"Ďakujem, vážim si toho." opätovala mu úsmev a privoňala si k polievke. "Vonia výborne. Takže ďalšia vec, ktorú o tebe neviem. Vieš výborne variť." nežne na neho pohliadla, keď si vzala do ruky lyžicu. Tomáš sa zasmial. 

"Nepotrebuješ kŕmiť?" spýtal sa pobavene. 

"Určite nie. Ruky mám v poriadku, ale ďakujem." uškrnula sa. 

Vilma stála pri okne, v lekárskej izbe, kde ju doviedol Sebastianov priateľ potom, čo Matúška vzali na potrebné vyšetrenia. V ruke nervózne držala mobil a premýšľala, komu má zavolať. Napadla ju mama, keď si však spomenula na ich posledný rozhovor, okamžite tú myšlienku vymazala. V kontaktoch si vyhľadala Milanove číslo. Veľmi mu chcela zavolať a podeliť sa s ním o strach, ktorý ju práve teraz zvieral. Zjavila sa jej však predstava, ako by reagoval, keby prišiel a uvidel Sebastiana. Vypla mobil a hodila ho naspäť do kabelky. Spomenula si na slová od Zuzky, keď ju príjmala: My lekári môžeme liečiť, ale skutočné uzdravenie prichádza od niekoho iného. Spomenula si na obdobie, keď bola ešte so Sebastianom a on sa pred ňou modlil za ich vzťah. Obdivovala ho za jeho múdrosť, ako s ľahkosťou vyberal tie správne slová a modlil sa k niekomu, komu veril celým svojím srdcom, že ho počuje. Chcela to skúsiť, nebola si však istá tým, aký postup má použiť. 

"Bože? Ja vlastne ani nie som moc na modlenie, v poslednej dobe to však na mňa všetko akosi dolieha. Pamätám si, ako sa k Tebe modlil Sebastian, aby si viedol náš vzťah. Moc to nepomohlo, pretože som urobila jednu chybu za druhou. Ale teraz by som bola naozaj veľmi vďačná, keby si urobil zázrak." Vilma si nahlas vydýchla, posadila sa na stoličku a privrela oči. "Viem, že to tak nefunguje, že ja požiadam, kedy sa mi zachce a Ty budeš fungovať ako stroj na splnené priania. Ale pri tom všetkom chaose, čo sa vo svete deje, pri všetkých tých nevyspytateľných veciach, čo život prináša, nemohla by som veriť, že sa udeje niečo dobré? Že ten zmätok presahuje niekto, kto v tom má úplný poriadok? Nemám nič, čo by som Ti mohla ponúknuť, až na tú prázdnu časť mňa, ktorú som ochotná zaplniť niečím novým. Tak Ťa prosím, buď s mojím synom." jej hlas sa zlomil a po tvári jej začali stekať slzy. Keď začula, ako sa otvorili dvere, rýchlo si ich utrela a náhle sa otočila. Do izby vošiel Sebastian. Jeho tvár bola vážna. Vilma sa opäť posadila na stoličku a mlčky čakala, čo povie.

"Urobili sme Matúškovi všetky vyšetrenia. Je to tak, ako som predpokladal. Iba," odmlčal sa, posadil sa oproti nej a zhlboka sa nadýchol, "nie sme si istí tým, či je ten nádor nezhubný." dodal smutne. Vilma na neho zhrozene pozrela.

"Urobím tak, aby si sa ty cítila čo najkomfortnejšie. Na teraz ťa vezmem k sebe, ak by si však potrebovala, nerobí mi problém, odviezť ťa domov." vysvetlil jej, keď videl, že pohľadom prepaľuje okno. Pobavene sa opäť zasmial. 

"Prečo sa smeješ?" tentokrát svoj prepaľujúci pohľad uprela na neho. 

"Neskutočne si nádherná, ešte aj keď sa hneváš." šepol hlbokým hlasom, čo spôsobilo zimomriavky na jej tele. Zrazu  jej pohľad zjemnel. Srdce sa jej rozbúšilo, keď vyhľadal ruku na jej stehne a preplietol si prsty s ňou tentokrát on. 

Keď zaparkovali v podzemnom parkovisku, Tomáš vzal tašku, ktorú Zuzke pomohol zbaliť, keď jej ešte zastavil doma a pomohol jej vystúpiť. Ruku jej položil okolo pása a silnejšie si ju k sebe pritisol, aby mala istotu, že nespadne, ak by sa jej zatočila hlava. Trochu nesmelo sa k nemu otočila, keď pocítila jeho vôňu. Tomáš Zuzku doviedol až k výťahu, stlačil číslo poschodia, kde býval a otočil sa k nej. Usmial sa, keď uvidel jej plachý výraz. 

"Barras sa poteší, keď ťa opäť uvidí." snažil sa odľahčiť jej neistotu, ktorá sa jej usadila vnútri a odzrkadlila sa aj v jej tvári. Keď sa otvoril výťah, spoločne pomalými krokmi prišli k dverám a Tomáš položil tašku na zem. Potom odomkol. Pri dverách už s veselým vrtením chvosta čakal jeho psí spoločník. Ako k prvej pristúpil k Zuzke a pokojne sa točil okolo jej nôh. Zuzka sa usmiala a s láskou ho pohladila pod krkom. Keď sa narovnala, aby sa postavila, zatmelo sa jej pred očami a mala pocit, že padá. Tomáš ju vzal do náručia. Jeho inštinkty boli rýchle. Keď otvorila oči a ich pohľady sa stretli, jej srdce sa zachvelo. 

"Bude lepšie, keď si trochu poležíš." šepol blízko jej tváre, pohľad mu znežnel a pomalými krokmi vošiel do svojej spálne. Jemne ju položil do postele a napravil jej vankúše tak, aby sa jej dobre sedelo. 

Keď prechádzali po chodbe do Matúškovej izby, v sesterni nikto nebol a na oddelení vládol úplný pokoj. Zuzka otočila opäť hlavu k Tomášovi a spytujúco na neho zdvihla obočie. On iba mlčky zdvihol ľavý kútik pier dohora a pohľadom na ňu letmo žmurkol,keď pomaly otváral dvere do Matúškovej izby. 

Matúško ležal v posteli a apaticky hľadel do okna, keď ju Tomáš priblížil k jeho posteli. Zuzku z toho pohľadu bolelo srdce. Všimla si však, že má na sebe tričko, ktoré mu darovala, ako jeden z darčekov k narodeninám. Bol na ňom nápis Malý princ, ktorý hladí moje srdce. Zuzka poprosila Tomáša, aby jej pomohol sadnúť si na stoličku oproti nemu. Matúško ešte stále neprítomne hľadel do neznáma, keď sa mu zahľadela do tváre. 

"Môj braček, čo trápi tvoje krásne srdiečko?" odhodlala sa ho spýtať veľmi jemne. Konečne na ňu uprel svoje hnedé očká. Videla v nich strach a smútok. 

"Bál som sa o teba a nechceli ma k tebe pustiť." posadil sa a sklamane sa otočil na Tomáša. Ten ospravedlňujúco pokrčil ramenami. 

"Vieš môj malý princ, nedalo sa to. Počula som, že si mal opäť záchvat. Čo si cítil predtým, než sa to stalo?" ustarane sa na Matúška zahľadela a vzala si jeho ruku do svojej. Matúško sa k nej otočil a vzdychol si. Všimla si ako jej silno zovrel dlaň, jeden z prstov však akoby nereagoval. 

"Videl som, ako sa mamka s ockom hádajú. A že ocko chcel mamku udrieť." sklamane sklonil hlavu. Zuzka zamračene pozrela na Tomáša. Jeho výraz bol prekvapený. 

Na ďalší deň podvečer, keď si Tomáš odbehol domov, osprchovať sa a skontrolovať Barrasa, Zuzku navštívil opäť Sebastian. Jemne zaklopal na dvere a nesmelo nakukol dnu. 

"Nevyrušujem?" spýtal sa priateľsky a keď mu Zuzka pokývala rukou, aby vošiel dnu, odhodlal sa vstúpiť. 

"V kľude sa posaďte." usmiala sa, keď uvidela jeho láskavé oči. Sebastian ju počúvol a prisunul si k jej posteli stoličku. 

"Ako sa cítite?" zaujato sledoval jej oči. Obľúbil si ju, hoci sa takmer nepoznali. Snažil sa však správať ku každému pacientovi čo najľudskejšie. Bol to celý jeho život, po tom, čo ho Vilma opustila. 

"Vďaka Bohu, výborne. Už sa teším, keď budem môcť opustiť toto lôžko a postaviť sa na vlastné nohy. Chýbajú mi pacienti." prívetivo sa usmiala. 

"Naozaj? Takže ste kolegyňa?" radosťou sa mu rozžiarila tvár. "Tak to mi je cťou, že som vám mohol pomôcť." 

Silvia sa zdvihla a bez slova odišla. Zuzka práve stála pri otvorených dverách od kúpeľne a mlčky spracúvala, čo práve počula. Nevedela, čo má urobiť. Chcela vyjsť von, ale počula, ako si Vilma sadla na sedačku a jemne vzlykala. Po chvíli začula klopkanie opätkov lodičiek, ako sa strácalo v záhrade. Pomaly nakukla do obývačky a uistila sa, či už tam naozaj nie je. Zamyslene sa zahľadela na presklené otvorené dvere, cez ktoré bol počuť veselý smiech detí a rozhovory ľudí. Zazrela Vilmu, ktorá stála vedľa nejakej ženy a s usmiatou tvárou spolu niečo rozoberali. Ešte pred pár sekundami ju počula plakať a trpko sa vyznávať o svojom tajomstve, a teraz tam stála, akoby sa nič nestalo. Prestávala sa tu cítiť príjemne. Jediný, s kým si rozumela bol Tomáš a toho neustále niekto vťahoval do rozhovoru. Celý ten prepych, zvláštne správanie ľudí a ich podozrievavé pohľady, keď si ju premeriavali, čo to má na sebe, jej na srdci vytvorili nepríjemnú ťažobu. Mala chuť stratiť sa a byť aspoň chvíľu sama. Otočila sa a prešla vchodovými dverami na opačnú stranu pozemku. Bol naozaj obrovský. Ruch od záhrady pomaly utíchal, ako sa vzdiaľovala a ju napĺňal pokoj. Po pár sekundách uvidela drevenú stajňu, odkiaľ začula zvuky koňa. Zaujato vošla dnu. Tu sa jej to začalo páčiť. Kúsok od vchodu uvidela čiernu hlavu žrebca, ako zaujato dvíha hlavu jej smerom. Zuzka k nemu pomaly pristúpila.

"Ahoj kamarát, môžem sa tu u teba na chvíľu ukryť? Nejak mi tam, pri tom veľkom množstve ľudí, nie je dobre." s úsmevom k nemu natiahla ruku a chcela ho pohladiť. Kôň sa však vyplašil, zaerdžal a dominantne sa postavil na zadné nohy. Zuzku to vystrašilo a rýchlo ustúpila o pár krokov dozadu. Nevšimla si kameň za sebou, potkla sa a padla celou silou, hlavou, na podlahu. Na temene pocítila ostrú bolesť. Snažila sa postaviť, ale opantala ju slabosť. Inštinktívne si nahmatala rukou miesto, kde to bolelo najviac. Keď pozrela na svoje prsty, prekvapila ju krv, zatmelo sa jej pred očami a stratila vedomie.

Keď sa prebrala, pocítila obrovskú bolesť hlavy. Podarilo sa jej posadiť. Musela však zavrieť oči, pretože sa jej všetko točilo. Nebola si istá, či je schopná sa postaviť. Pomalým pohybom sa prišuchla o druhú stenu stajne a aspoň sa o to pokúsila. Bolesť hlavy sa zintenzívnila. Prvé, čo ju napadlo bola ľútosť, že pokazí Matúškovi oslavu. Keď sa jej podarilo konečne dostať von, ešte stále sa opierala o stenu. Bála sa, že keď sa viac vystrie, znova sa jej zatmie pred očami. Tak sa snažila držať hlavu dole. Náhle sa jej zdvihol žalúdok a mala čo robiť, aby túto náhlu nevoľnosť dokázala predýchať. Podlamovali sa jej kolená zakaždým, keď spravila krok hore jemným briežkom. Keď už bola na kraji stajne a nemala sa o čo zachytiť, vystrela sa, aby lepšie uvidela, ako ďaleko je od domu. Oslepilo ju ostré svetlo a opäť spadla na zem. Bolesť hlavy sa zintenzívnila a z úst jej vyšiel hlasný vzlyk.

Tomáš medzitým vošiel do domu a hľadal, kde sa Zuzka stratila. Keď ju nikde nenašiel, napadla ho myšlienka, či sa nerozhodla o tichý únik od ľudí. Otvoril dvere a poobzeral sa do strán. Rázne vyšiel von a odhodlal sa preskúmať spodnú časť pozemku. Na tvári sa mu objavilo zhrozenie, keď zdiaľky zazrel jej nevládne telo. Okamžite sa k nej rozbehol. Pocit strachu ho opantal natoľko, že mu trvalo dlhý čas, než sa upokojil a mohol tak začať uvažovať, čo má urobiť ako prvé. Najskôr skontroloval, či nemá nejaké vonkajšie poranenia, až po chvíli zazrel krvavú ranu na hlave. Skontroloval jej tep a okamžite zavolal kolegyni z pediatrie, aby ho zastúpila pri kontrole Matúška. Nikomu nič nepovedal, vzal Zuzku do náručia a odviedol ju do svojho auta. Ako sa ju snažil čo najbezpečnejšie usadiť dopredu, pomaly začala otvárať oči. Ešte stále sa necítila dobre. Bolesť hlavy stále neprestávala a zahmlievalo sa jej pred očami. Tomáš si rýchlo sadol vedľa nej a skúmavo ju sledoval.

"Zuzka, počuješ ma?" priblížil sa blízko jej tváre a sledoval jej zreničky. Zuzka ticho prikývla. Bolesť ju však prinútila k tomu, že opäť zavrela oči.

"Neboj sa, som s tebou, vezmem ťa do nemocnice." šepol a jemne ju pobozkal na spánok. Zuzka opäť stratila vedomie.

Keď som sa od značky Zopa dozvedela, že budem zo všetkých produktov testovať práve kočík Zopa Move, nedalo mi najskôr si o ňom niečo nevygoogliť. Predsa len som doteraz frčala viac ako dva roky na kočíku od konkurenčnej značky, takže moja zvedavosť bola opodstatnená. 😅

Áno, priznám sa, že googlenie nebol práve najmúdrejší krok.
Negatívne recenzie sa totiž striedali s oslavnými ódami a ja som v tom mala tak akurát pekný zmätok.

Po prvom mesiaci testovania v tom však mám celkom jasno…😉

                                                                     ...

Kočík Zopa Move 

• je primárne vyrobený ako športový kočík (recenziu na túto alternatívu budem však robiť neskôr, keď drobec dorastie),
• podvozok je prispôsobený a pripravený na verziu dvojkombinácie s hlbokou korbou, či ako trojkombinácia s vajíčkom.

Uvedomila si však, že už mešká. Ospravedlnila sa Inke, rozlúčila sa a rýchlo zbehla po schodoch von, kde nastúpila do čakajúceho taxíka. Vilma jej cez deň priniesla adresu ich domu na papieriku. Podala ju taxikárovi, ten sa na ňu prekvapene otočil a letmo si ju premeral očami. Nechápavo zdvihla obočie. Keď však prišli na miesto, pochopila taxikárov skúmavý pohľad. Vystúpila pred veľkou kovovou bránou, kde sa týčil ešte väčší dvojposchodový dom s obrovskou záhradou. Taxikár odišiel a ona ešte stále nemo sledovala, kde sa to vlastne ocitla. Prepych tu presakoval z každého rohu. Nesmelými krokmi sa odhodlala vojsť dnu. Po chvíli však opäť zastala a pozrela sa naspäť, mala chuť vrátiť sa. Uvedomila si však sľub, ktorý dala Matúškovi. Nadýchla sa a rozhodne opäť pokračovala po chodníku. Míňala fontánu, obrovskú trampolínu, detské ihrisko, luxusný bazén, až pomaly podišla k dverám. Chcela stlačiť zvonček, keď začula hlasy zozadu. Vošla do mäkkého trávnika a opäť nesmelo kráčala okolo. Hneď pri stene sa opieral Tomáš a so záujmom sledoval deti, ako sa veselo hrajú. Zuzka sa potešila a uľavilo sa jej. Bola rada, že natrafila práve na neho. Zastala malý kúsok od neho. Tomáš sa k nej otočil. Jeho pohľad bol nežný. 

"Vyzeráš vystrašene." jemne sa k nej nahol a potom opäť otočil pohľad k deťom. Keď Zuzka uvidela všetky tie atrakcie, mala pocit, že sa ocitla v nejakom detskom zábavnom parku. Zbadala, ako k nim prichádza Vilma. 

"Zuzka, som rada, že ste prišla." podala jej priateľsky ruku. Jej tvár bola iná, ako v práci. Akoby uvoľnenejšia a prívetivejšia. 

"Som rada, že som mohla." prijala jej ruku a potom jej podala taštičku s darčekom pre Matúška. 

"Prosím, cíťte sa tu príjemne. Prepáčte, ale musím sa venovať chystaniu ďalších vecí. Onedlho má prísť kapela." usmiala sa a zmizla vnútri. Zuzka ani nestihla zareagovať. Po chvíli uvidela Matúška, ako sa spokojne hrá s ďalšími deťmi. Aj on ju zazrel a veselo jej zakýval. Po chvíli sa však opäť nechal strhnúť hrou s ostatnými deťmi. Zuzka sa z jeho bezstarostnosti potešila a oči jej zažiarili. 

"Si nádherná." šepol ticho Tomáš, stále opretý o stenu. Jeho tvár bola úplne pokojná. Zuzka sa usmiala. Do líc jej vošlo horko. 

Zuzka si práve triedila zoznam, s ktorými ležiacimi pacientami treba ísť dnes na sono, keď začula rozhovor Inky s Taňjou.

"Taňja, jedna moja známa z gynekológie hovorila, že doktorko tam bol veľmi skoro ráno." Taňja na ňu pohoršene zazrela.

"Inka, doktor Izakovič má právo voľne sa pohybovať po nemocnici."

"To má, máš pravdu. Ale potom som videla, ako do doktorkovej kancelárie vošiel doktor z gynekológie a hneď nato aj naša stratená doktorka Mareková. Vieš, že si boli s doktorom blízki. Čo ak je medzi nimi niečo, čo sa snažia utajiť?" keď to dopovedala Zuzke do srdca vošiel zvláštny oheň.

"A dosť, Inka, myslím si, že rozoberať niekoho súkromie a vytvárať nepravdivé závery je natoľko nemiestne, že sa musím ozvať aj ja. Nech by sa to týkalo kohokoľvek, napríklad aj teba." Inku Zuzkin tón hlasu zaskočil natoľko, že jej na zem popadali papiere, ktoré práve držala v rukách. Šokovane na Zuzku pozerala. Za ten čas, čo je tu, sa jej Zuzka javila, ako milá a tichá osoba.

"Inka, Zuzka má pravdu. Prestaň s tým prosím, aby si z toho tvojho rýchleho jazyka, nemala nakoniec problémy." Inka sklamane pozbierala papiere a urazene vyšla zo sesterne preč. Zuzka si hlasno vzdychla a pokračovala v triedení. Taňja mlčala, začo bola Zuzka vďačná. 

Zuzka zhora začula buchot dverí. S nadšením sa ponáhľala dole, aby uvidela radosť v tvári svojej mamy. Zastala, keď uvidela, ako mama sedí sama za kuchynským stolom a ustarane hľadí na obrus. Pomaly k nej pristúpila a posadila sa oproti nej. Skúmavo si ju prehliadla.

"Mami? Je všetko v poriadku?" chytila jej ruku do svojej a pohladila ju. To bolo prvé, čo ju napadlo, keď uvidela jej ubolenú tvár.

"Vlastne, áno." šepla potichu a zľahka sa nadýchla.

"Tak prečo si takáto smutná?" snažila sa zistiť Zuzka. Neprestávala ju sledovať. Alenka zvesila ramená a pokrútila hlavou.

"Možno som už veľmi stará. A unavená zo života, pretože sa neviem rozhodnúť a naplno si užiť radosť, ktorú sa mi Boh snaží, vo svojej štedrosti, ponúknuť." do tváre sa jej vrátil ubolený pohľad. Zuzka nechápavo čakala na objasnenie. Keď neprichádzalo, skúsila sa citlivo spýtať:

"Čo si Patrikovi odpovedala?" Alenka po prvýkrát k nej zdvihla pohľad.

Bol už večer. Patrik zastavil autom pred reštauráciou a zaujato sa pozrel na Alenkinu stranu. V tých nových šatách vyzerala nádherne, hoci bola neustále pohľadom neprítomná. Vyšiel von a galantne jej otvoril dvere. Potom ju pomaly viedol dnu, do luxusnej reštaurácie. Alenka sa na neho prekvapene pozrela, keď uvidela interiér, ktorý ich vítal. Čašník ich odprevadil na miesto, ktoré mali zarezervované. Potom už mali súkromie. Alenka sa zmätene pozerala okolo seba.

"Kam si ma to doviedol?" spýtala sa s jemným úsmevom. Patrik jej úsmev opätoval.

"Zaslúžiš si to. Aj keď, vidím, že ťa asi ešte stále trápi to nečakané stretnutie s Vilmou, však?" starostlivo k nej vzhliadol. Ticho vydýchla. Potom ho pohladila po dlani a jej tvár znežnela.

"Tak trochu. Som ale vďačná, že si ma takto prekvapil. Stále však premýšľam prečo." vnímavo mu pozrela do očí.

"Dozvieš sa. Teraz si však vychutnaj nejaké dobré jedlo. Výborne tu varia, kuchár je môj dobrý známy. Určitý čas robil na lodi, kde som pracoval." snažil sa odľahčiť situáciu. Alenka sa na neho s láskou zahľadela. Bol to jej najbližší človek. Už taký dlhý čas pri nej stál, počúval jej trápenia a zakaždým hľadal riešenia, ako jej aspoň trošku uľaviť z tej ťažoby, ktorú si na svojom chrbte niesla. Mala ho rada, veľmi.

"Ďakujem, Patrik. Čo by si mi odporučil?" spýtala sa so záujmom. Starosti, ktoré okolo nej krúžili, sa na tento okamih vyparili. Mala pri sebe skvelého spoločníka, ktorý jej pomohol cítiť sa slobodnejšie.

"Tak som to nemyslela." trošku hlasnejšie zdôraznila.

"Ja viem. Potrebujem ísť posúriť výsledky magnetickej rezonancie jedného pacienta." povedal vážne.

"Aha." jemne sa usmiala. Mala pocit, že to bola len výhovorka, ale nerozoberala to ďalej. V tichosti obaja nastúpili do výťahu a každý si stlačil svoje číslo. Mlčky vedľa seba stáli, keď sa výťah zrazu zasekol. Zuzka sa zamračila a pozrela na Tomáša. Ten sa na ňu povzbudivo usmial. 

"Nemusíš mať obavy. To sa tu občas stáva." jeho uvoľnený hlas ju prekvapil.

"A trvá to dlho, kým opäť nabehne?" spýtala sa vážne. Tomáš pokýval hlavou zboka nabok.

"Záleží od toho, či niekto pôjde okolo a nahlási to." uškrnul sa. Zuzke sa zdesením stiahla tvár. Tomáš k nej o jeden krok pristúpil bližšie. "Vieš čo je na tom pozitívne?" vážne si pritiahol svoju tvár bližšie k nej. Zuzke sa zrýchlil dych a líca sa jej naplnili horkom.

Keď ju Tomáš odprevadil k dverám domu, vo svojom srdci sa Zuzka cítila slobodnejšie. Tomášova prítomnosť na ňu pôsobila upokojujúco. A hoci si nedali žiadny sľub, vedela, že sú si bližší. Tomáš vzal jej ruku do svojej a jemne si ju pritiahol k perám. Nežne jej pobozkal prsty a potom sa usmial. Venovala mu rovnaký, uvoľnený úsmev.

"Ďakujem, že si prišla." pošepol ticho.

"Ďakujem, že si tam bol." vyslovila rovnakým tónom a pohladila Barrasa. Ten si okolo jej ruky jemne obtrel tvár. 

"Bolo mi cťou. Vidíme sa zajtra v nemocnici." na tvári mu hral ešte stále jemný úsmev, keď sa otočil a pomalými krokmi sa jej začal vzďaľovať. Po pár sekundách sa naspäť pozrel jej stranou a zaujato na ňu pozrel. Venovala mu ten najnežnejší pohľad, akého bola schopná.

Vydýchla si, keď vošla dnu a rýchlo vybehla po schodoch do svojej izby. Cítila sa inak. Možno to bolo tým, že po toľkých rokoch konečne navštívila miesto, ktoré jej bolo také vzácne. Nemohla však poprieť, že aj Tomášova prítomnosť jej bola milá. Rezignovane si sadla na posteľ a do prstov chytila retiazku, ktorú mala pod blúzkou. Odopla ju a amulet si položila na svoju dlaň. Zamyslene sa naň zahľadela.

"Pripomínaš mi ho. Zakaždým, keď sa na teba pozriem, spomeniem si na Petra. Čo asi robí, či niekedy aj on na mňa myslí. Chýba mi, ako priateľ." pohladila jemne amulet palcom. Spomenula si na deň, keď jej ho daroval. "Nechcem sa na neho hnevať. Tomáš mal pravdu. Môj Pane, ešte nikdy som Ti to nepovedala, ale teraz je ten správny čas. Chcem to odovzdať Tebe. Vezmi si moje trápenie a vylieč ho tak, ako to Ty uznáš za vhodné. Viem, že v Tvojich rukách sa to všetko premení na to, čo je správne. Chcem to prijať, prosím, pomôž mi." šepkala do ticha svojej izby. Potom zovrela amulet v dlani a pritiahla svoje telo k posteli. Nechala, nech sa jej srdce nasýti tým pokojným hlasom, ktorý sa snažil znieť v jej duši: Žiaden človek na tomto svete ti nedokáže určiť, kto v skutočnosti si. To som do tvojho vnútra vložil Ja. Upriam pohľad na Mňa a objavíš svoju podstatu. Potom sa budeš môcť hlbšie vnoriť do Mojej Lásky. Si strachom vzdialená od tejto Pravdy. Zlomené srdce obnovím a stvorím nové. Hľa, to nové klíči. Nebadáš?

"Pomenuj to nahlas. Nedrž to v sebe." prerušil jej myšlienky Tomáš. Strhla sa a prekvapene otočila hlavu k nemu.

"Ako vieš?" snažila sa sformulovať otázku. Zastavila sa však, keď uvidela nehu v jeho očiach.

"Ako viem, že sa bojíš otvoriť srdce láske? Vidím to v tvojej tvári. Moje srdce mi to našepkáva. Boh ťa chce z toho vytrhnúť, Zuzka. Som tu. Neublížim ti." nežne sa vyznal.

"To isté hovoril aj Peter. Nechcem ti ublížiť. A prešlo niekoľko rokov a ja stále cítim obrovský pocit straty. On nebol iba môj partner, bol mojim najbližším človekom. Poznal ma od malička a ja jeho tiež. Ako mohol tak ľahko odísť a celé roky sa neozvať?" keď to vyslovila nahlas, po tvári jej začali stekať slzy. Bolesť, ktorú sa snažila utláčať do úzadia, práve teraz pomenovala nahlas. Ľútosť zo stratených rokov, toto miesto, Tomášove slová, všetko to na ňu doľahlo a ona sa hlboko rozplakala. Tomáš sa k nej pomaly priblížil a vtiahol ju do náručia. V tichosti a bez zbytočných slov. Zuzka prijala jeho blízkosť a inštinktívne sa privinula k jeho hrudi. Nechala, nech sa jeho mohutné ramená stanú skrýšou, ktorú tak dlho potrebovala. Nevedela, aký dlhý čas prešiel. Cítila sa v Tomášovom náručí príjemne a bezpečne. Teplo, ktoré vyžaroval ju natoľko upokojilo, že prestala plakať a započúvala sa do tlkotu jeho srdca. Usadilo sa medzi nimi ticho a ani jednému z nich to nevadilo. Ani jeden z nich ho nechcel prerušiť. Vytváralo medzi nimi dôverný pocit istoty. Barras si ľahol pred nich, akoby sa ich vzájomné puto snažil chrániť. Tomáš sa jemne usmial. Páčila sa mu táto chvíľa. To, že mohol cítiť jej nádhernú vôňu a že sa mu rozhodla zveriť svoju zraniteľnosť. Srdce sa mu napĺňalo silou a odvahou chrániť ju. Nedovoliť, aby ešte niekedy pocítila takú bolesť. Zuzka sa nadýchla a pomaly sa odtiahla. Tomáš sa nežne zahľadel na jej tvár a jemne jej prstom zotrel z tváre slzy.

"Prepáč. Toto miesto mi pripomenulo spomienky, ktoré ma trošku prevalcovali." povedala so sklonenou hlavou.

"Nemusíš sa ospravedlňovať. Nepociťujem voči tebe žiadne nepríjemné pocity. Práve naopak, som rád, že si sa rozhodla nemlčať."

"Nevedela som, že máš psa." vystrela sa a venovala Tomášovi pohľad. On sa jemne usmial a prikývol. 

"Veľa toho ešte o mne nevieš." sklonil hlavu a potom sa opäť na ňu pozrel. "Som rád, že si sa odhodlala a nakoniec si prišla." Zuzka uhla očami od jeho pohľadu a opäť sa zahľadela na strom. Tak dlhý čas ho nevidela. Zdal sa jej väčší. Pomalými krokmi k nemu podišla a jemne ho pohladila. Potom sa oprela a zošuchla sa dole na trávu. Privrela oči. Ach, ako jej toto chýbalo. Zrazu k nej opäť pribehol pes a pritúlil si hlavu do jej lona. Tomáš sa zasmial. 

"Barras, nato, aký si samotár, veľmi rýchlo si sa spriatelil." usmial sa Tomáš. Nečudoval sa mu však, keby mohol, urobil by to isté. Zuzka mu vošla prstami za ucho a začala ho za ním jemne škrabkať.

"Je úžasný." Zuzka si spomenula na Haxa a trochu ju zabolelo pri srdci. Barras, akoby to vycítil a vyložil si na ňu jednu labku. Tomáš prekvapene zdvihol obočie. 

"Naozaj zaujímavé. Vôbec nemá rád ľudí a teba si obľúbil ihneď. Obdivuhodné, ale chápem to." Tomáš pristúpil bližšie k nej a sadol si hneď oproti. Potľapkal svojho parťáka po boku. Barras k nemu zdvihol hlavu a potom sa opäť oprel o Zuzku. Obaja sa zasmiali. Zuzka si všimla, že Tomáš v ruke drží kožený diár. 

"Vyrušila som ťa?" pohľadom ukázala na diár, ktorý si položil vedľa seba. 

Vilma práve kráčala cez podzemné parkovisko k svojmu autu. Chcela sa zastaviť doma a priviesť Matúškovi jeho obľúbené autíčko. Sľúbila mu to. A keďže teraz pokojne spal, potichu sa na chvíľu vytratila. Nečakane sa vedľa nej objavilo auto a zaparkovalo blízko nej. Prekvapene čakala, kto odtiaľ vyjde. Keď ho zazrela, rozbúšilo sa jej srdce. Zastala a nemo si prehliadala jeho tvár. Sebastian vyšiel z auta a skúmavo sa k nej otočil.

"Sebastian? Čo tu robíš?" zmätene na neho zažmurkala. Pomaly k nej pristúpil. Nechal medzi nimi malú vzdialenosť.

"Som dohodnutý s mojim priateľom. Je primárom jedného z tvojich oddelení. Spomínal mi, že hľadáte primára interného. Jeden z mojich šikovných starších študentov, zo zahraničia, by mal záujem." jeho hlas jej spôsoboval nestálosť v dýchaní. "Vlastne, chcel som sa o tom pozhovárať aj s tebou, ale prišlo to tak náhle. Richard, tvoj primár, mi to povedal medzi rečou. A ten môj študent, vlastne už renomovaný doktor v zahraničí, mi to tiež spomínal nedávno." Vilma ho so záujmom počúvala.

"V kľude mi prines jeho životopis a ja sa na to pozriem." povedala s úsmevom. Sebastianov pohľad znežnel. Vilme sa zatajil dych.

"Po tom poslednom objatí som o tebe dosť premýšľal." vyznal sa hlbokým hlasom a o jeden krok sa k nej priblížil.

V diaľke stál Milan a sledoval ich s nahnevaným pohľadom. Túžba po zmierení, s ktorou sa rozhodol za Vilmou prísť, sa vytrácala a nahrádzala ju žiarlivosť. Chvíľu ich sledoval. Keď uvidel, ako sa medzi nimi vytvára blízkosť, rázne sa otočil a odišiel.

"Prečo to hovoríte?" spýtala sa zamračene.

"Pretože prvýkrát som o Ježišovi hovoril Matúškovi ja." Zuzka pozerala na Tomáša s pootvorenými ústami. Chcela niečo povedať, ale bolo zjavné, že Tomáš to nepotrebuje. Vilma sa na Zuzku opäť pozrela. Potom pohľad presmerovala na Tomáša.

"Nevedela som, že..." odmlčala sa, lebo nevedela nájsť tie správne slová.

"Pani riaditeľka, buďte spravodlivá. So sestrou sme na tom rovnako. A ja som pripravený prijať rovnaké pokarhanie, aké udelíte aj slečne Sabovej." vyslovil rázne. Vilmin výraz tváre sa zmenil.

"Pán doktor, ošetrujete môjho syna už dlhší čas a to veľmi dobre. Nemyslím si, že je potrebné..." Vilma nedopovedala, pretože jej Tomáš náhle skočil do reči:

"Pani riaditeľka, sestra Sabová je tu len tri dni a dokázala s Matúškom vytvoriť také úspechy, aké ja nie za ten čas, čo je tu. Nedovolím, už len ako lekár, aby ste svojmu synovi a môjmu pacientovi, bránila v tomto napredovaní. Prosím, zvážte to." snažil sa čo najpokojnejšie vysvetliť situáciu. Vilma na neho zaskočene pozerala. Privrela oči a zovrela sánku.

Zuzka sa zastavila až na schodisku, pri dverách na oddelenie, kde pracovala. Splašene jej bilo srdce. Oprela sa o stenu, hneď vedľa, a pokojne sa snažila dýchať, aby sa upokojila. Keď urobila posledný hlboký výdych, odhodlala sa vstúpiť dnu. S úsmevom pokývala Tanji, že môže ísť. Potom sa potichu usadila na stoličku a myseľ si zamestnala prácou. 

Klopkanie lodičiek, ktoré k nej doliehalo, ju vyrušilo. Objavila sa pri nej elegantná žena s vážnou tvárou. 

"Dobrý deň, prišla som za svojím otcom. Mali by ho dnes prepustiť." 

"Ako sa váš ocko volá, prosím?" Zuzka pozrela na stôl, kde bolo niekoľko zdravotných kariet. 

"Henrich Franko." usmiala sa a zvedavo sledovala každý Zuzkin pohyb. Zuzka sa k nej otočila a usmiala sa. 

"Pán Henrich je veľmi príjemný muž." Zuzke sa uvoľnila tvár, keď si na neho spomenula. Prirástol jej k srdcu, ale tešila sa, že môže ísť konečne domov. Zuzka sa opäť otočila a listovala v kartách. O pár sekúnd sa jej podarilo nájsť tú správnu. Keď ju otvorila, prekvapil ju zložený malý lístok, ktorý bol hneď na vrchu. Bol presne taký istý, ako si včera našla vo vrecku. 

Je čas, Bože, však? Si Tvorcom dobrých vecí, ktoré som ja, už dlhý čas, v tej nezmyselnej sebaľútosti odmietala. Viem, že stretnutie s Tomášom si mi nedal len tak náhodou. Ani vtedy, ani teraz. A hoci ešte nie som pripravená otvoriť srdce láske, chcem niečo zmeniť. Neviem ešte presne, čo, ale tá túžba je veľká. Pomôžeš mi, prosím? Ty moje srdce a moje skryté túžby poznáš lepšie, ako ja. Chcem Ti to odovzdať, aj keď neviem ako. Vezmi si prosím moje zlomené čriepky a spoj ich v Tvoje umelecké dielo, tak, ako si to urobil vždy. Daruj mi pohľad, aby som dovidela na obzory, kde si Ty sám. Nenechaj ma viac točiť sa okolo mojich nesprávnych rozhodnutí. Ak mám pomáhať druhým, v prvom rade potrebujem, aby si Ty pomohol mne. Nech už viac nenechávam klíčiť svoju dlhoutajovanú bolesť straty. Chcem, aby som bola pripravená na zmeny, ktoré v mojom živote chceš urobiť. Buď Ty Lekárom mojich nevyslovených trápení. Môj drahý, vzácny Ježiš. Amen. 

Prosba, ktorá sa drala v tichosti jej duše, ju opantávala natoľko, že zabudla, na malý okamih, na čas, aj miesto, kde sa práve nachádzala. Mala privreté oči, takže si vôbec nevšímala dianie okolo seba. Tomáš sa však nadchýňal pohľadom, ktorý sa mu naskytol. Odovzdanosť a krehkosť, ktoré sa odrážali v jej tvári, mu v srdci vytvárali vlastnú melódiu, kde znelo jej meno. S obdivom v tichosti stál na chodníku kúsok od nej. Keď kráčal okolo a zbadal jej tvár prvýkrát, zaplavila ho potreba prihovoriť sa jej. Ako však pristúpil bližšie a na jej tvár dopadlo svetlo slnka, okamžite zmĺkol. V jeho vnútri sa mu ihneď vytvorila nová túžba. Iba ju v tichosti sledovať. Letmo sa usmial, keď sa slnečné svetlo dotklo jej mäkkých pier. Akoby Boh presne vedel, čo na nej zdôrazniť, aby ho to ešte viac nadchlo. Dokázal by sa takto na ňu pozerať aj celý deň. Zrazu však otvorila oči. V prvý okamih sa pozrela na hodiny a jemne sa zamračila. Keď sa pohľadom stretli, Tomáš sa zhlboka nadýchol a pristúpil bližšie ku nej. Posadil sa na lavičku, trošku ďalej od nej. Nechával jej priestor. Zuzka sa k nemu prekvapene otočila. 

"Stojíš tu už dlho?" jej prekvapená tvár ho pobavila. 

"Nemyslím." Tomášova málovravnosť ju znervóznila. "Nie, nemusíš sa mračiť. Tá stratenosť vo svojich myšlienkach ťa robí výnimočnou." vyznal sa priamo. Zuzka sa jemne usmiala. "Idem práve od starkej, srdečne ťa pozdravuje a posiela ti toto." otvoril svoju tašku a vybral odtiaľ malú krabičku, ktorú jej podal do rúk. Zuzka sa nadšene usmiala. Nie ani tak z toho, že niečo dostala, ale skôr z toho, že na ňu Bet nezabúda. 

"To je od tvojej starkej veľmi milé. Ďakujem. Nemusela si však robiť starosti." keď otvorila krabičku, ovanula ju nádherná vôňa. 

"Starká robí rôzne kúpeľné zmesy z byliniek a kvetín, ktoré vo svojej záhrade pestuje. Neviem presne, aká je táto, ale, myslím, že ti tam nechala odkaz." jemný hlas, ktorý od neho zaznel a vôňa, ktorá jej opantala zmysly, spôsobili, že sa jej rozbúšilo srdce. Vzhliadla k jeho očiam, ktoré privrel, aby si užil dotyk slnka na svojej tvári. Do podbruška sa jej náhle vplazila neznáma túžba po ňom. Okamžite otočila pohľad a uzavrela krabičku. 

Mamičky, detičky, už ste to počuli? Na Bojnickom zámku vraj straší....škriatok! A nie hocijaký, ale rovno rozprávkový. Očití svedkovia tam nedávno zahliadli vášho obľúbeného škriatka Fíha Tralala, ako pre vás niečo krásne potajomky pripravuje! 

Ak si túto nedeľu zapnete novú online TURBO TV (a budete sa dívať naozaj pozorne), možno v novom pokračovaní zábavno-edukačného seriálu Kaufland detských festivalov na vlastné oči uvidíte nielen jeho, ale aj ďalšie rozprávkové bytosti!  Prezradíme zatiaľ len to, že deťom porozprávajú aj niečo o krásnych slovenských tradíciách, či naopak, netradičných povolaniach.

Nielen Fíha Tralala, ale aj nové seriálové programy

V treťom pokračovaní nového online seriálu Kaufland detských festivalov na deti už túto nedeľu 25. apríla od 8.00 hod. okrem škriatka Fíha Tralala čakajú aj ich obľúbení interpreti, nové vedomosti a úplne nové zábavno-vzdelávacie seriálové programy. Dozvedia sa nielen množstvo zaujímavostí o tradičných i netradičných krásach našich slovenských regiónov, ale  napríklad aj to, ako bezpečne surfovať na internete, či ako si vycvičiť psíka s Jurajom Bačom a jeho Robinom. Zacvičia si veselú jogu, spoločne so Spievankovom sa hravou formou naučia „spíkovať“ a v novej relácii „Od puku do popuku“ ich hokejovú abecedu dokonca naučí aj majster sveta Richard Lintner! 

Niečo sa pečie s Juniorom 

Nielen deťúrence, ale aj maminy určite poteší doslova „chutná“ relácia o varení „MAJSTER ŠÉFINKO Kuniboo“, kde svoje kuchárske umenie predstavia šikovné mladé talenty. Pomocnú varešku im podá nielen Miro Jaroš s mamičkou, ale aj sympatická moderátorka Veronika Hatala, či Milan „Junior“ Zimnýkoval z Funradia.

Keď Zuzka kráčala po schodoch, v mysli jej vírili Taňjine slová. Rovnako sa jej vrátilo vyznanie, ktoré si včera vo vrecku našla. Tomáš. Ten, ktorý sa v jej živote vždy objavil tak nečakane a ona sa pri ňom cítila bezpečne. Jej duša hrala melódiu, ktorú on dobre poznal. Veril rovnako hlboko, ako ona sama. Nebola však pripravená otvoriť srdce citom. Možno by mohla, ale ten, ktorý zatienil jej srdce, sa už dlhé roky neozval. Keď vyšla na poschodie, začula silný krik. Zastavila sa pri schodiskových dverách a premýšľala, či má vstúpiť dnu. Po pár sekundách sa odhodlala a nazrela. Nikoho nevidela. Ako sa však približovala ku kancelárii riaditeľky, krik zosilňoval. Na stoličke sedela uplakaná sekretárka. Zuzka si k nej sadla. 

"Čo sa deje?" prekvapene sa jej spýtala. Tá si utrela slzy a pomaly k Zuzke otočila tvár. 

"Prišla riaditeľkina mama, veľmi nabrúsená. Dožaduje sa, že chce vidieť svojho vnuka a vybila si to na mne. Teraz sa rozpráva so svojou dcérou." 

"Ste v poriadku?" spýtala sa so záujmom Zuzka a pohladila ju po ruke. Sekretárka sa jemne usmiala a prikývla.

"Iba tie slová, ktoré na mňa spustila, ma zaboleli. Ja som Veronika. Som tu dnes prvý deň." predstavila sa a vydýchla. 

"Ja som Zuzana. Tiež som tu nová. Pracujem na internom ako sestra iba pár dní." jej prívetivý a priateľský hlas Veroniku upokojil a usmiala sa. Zrazu sa z kancelárie vyrútila Silvia. Zabodla chladný pohľad na Veroniku aj Zuzku. Na chvíľu sa zastavila pred Veronikou. 

Vilma práve vychádzala z kancelárie, keď sa oproti nej objavil Matúškov otec. Jeho výraz bol vážny. 

"Prišiel som, ako si chcela. Som rád, že si to dokázala vybaviť aj bez tvojej matky." poznamenal uštipačne. Vilma sa nadýchla, snažila sa udržať pokoj, už len kvôli synovi, ku ktorému sa spoločne rozhodli ísť. 

"Milan, prosím ťa, bez zbytočných narážok. Nemám na to náladu. Mala som náročný deň." snažila sa mu odpovedať čo najvľúdnejšie. 

"Ale, azda ťa tvoj tajný milenec  neuspokojuje tak, ako si čakala?" posmešne vyfrkol. 

"Milan, prestaň! Nemám žiadneho milenca. Sebastian je môj dávny priateľ, dlho sme sa nevideli, to je všetko. A ak s tým neprestaneš, bude lepšie, keď odídeš a vrátiš sa, až budeš trošku pokojnejší." jej pokoj nahrádzala jemná nervozita. 

"Nesklamem svojho syna. To si vytri z hlavy. Prišiel som kvôli nemu. Tak nás nechaj." otočil sa a ráznym krokom kráčal od jej kancelárie na oddelenie, kde mal ležať jeho syn. Vilma sklamane pokrútila hlavou a pomalými krokmi kráčala za ním. Milan bol však rýchlejší a stratil sa jej z očí skôr, ako sa stihla rozhliadnuť. Do očí sa jej nahrnuli slzy. Mohla za to, že jej do života, tak náhle, vošla láska z minulosti? Že sa tým, ešte viac, otvorili staré rany jej odloženého dieťaťa? Že jediný, kto o tom všetkom vedel, bola jej matka? A že sa bála to vysloviť nahlas pred samou sebou a nieto pred Milanom? Toľko zvratov sa odohralo v jej živote, za tak krátky čas. Úplne ju prevalcovali. Jediný spôsob, ktorý jej pomáhal na to všetko zabudnúť, bola práca a jej syn. Výčitky z toho, že opustila vlastné dieťa, ju začali gniaviť s ešte väčšou intenzitou hneď potom, čo sa so Sebastianom náhodne stretla druhýkrát. Prijala jeho pozvanie na kávu, kde sa vyznal, že jej náhle zmiznutie ho veľmi ovplyvnilo. Ako ju odprevadil k autu a mlčky na seba hľadeli, pocítila obrovskú túžbu opäť ucítiť jeho objatie. Teplom jeho tela sa Vilme vrátili všetky utajované city, ktoré celé roky skrývala hlboko vo svojom vnútri. Aj keď sa už potom viac nevideli, vo Vilme to všetko spôsobilo obrovský zmätok. Milan sa náhodne stal svedkom ich posledného stretnutia. Dokonca aj toho, ako plakala potajme v aute, keď Sebastian odišiel. Toto všetko a zmena v jej správaní, ho donútili uveriť paranoidnej predstave, že to bol utajovaný Vilmin milenec. Odvtedy sa neprestajne hádajú, pretože ona nevie, ako mu to všetko správne vysvetliť a vyvrátiť tak vymyslené dohady a v ňom sa zlomila všetka dôvera, ktorú k nej prechovával. Na druhej strane, potom, čo uvidela opäť Sebastianove vzácne oči a ucítila vôňu jeho tela, celé jej vnútro sa otriaslo pochybnosťami. Tie ju ešte viac zožierajú a ničia jej lásku k Milanovi, keď sa k nej správa tak neúctivo. Snažila sa udržiavať obrovskú dávku emócií na uzde, ktoré na ňu doliehali, keď sa oproti nej zjavil Tomáš. Uvidel jej rozrušenú tvár a slzy v očiach.