesťou. Ihneď však ako sa zahľadel mojim smerom, jeho oči zjemneli. Usmial sa. Pristúpila som pomaly k nemu a pozdravila zdravotníkov, ktorí tam boli. Pohladila som ho po chrbáte a naklonila sa k nemu. 

"Ide ti to veľmi dobre." pošepla som hrdo. Oboma rukami sa oprel na moju stranu a zamilovane sa na mňa zahľadel. 

"Si nádherná." povedal tichým hlasom. Vôbec si nevšímal okolie. Nahol sa ku mne a nežne ma pobozkal. Rozbúšilo sa mi srdce. Prikryla som si pery rukou a ospravedlňujúco sa pozrela na personál. Veselo sa na nás usmievali. Po chvíli odišli so slovami, že si odbehnú na kávu. Joel na nich vďačne pokýval hlavou. 

"Čo mi to robíš? Privádzaš ma do rozpakov." veselo som sa na neho zamračila. Pobavene pokýval hlavou z jednej strany na druhú a znova ma pobozkal. Tentokrát vášnivejšie a dlhšie. Zachytila som sa rukami na rovnakom mieste ako on. Keď sa odtiahol, oči mu horeli láskou. 

"Chýbali mi tvoje pery." povedal zamilovane a čelo si oprel o moje. Pocítila som jeho vôňu zmiešanú s námahou, ktorú vynakladal. Prstami som mu pohladila napäté svaly na rukách. Jemne sa mu zdvihli kútiky do úsmevu. Potom ma pobozkal na čelo. 

"Si v poriadku?" spýtala som sa nadšene a snažila sa posadiť. Ticho ma skúmal. V očiach mal zvláštne tajomno. Prekvapene som si prehliadala celú jeho tvár. 

"Myslím, že to ešte chce trošku času, ale podstatné je, že som tu a môžem ťa vidieť. Milujem ťa." privinul si moju ruku k lícu a privrel oči. Nadšene mi podskočilo srdce. 

"Áno, to je to najkrajšie. Že si tu a môžem vidieť opäť tvoje nádherné oči. Veľmi si mi chýbal." pohladila som ho jemne po jeho strnisku na tvári. Usmial sa. Náhle sa otvorili dvere a dnu vošiel lekár. 

"Dobrý deň. Vidím, že už sa máte lepšie. Ako sa cítite?" podišiel ku mne a začal počúvať moje srdce. 

"Dobre." odpovedala som prekvapene a zahľadela sa na Joela. Pobavene na mňa žmurkol. Nadšene som sa usmiala. 

"Tak to rád počujem. Ste pre nás hotový zázrak. To, že ste vy, aj vaše dieťa prežili, ešte doteraz nedokážem spracovať." zaznel jeho hlas. Vyjavene som sa na neho pozrela a potom na Joela. Prekvapene sa pozeral raz na mňa a raz na doktora. 

"Ako sa má?" začula som mamkin tichý hlas. 

"Už konečne prestala krvácať." do uší mi vošiel nežný hlas Noemi. Pomaly som otvorila oči. Pozrela som sa okolo seba. Mamka sa usmiala a pozrela na Noemi. 

"Kde som to?" šepla som tichým, zachrípnutým hlasom. 

"Si v nemocnici. Už si v bezpečí, všetko je v poriadku." zaznel mamkin dojatý hlas. Pozrela som na Noemi. Usmievala sa s očami plnými sĺz. 

"Joel. Ako sa má Joel?" spýtala som sa naliehavo. Noemi mi nežne chytila ruku a pohladila ma po nej. 

"Drahá, oddýchni si. Si ešte veľmi slabá. Ešte sa pozhovárame." jej pokojný výraz tváre mi do srdca vniesol upokojenie. Strašne sa mi chcelo spať. Zavrela som oči. 

Dominik je náš dlhoročný kamarát z liečebného ústavu Marína. Každé leto si nenechal ujsť program Cirkus Paciento, počas ktorého sa od zdravotných klaunov naučil rôzne cirkusové triky. Dominik bol vždy jednou z hlavných hviezd programu. 🙂

Posledné leto však bolo iné - Cirkus Paciento bol v Maríne kvôli pandémii zrušený. Dominik bol sklamaný a nám bolo tiež ľúto, že sa neuvidíme. O to viac sme sa však potešili, keď Dominik využil možnosť našej online klauniády. A malo to úspech.

„Ďakujem Vám všetkým z celého môjho srdca," napísal nám Dominik po online stretnutí.

Aj vy môžete pre vaše dieťa objednať zdravotných klaunov online - každý pracovný deň a zdarma. Stačí mať počítač, tablet alebo mobil, internetové pripojenie, funkčnú webkameru a mikrofón. Video-hovor trvá približne 20 minút a používame pri ňom aplikáciu Zoom. Určený je primárne pre detských pacientov. Či už sa liečite doma, alebo ste v nemocnici, sme tu pre vás, aby sme vám zlepšili deň.  

Tešíme sa na všetky deti, ktoré potrebujú zlepšiť náladu.

Viac info a termíny pre rezerváciu: https://bit.ly/3onZRWo

Dočítala som posledné slová a prešli mnou zimomriavky. Keď to písal, ani len netušil, ako veľmi to bude pre mňa dôležité. Už viem, prečo ma sem srdce viedlo. Všetko mi to dávalo zmysel. Vďaka, Bože. Ty si stále so mnou. Vedieš moje kroky a si verný. Aj keď ja nie som. Tvoja láska je tak bezhraničná, že čokoľvek sa stane a čokoľvek spravím, vždy si tu a trpezlivo čakáš s otvorenou náručou, ponúkať mi to, čo je tak potrebné. Zmierenie s Tebou, ktoré prináša tak nádherný pokoj. 

Boh všetkej milosti, ktorý vás v Kristovi Ježišovi povolal do svojej večnej slávy, vás po krátkom utrpení zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na pevný základ. (Biblia, Prvý Petrov 5:10) 

A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.(Biblia, Filipanom 4:7) 

Všetky tieto slová nahradili čierne myšlienky v mojej mysli. Až teraz sa dokázalo moje srdce úplne upokojiť. Zrazu mi zazvonil mobil. Neochotne som ho vybrala a pozrela naň.

"Prosím?" zaznel môj hlas. Ešte stále mi do srdca prúdila nová sila.

"Lívia, kde si?" zaznel Mikaelov vážny hlas. Vydýchla som.

Moja túžba nakoniec ostala iba v predstavách. Sama som sa do domu neodvážila ísť a Mikael rozhodol, aby som načas bývala u Davida a Noemi. Každý deň za mnou chodieval a posilňoval ma v dôvere k Ježišovi. Nechcela som ho zaťažovať. Videla som s akým odhodlaním sa venoval celému prípadu, nielen s Vilom, ale aj jeho otcom. Jeho tvár bola zakaždým pokojná, ale čoraz viac unavená. A ja som každý deň vstávala s rovnakou bolesťou v srdci a neistotami. Hoci najavo som to nedávala, myseľ som mala presiaknutú čiernymi myšlienkami. Nad vodou ma držalo iba malé zrnko viery, že Boh sa stará, aj keď ja nič nevidím. Hoci som slepá a hluchá voči Jeho pôsobeniu. Nedokázala som spať, normálne jesť ani piť. Každé ráno bolo rovnaké. Vstala som s odhodlaním, že sa niečo zmenilo a všetko ostávalo rovnaké. Joelov stav sa nemenil. Ostával v bezvedomí. Najhoršie na tom všetkom bolo, že som ho nemohla vidieť. Už celých desať dní som bola bez neho. Bez jeho modrých zamilovaných očí, jemných dotykov a nádherného úsmevu. Prvé dni som sa bála, ale potom som sa začala nasycovať spoločnými fotkami v mobile. Nepomáhalo to však, skôr mi to rozjatrovalo ranu. Každý deň, keď som sedela v nemocnici som bojovala rovnaký boj. Myšlienky verzus viera. Viseli nado mnou kruté slová doktora a na druhej strane ma hladili jasné prisľúbenie Ježiša. Čo som mohla robiť? Bola som ako v začarovanom kruhu. Nikto nechápal, čo prežívam. A vlastne nikomu som o tom ani nehovorila. Vždy som svoju bolesť vykričala iba vnútri, potajme, keď som v tichu zaspávala. Inak som to nevedela. Túžila som po zmene. 

Jedenásty deň bol prelomový. Už ráno v nemocnici, keď som čakala na nové správy a neprichádzali, som sa rozhodla navštíviť náš domov sama. Bojovala som s tou túžbou celý deň. Keď som podvečer volala taxík, Davidovi a Noemi som povedala, že chcem navštíviť Saru. Mrzelo ma, že som im musela klamať, ale túžila som byť sama tam, kde môžem Joelovu prítomnosť cítiť v plnosti. Vedela som, že keby im poviem pravdu, nenechali by ma ísť samú. Spočiatku sa David navrhol, že ma odvezie autom. Presvedčila som ho však, že budem rada, keď ostane spolu s Noemi, aby sa necítila smutne. Súhlasil.

Keď som nastupovala do taxíka a ozrejmila mu adresu, cítila som sa zvláštne. Tupo som sa zahľadela na nemocnicu, ktorá mizla v diaľke. Pocit však zmizol, keď som konečne uvidela náš dom. Privrela som oči a zhlboka sa nadýchla. Chvíľu som iba mlčky sedela a sledovala dvere. Vyrušil ma taxikár, ktorý si odkašľal a čakal, kedy zaplatím. Podala som mu peniaze a nesmelo vystúpila von. Auto ihneď odišlo. Zahľadela som sa dookola. Bolo to tu presne také isté, ako keď som odtiaľto naposledy odchádzala spolu s ním. Snažila som sa prehltnúť hrču, ktorá sa mi v hrdle vytvorila. Urobila som prvé nesmelé kroky k dverám a vytiahla kľúč. Keď som sa dostala dnu, prešla mnou nostalgia a smútok. Zahľadela som sa na klavír, ktorý ma zaujal ihneď ako som vošla. Predstavila som si, ako pri ňom Joel sedí a hrá. Vydýchla som a pokračovala ďalej. Podišla som k svojej vtáčej orchidei. Pohladila som ju jedným prstom. Opäť ma zaplavili spomienky. Do srdca mi vošla tupá bolesť. Zaťala som zuby a odhodlala sa vyjsť hore. Prvé dvere, pri ktorých som zastala, viedli do spálne. Oprela som sa o ne a zrýchlene dýchala. Moje vnútro mi nedovoľovalo, aby som vošla. Pomaly mi začali stekať slzy po tvári. Rýchlymi krokmi som prešla úplne dozadu a otvorila dvere mojej knižnice. Na stole bol položený biely list papiera. Privrela som oči a posadila sa na moje obľúbené kreslo. Chvíľu som len tak ticho sedela a utrieďovala si myšlienky. Nešlo to ľahko, ale aspoň moje srdce na malý okamih pocítilo pokoj. Odhodlala som sa otvoriť oči a opäť sa pozrela na stôl. List, ktorý tam svietil nahlodával moju zvedavosť. Postavila som sa. Na chvíľu sa mi zatmelo pred očami a do podbruška mi vošla ostrá bolesť. To ma prinútilo, opäť si sadnúť. Zhlboka som dýchala. Bolesť pomaly ustupovala. Odhodlala som sa a posadila sa na stoličku za stôl. List bol preložený napoly. Chvíľu som naň mlčky hľadela. Vedela som, kto ho písal. Odvážila som sa otvoriť ho.

Moja drahá,

našla si ho. List, v ktorom ti chcem opísať, aký neskonale šťastný pri tebe som. Moje srdce sa aj vďaka tebe stáva slobodnejšie. Každý jeden nádych, ktorý pri tebe urobím, je vzácny. Ty si vzácna. Ohromuješ ma každým dňom stále viac a viac. To, ako všade a vo všetkom hľadáš Boha a prestieraš to aj do nášho vzťahu ma nadchýňa. Milujem, keď skúmaš moju tvár. To, ako sa na mňa pozeráš mi rozochvieva srdce. Každý jeden deň je pre mňa darom, keď sa smiem pri tebe zobúdzať. Chcem, aby si vedela, že nič a nikto mi to nedokáže vziať. Tú lásku, ktorú k tebe cítim. A túžim len po tom, aby si bola šťastná. Urobím pre to všetko. Nikdy sa neprestaň usmievať, dobre? Ak by sa stalo, že sa taký deň objaví, nezabudni. Nezabudni na tie láskavé dotyky, ktorými ťa Boh k sebe doviedol. Iba ty sama najlepšie vieš ako dokonalo v tvojom srdci tvoril. Neutíchajúco a bez akýchkoľvek tvojich zásahov. On vedel, kto si, keď si to ešte ty sama ani len netušila. Táto Pravda, nech ťa vyslobodí z každej beznádeje, ktorou budeš prechádzať. A ešte nezabudni. Ja ťa milujem a vždy budem.

J.

Keď som otvorila dvere, pridržiavala som sa steny. Stále som sa necítila dobre a nohy sa mi podlamovali. Náhle sa otvorili dvere od izby a vyšiel odtiaľ Mikael. Prekvapene sa na mňa pozrel a zachytil moju ruku. Pomaly mi pomohol dostať sa naspäť k posteli a posadiť sa. Zo stolíka vzal fľašu vody a ponúkol mi, aby som sa napila. Prinútila som sa dostať do seba pár glgov. 

"Prosím ťa, bol by som rád, keby si za tejto situácie nikam nechodila sama. Sľúbil som Joelovi, že ak by sa mu niečo stalo, postarám sa o teba... " jeho hlas sa náhle zlomil a uvedomil si, čo povedal. Zastavil sa a mlčal. Neveriacky som na neho upierala pohľad. 

"Prečo a kedy ťa o to požiadal?" zjavila sa moja otázka a hneď som ju položila nahlas. Neodpovedal. "Prosím, Mikael, odpovedz." naliehala som. 

"Keď som sem prišiel. Priznal sa mi o výhražných listoch, ktoré mu chodili do práce. Nechcel ti o tom povedať, aby ťa nevystrašil." povedal smutne. 

"Priznal sa mi, ale nechcela som vedieť, čo sa tam nachádza. Verila som, že sa nič zlé nestane." stíchla som a zahľadela sa na svoje prsty. Mikael otvoril náruč a ponúkol mi útechu. Bez slov a zbytočných rečí. Prijala som a opäť sa upokojila. Cez okno som zazrela ako tmu pomaly nahrádza svetlo. Nový deň, nová nádej. Pošepla som si v duchu. Premohla ma únava. Privrela som oči. 

Bežala som. Nevedela som kam a ani pred čím. Iba môj inštinkt ma to nútil robiť automaticky. Hrdlo ma pálilo od ostrého vzduchu, ktorý mnou prenikal. Postupne sa moje nohy spomalili. Beh sa nahradil v rýchlu chôdzu, až som nakoniec úplne zastala. Nikde nič. Iba ticho a zvláštny pocit prázdna.