Kapitola 1.

„Starnem.“ Toto zistenie na docenta Františka Kováčika, CSc., doľahne každé ráno s pravidelnosťou raňajšej stolice. V sne býva všetko inak. V ňom je mladý, žiadaný, na vrchole kariérneho rebríčka. A skutočnosť? Už na nočnom stole nehľadá len okuliare na diaľku, ale aj zubnú protézu. Bez nej sa nepohne. Pohľad na bezzubé ústa ho desí. Pripomína mu priepasť, na dne ktorej číha smrť. Keby sa nebál, viac by sa zamýšľal nad zmyslom života. Ale na to docent Kováčik nemal odvahu. Pozrel sa doprava. Božena ležala naboku, kedysi, pred takmer štyridsiatimi rokmi, sa na vankúši rozprestieral vejár jej hustých gaštanových vlasov. Postupne sa menila ich dĺžka, farba a František by prisahal, že aj konzistencia. Pri letmom dotyku si spomenul na chemlón. Možno kvôli trvalej. Božena u kaderníka strávila niekoľko hodín a podľa Františkovho názoru odchádzala odtiaľ stále rovnaká. Keby mal hrať hru „hľadaj päť rozdielov“, prehral by na plnej čiare. A on nerád prehráva. Veď je docent. Titulom sa predstavoval všade. Aj pri kúpe cestovného lístka do vlaku, nech každý vie, s kým má tú česť.

Odšuchtal sa do kúpeľne. Pred týždňom oslávil šesťdesiatku. To číslo mu naháňalo strach. Dostal viac kytíc než nebožtík pri poslednej rozlúčke. Aj papuče, poukaz do kúpeľov a župan. K šťastiu mu už chýbalo hrobové miesto na cintoríne. Sám videl, ako rýchlo letí čas. Nerád sa pozeral sám na seba. Pod očami vačky, z kútov na čele vznikla vyleštená pláň, na ktorej by bez navigácie zablúdil. Čo už. Pomaly sa stráca vo vlastnom byte. Hneval sa sám na seba a svoju bezmocnosť. Zatočila sa mu hlava. Dal si dve tabletky na vysoký tlak, jednu malú na cholesterol, ďalšiu na alergiu a ďalšiu proti zápalu. „Tak, a som najedený,“ usmial sa s iróniou. Od zajtra. Od zajtra skončí s tabletkami. Každý rok mu pribudol aspoň jeden kus. František začne cvičiť. Bude behať popri rieke a ktovie, možno natrafí na nejakú fešandu. Božena preňho nepredstavovala žiadne terno. Menila sa na tieň, ktorý mu síce varil, pral a upratoval, no inak z nej nebol žiaden úžitok. Do spoločnosti ju zásadne nebral. Kolega sa mu vysmieval, že mu pripomína Columbovu ženu. Všetci vedeli že existuje, no málokto tušil, ako vyzerá. Čerstvý šesťdesiatnik ani nemal potrebu ju ukazovať svetu. Načo? Aj tak je škaredá, stará a zbytočná. Je načase ju vymeniť.