Pred pár dňami sme oslavovali Svetový deň duševného zdravia. Pri jeho príležitosti sme vydali sériu článkov s klinickou psychologičkou Mgr. Táňou Klempovou z gyn.-pôr. kliniky FN v Trenčíne na tému popôrodnej depresie. 

Ak aj vy, drahé mamy, cítite, že sa niečo deje s vašou dušou, nahliadnite do tohto textu. Možno vám dá odpovede na vaše otázky.

Možno sa téma vás ako takých nedotýka, no kladiete si otázky, ako podporiť inú blízku ženu po pôrode. Nech je vám tento druhý text povzbudením byť pri žene, ktorá vás práve potrebuje.

Ak máte akékoľvek otázky, sme tu pre vás.

Tím Vysmiatej Duši Mamky

www.vydumamky.sk

Blížil sa deň, kedy som mohla požiadať o víkendovú priepustku. Tajne som dúfala, že sa možno podarí na hodnotení dostať pochvalu a budem môcť ísť už od piatku, ale keď aj nie hlavne nech tu priepustku dostanem, keďže nás bolo dosť, ktorí chceli ísť.   Snažila som sa predsa, začala som rozprávať na komunitách aj keď cez slzy, a nerobila som žiadne problémy.

Konečne som dostala aj telefón, úprimne odvykla som si od neho a ani som naň nemala veľa času počas dňa. Mohli sme ho používať aj tak až po 13 tej a samozrejme na aktivitách bol zakázaný. Väčšinou bol pod poduškou občas som mrkla a odpisala, ale po pravde viac ma bavilo ( v čase voľna) byť vonku, dať si kávu s automatu, zapáliť si a rozprávať sa zo spolupacientami.

Zvykla som si tam, a vlastne nič iné mi ani nezostávalo ak som chcela na sebe zapracovať a dať sa do kopy.

Na komunitách bolo veľa plaču, ale po mimo toho som sa aj veľa nasmiala. Boli sme skvelá partia, naozaj sme sa stretli takí ľudia, ktorí si s každým mali čo povedať. Tak iní a pritom tak rovnakí. Nikto sa na nič nehral, aspoň medzi sebou. Možno na komunitách niektorí hovorili, to čo terapeutka chcela počuť, ale to nebol môj problém. Tu som bola vždy sama za seba.Bolo zvláštne ako mi myšlienky, témy vždy zapadali k tomu, čo som aktuálne prežívala. Náhoda? Znamenia? Boh? Neviem ale bolo to niečo viac...

Môj priateľ si so mňa ľúbil robiť srandu, že som tam na dovolenke.  Hnevalo ma to. Áno možno som nebola tak fyzicky aktívna  ale zato psychika pracovala na 110% a to je náročnejšie asi ako 12ka v práci. Bývala som večer  už dosť vyčerpaná a veľa krát, keď sme spolu telefonovali som bola doslova "vypnutá",hlavne ak som si v teň deň vyliala srdce na komunite a skupine. A on sa za to na mňa hneval, pretože sa tešil na telefonát a ja som bola už úplne mimo. Hádky po telefóne ma neskutočne vyčerpavali, trápili a veľakrát som si aj poplakala. Lujza sa ma vždy snažila utešiť,vysvetliť, že ani pre neho nieje ľahké to čo prežíva. Jednoducho som nezvládla riešiť svoje emócie a ešte myslieť aj na to čo chce a potrebuje on. Povadili sme sa aj kvôli priepustke... "Snaž sa, nech ta pustia v piatok" hovoril mi a ja som sa mu snažila vysvetliť, že to nie je len o tom, ak nás bude viac nahlásených možno ma nepustia. "Musíš mi kaziť radosť, ja sa už na teba teším" vravel mi a ja som mala chuť už ten telefón zahodiť niekam ďaleko aby som sa o tom nemusela rozprávať.

Nechcela som byť sklamaná ak by tk nevyšlo. Samozrejme, že som chcela ísť na víkend domov, veď som preč už mesiac. Priepustku na prijmanie ani nemôžem rátať, že bola, keďže ten deň bol taký rýchly, že som ani nevedela ako a bola som naspäť za tými zamknutými dvermi hore.